Keď má chlap chuť na jedlo meme: Spomienky na Viliama Žingora a kuriozity zo sveta
Viliam Žingor bol azda najznámejším slovenským partizánom. O Žingorovi sa už toho napísalo dosť. Dušan Macák, ktorý počas vojny slúžil v jeho partizánskej skupine, si však až doteraz svoje spomienky nechával pre seba.
„Žingor bol ako môj vlastný otec,“ hovorí po rokoch Dušan Macák, ktorý počas vojny slúžil v jeho partizánskej skupine, si však až doteraz svoje spomienky nechával pre seba. Počas Povstania jeho brigáda pôsobila v Rajeckej doline.
Po vojne vstúpil ku komunistom a bol zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady. V roku 1947 však stranu pre nespokojnosť s jej politikou opustil. Po nástupe červených k moci čelil prenasledovaniu. Znovu odišiel do hôr, kde ho zajali a zatkli. Odsúdili ho vo vykonštruovanom procese. V čase popravy mal len 38 rokov.
Bol 21. október 1950. Od Žingorovho zatknutia komandom ZNB a ŠtB uplynul takmer rok. Na svoju popravu partizánska legenda dlho nečakala. Justičnú vraždu vykonali 18. decembra, v skorých ranných hodinách. Po krátkej porade vyniesol senát, ktorému predsedal Karol Bedrna, dlho očakávaný (no vôbec nie prekvapivý) rozsudok. Viliam Žingor - smrť obesením a k tomu peňažný trest 50 000 korún.
K partizánom
Pred vypuknutím Povstania nemal Dušan Macák ešte ani 17 rokov, no už mal za sebou zážitky, o akých sa mnohým jeho rovesníkom ani len nesnívalo. Vyrastal vo Vrútkach, teda v jednom z epicentier protifašistického odboja na Slovensku. Aj jeho otec bol v odboji. Potajomky sa stretával s Jánom Ursínym, neskorším predsedom Demokratickej strany, ale aj so Žingorom, ktorý už v horách organizoval partizánov.
„Otec raz domov doviedol jedného ruského vojaka, ktorý sa u nás skrýval. Nakoniec ma učil po rusky, čo sa mi neskôr veľmi zišlo,“ spomína Macák. V lete 1944 už bolo zrejmé, že Nemci vojnu nevyhrajú. Ustupovali na všetkých frontoch, vo Varšave proti nim Poliaci vystúpili so zbraňou v ruke a aj na Slovensku už povstanie doslova viselo vo vzduchu. Keď vypuklo Povstanie, Dušan Macák odišiel do partizánskej jednotky vedenej Viliamom Žingorom. Jeden z najznámejších slovenských partizánov mu niekoľko mesiacov nahrádzal vlastného otca.
Mladý chlapec sa nechcel len nečinne prizerať, a tak pre neho našli využitie. V Turci pribúdalo ľudí, ktorí utiekli z koncentračných či zajateckých táborov. Často išlo najmä o vojakov Červenej armády, ktorí sa potrebovali dostať k vznikajúcim partizánskym jednotkám. Macákovci im poskytli stravu a prístrešie.
Mladý Dušan, ktorému nechýbala odvaha a odhodlanie, no predovšetkým dokonale poznal okolité hory, ich potom sprevádzal k partizánom. „Vodili ich k nám dvaja muži. Ja som ich bral do jednotlivých partizánskych skupín. Niekedy boli traja, no niekedy aj ôsmi. Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk“
Partizán
Žingor ma mal rád
Nebolo to také jednoduché, ako sa môže zdať. Všade číhali príslušníci ÚŠB, z bytu preto vychádzali vždy v noci. Zamierili na železničnú stanicu vo Vrútkach, kde nasadli na vlak, smerujúci do Martina.
„Na stanicu som išiel najskôr sám, aby som zistil, aký je vzduch. Sprievodca, s ktorým som bol dohovorený, mi dal signál, či je všetko v poriadku. Ak nebol problém, dal si cigaretu do úst. Keď bolo zle, cigaretu polámal a zahodil,“ vysvetľuje Macák.
Vystúpili vo Valči, odkiaľ sa pobrali priamo k partizánom. Dušana Macáka už poznali. „Bol som vtedy odhodlaný na všetko, musel som počítať so všetkými možnosťami. Šestnásťročné chlapčisko! Viete si predstaviť, aké dobrodružstvo to pre mňa bolo?“
Po vypuknutí SNP sa Dušanovi Macákovi radikálne zmenil život. Jeho otec sa jedného dňa z roboty nevrátil. Zatkli ho, zavreli do basy v Ružomberku a neskôr transportovali do koncentračného tábora.
Dušan Macák v septembri 1944 ušiel do hôr. K Žingorovi, s ktorým sa už poznal. „Povedal mi - Dušan, ty poznáš terén, si tu doma, potrebujem spojku. U Žingora som bol až do oslobodenia. Nastúpil som v septembri a domov som sa dostal v apríli 1945.“
Samotný Žingor bol podľa Macáka veľmi seriózny človek a dobrý veliteľ. Kým boli v horách, nahrádzal mu vlastného otca.
„Ja som k nemu prišiel, len keď ma pozval. Vypili sme čaj, podebatovali sme. Vypočul ma, pohovoril so mnou, čo ma bolí, trápi, čo doma. Vždy som sa mu musel vyspovedať, mal ma rád.“
Zrada a prepad
V Žingorovej skupine bolo okolo 40 ľudí. Úlohou Dušana Macáka bolo vodiť zbehov z iných armád k partizánom, chodiť po potraviny do dedín, no zúčastňoval sa na všetkých akciách skupiny.
Život medzi partizánmi nebol ľahký. O to viac, že sa blížila zima. Teplo domova nahradili chladné hory, umývalo sa len v snehu, varilo len v noci a jedlo iba ráno: „Často sme mali prázdny žalúdok a boli sme vyčerpaní.“
Nie každý v ťažkých podmienkach vydržal. Dušan Macák si spomína na jedného maturanta z Martina, ktorého neustály hlad psychicky zlomil, a tak odišiel domov k rodine.
„V Martine ho chytili, vyšetrovalo ho gestapo a prezradil jednu partizánsku skupinu v Záturčí, ktorú potom prepadli,“ rozpráva. Nemci však podľa Macáka do hôr nechodili, pretože sa báli.
Do útoku ako prvých posielali vlasovcov, sovietsky vojnových zajatcov, ktorí či už dobrovoľne alebo z donútenia bojovali na strane nacistov. Vlasovci preto, lebo ich veliteľom bol generál Vlasov, ktorého po vojne popravili v Moskve.
Niektorým mužom prepadnutej partizánskej jednotky sa podarilo ujsť, veľa ich však zahynulo v boji.
„My sme k ich bunkrom prišli večer. Plazil som sa, pretože sme nevedeli, či tam ešte sú. Narazil som na jedného Francúza, bol už mŕtvy. Nohy mal v bunkri, hrudník inde. Boli tam ťažko ranení, ošetrili sme ich. Bolo to hrozné.“
A čo sa stalo so študentom, ktorý svojich spolubojovníkov zradil? Partizáni ho našli mŕtveho vyhodeného na hnoji. „Tým pádom sa u nás morálka znova upevnila,“ dodáva Macák.
Po vojne
V marci 1945 mladého partizána Žingor povýšil na desiatnika, v apríli sa vrátil z hôr domov a odišiel študovať na vysokú školu.
Jeho niekdajšieho veliteľa ešte čakala krátka kariéra poslanca a predsedu Zväzu slovenských partizánov. Na jej konci bol povraz. V roku 1968 Žingora čiastočne rehabilitovali.
Veľkonočné zvyky a tradície vo svete
Pokiaľ by ste si dali do vyhľadávania „unconventional easter traditions“, teda nezvyčajné veľkonočné zvyky, medzi top výsledkami by bolo aj Slovensko. Chlapci číhajú za rohom s vedrami, fľašami či vodnými pištoľami a oblievanie má byť akýmsi vyjadrením lásky či záujmu. V Poľsku sa dokonca hovorí, že ak dievča ostane suché, v ten daný rok sa nevydá. Niektoré obce túto „bitku“ berú tak vážne, že z ulíc sa stáva priam aquapark - vodu na vás špelchnú aj z balkóna, keď sa len tak prechádzate vonku. Rokmi túto tradíciu však skôr nahrádza decentné používanie voňavky na krk. Minimálne u dospelých.
Vo Švédsku a Fínsku sa deti na Veľkú noc menia na čarodejnice. Oblečú si staré sukne, šatky, pomaľujú si tvár a vyrazia s maľovanými obrázkami a košíkmi po domoch pýtať si sladkosti. Pripomína vám to skôr Halloween? Ak by ste sa však počas Veľkej noci išli pozrieť do susedného Nórska, miesto vajíčok a klobások vás čakajú kriminálky. Doslova. Celá krajina počas Veľkej noci číta detektívky, sleduje vražedné seriály a hľadá vrahov medzi stranami knihy.
Vyštudovaný škandinavista a sprievodca BUBO Jozef Zelizňák k tomu zároveň dopĺňa: „Počas veľkonočných prázdnin je dobrým zvykom vybrať sa do hôr na bežky a vychutnať si posledné zimné slnečné lúče. Väčšinou je počasie už veľmi príjemné, a tak chytajú Nóri bronz na horách na bežkách. K Veľkej noci patria aj pestré chute. Dávate si na tanier veľkonočnú šunku, vajíčko natvrdo a chren? Konkrétne, ak by ste zavítali do mesta Haux v Akvitánsku (blízko Bordeaux), tu sa každoročne pripraví gigantická omeleta - z viac než 4 000 vajec. Nasýti vraj až tisícku ľudí. Legenda hovorí, že keď Napoleon raz v tomto meste ochutnal miestnu omeletu, natoľko si ju obľúbil, že prikázal uvariť jednu pre celé vojsko.
V Bordeaux končíme náš skvelý zájazd Tour de France pre gurmánov, ktorého som sa už viackrát zúčastnil. V regióne Champagne mi zase nesmierne chutí tatarák z lososa či kvalitné fois gras. Nech si dáte vo Francúzsku čokoľvek, vedzte, že všetky suroviny budú absolútne čerstvé a jedlo bude pripravené tak dokonale, až sa sem budete chcieť stále vracať. Vrátane veľkonočnej omelety.
Obrovské čokoládové vajíčka s hračkami vo vnútri, čokoládové zajačiky veľkosti batoliat... Áno, aj u nás dostáva šibač väčšinou „po vajci“, v týchto západoeurópskych krajinách, kde čokoládu naozaj obľubujú, je to však už naozaj priam na hranici zdravia.
V USA (ale stále aj niektorých európskych krajinách) sa hrá hra, ktorá by pokojne mohla byť súčasťou stredovekého turnaja. Kto bude po zrážke držať v ruke neprasknuté vajce, vyhráva. V niektorých komunitách je z toho dokonca regulárny turnaj - nielen detská hra.
Veľkonočné tradície v rôznych krajinách
V exotickej stredoamerickej Guatemale, konkrétne v bývalom hlavnom meste Antigua, sa ulice menia počas Veľkej noci priam na galérie. Obyvatelia tu vytvárajú dych berúce koberce z farebných pilín, kvetov a ovocia. Poznáme ich pod názvom alfombras. Všetko sa pripravuje dlhé hodiny a hodiny... Toto umenie má síce svoju „záručnú lehotu“, ak sa však vyberiete na zájazd do Guatemaly, ostanú vám nepošliapané zážitky na celý život. V BUBO napríklad navštevujeme niekdajšie hlavné mesto Mayov - Tikal. Táto pamiatka by pokojne mohla byť divom sveta. Na rozdiel od pyramíd v Mexiku je tu však minimum turistov, a tak je Guatemala skvelou destináciou na boj proti overtourizmu.
Presuňme sa od Guatemaly kúsok smerom na juhovýchod. V čarovnej Kolumbii, známej najlepšou kávou sveta či najvyššími palmami v údolí Valle de Cocora, prebýva netradičný veľkonočný zvyk. Na kolumbijskom vidieku sa počas Svätého týždňa domáci vyhýbajú červenému mäsu (pre pôst). Kolumbijčania to teda vymysleli prešibane - pôst sa dodrží, ale tanier rozhodne nezostane prázdny a bez mäsa. Pre mnohých je to návrat k tradičnej prírodnej kuchyni. Je však pravda, že to nie je pre žalúdky hocikoho.
Pokiaľ zamierite do Kolumbie, odporúčame vám ju skombinovať práve s Ekvádorom a exotickým súostrovím Galapágy s jedinečnou flórou a faunou, ktorá zmenila život Charlesa Darwina. Zaradíte sa k najscestovanejším Slovákom a pokiaľ tak učiníte počas Veľkej noci, v Ekvádore budete môcť ochutnať tzv. Fanesca. Táto hustá veľkonočná polievka je niečo ako liturgická verzia gulášu. Varí sa z 12 druhov strukovín a obilnín, a teda každá symbolizuje jedného apoštola. K tomu sa pridáva nasolená treska, tekvica, mlieko, syr a veľa korenia. Každé zrniečko je vopred namočené, každá prísada má svoj význam a nad jej prípravou rodiny často strávia dlhé hodiny.
Ak sa vydáte na zájazd do Peru, pravdepodobne chcete vidieť div sveta Machu Picchu, bájne jazero Titicaca či biele mesto Arequipa. Všetky tieto miesta navštevujú klienti BUBO už dlhé roky, a pritom majú možnosť ochutnať aj netradičnú špecialitu, morské prasa na tanieri (cuy). Na Veľkú noc sa toto exotické jedlo oblečie ešte do väčšieho netradična. Doslova. Na stôl vám totiž príde v nejakom peknom veľkonočnom kostýme.
Na Veľkú noc v Argentíne si milovníci čokolády prídu na svoje, keďže sa zvyknú darovať obrovské zdobené čokoládové vajcia. Všetky sú vyrobené ručne a so starostlivo maľovanými detailmi (niekde sú dokonca súťaže v tvorbe čokoládových sôch). Či už čokoláda v tvare lopty alebo zajaca, Argentína potvrdzuje svoju pozíciu krajiny vášne, kde môžete očakávať umenie na každom kroku. Preto našich klientov berieme napríklad do farebnej štvrte La Boca, kde si môžu vychutnať tango v uliciach. Alebo rovno na zápasy klubov Boca Juniors či River Plate.
Hranica Argentíny a Brazílie býva označovaná za najkrajšiu na svete. A to preto, že ju tvoria majestátne vodopády Iguazu. A keď túto hranicu prejdete počas Veľkej noci, rýchlo si všimnete, ako sa zmenili tunajšie zvyky. V Brazílii totiž pália Judáša - doslova. Podobnú tradíciu majú napríklad aj Gréci či Portugalci. Ale narazili by ste na ňu aj v Nikarague.
O tomto exotickom kúsku zeme sa hovorí ako o najvzdialenejšom ostrove sveta (hoci výrazne konkurujú Pitcairny či Tristan da Cunha). Patrí Čile a od pevniny je vzdialený 5 000 km. To však neprekáža naším malým skupinám BUBO klientov, ktoré sem zavítajú po ochutnávke najlepšieho čilského vína. Ako ale vyzerá Veľká noc na ostrove, ktorý je pomenovaný po tomto sviatku? Katolícka liturgia sa počas omší mieša s pôvodnými polynézskymi rituálmi a mení sa na „karneval cukríkov“, čiže ide o akýsi „Halloween Veľkonočného ostrova“.
Ako to vyzerá na Veľkonočnom ostrove? V krajine vychádzajúceho slnka, ktorú prechádzame z juhu na sever vrátane výstupu na Fudži na top zájazde Exkluzívne Japonsko, sa sezónne sviatky menia na umelecké divadlo pre oči zvedavých turistov. Veľká noc v Japonsku je skôr o rozkošnosti než o ukrižovaní. Preto býva top zastávkou v tomto čase Disneyland v Tokiu. Tunajšie čajovne ponúkajú špeciálne „Easter Matcha Latté“ a deti zase vyrábajú papierové zajačiky v dielňach pri plátenných banneroch s nápisom „Happy Easter“. Všade cítiť radosť zo života a jari, ktorá prišla. A to vrátane všadeprítomných rozkvitnutých sakúr.
Pokiaľ si skombinujete Japonsko s Južnou Kóreou, čaká vás až prekvapivo výrazný prechod z jedného sveta Veľkej noci do druhého. Vzduch je svieži, zbor spieva piesne o nádeji a gospel sa mieša s K-POPom. A ľudia v radoch držia sviečky či biblie, zabalení v dekách, ak je ešte chladno.
India, kde sa miešajú stovky kultúr a žije tu viac kresťanov, než by ste sprvu hádali, má aj svoje veľkonočné rituály. Najmä v regiónoch ako Kerala, Goa či štáty severovýchodu. Predstavte si pestré procesie, ozdobené kríže a ženy v pestrofarebných sárí, ktoré nesú sviečky ulicami pri západe slnka. Na Veľkú noc tu namiesto čokoládových zajacov kraľuje pikantné kari, voňavé biryani, kokosové appamy a sladký kulkuls (vaječné vyprážané pečivo, ktoré praská pod zubami ako pamiatka na portugalský vplyv).
Veľká noc na Filipínach
Filipíny sú najkresťanskejšou krajinou Ázie a rituálu v nich budeme venovať viac riadkov. Tu sa totiž odohráva niečo vskutku nevídané - ukrižovanie Krista v priamom prenose. A nie, nejde o premietanie filmu od Mela Gibsona. Práve tu počas Veľkej noci ožíva biblický príbeh ukrižovania Ježiša Krista s reálnosťou, pri ktorej všetkým naokolo tuhne krv v žilách. BUBO tento príbeh už dlhé roky pozoruje z prvých radov. Vždy ukrižujú istý počet dobrovoľníkov.
Ukrižovaný muž by mal byť mladý, zdravý Filipínec, ktorý nemá na tele viditeľné tetovanie. „Celý rituál sa začína chytením Ježiša 'rímskymi vojakmi' a jeho odvlečenie so zviazanými rukami na súd, po ktorom nasleduje dlhočizná cesta vrcholiaca samotným ukrižovaním. Jednotliví herci sa držia svojich rolí a všetko prebieha tak, ako sa píše v Biblii. Samotná procesia je sprevádzaná aj s tzv. mamusan, ktorí aspoň kríž podopierajú. No vidieť tu aj pomerne dosť veľa mužov, ktorí sa prezývajú mamalaspas. Práve tí sa bičujú po chrbte povrazmi, na ktorých koncoch sú krátke bambusové tyčky. Chlapov obchádza muž, ktorý má v rukách malú drevenú dosku, na ktorej sú ostré krátke čepele. Práve nimi narezáva chrbty tých, ktorí sa potom dobrovoľne bičujú a dokonca aj nechávajú bičovať okoloidúcimi a často aj deťmi. Z končekov týchto povrazov strieka všade naokolo krv a nie je výnimkou, že omylom dostanete aj slabú ranu, ktorá na vás zanechá krvavú stopu. Krv nebude však vaša, ale bude pochádzať z chrbtov týchto s hlavou zahalených mučeníkov. Takto dopadnuté kvapky krvi vraj prinášajú šťastie. Robia to ako pokánie za svoje hriechy a takýmto spôsobom sa chcú za ne vykúpiť. Samotný akt ukrižovania postupujú ľudia často ako prosbu za uzdravenie niekoho blízkeho, alebo z vďačnosti za nejaký zázrak v ich živote. Počul som príbeh troch bratov, ktorí sa zaviazali, že sa nechajú 15 rokov po sebe ukrižovať, ak sa ich mama uzdraví z vážnej choroby. No a vraj sa uzdravila. Po vyše dvoch hodinách prichádza celý dav až na miesto symbolickej Golgoty, kde na vrchole stoja tri kríže. Toto zažijete iba na dovolenke na Filipínach, a s BUBO o úroveň vyššie. Ako hovoríme už dlhé roky, nie všetky zážitky sú pozitívne, majú byť najmä silné. A pre mnohých ide o absolútnu topku „Pri ukrižovaní som kráčal tak blízko, že som mal všetko naservírované meter pred očami.
Vo vzdialenej Austrálii zajace nie sú milé rozprávkové bytosti. Naopak, ide o škodcov. Preto tam na Veľkú noc nenájdete čokoládového zajaca, ale bilbyho - rozkošného vačkovca s dlhými ušami, ktorému sa venuje pozornosť ako symbolu ochrany prírody. Čokoládový bilby nie je len sladký, ale aj ekologický. Kúpiť si počas Veľkej noci bilbyho totiž znamená prispieť na záchranu ohrozeného druhu.
Začnime najbezpečnejšími časťami čierneho kontinentu. V JAR sú veľkonočné bohoslužby aj módnou prehliadkou zároveň. Ľudia si obliekajú najkrajšie šaty - často tradičné odevy s pestrými vzormi - a súťažia o titul „najlepšie oblečený veriaci“. Spolu s výhľadom zo Stolovej hory v Kapskom Meste či veľrybím safari na úplnom juhu tak pôjde o jeden z najpestrejších zážitkov.
V Keni, kam vypravujeme pravidelne zájazdy za najlepším safari, mládež trávi Veľkú noc pod hviezdami - počas nočných kempovačiek pri kostoloch sa spieva, bubnuje a hrá sa divadlo. Etiópski kresťania slávia Fasiku (ortodoxnú Veľkú noc) s neobyčajnou oddanosťou. Pôst pred sviatkami trvá 55 dní a je naozaj prísny. Žiadne mäso, žiadne mliečne výrobky, žiaden alkohol. Ale keď sa to konečne na Veľkonočnú nedeľu skončí, rozbehne sa hotová gurmánska lavína. Mnohí začnú variť už v sobotu večer, aby po nočnej omši mohli o polnoci rovno zasadnúť k stolu. A čo úplne odlišné krajiny ala Nigéria? Veľkonočné sviatky sú tu vlastne skôr hudobno-divadelné mega podujatia. Veľkonočné karnevaly, gospelové koncerty, pašiové hry s modernými kulisami a „cool“ Ježiš v teniskách k tomu. A k tomu typické pochúťky ako jollof rice a suya. V Ghane sa zase kresťanské oslavy premenia na celonočné „praise parties“. Modlitby sa miešajú s tancom a internet zaplaví lavína zvláštnych a vtipných memes zvaných „Kwaku Yesu“ - Ježiša narodeného v stredu. Každopádne, je to dôkaz o vtipnosti, uvoľnenosti a nekonvenčnosti Západnej Afriky.
Rovnako exotickým je Kamerun a v niektorých jeho severných oblastiach sa Veľká noc spája s prekvapivým športom - tradičným zápasením. Miestni šampióni sa stretnú na piesočnatom ringu, diváci skandujú, a medzi každým zápasom zaznie aj modlitba. Je to skôr oslava komunity, mužnosti a radosti zo života, než striktne náboženský akt.
Snáď sme vám týmto blogom dokázali, že po celom svete má Veľká noc tisíce tvárí a podôb. Niekde je to chvíľa ticha a kontemplácie, inde hlučný festival s čokoládovými sochami a leguánom na tanieri. No vždy je to zároveň oslava života a (v istom slova zmysle) veselica. Každý národ, každá rodina, každý človek do nej vloží kúsok seba.
Niekedy sa až divím ako to môžu moji živí kolegovia z BUBO tak super napísať. Viem, že ja im to niekedy trošku pokazím zlou výslovnosťou. Sorry, budem sa zlepšovať. Každopádne informácie, ktoré dostanete v Cestovateľskom magazíne BUBO na bubo.sk lomené blog majú ambíciu byť tými najkvalitnejšími a najinšpiratívnejšími. BUBO od svojho vzniku rozvíja slovenské cestovateľstvo a naše blogy idú taktiež týmto smerom. Každý deň vydávame nový blog a zážitky máme napísané z každej jednej krajiny sveta. V BUBO sme najscestovanejšími Slovákmi a Slovenkami a ako prví sme prešli všetky krajiny sveta od severného po južný pól. Veríme, že naša tvrdá a systematická práca zlepší vaše poznanie sveta a vy pri cestovaní ulovíte viac zážitkov a cez tieto svet lepšie spoznáte a porozumiete mu.
tags: #keď #má #chlap #chuť #na #jedlo
