Ako si postaviť slané jazero: Príbeh kameňolomu St. Margarethen a Neziderského jazera
Stojím na vrchu Kogelberg nad kameňolomom St. Margarethen a dlho sa mlčky pozerám do Panónie na trinásťtisíc rokov staré Neziderské jazero, ktoré zrejme čoskoro opäť vyschne.
Mnohí odborníci tvrdia, že ak jeho hladina klesá, netreba radšej nič robiť, pretože práve tak sa mierne slané stepné jazero dlhodobo udržiava pri živote. Prirodzený kolobeh zahŕňa aj vysychanie, takže do trstinového pásu by sa nemalo zasahovať, aby sa uchoval biotop vhodný pre rôzne rastliny a živočíchy.
Obloha je v tento letný deň výrazne modrá a siahodlhá a široká zelená dolina s riečkou s chorvátskym menom Vulka omína zrak farbami. Predo mnou čnie monumentálne súsošie Zvonica pre Jana Palacha, ktoré v roku 1969 z miestneho pieskovca vytvoril Jiří Seifert. Pôsobivým dielom si sochár uctil pamiatku československého študenta, ktorý sa v januári 1969 na protest proti sovietskej okupácii upálil na pražskom Václavskom námestí.
Vo svojom poslednom liste, podpísanom ako Ľudská pochodeň č. 1, Palach napísal: „Vzhledem k tomu, že naše národy se ocitly na pokraji beznaděje a odevzdanosti, rozhodli jsme se vyjádřit svůj protest a probudit svědomí národa… Věřím, že více světla naše národy potřebovat nebudou.“
Palach nechcel, aby sa jeho vlasť stala ruskou kolóniou, chcel niečo podniknúť, otriasť krajanmi, ktorí už sklonili hlavy a rezignovali na vzdor proti brutálnemu potlačeniu Pražskej jari.
Pobyt v rakúskom St. Margarethene a tvorivá práca na sochárskom sympóziu sochára Seiferta navždy zmenili. Po dokončení Zvonice mu doma v ČSSR zakázali vystavovať, jeho diela zmizli z galérií, jeho meno z umeleckého sveta a neskôr mu dokonca zabavili pas. Až po dvadsiatich rokoch, po Nežnej revolúcii, smel Jiří Seifert opäť pokračovať v umeleckej tvorbe bez cenzúry. Odvtedy sa jeho sochy vystavujú po celom svete, jedna sa dá vidieť aj v londýnskom Britskom múzeu.
Kameňolom St. Margarethen ako miesto pre slobodu a umenie
Presne o tom celé desaťročia sníval rakúsky umelec Karl Prantl, ktorý od roku 1959 v kameňolome St. Margarethen organizoval medzinárodné sochárske sympóziá. Veľmi mladý Prantl bojoval s nemeckým wehrmachtom v Grécku, kde početné odbojové skupiny roky viedli partizánsku vojnu proti nemilosrdnému nacistickému okupačnému režimu, pričom obe bojujúce strany utrpeli ťažké straty. Prantl spoznal a znenávidel vojnu, ostnaté drôty aj diktatúry.
Jeho vzťah k tomuto nezvyčajnému miestu v spolkovej krajine Burgenland, ktorá sa k Rakúsku pripojila až posledná v roku 1922, sa začal zákazkou na veľký hraničný kameň. Kamenár Prantl ho ochotne vytvoril a ako autodidakt objavil v St. Margarethene jeden z najstarších kameňolomov v strednej Európe, v ktorom sa takmer dvetisíc rokov neprerušene ťaží. Naďabil aj na svoj najmilší pracovný materiál - pieskovec - a obľúbil si prácu pod holým nebom.
Sieť jeho tvorivých spolupracovníkov sa čoskoro rozšírila od Japonska až po Anglicko, pričom jedno z ťažísk jeho záujmu predstavovala východná Európa, v tom čase všeobecne prehliadaná a ignorovaná. Okrem výmeny skúseností a spoločnej slobodnej tvorby v prírode mu od začiatku išlo aj o politickú intervenciu: proti cenzúre a každému obmedzovaniu slobody prejavu. Jeho dramaturgia zahŕňala aj literárne čítania a hudobné koncerty, a to aj s pravidelnými hosťami z ostbloku, pokým to ešte bolo možné.
Karl Prantl napísal: „My sochári sme sa vďaka zážitkom z kameňolomu oslobodili, vyšli sme do voľného priestoru, najprv do lomu a neskôr aj na okolité lúky. Začali sme myslieť slobodne v širokom zmysle slova.
Neprekvapilo ma, že v roku 1961 sa aj na podnet Karla Prantla stalo prostredie kameňolomu dejiskom pašiových hier s ochotníkmi a miestnym farárom.
Ztracené poklady Říma: Ztracené dvojče Pompejí-Herculaneum...Dokument CZ
Zájdite v lete na hudobné divadlo, túto sezónu hrajú Carmen od Georgea Bizeta, a predtým sa počas dňa pomaly prejdite po magickom Kogelbergu, objavte viac ako päťdesiat sôch z niekoľkých desaťročí, ktoré stoja presne na tom mieste, kde boli vytvorené, a vypočujte si, čo kamene rozprávajú o mrakoch, vetre a slnku. Moje najmilšie, minimalistické, a predsa veľkolepé dielo Japonská línia z roku 1970 pripomína dlhý kamenný potok, ktorý neustále vystupuje na povrch a zároveň akoby sa stále znova ponára ako vodopád. Pozrite si aj nálezy skamenelín, rýb, mušlí, stavcov veľrýb a žraločích zubov.
História a význam kameňolomu
Kameňolom bol v prevádzke už počas výstavby rímskeho sídla Carnuntum, v treťom storočí hlavného mesta provincie Horná Panónia s 50-tisíc obyvateľmi! Dostupnosť materiálu a prírodných zdrojov predstavovala pre Rímsku ríšu zásadnú výzvu pri získavaní a udržiavaní moci.
Tridsať miliónov rokov starý žltohnedý pieskovec obsahuje lagúnové nánosy a stačí sa postaviť na špičky, aby som zbadal nespočetné mušle a koraly. Rimania ako prví stavali na území dnešného Rakúska domy a múry z kameňa. Rím ani Vindobona neboli postavené za deň. V kameňolomoch obrovského impéria dreli cisárovi otroci aj vojaci, trestanci aj kamenári.
Rýchla expanzia neskorej republiky viedla k veľkému dopytu po stavebnom materiáli, ako aj po čoraz bohatšej výzdobe podľa gréckych vzorov. Celý región, geopoliticky a vojensky dôležitý pre bezpečnosť hraníc, ležal na významných obchodných cestách.
V priebehu dvoch tisícročí, od počiatkov po súčasnosť, prešlo dobývanie kameňa mnohými zmenami v každej svojej fáze: od ťažby cez dopravu až po techniky spracovania. Dokonca aj gotický Dóm svätého Štefana, početné budovy na Ringstrasse z legendárneho obdobia Viedne nazývaného „gründerzeit“, ako aj hornú stanicu Semmerinskej železnice postavili z tunajšieho pieskovca.
Zvlášť krásny, rovný a výnimočne tvrdý kameň dodnes vidím na hlavnom múre pri nikdy nekončiacich renovačných prácach na viedenskom dóme. Koncom 19. storočia sa esterházyovský kameňolom dokonca napojil na Burgenlandskú železnicu.
Paneurópsky piknik a pád železnej opony
Pád Berlínskeho múra sa v júni 1989 začal aj neďaleko tohto kameňolomu. Na Paneurópskom pikniku pri Šoproni sa nakrátko preťal hraničný plot medzi Maďarskom a Rakúskom. Opozičné Maďarské demokratické fórum a Paneurópska únia spoločne pozvali verejnosť na podujatie, vylepili plagáty, rozniesli letáky.
Zámerom bolo stretnúť sa a azda aj symbolicky prestrihnúť ostnatý drôt medzi Východom a Západom Európy. Keď však vtedajší ministri zahraničných vecí hraničný plot naozaj prestrihli, dav ľudí sa ihneď vydal smerom na Západ, do slobodného sveta.
Aj ja som vtedy trávil horúce letné prázdniny s rodičmi v stanovom tábore v Maďarsku. V kempe som každé ráno videl čoraz viac prázdnych stanov a opustených trabantov a wartburgov. Začal sa najväčší masový exodus z východného Nemecka od postavenia Berlínskeho múra. Nemohol som tomu uveriť, ohromovalo ma to. Mal som šťastie, že som to pozoroval ako chlapec. Stal som sa s rodičmi a bratom nechtiac súčasťou európskych dejín. Potom sa hranice znova uzavreli, ale už iba nakrátko.
Slané jazero Larnaka na Cypre
Turisti zvyknú v lete kráčať po jeho dne a zbierať soľ. Tohto roku je však jazero plné vody aj v lete. Slané jazero Larnaka je turistami navštevované najmä v zime. Pritiahnu ich sem tisícky plameniakov, ktoré sa tu vždy zastavia po ceste z Európy do Afriky.
„Cyprus je medzi tromi kontinentami - medzi Európou, Afrikou a Áziou - a aj tie plameniaky to nejako vedia, že tu nájdu potravu a že si tu môžu odpočinúť. Spoločne s husami a kačkami sa to tu v zimných mesiacoch zaplní a ožije. Preto sa tu mnoho ľudí zastavuje,“ hovorí o zimnej atrakcii ostrova Zdenka Serafínová, Češka, ktorá žije na Cypre už 20 rokov a sprevádza turistov po ostrove.
V lete už býva jazero úplne prázdne, voda sa do apríla zvykne odpariť, plameniaky odletia a turisti sa prechádzajú po jeho dne. Nachádzajú tu len soľ a prach. Tento rok je to ale iné. Je jún a jazero je stále plné vody.
„Tento rok veľa pršalo, preto je jazero naplnené vodou aj teraz,“ reaguje Zdenka Serafínová na otázku, prečo je tento rok situácia iná. Naplnené jazero v týchto mesiacoch prekvapuje aj miestnych. Takúto situáciu podľa sprievodkyne nezažili už roky. Na Cypre totiž v zime skoro vôbec neprší. Túto zimu však pršalo viac ako obvykle a voda sa zrejme nestihla odpariť.
Soľné jazero Larnaka je považované za jednu z najvýznamnejších mokradí Cypru a bolo dokonca vyhlásené aj za Ramsarskú lokalitu, lokalitu Natura 2000 i za dôležitú vtáčiu oblasť.
Jazero je pritom veľmi často prvou zastávkou turistov, ktorí pristáli na medzinárodnom letisku v Larnake. Je totiž hneď po ceste z letiska do mesta. Plávať v ňom však sprievodkyňa neodporúča. Jednak hĺbka vody nie je vyššia ako pol metra a nie je to ani bezpečné.
Kedysi sa soľ z dna tohto jazera zbierala a bola jednou z najčastejšie exportovaných surovín ostrova, postupne však od zberu upustili a dnes už soľ dovážajú.
Významná mešita na brehu jazera
Na jeho brehu leží mešita Hala Sultan Tekke, ďalšia zastávka turistov, ktorí sa tu po ceste do Larnaky zastavia. Je to jedna z najposvätnejších svätýň pre moslimov a vstup do nej kontrolujú mnísi. Ak máte odhalené nohy a ramená, dnu vás pustia len v habite, ktorý vám ochotne požičajú.
Mešita je vlastne hrobka významnej osobnosti Umma Harama v čase, keď ešte žil prorok Mohamed. Pred vstupom do nej sa musíte aj vyzuť.
Umma Harama bola údajne vzdialená príbuzná proroka Mohameda. O tom, ako vznikla mešita, však existujú rôzne verzie.
„Jedna z nich hovorí, že jej manžel bol osobný strážca Mohameda a keď tu ona nešťastnou náhodou zahynula, keď putovali po Cypre, pochovali ju práve tu.
tags: #ako #si #postaviť #slané #jazero
