História a dobrodružstvá: Od Baťu po cesty na Jawa 350
Vydajte sa s nami na cestu časom a priestorom, ktorá začína pri histórii československého priemyslu a končí dobrodružstvami na dvoch kolesách v odľahlých kútoch sveta. Táto cesta je plná prekvapení, technických výziev a kultúrnych zážitkov.
Baťa: Viac než len topánky
Poznáte značku BAŤA? Vedeli ste, že Baťa vyrábal okrem topánok aj pneumatiky a to už od začiatku 30. rokov?
Minulý týždeň sme zohnali pre naše stroje novú obuv. Postavil som k sebe 2 výrobky v zásade toho istého výrobcu, ale s priepasťou 70 rokov.
Pred 2. Svetovou vojnou dokonca vtedajší generálny riaditeľ JAWY uvažoval o zlúčení značiek Jawa a Baťa z ekonomických dôvodov.
Ogar: Zabudnutý predchodca Jawy
Bol raz jeden motocyklový výrobca v Československu, ktorý vyrábal motocykle značky Ogar. Firma zanikla tesne po 2. Svetovej vojne, ale predsa stihla jednu výnimočnú vec.
Na úplnom konci svojej existencie, v posledných mesiacoch vyrobila motocykle na vlas rovnaké, ako je tá moja. Vyznačovali sa tým, že boli v tzv. Mali však jedno špecifikum, ktoré obstálo v mlynčeku dejín až do konca 90. rokov.
Ogar svoje peráky osadil prvými dvojvalcovými motormi o objeme 350ccm a koncept tohto motora neskôr zdedila jawa a používala ho pol storočia. Možno sa mýlim a všetko, čo som napísal je len bájka. Ostatne, ja som rozobratý Ogarmotor ešte nevidel.
Ogar 350 typ 12 1948
Údržba motora Jawa 350
Baťovky sa už viac ako pol storočia nevyrábajú. Týka sa to najmä dvojtaktných motorov. Do nádrže tu musíme liať benzín spolu s olejom.
A práve tento olej pri spalovaní v motore postupne vytvára vrstvu usadeniny, takzvaný karbón. Tento karbón sa usádza na hlavičke piesta, v spalovacom priestore, vo výfukových kanáloch a hlavne vo výfukoch.
Raz za čas je nutné tento karbón z motora odstrániť, pretože, ako upcháva výfuk a výfukové kanály vo valci, tak znižuje prietok plynov von z motora a tým aj znižuje výkon.
Video znázorňuje ako sa to robí alebo nerobí na piestoch na motore z mojej Jawy 350 634.
Úprava odvetrania prevodovky
Na prevodovke z motora Jawa 350 634 je odvetrávací otvor. Tento otvor slúži na vyrovnávanie tlaku vo vnútri prevodovky. Tento tlak vzniká tak, že ako sa prevodový olej zohrieva, zväčšuje aj svoj objem.
Inak by mohol vyraziť gufero, alebo tesnenie motora. A keďže sa chystáme do krajov, kde budeme musieť brodiť rieky, je vhodné si toto odvetranie upraviť, aby mi nenatiekla voda do prevodovky.
Odrezal som dutú skrutku z bicykla, narezal závit do prevodovky a na túto skrutku som pripojil hadičku. Hadička pôjde niekam pod sedlo.
Prípravy na cestu a nečakané komplikácie
Nie, že by som bol poverčivý... Včera som sa snažil zložiť motor. Je to predsa brnkačka. Mám to zvládnuté, som predsa profík.
Ja som to vedel. Vždy sa mi to stane. Vždy sa musí niečo tesne pred odchodom stať, kvôli čomu musím rozoberať motor. Aj teraz je to tak. Toto je fotka môjho motora z dnešného dňa (27.4), za 13 dní vyrážame.
Včera som si spokojne skladal motorečku a dnes, neviem čo skôr. Kľuku som dal robiť dnes, bude hotová za týždeň. Milošova kľukovka práve zdolala Kľak.
Hrebeň mi klesol po neuveritelných vyše troch hodinách boja. Už som začal vzývať rôznych svätých. Najskôr decentne, neskôr poriadne nahlas, a aj tak to nepomohlo. O 22:00 som bol blízko nervového zrútenia, infarktu, s dopálenými rukami.
Dnes som sa hlboko zamyslel. Spravil som zopár úkonov, určil som čo treba urobiť a ako to treba urobiť. Keď sa človek nachádza v momente, že sa zatvára motor, stojí čas, človek nestarne, nedýcha. Je to sekunda, ktorá rozhodne o celkovom výsledku.
Dnes sa to podarilo. Týmto ustanovujem moje 5. Tak konečne som spravil aj video.
Síce Roman ma tu na stránke s motorom predbehol, ale vo skutočnosti som mal ten môj motor poskladaný ako prvý. Prevodovku som si už dopredu poskladal a vypodložil, to by bolo nadlho aj v tomto videu. Skladal som to počas dvoch dní, celkovo 7,5 hodiny práce.
Prípravy sú v plnom prúde. Aj keď je nedeľa, naplno sa pracovalo. A zrejme sa mi tá nedeľa vypomstila. Motorka nechce ísť do vyšších otáčok. Ani na jednotke nevládze, stále ju niečo dusí.
Zistil som zaujímavý úkaz, z dvora vôbec nechcela ísť, vyšiel som na cestu a tam zdochla. Ale keď som šiel naspäť domov, tak išla celkom fajn. A nebolo to raz. Zrejme sa je moc na cestu nechce. Ale ja ju presvedčím.
Pri montáži pávika mi pomáhal celá rodina, ďakujem. Poznáte spôsob, ako odhadnúť potrebný čas na vykonanie práce? Ja ho poznám, ale neviem prečo som sa ním neriadil. Je to váš reálny odhadovaný čas, ten vynásobíte dvomi, + jeden deň.
Tak aj nám sa trochu prípravy predĺžili, máme meškanie týždeň. Ale to nevadí, všetko je tak ako má byť. Hlavné je, že už zajtra ráno vyrážame na našu cestu. Pôjdeme cez Kremnicu a Banskú Bystricu, chceli by sme spať na východe, v Michalovciach.
Cesta na východ: Prvé kilometre a stretnutie so psom
Moja motorku premenujem asi na mastodonta. Dnes po 11 dňoch práce tu stojí plne funkčný 64 rokov starý stroj, do šróba rozobratý a znova zložený, v niektorých ohľadoch lepší ako nový. - Za posledný týždeň som spal len max. - Za každú hodinu práce okolo motorky som spravil min.
Nádielka kilometrov je zatiaľ minimálna ale spoločensky hodnotná. Sme v Rumunsku. Včera sme navštívili drevený kostol v Surdesti zapísaný v UNESCO. Na záver dňa sa mi podarilo frajerským spôsobom zraziť psa vo veľkosti Miloša.
Je to celkom povznášajúci pocit. Hlavne, keď bol šprajcnutý medzi predným kolesom a motorom. Ale nikto nas tam nevítal. Neviem, ako to má tam ten Roman vybavené. Večer sme spali v pieskovni na kopci, bolo tam pekne. Aspoň sme mohli potrénovať podmienky do pušte Gobi.
Problémy so špicami a cesta cez Ukrajinu a Rusko
Teraz sme na pumpe vo Vasilei, na východe Rumunska, Roman sa borí so zadným kolesom. Utrhli sa mu na ňom 3 špice - nekvalitne repliky. Asi si dá poslať náhradne do Kišineva v Moldavsku, budeme tam na ne čakať. Žijeme...
Navštívili sme podzemné vinné pivnice v Cricova neďaleko Kišiňova. Teraz sme už na ukrajine. Nútene sme museli prespať v Podnestersku. Odstrelilo mi 6 z 9 špici na jednej strane zadného kolesa. Núdzovo som minul všetky rezervné a zatiaľ to drží. Aj na ukrajinských cestách.
Skúsili sme si odpálenie jadrovej hlavice do USA v autentických priestoroch 12 podlaží pod zemou. Na ukrajine bolo asi 8 podobných základní, pripravených v období studenej vojny už od 50. rokov.
Už 2 dni putujeme Ruskom a sme vo Volgograde. Okrem prehliadky mesta počkáme dôležitú zásielku zo Slovenska. Kamarát mi tam poslal celú sadu špici z môjho starého kolesa a potom už môžeme pokračovať do Kazachstanu.
Volgograd: Mesto histórie a Matka Vlasť
Tak sme zasa online po dlhšom čase. Dostali sme sa do Volgogradu. Je to mestečko, ktoré žije históriou. My sme tiež trosku historicky požili. Nechali sme sa naverbovať do Ruskej armády. Ale keďže sme nováčikovia a ešte aj cudzinci, dali nám staré vojenské kabáty, staré zbrane a auto.
Umyli sme si motorečky, spravili nejakú základnú údržbu a po obede sme vyrazili do mesta. Navštívili sme Vojenské múzeum. Mali obrovský model zbombardovaného Stalingradu, na ktorý premietali projektormi situácie, ktoré sa diali v meste. Úžasné, niektorí ľudia pri tom plakali.
Socha Matka Vlasť, sa týči nad mestom. Postavili ju na kote 102, na malom kopčeku. O toto strategické miesto sa viedli najkrutejšie boje. Pod sochou horí večný oheň na počest vojakom, ktorí tu padli. Ich menný zoznam je vytesaný do mramoru okolo tohto ohňa.
Astrachán a delta Volgy
Teraz sa nachádzame v Astrachane. Cestou sem sme išli okolo rieky Volgy. Rozlieva sa tu do ohromnej delty. Dosť veľa v Rusku pršalo a voda zaliala ohromné územia tejto delty. Ako sa rozliala voda, prišli obrovské množstvá malých mušiek.
Sú veľmi otravné a je ich strašne veľa. Nič sa nedá robiť, iba ísť alebo keď stáť, tak s prilbou na hlave. Inak krajina je tu pre našinca zaujímavá. Miestami rovná, bez stromov, kríkov, iba tráva. Trochu severnejšie boli aj polia, ale tu už nič nie je. Iba piesok porastený trávou.
Kazachstan a Uzbekistan: Púšť a Aralské jazero
Prešlo pár dní a my sme celkom slušne pohli mapou výletu. Podarilo sa nam prejsť Kazachstanom až do Uzbekistanu. Nečakali sme takú vysokú kvalitu ciest. Vďaka tomu sme si mohli naplno užiť horizontalnu krajinu. Niekto by mohol povedať, že je to nuda, ale prináša to zaujímavé impresie.
Chvíľku sme pozorovali vzdialenú búrku, ktora sa podobala na atomovy hryb a v strede sa blýskalo. Železnice a cesty sa zbiehajú na horizonte do jedneho bodu. -nájsť miesto pre stan je trocha problém, nikde stromy a od cesty je vidieť 30 km. -vzhľadom na kvalitu ciest, kazaši majú vo zvyku rýchlo jazdiť. Treba dodržiavať maximálku a hlavne svietiť.
Keď sme plánovali výlet, čudoval som sa, prečo je krížom cez Kazachstan a Uzbekistan diaľnica na nej nakreslená ťava. Zahadu som odhalil, na ceste sú občas hrby, ktoré tu vybudovali po vzore ťavieho chrbta, a na nich lietam meter nad sedadlo.
Nasou prvou zastávkou bol Moynak. Určite poznáte príbeh Aralského jazera, ktoré bolo ešte v polovici 20.storočia 4. najväčsie na svete. Teraz postupne vysychá. Moynak bol rybársky prístav. Tam, kde bola voda je teraz púšť a na pôvodnom brehu sú hrdzavé vraky lodí.
Defekt v púšti
Odskočil som priekopu, motorka bez problémov preletela, ale preťažený pavik dostal malinko cez hubu. Nasledovalo zváranie rámu. Teplota sa postupne vyšplhala nad 40 stupňov. Vydali sme sa na cestu. Po pár kilometroch som diagnostikoval defekt na zadnom kolese- prerazená neprierazná duša.
Operácia sa natiahla na niekoľko hodin- bez vody, Miloš niekam zdrhol. Nikto z vodičov nechcel zastaviť, len mi s úsmevom mávali. Nakoniec som musel zatarasiť vozovku mojou batožinou, aby zastalo auto a konečne som si mohol kúpiť vodu.
Buchara: Mesto na Hodvábnej ceste
Malé mestečko v Uzbekistane, ktoré bolo významnou križovatkou na hodvábnej ceste. Ma perfektne zachované historické centrum s hradbami. Je zapísané aj v UNESCO. Užili sme si relaxačný deň prechádzkami po starých uličkách, ochutnali dobroty kultúrne aj kulinárske.
Po ceste do Buchary sme mali krásne počasie. 45 stupňov, púšť, čierne prilby, bundy. Miestni sa ma pýtali, či mi nieje zima. Buchara - historické mesto, plno orientálnych stavieb. Kedže sa ale tejto kultúre moc nerozumiem, spoznávame to tu po svojom. Dostali sme pozvanie na večeru od miestneho pána. Kedže som bol zarastený ako Matuzalem, tak o polnoci vybavil miestneho holiča a profesionálne ma ostrihali a oholili. Prespali sme tam a na druhy deň, keď už nebolo tak teplo sme išli pozrieť aj nejaké pamiatky.
Spokojne si my cestovatelia žijeme. Dokonca lepšie ako inokedy. Nevieme poriadne aký je dátum, deň v týždni a čas odhadujeme podla slnka. Všimnite si, aké sú pamiatky krivé. Nie je to chybou fotoaparátu. Pred nejakým časom tu bolo silné zemetrasenie a minarety tu celkom vtipne poohýbalo. Našťastie sa im nič vážnejšie nestalo.
Spomedzi troch významných miest vrátane Samarkandu, ktoré sme navštívili je práve toto najbohatšie. Odráža sa to aj na pestrosti zdobenia stavieb, ale najdôležitejšie je jeho kultúrne postavenie.
Tadžikistan: Hory a kultúrny šok
Po uzbeckej púšti a rovine sa v Tadžikistane začína krajina konečne trocha meniť a naberá zaujímavé výšky. Tak isto je odlišný mentalitou ľudí a funkčnosťou systému. Už nemusíme toľko dohadovať ceny, všetko tu dobre funguje.
Prešli sme z Uzbekistanu do Tajikistanu. Podla wiki je to najchudobnejšia krajina z regiónu. Prešli sme hranice a nastal kultúrny šok. Všetko tu funguje, normálne sa tankuje na benzínkach, peniaze sa dajú vyberať z bankomatov. Sú tu super ľudia, ktorí sú veľmi hrdí na svoju krajinu. Všetko je upravené, mesta sú krásne.
Už nás tu nechcú zbaviť peňazí, pýtaju sa, ak by bolo treba niečo, tak radi pomôžu. Konečne sú tu kopce. Boli sme pozriet jazero Iskander kul vo Fanskych horach. Moc tu neprší, takže tu nie su lesy, ale iba kríky.
Dušanbe a cesta na Pamír
Dušanbe je veľmi upratané a uhladené mesto. Tak trocha výstavná skriňa Tajikistanu. Hotel sme ale na prvý pokus trafili hrozný… upotený, bez poriadnej sprchy a wc. Musel som poohýbať listy vrtule na ventilátore, aby sme sa neudusili vo vlastnej šťave.
Druhý deň sme sa ubytovali v Green house hostel, kde sa stretli najväčšie hovadiny, aké tadžické cesty môžu zažiť- motorka z roku 52, motorová kolobežka, skladačka z USA a rôzne bicykle. Jackie taxi- tento vtipný chlapík bol taxikár, komik, spevák a sprievodca v jednom. Táto fotka ma stála v prepočte 5euro.
Historická pevnosť pár kilometrov od Dušanbe. Očakávali sme zachovalú chuťovku, ale trocha nás to sklamalo. Už v mape Dušanbe sa objavuje na jednej z hlavných ciest magické označenie M41. Je to naša vysnívaná Pamírska cesta.
Prvé výzvy na Pamírskej ceste
Prvá veľká skúška nás stretla pár kilometrov za mestom. Po značne poškodených cestách sme sa vyšplhali do priesmyku vo výške 3252m.n.m. Milošova motorka to zvládla bez zaváhania, perak občas zúfalo skučal, ale vyplazil sa. Naša prvá spoločná méta tohto druhu.
Skoro každá horská dedina má vlastný buldozér. Na jej konci sa nachádza ľadovec Fedchenko. Tento ľadovec, dalej pokračuje až pod najvyššie štíty Pamiru. Najvyšší z nich je Ismoil Somoni Peak so svojimi 7495 metrami. A to sme si nemohli nechať újsť.
Cez dolinu je to 100km po štrkovej rozbitej ceste. Celý deň sme šli hore až na miesto, odkiaľ sme sa nepohli. Buď brod cez divokú rieku, alebo strmák, ktorý sa nedal vyjst. Tak sme to tam otočili, 10 km od ľadovca. Pešo by to bolo odtial ešte asi deň pochodu, a keďže nás trošku tlačia viza, vrátili sme sa.
Oslavy mieru v Khorogu
Dostali sme sa sem pred dvomi dňami v úmysle najesť sa a pokračovať v ceste. Zaujali nás prísne bezpečnostné opatrenia. Pýtali sme sa ľudi, vraj príde prezident. Neplánovane sme trafili veľmi významný sviatok.
27.6.1997 bol v Moskve podpísaný mier po občianskej vojne. Cele mesto žilo prípravami na túto špeciálnu príležitosť. Mnohé obchody zavreli ešte pred obedom, mesto bolo uzavrete pre dopravu. Oslavy prebiehali na viacerých miestach formou kultúrnych podujatí, hudobných vystúpení, na zaver vystúpenie prezidenta na štadióne a 10 minútový ohňostroj. Pekný zážitok a zároveň relax pred náročnou cestou.
Vachanský koridor a Pamír
Prešli sme s našimi motorečkami Vachan koridor. Toto územie sa nachadza na Tadžicsko-Afgansko-Pakistanskom pomedzí. Kedysi tadiaľto prechádzala vetva Hodvábnej cesty, tak je tu vela kadejakych starých pevností. Navyše Vachan oddeľuje Pamir od Hindukúšu a neďaleko je Karakoram. Mali sme tú česť vidieť najvyšší vrch Hindukúšu Tirich Mir so 7708 metrami.
Ešte sme len prišli do Iskashimu a hneď som dostal ponuku pomôcť s natieraním plota. R.I.P. Vo výške 3500 metrov nad morom a desiatky kilometrov od civilizácie sme sa rozhodli pre konečný verdikt. Objavilo sa poškodenie, ktorého riešenie by nás zbytočne pripravilo o čas a peniaze. Navyše by si vyžiadalo dobrého majstra.
Vybudovali sme mu skvelý memoriál, ktorý bude naveky tu v horách Tadžikistanu pripomínať udatnosť prívesných vozíkov vo svete. Priemerná nadmorská výška je 4000 metrov. Motorky idú, aj keď to už neje ono. Ale štvorku nemám problém zaradiť. Krajina je ak...
tags: #chytil #otec #rybu #karaoke #text
