Francúzske filmové adaptácie: Od Lumiérovcov po súčasnosť

Francúzska kinematografia má vo filmovom svete nezameniteľné renomé. Ak by sa na konci 19. storočia vynálezcovia medzi Amerikou a Európou navzájom tak veľmi neovplyvňovali, dalo by sa s rezervou tvrdiť, že film vznikol práve vo Francúzsku. Táto krajina nám totiž dala bratov Lumiérovcov, ktorí ako prvý na svete zostrojili na motívy Edisonovho Kinetoskopu, zariadenie, ktoré slúžilo ako kamera, projektor aj tlačiareň v jednom.

Dali mu názov Cinématographe, čím položili základný názov pre kinematografiu ako ju poznáme dnes. Navyše tým taktiež otvorili dvere tichému filmu. Ich krátky film, ktorí premietali 22. marca 1895 z názvom La Sortie des ouvriers de l´usine Lumiére (Robotníci odchádzajú z továrne Lumiérovcov) je mnohými filmovými historikmi považovaní za prvý krátky film na svete.

Bratia Lumiérovci

Počiatky francúzskej kinematografie

Profesionálny kúzelník, Georges Meliés, bol priam uchvátený, keď v roku 1895 uvidel prvé filmy Lumiérovcov. O rok neskôr sa neúspešne pokúsil kúpiť ich Cinématographe, pretože v ňom videl úžasný potenciál. Napokon si však musel poradiť inak. Opatril si vlastné zariadenie, ktoré si šikovne prerobil, aby fungovalo ako zázračný Cinématographe. Od tej chvíle začal Meliés tvoriť jeden film za druhým.

Cesta na Mesiac je jeho najznámejšie a najvýznamnejšie dielo, ktoré malo výrazný dopad na budúcnosť hraného filmu. Ide o adaptáciu slávneho románu Julesa Verna.

Cesta na Mesiac

Významné francúzske filmové adaptácie

Utrpenie panny Orleánskej (1928)

Utrpenie panny Orleánskej je považované za majstrovské dielo tichej éry filmu. Dánsky režisér Carl Theodor Dreyer chcel film pôvodne nakrúcať so zvukom, avšak nemal potrebné technické vybavenie. Aj z tohto dôvodu môžeme stále hovoriť o jednom z najvýraznejších výtvorov tichého filmu.

Utrpenie panny Orleánskej rozpráva skutočný príbeh o posledných momentoch Jany z Arku. Dreyer vychádzal zo skutočných súdnych záznamov a sústreďuje sa výhradne na emócie hlavnej predstaviteľky (Maria Falconetti). Aj z tohto dôvodu sa Dreyer zameriava prevažne na detaily, keď Janu dáva do transcendentálneho miesta s bielym pozadím, a aj týmto efektom nám približuje jej psychologické utrpenie.

Veľká ilúzia (1937)

Filmový režisér Jean Renoir, syn slávneho impresionistického maliara, bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov poetického realizmu. Veľká ilúzia je potom považovaná za jeho majstrovské dielo. Film je zasadený do centra prvej svetovej vojny a sleduje osudy troch francúzskych letcov, ktorých zostrelia za nepriateľskou líniou.

Pravidlá hry (1939)

Ďalší francúzsky film z dielne Jeana Renoira rozpráva o sociálnom a kultúrnom úpadku spoločnosti v období prebúdzajúcej sa druhej svetovej vojny. Renoir kritizuje povrchné maniere dekadentnej spoločnosti a zameriava sa na rúcajúce sa hodnoty európskej civilizácie. Podobne ako vo filme Veľká ilúzia sa aj v tomto prípade Renoir zameriava na hraničný stav absolútneho kolapsu spoločnosti.

Denník vidieckeho farára (1951)

Režisér Robert Bresson adaptoval knihu Georgesa Bernanosa do základného kameňa francúzskeho psychologického realizmu. Na rozdiel od ostatnej francúzskej kinematografie, ktorá sa po druhej svetovej vojne sústredila vo veľkej miere na literárne historické adaptácie, posúvajúce film viac ku kritizovanej teatrálnosti, Bresson sa naďalej držal kvalitného filmárskeho remesla.

Prázdniny pána Hulota (1953)

Komik Jacques Tati vytvoril vo svojom najznámejšom diele Prázdniny pána Hulota, ikonickú postavičku nezvyčajného Francúza. Pán Hulot si ide užiť prázdniny do prímorského rezortu v Bretónsku, len aby sa stal súčasťou komicky vynaliezavých situácií, ktoré náš hlavný hrdina nemá možnosť nijako ovplyvniť. Komédia je poskladaná ako kaleidoskop rôznych gagov, ktorých tvorcami sú samotní dovolenkári. Tati si všíma ľudských archetypov a z nich potom čerpá vtipné situácie a okolnosti, ktoré sú nielen trefné, ale aj zábavne pravdivé.

Mzda strachu (1953)

Režisér Henri-Georgers Clouzot nakrútil veľa výborných filmov a jedným z ich je aj dráma Mzda strachu. Príbeh je o skupine mužov, ktorý sa za vidinou zisku rozhodnú prepraviť nebezpečnú zásielku. Zúfalstvo strieda chamtivosť, keď sa muži rozhodnú vydať na 500 kilometrov dlhú trasu, po ktorej musia pre ropnú spoločnosť previesť nebezpečný nitroglycerín.

Diabolské ženy (1955)

Druhý z významných filmov režiséra Clouzota má veľa podobného s klasikami Alfreda Hitchocka. Ocitáme sa vo víre hrôzostrašného vražedného plánu uprostred internátnej školy, ktorého obeťou má byť jej riaditeľ. Jeho manželka a milenka prebývajú spoločne pod jednou strechou školy, len aby ich kruté zaobchádzanie priviedlo až ku krajnému riešeniu. Väčšina z nás asi dobre pozná remake z roku 1996 so Sharon Stone a Isabelle Adjani v hlavných úlohách.

Nikto ma nemá rád (1959)

Jeden zo základných filmov Francúzskej novej vlny a prvý, a azda aj najslávnejší film režiséra Francoisa Truffauta. Nikto ma nemá rád rozpráva o problémovom dospievaní mladého Antoinea (Jean-Pierre Léaud) v srdci Paríža. Poukazuje na jeho komplikovaný vzťah s rodičmi a najmä potom s jeho matkou. Truffaut sa filmom ihneď preslávil.

Na konci s dychom (1960)

Ďalší významný film Francúzskej nove vlny, teraz z dielne režiséra Jean-Luc Godarda. Na rozdiel od Truffauta sa však Godard vyberá iným, oveľa avantgardnejším smerom. Rovnako ako na príbeh sa francúzsky režisér sústreďuje aj na samotné médium kinematografie. A jeho diela tomu viditeľne napovedajú.

Na konci s dychom si podmaňuje filmárske remeslo podľa svojich predstáv a rozhodne sa nedrží žiadnych pravidiel. Aj napriek tomu, že príbeh začína krádežou a vraždou, väčšinu filmu sledujeme ústrednú dvojicu v nečinnom debatovaní. Aj napriek jednoduchému príbehu má Godardova klasika skvelé tempo a okamžite si diváka podmaní. V hlavnej úlohe sa predstavuje Jean-Paul Belmondo a Jean Seberg.

Bláznivý Petríček (1965)

Ďalšie Godardovo dielo, tradične s Belmondom a Annou Karinou v hlavných úlohách. Bláznivý Petríček ide po stopách tradičných Godardových filmov, akými sú napríklad spomínaný Na konci s dychom alebo Karabiniéri. Bláznivý Petríček síce veľmi neupúta silným príbehom, jeho forma je však oveľa dôležitejšia a oveľa pútavejšia.

Vo filme je viditeľne poznať ako sa Godard hrá s filmovou teóriou a ako využíva rôzne umelecké postupy k dosiahnutiu svojich estetických zámerov. Jedným z nich je aj búranie štvrtej steny, kedy sa herci rozprávajú cez filmovú kameru priamo s divákmi. Nedajte sa však pomýliť suchými teóriami. Bláznivý Petríček má skvelé tempo a rozhodne nenudí.

Nájomník (1976)

Po filmoch ako Hnus (1965) a Rosemary má dieťatko (1968) je Nájomník posledným dielom takzvanej Apartmánovej trilógie Romana Polanského. Nájomník sa pohybuje niekde na pomedzí psychologickej drámy a hororu. Nájomník je z trojice filmov síce najmenej známy, jeho kvality sa však nedajú spochybňovať. Polanski aj v tomto prípade nastavuje tiesnivú atmosféru tajomného bytu. V hlavnej úlohe hrá sám režisér postavu menom Trelkovsky, ktorý sa nasťahuje do nového apartmánu v centre Paríža.

Nikita (1990)

Akčná klasika Luca Bessona, ktorá slávnemu režisérovi vydláždila cestu do Hollywoodu a najmä potom k jeho majstrovskému Leonovi (1994). Nikita však nie je o nič horšia, než Bessonove hollywoodske začiatky. Práve naopak. Nikita stelesňuje všetko, prečo sa Besson dostal na vrchol populárnosti v oblasti akčných thrillerov. Jeho rukopis je tu vedľa Leona zo všetkých jeho filmov najsilnejší.

Nenávisť (1995)

Kontroverzná dráma sa sústreďuje na násilnú povahu mladých Francúzov žijúcich na predmestí Paríža. Hlavné postavy sú traja kamaráti rozdielnych národností. Vincent Cassel hrá Vinza, skinheada židovského pôvodu. Saïd je Arab a Hubert je černošský boxer. Príbeh sa odohráva v priebehu 24 hodín, deň po tom, čo sa v ich bydlisku odohrá protest, násilne potlačený políciou. Pri proteste je vážne zranený štvrtý kamarát, Abdel, ktorého jeden z policajtov vážne zbije. Pri potýčke však jeden z policajtov náhodne stratí svoju služobnú zbraň.

Amélia z Montmartru (2001)

Režisér Mathieu Kassovitz, ktorý nakrútil Nenávisť je zároveň aj populárnym hercom, a je to práve v Amélii z Montmartru, kde si zahral po boku Audrey Tautou. Režisér Amélie, Jean-Pierre Jeunet, sa vyznačuje hravým štýlom zasahujúcim až do teritória magického realizmu a v Amélii sa jeho rukopis prejavuje v plnej sile.

Skafander a motýľ (2007)

Krehká a emotívna dráma vychádza z knihy Jean-Dominique Baubyho, ktorý ostal po náhlej porážke pripútaný na lôžko. Nemohol sa hýbať, ani hovoriť. Jediné, čo mu ostalo bol zrak a sluch. Jean-Dominique sa preto rozhodol napísať o svojom osude knihu, a to len vďaka mrkaniu ľavého viečka, ktorým podľa abecedného poradia písmen diktoval svoj príbeh. Poetický film sprevádza nádherná hudba a ťaživá melanchólia. Francúzsky film je často snímaný s pohľadu Baubyho, ktorý je práve kvôli neschopnosti pohybu a reči, metaforicky uzavretý do potápačského skafandra.

Prorok (2009)

Perfektný thriller z väzenského prostredia je dozaista jeden z najlepších filmov režiséra Jacques Audiarda. Surový a autentický príbeh sa sústreďuje na absolútnu nefunkčnosť nápravných zariadení. Podobne ako iné gangsterky, aj Prorok sa zameriava na kriminálny rast hlavného protagonistu. Z nepodstatného kriminálnika sa vo väzení pomaly stáva dôležitý člen mafie, ktorý sa zapája do krvavého konfliktu medzi Arabmi a Korzičanmi. V úlohe hlavného anti-hrdinu Malika sa predstavil výborný a pomerne čerstvý herec Tahar Rahim.

Nedotknuteľní (2011)

Kto by nepoznal asi najpopulárnejší francúzsky film súčasnosti? Skvelá komédia má výborný scenár a dokáže zároveň rozosmiať aj rozcítiť. Čaro filmu však prebýva aj v neskonale sviežom prevedení, ktorý má na diváka priam blahodarne pozitívny účinok. Človek ani nepotrebuje extra dramatický konflikt, aby si Nedotknuteľných užil za to, čo sú. Búrajú predsudky a stavajú sa k problémom s úsmevom na perách. Navyše nám dovoľujú, aj vďaka skvelému a charizmatickému vedeniu Omara Sy, pozerať na život s príjemným nadhľadom. Jeho postava neovplyvňuje len Phillipa (François Cluzet), ktorého má na starosť. Ovplyvňuje aj nás.

Život Adèle (2013)

Adaptácia grafického románu, Život Adéle je romantický film v najlepšej forme. Ukazuje lásku vo všetkých jej podobách a robí to pútavo s nevídanou silou, pravdivosťou a autenticitou. Režisér Abdellatif Kechiche nakrútil priam epické dielo, ktoré by som označil ako blockbuster európskej kinematografie. Film získal v Cannes najvýznamnejšie ocenenie festivalu, Palme d´Or. Po prvý raz si však cenu neodniesol len sám režisér, ako tomu býva zvykom.

Nominácie na Oscara

Po 10 nominácií na Oscara majú muzikál Čarodejka (r Jon M. Chu) a životopisná dráma Brutalista (r. Brady Corbet). Nominácie vyhlásili 23. Emilia Pérez získala nomináciu aj v kategórii medzinárodných filmov, v ktorej zastupuje Francúzsko.

Film Vlny režiséra Jiřího Mádla, ktorý americkí akademici vybrali do užšieho výberu 15 národných kandidátov v kategórii medzinárodných filmov so šancou na Oscara, sa medzi päticu nominovaných nedostal. Snímka, ktorá vznikla aj v slovenskej koprodukcii reprezentovala na Oscaroch Česko.

V kategórii réžia sú na Oscara nominované komediálna dráma Anora Seana Bakera, Brutalista Bradyho Corbeta, biografia Bob Dylan: Úplne neznámy Jamesa Mangolda, Emilia Pérez Jacquesa Audiarda a horor Substancia režisérky Coralie Fargeat. V kategórii najlepší film sa spolu s týmito piatimi snímkami o Oscara uchádzajú aj vatikánsky triler Konkláve (r. Edgar Berger), sci-fi Duna: Časť druhá Denisa Villeneuvea, brazílsky film I’m Still Here, adaptácia románu oceneného Pulitzerovou cenou Chlapci z Nickelu (r.

Držiteľov Oscarov vyhlásia 8. marca. Viaceré z nominovaných filmov sú alebo už boli v slovenských kinách, iné premiéra ešte len čaká. Brutalista prichádza do slovenských kín práve dnes, Emilia Pérez má premiéru 13. februára. Film Bob Dylan: Úplne neznámy v hlavnej úlohe s Timothéem Chalametom a s ôsmimi oscarovými nomináciami príde do kín 6. februára. Dve nominácie na Oscara má komediálna dráma Skutočná bolesť Jesseho Eisenberga, ktorá do kín príde 30. januára.

Tabuľka nominácií na Oscara

Slovenské a české televízie počas celého roka vysielajú filmy zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ). No stalo sa už tradíciou, že počas vianočných a novoročných sviatkov je nádielka klasických diel zo SFÚ o niečo bohatšia. Na obrazovky tento rok opäť zavítajú obľúbené rozprávky Perinbaba (1985) Juraja Jakubiska, Plavčík a Vratko (1981) a Popolvár najväčší na svete (1982) Martina Ťapáka. Takisto Šípová Ruženka (1990) Stanislava Párnického či Ťapákova komédia Pacho, hybský zbojník (1975).

Spolu televízie odvysielajú 25 titulov, väčšina z nich bola digitálne reštaurovaná v digitalizačnom pracovisku SFÚ. K najobľúbenejším vianočným snímkam patrí filmová rozprávka Juraja Jakubiska Perinbaba o starenke, ktorá sa starala o sneh, a o Jakubovi, ktorý sa nebál smrti. Tento príbeh zachytávajúci túžbu človeka po šťastí, porozumení a láske, snahu prekonať ťažkosti a zvíťaziť nad smrťou uvedie na Štedrý deň televízia JOJ. Tá počas sviatkov odvysiela aj tragikomédiu z východoslovenského regiónu Pásla kone na betóne (1982) Štefana Uhra. A dva filmy Jozefa Zachara, a to dobrodružný príbeh zo 17. storočia Sebechlebskí hudci (1975) a dramatický príbeh o chlapskej cti Očovské pastorále (1973).

Perinbaba

K divácky obľúbeným titulom nielen cez Vianoce patrí aj film o legendárnom ľudovom hrdinovi Pacho, hybský zbojník. Úsmevnú zbojnícku féeriu Martina Ťapáka čerpá z tradície ľudového...

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách.

Krátky, len čosi vyše 6-minútový film Vlada Balca Quo vadis? je súčasne esejou, elégiou i anekdotou, ktorá nás pozýva na prechádzku po vývojových etapách druhu Homo sapiens. Vlado Balco sa k filmovej tvorbe dostal praxou, keď ako technik na pľaci a neskôr asistent kamery spolupracoval na viacerých hraných filmoch. Až potom vyštudoval na bratislavskej VŠMU dokumentárnu tvorbu. Táto praktická skúsenosť sa prejavuje vo viacerých jeho krátkych filmoch. Vzácny talent rozprávať obrazom, bez použitia dialógov či komentára, predviedol bezprostredne po skončení štúdia v dvoch filmoch s tematikou devastácie životného prostredia. Oba, Quo vadis? aj Homo immunis vznikli v roku 1983.

Motívy znečisťovania prírody, najmä vodných tokov, sa v slovenskom školskom, spravodajskom i dokumentárnom filme sporadicky objavovali už od štyridsiatych rokov 20. storočia. V rokoch 1973-74 dokumentaristi z Populárno-vedeckého filmu (Andreánsky, Barlík, Kamenický a Pogran) dokonca pre slovenskú televíziu nakrútili trinásťdielny dokumentárny seriál s príznačným názvom Životné prostredie. Environmentálnu problematiku tu uchopili z viacerých uhlov. No až v osemdesiatych rokoch nastal skutočný boom filmov nakrútených s cieľom šíriť osvetu o tom, že ak nebudeme chrániť prostredie, v ktorom žijeme, ohrozíme tým...

tags: #francúzske #filmové #adaptácie #zoznam

Populárne príspevky:

• Recepty na obed
• Inšpirácie pre svadobnú tortu
• Jozef Gregor Tajovský: Horký chlieb
• Mäsiarske Kláty: Podrobný prehľad
• Odsávačky mlieka Tommee Tippee – porovnanie