Francúzske kolónie: História a súčasnosť

Na konci 19. storočia rozpútali európski politici "bitku o Afriku", aby získali nové zdroje bohatstva a medzinárodnú prestíž. Úlohu kolonizovať čierny kontinent ospravedlňovali nutnosťou zrealizovať „civilizačnú misiu“, na ktorú vraj majú morálne právo. Odvolávali sa na názor mnohých intelektuálov, ktorí podľahli ilúzii, že práve európska civilizácia je najvyspelejšia na svete a biela rasa je nadradená nad ostatnými.

Radikálna myšlienka sa z intelektuálnych salónov rozšírila nielen medzi politikov, ale za svoje ju ochotne prijala aj podstatná časť verejnosti. Leví podiel na tom mali novinári, ktorí obhajovali „civilizačnú misiu“ aj za predpokladu použitia vojenskej sily! Napríklad vplyvný žurnalista Gabriel Charmes (1850-1886) v jednom zo svojich článkov napísal: „Ak Francúzsko získa Západný Sudán (dnešné Mali), ... tak to bude preto, aby sem prinieslo i za cenu preliatej krvi mier, obchod a toleranciu...“

Francúzska koloniálna ríša v rokoch 1919-1939.

Práve krajina galského kohúta patrila pri dobývaní Afriky k najaktívnejším a Francúzi o „civilizačnej misii“ živo diskutovali. Podpora pre ňu medzi politikmi rástla a v roku 1895 ju predstavitelia Tretej francúzskej republiky (existovala v rokoch 1870-1940) prijali ako oficiálnu doktrínu svojej zahraničnej politiky. Verejnosť nebola proti, naopak s týmto rozhodnutím súhlasila, ako opisuje súčasný slovenský orientalista Silvester Trnovec: „Predstava ´šírenia civilizácie´ nakoniec doslova zdvihla masy Francúzov k podpore koloniálnej expanzie...“

O tom, ako presadzovanie „poriadku a pokroku“ na čiernom kontinente prebiehalo, však už ľudia veľa nevedeli. Vláda bola na informácie skúpa. Nechválila sa zverstvami, ktorých sa vojaci pri dobývaní nových území dopúšťali. Kapitán Paul Voulet (1866-1899) a poručík Julien Chanoine (1870-1899) neboli žiadni „africkí zelenáči“. Mali za sebou úspešnú misiu na území dnešnej Burkiny Faso (na západe Afriky), kde si masakrom domorodcov vyslúžili povesť chladnokrvných zabijakov. Zrejme práve z toho dôvodu ich nadriadení v roku 1898 vybrali pre ďalšiu ťažkú úlohu.

Ako to urobia, záležalo len na nich. Ministerstvo pre kolónie im rovnako ako predtým nehodlalo nijako zväzovať ruky. Voulet bol za to rád. Mal síce absolútnu slobodu, ale 400 perfektne vycvičených vojakov francúzskych vojakov, ako žiadal, nedostal. Musel si poradiť inak. Pár francúzskych dôstojníkov a necelých 200 Senegalcov, ktorých mal k dispozícii, nestačili. Preto naverboval stovky afrických dobrovoľníkov, ktorým ako odmenu sľúbil „povolenie rabovať“.

Kade prešli, tam po nich zostala spúšť. Voulet bol nemilosrdný. Vypaľoval celé dediny a vraždil domorodcov vrátane žien a detí! Neobmäkčilo ho ani to, že mu bez odvrávania odovzdávali dobytok či potraviny. Kapitán šetril strelivo, a tak jeho vojaci obvykle zmasakrovali dedinčanov bajonetmi. Urezané hlavy potom pre výstrahu vŕšili pri cestách do mohýl!

Nie každý mal na také jatky žalúdok. Poručík Louis Péteau už to jedného dňa nevydržal a div sa s Chanoisom nepobil. Hrôzy, ktorých sa osobne zúčastnil, si mladý dôstojník nenechal pre seba. Napísal dlhý list svojej snúbenici, ktorá žila v Paríži. Šokovaná žena poslala Péteauovo svedectvo poslancovi zo svojho obvodu, ktorý o ňom poreferoval v parlamente. Francúzska vláda nemala na výber, musela zasiahnuť.

Vypátrať výpravu, ktorú tvorilo asi 1800 osôb, nedalo veľa práce. Klobb s jednotkou 50 vojakov putoval od jednej vypálenej dediny k druhej. V júni 1899 dorazil do malej osady neďaleko Zinderu, kde sa dozvedel, že Voulet táborí o pár kilometrov ďalej. Plukovník za ním poslal skupinku vojakov so správou, že bol zbavený velenia expedície a že sa má okamžite pripraviť k návratu do Senegalu.

Uplynulo pár dní a Klobb sa s celou jednotkou premiestnil k táboru. „Za žiadnu cenu nestrieľajte!“ prikázal svojim mužom a sám a neozbrojený sa vydal vyjednávať. Voulet však o žiadnu dohodu nestál. V predstihu poslal všetkých francúzskych dôstojníkov a Senegalcov plniť úlohy do terénu a v tábore si ponechal len všetkého schopných afrických hrdlorezov. Tí na jeho povel vypálili niekoľko varovných sálv do vzduchu.

„Plukovník Klobb je mŕtvy, zabil som ho. Stal sa zo mňa vydedenec!“ oznámil Voulet svojim krajanom, keď sa večer vrátili do tábora. „Nič ale nie je stratené. Dokončíme našu misiu a pri jazere Čad založíme vlastné nezávislé kráľovstvo!“ presviedčal zamrznutých vojakov.

Na ďalší deň potom o svojich plánoch informoval v liste francúzsku vládu: „Neľutujem nič, čo som urobil. Zriekam sa svojej rodiny i vlasti.“ V tábore medzitým rástlo napätie. Chanoine zostal Vouletovi verný, no ostatní dôstojníci s bláznivým nápadom nesúhlasili. Po dohode so Senegalcami sa rozhodli šialeného kapitána zbaviť.

17. júla 1899 vypukla v tábore vzbura, počas ktorej bol Chanoine zabitý. Voulet stihol ujsť a ukryl sa. Čo bude ďalej? „Mali by sme svoju úlohu dokončiť. Len tak máme nádej, že nás nepostavia pred vojenský súd,“ tušil poručík Paul Joalland (1870-1940), ktorý prevzal velenie nad expedíciou. Ostatní dôstojníci museli uznať, že má pravdu. Výprava preto zamierila k Zinderu a koncom júla 1899 mesto obsadila.

Nespokojných vojakov, ktorí sa vyhrážali ďalšou vzburou, poslal späť do Dakaru a so zvyškom mužov sa vydal k jazeru Čad. Počkal na posily a v apríli 1900 Francúzi a ich africkí spojenci vyhrali pri Kousséri (v dnešnom Kamerune) bitku proti náčelníkovi tunajšej ríše Rabihem az-Zubayrem (asi 1842-1900), ktorý v boji padol.

Cieľ Voulet-Chanoinovej misie bol splnený, nastal čas vrátiť sa do Dakaru. Francúzsko bolo na nohách, správy o Vouletových zverstvách presiakli na verejnosť. Ľudia boli pobúrení a „civilizačná misia“ v Afrike odrazu čelila obrovskej kritike. Keď do krajiny dorazila správa o Joallandovom úspešnom dokončení expedície, hnev verejnosti ale výrazne opadol!

Pravdou však je, že Vouletove zločiny sa vyšetrovať budú, a to až do konca roku 1902.

Súčasnosť

Po II. svetovej vojne sa jednotlivé krajiny postupne osamostatňovali. Treba však povedať, že Paríž sa z Afriky nikdy naozaj nestiahol. Francúzska armáda je tam stále, kurz afrického franku určuje centrálna banka v Paríži a francúzske Ministerstvo zahraničných vecí zasahuje do vnútornej politiky afrických krajín.

Kolonializmus sa v posledných rokoch stal obeťou manichejskej vízie sveta - diverzifikácie historickej pravdy na politické ciele. Vo Francúzsku vyšla Čierna kniha kolonializmu - osemsto stranové dielo, ktoré svojím názvom a dokonca aj obálkou pripomína aj u nás známu Čiernu knihu komunizmu. V úvode dokonca stojí, že ide o ďalšie pokračovanie tejto edície. Marc Ferro kladie „koloniálny imperializmus“ na jednu úroveň s nacizmom a komunizmom.

Zdá sa to prehnané, ale je to názorná ilustrácia toho, ako dnes západné myslenie chápe pojem „kolonializmus“. Nacizmus a komunizmus boli ideológie, ktoré sa snažili eliminovať celé spoločenské triedy alebo rasy, zatiaľ čo o kolonializme možno hovoriť len ako o forme hospodárskej, politickej a kultúrnej nadvlády.

Okrem toho, podľa Jeana Seviliu, fenomén kolonializmu nemožno posudzovať izolovane od historických období, od vtedajších politických či dokonca náboženských systémov. Hodnotiť udalosti napríklad 16. storočia optikou 21. storočia je zložité.

Francúzska Guyana a Guadeloupe

Niektoré z bývalých kolónií zostali pod francúzskou správou dodnes. Nájdete ich vo Francúzskej Guyane, teda v zámorskom departemente Francúzska. Predstavte si, že pristanete v Južnej Amerike, preletíte celý Atlantik, no stále ste v Európskej únii. Kourou je druhé najväčšie mesto krajiny, ktoré je známe aj Európskou vesmírnou agentúrou.

Do Francúzskej Guyany prišiel ako trestanec a na galejach strávil dokopy 13 rokov Henri Charriére, známejší pod prezývkou Motýľ = Papillon. Jeho príbeh o útekoch z väzenia je známy po celom svete. Všetko to súvisí s osídľovaním Francúzskej Guyany, ktoré nebolo jednoduché.

Pri objavení Ameriky si každá z mocností chcela uchmatnúť časť územia z “Nového sveta”. Ako vidíme aj zo súčasnej mapy, Južnú Ameriku si z veľkej časti rozdelili Španieli a Portugalci. Francúzsko potrebovalo viacero pokusov o osídlenie tejto časti sveta. Prvé boli často zmarené pôvodnými obyvateľmi, inými európskymi mocnosťami či neskutočným teplom a tropickými chorobami.

Osadníci sa vyloďujú v bažinatej oblasti, ale pobrežie nie je pripravené prijať toľko veľa nových ľudí. Veľa Európanov podlieha neznámym ochoreniam ako napríklad žltá zimnica. Vďaka príjemnejším podmienkam, vetru a menšiemu množstvu komárov a chorôb sa im tu podarí prežiť a nazývajú toto miesto Ostrovy spásy (Îles du Salut). Čo najskôr sa vracajú späť do Francúzska. Preživší doma rozprávajú o nehostinných končinách a zlá povesť Francúzskej Guyany je na svete.

Najbližšie roky prichádzali do Francúzskej Guyany obyvatelia nedobrovoľne. Francúzi tu dovážali černošských otrokov zo západného pobrežia Afriky pre prácu na plantážach. Aj preto je momentálne väčšina obyvateľstva afrického pôvodu. Väzni mali nahradiť stratenú pracovnú silu a posilniť francúzsku kolonizáciu zámorského územia. Toto územie slúžilo ako trestanecká kolónia až 100 rokov. Muži tu neprichádzali len za vážne trestné činy, často tu posielali ľudí aj za drobné priestupky. Cieľom bolo osídľovanie územia.

Všetci trestanci boli najprv zhromaždení v tábore v Saint Laurent du Maroni, kde boli rozdelení do rôznych pracovných táborov - napríklad Cayenne, Kourou, Mana,... Väčšina galejníkov ostávala práve na pevnine. Na Ostrovy spásy boli posielaní zvyčajne za nejaké priestupky a na určitý čas. Po odpykaní trestu by sa ale nedalo povedať, že sa väzni dostali úplne na slobodu.

Pokus o kontinuálne osídľovanie stále pokračoval, keďže väzni, ktorých trest bol menej ako 8 rokov, tu mali potom ešte ostať rovnaké množstvo času, aká bola dĺžka ich trestu. Trestanci, ktorých trest bol nad 8 rokov, tu mali ostať už navždy. Samozrejme, ako slobodní občania. Nebolo ale jednoduché začleniť sa do spoločnosti, nájsť si prácu či bývanie. Muži mali stále nálepku bývalého trestanca. Taktiež bola Francúzska Guyana plná rôzneho obyvateľstva.

Ako trestanci boli do Francúzskej Guyany privážaní len muži. Pre ženy boli určené väzenia vo Francúzsku. S myšlienkou ďalšej pomoci k osídľovaniu začali do trestaneckej kolónie v Južnej Amerike posielať aj ženy, ktoré sa mali vydať za už slobodných väzňov. Trestankyne vo Francúzsku sa k prevozu hlásili dobrovoľne a vždy mali šesť mesiacov na rozmyslenie. Za 50 rokov bolo do Francúzskej Guyany prevezených približne 600 žien.

Náročné klimatické podmienky na život, vlhkosť a nekonečný prales, ktorý pokrýva až 90 % územia, robia aj momentálne z Francúzskej Guyany jedno z najredšie osídlených území na svete. Osídlených je len 5 % územia, a to hlavne popri pobreží.

Poloha Guadeloupe v Karibiku.

Guadeloupe je malá skupinka ostrovov, ktorá sa nachádza vo východnej časti Karibského mora, juhovýchodne od Portorika. V preklade Guadeloupe znamená „rieka vlka“. Ostrovy objavil už v roku 1493 Krištof Kolumbus. Od roku 1674 sa ostrovy dostali pod francúzsku nadvládu. Od roku 1946 je Guadeloupe zámorský department Francúzska. Guadeloupe je známe svojou výrobou cukru a rumu. No v posledných rokoch sa z Guadeloupe stalo vyhľadávané centrum cestovného ruchu. Dnes ostrovy poskytujú luxusné hotely a služby na výbornej úrovni.

Francúzska Guyana
Štatút: zámorský departmán (Južná Amerika)
Hlavné mesto: Cayenne (41 700 obyvateľov)
Rozloha: 91 250 km2
Počet obyvateľov: 199 509 (2006)
Úradný jazyk: francúzština

Francúzska Guyana leží na severnom pobreží Južnej Ameriky. Až 82% plochy jej územia pokrýva tropický dažďový prales. Takmer 90% obyvateľstva žije na pobreží. Z močaristej roviny, popretkávanej riečnymi tokmi, sa na juhu dvíha nízke pohorie, s najvyšším vrchom Massif Tabulaire (830 m). V meste Kourou sídli Francúzske národné stredisko pre výskum vesmíru. Odtiaľto štartujú rakety s družicami Ariane.

Guadeloupe
Štatút: francúzsky departmant
Hlavné mesto: Pointe-a-Pitre
Rozloha: 1780 km2
Počet obyvateľov: 452 776 (2006)
Úradný jazyk: francúzština

tags: #francúzske #kolonie #história #a #súčasnosť

Populárne príspevky:

• Chirurgické odstránenie cysty
• Otočný gril v rúre: Recenzia
• Vlastnosti rafinovaného bambuckého masla
• Proktologické vyšetrenie – príprava
• Recept na makovú štrúdľu