Francúzske kolónie v Afrike: História "civilizačnej misie" a jej dôsledky

Koncom 19. storočia podľahli mnohí európski intelektuáli ilúzii o tom, že európska civilizácia je najvyspelejšia na svete a biela rasa nadradená nad ostatnými.

Presvedčili samých seba ako aj široké masy európskeho obyvateľstva, že majú morálne právo šíriť svoju civilizáciu mimo Európy a ovládať milióny Arabov, Afričanov či Indov.

Skutočnosť, že európske štáty ovládli od 15. do 20. storočia väčšinu našej planéty, výrazne prispievala k eurocentrickému vnímaniu sveta, a ešte na začiatku 20. storočia len málokto v Európe pochyboval o tom, že biela rasa je nadradená nad ostatnými.

Presvedčenie, že niektoré kultúry sú vyspelejšie ako iné a že ľudské dejiny majú progresívny charakter, čiže smerujú od primitívneho k pokroku, bolo silne prítomné aj u väčšiny politických elít v najsilnejších európskych demokraciách tej doby - vo Francúzsku a vo Veľkej Británii.

"Civilizačná misia" Francúzskej republiky v Afrike

„Civilizačná misia“ Francúzskej republiky v Afrike má v tomto príbehu svoje špecifické miesto.

Ovládnutie Afriky sa nikde nezdôvodňovalo šírením civilizácie v takej miere ako vo Francúzsku.

Na rozdiel od iných koloniálnych veľmocí v Afrike, ako Veľkej Británie, Belgicka alebo Nemecka, bolo totiž Francúzsko demokratickou republikou.

A táto tzv. tretia republika (1870 - 1940) sa oficiálne hlásila k hodnotám francúzskej revolúcie z roku 1789.

Vo francúzskej verejnosti aj na politickej scéne sa preto živo diskutovalo o tom, či je koloniálna expanzia pre krajinu s takou demokratickou tradíciou ako Francúzsko morálne prijateľná.

Afrika ako temný kontinent?

Dnešná tvár afrického kontinentu je do veľkej miery výsledkom rôznych snáh priniesť sem európsku civilizáciu, prosperitu a obchod.

To, čo je „civilizácia“ a čo znamená byť „civilizovaný“, určili Európania a presadzovali to vojenskou silou.

Africkí, ale aj prominentní západní historici, ako napríklad Frederic Cooper, ukázali, že stredoveké ríše v západnej Afrike, ako Ghana alebo Mali, používali rovnaké princípy riadenia štátu a obyvateľstva ako napríklad Rím alebo Čína.

Od 9. storočia prenikal zo severoafrického pobrežia do subsaharskej Afriky islam, ktorý so sebou priniesol islamskú vzdelanosť a arabské písmo, ktorým sa začali zapisovať miestne jazyky.

V západnej Afrike postupne vzniklo viacero kultúrnych centier, pričom najznámejšie z nich bolo legendárne mesto Timbuktu pri rieke Niger.

Zlato zo západnej Afriky sa stáročia vyvážalo cez Saharu do stredomorských prístavov, kde sa vymieňalo napríklad za drahé látky z Blízkeho východu a z Európy.

V rámci celého kontinentu sa obchodovalo s otrokmi, so soľou, s kovmi či s obilninami.

Už obchodom s otrokmi cez Atlantický oceán v 16. až 19. storočí bol africký kontinent výrazne poškodený.

Európski panovníci však až do konca 19. storočia prejavovali o ovládnutie Afriky iba malý záujem a ešte v roku 1880 bola väčšina afrického kontinentu stále v rukách afrických vládcov.

Tento fenomén, ktorý rozhodujúcou mierou zmenil politický, ekonomický a kultúrny vývoj afrického kontinentu, ale aj Európy samotnej, sa v histórii tradične označuje ako tzv. zápas o Afriku.

Jeho dôležitou súčasťou bola práve idea „civilizačnej misie“.

Slovo civilizácia

Slovo civilizácia „vynašli“ v polovici 18. storočia francúzski filozofi, ktorí hľadali výraz na výstižné pomenovanie tzv. le Triomphe de la Raison, teda víťazstva Rozumu.

Až do konca 18. storočia francúzski osvietenci odmietali používať slovo civilizácia v množnom čísle, trvali na jeho písaní s veľkým „C“ a pod pojmom „Civilizácia“ videli práve tú francúzsku.

Jej úspechy sa vyzdvihovali nielen v oblasti politickej, ale aj v rovine morálnej, náboženskej a intelektuálnej.

V 19. storočí sa v Európe začala nová éra misijnej činnosti, ktorá sa sústredila na nekresťanské a „zaostalé“ mimoeurópske národy.

V rokoch 1814 - 1870 vzniklo vo Francúzsku až 22 nových misijných kongregácií.

Od roku 1868 vychádzal v Paríži denník Missions catholiques, v ktorom misionári sústavne vyzývali verejnosť, vedcov a politikov, aby zvýšili svoj záujem o Afriku a priložili tak ruku k „dielu civilizácie“.

Najznámejšou francúzskou misijnou spoločnosťou v Afrike sa stal Rád bielych otcov, ktorý založil alžírsky arcibiskup Charles Lavigerie v roku 1868.

Ukázalo sa, že Afričania neprijímajú kresťanstvo a s ním spojenú „civilizáciu“ s takým nadšením, ako sa predpokladalo.

Výsledky európskych misionárov v Afrike však okolo roku 1870 vôbec nezodpovedali romantickým predstavám zo začiatku 19. storočia.

Misionárska činnosť sa silno spájala aj s bojom proti otroctvu, ktoré bolo stále silne zakotvené v africkej spoločnosti a vládnuce elity sa ho odmietali vzdať.

V západnej Afrike sa navyše veľkou konkurenciou ukázal byť islam, ktorý bol vo viacerých ohľadoch, ako napríklad uznávaním polygamie, kompatibilnejší s africkými predstavami o spoločnosti.

Poslanie civilizovať Afriku sa tiež objavovalo v zemepisných časopisoch, ktoré sa po roku 1870 vydávali aj vo frankofónnej časti Švajčiarska.

V druhej polovici 19. storočia sa vo Francúzsku zvýšila popularita novinárov, ktorí sa prostredníctvom tlače snažili nakloniť verejnú mienku v prospech koloniálnych výbojov.

Ich hlavnou rétorikou a presvedčovacím prostriedkom bola opäť „civilizačná misia“.

„Civilizačná misia“ sa stala veľmi populárnou témou aj medzi francúzskymi intelektuálmi v parížskych kaviarňach a salónoch, kde sa o nej viedli živé diskusie.

Mnohí z nich sa angažovali v politike a vo svojich prejavoch vyzývali francúzsku verejnosť aj politikov na ovládnutie Afriky.

Ako príklad možno spomenúť slávneho spisovateľa, politika a ochrancu chudobných Victora Huga.

18. mája 1879 predniesol na bankete, ktorý sa konal pri príležitosti 30. výročia zrušenia otroctva vo francúzskych kolóniách, svoj slávny prejav Discours sur l´Afrique, kde okrem iného vyhlásil že, „Ázia má svoju históriu, Amerika má svoju históriu, dokonca aj Austrália má svoju históriu. Afrika históriu nemá! … Vidieť Afriku znamená byť slepý … Rím sa jej dotkol, ale opustil ju … čoho sa však Rimania báli, to Francúzov priťahuje … v 19. storočí urobí biely muž z čierneho muža človeka … v 20.

O päť rokov neskôr už vo francúzskom parlamente existovala síce malá, ale veľmi vplyvná skupina poslancov presadzujúca „civilizačnú misiu“ ako hlavnú ideológiu aktívnej koloniálnej expanzie v subsaharskej Afrike.

Patril medzi nich aj jeden z najväčších francúzskych politikov 19. storočia Julles Ferry.

V jeho prejave vo francúzskom parlamente z 28. júla 1883 zazneli okrem iného aj tieto slová: „Pán poslanec… musíme povedať otvorene, že vyššie rasy majú právo voči nižším rasám… majú povinnosť civilizovať nižšie rasy.“

Oficiálna doktrína

V roku 1895 už bola „civilizačná misia“ oficiálnou doktrínou francúzskeho republikánskeho imperializmu.

Vďaka tejto doktríne mohla tzv. tretia republika (1870 - 1940) napriek svojim oficiálnym demokratickým a republikánskym princípom vybudovať najväčšiu koloniálnu ríšu vo francúzskych dejinách, ktorá bola hneď po Britskej ríši druhou najväčšou na svete.

Na africkom kontinente tvorili francúzske impérium kolónie (Francúzska západná Afrika, Francúzska rovníková Afrika, Madagaskar, Alžírsko), protektoráty (Tunisko, Maroko, Fr. Somálsko) a mandáty (Kamerun, Togo).

Toto impérium však bolo možné vytvoriť a spravovať len za pomoci použitia vojenskej sily, keďže africké obyvateľstvo kládlo prenikaniu Francúzov takmer všade silný odpor.

Jedným zo symbolov násilia v priebehu francúzskeho dobýjania Afriky sa stala misia Voulet-Chanoine.

V roku 1898 bola vyslaná zo Senegalu dobyť muslimské štáty medzi riekou Niger a Čadským jazerom.

Všade sa stretla so silným odporom obyvateľstva a svojím postupom si získala názov „pekelná kolóna“.

Správy o brutálnom správaní kapitánov misie, francúzskych dôstojníkov Vouleta a Chanoinea, o ich krutom zaobchádzaní s podmaneným obyvateľstvom či o predávaní stoviek ľudí do otroctva vyvolali škandál až v samotnom Paríži.

Násilná koloniálna vojna doviedla nakoniec kapitána misie Paula Vouleta do úplného šialenstva, keď francúzskym úradom poslal vyhlásenie: „Neľutujem nič z toho, čo som urobil. Zriekam sa svojej rodiny i vlasti.“

Silný kontrast medzi ideou francúzskej civilizácie a tým, akým spôsobom sa nastoľovala v Afrike, rozhodujúcou mierou poznačil vzájomné vzťahy medzi koloniálnou vládou a africkým obyvateľstvom.

V roku 1910 si Louis Sonolet, vysoko postavený koloniálny úradník vo Francúzskej západnej Afrike, počas inšpekčnej cesty po kolónii Senegal a Guinea poznačil do svojho denníka zaujímavý postreh: „Afričania nás (Francúzov) vo všeobecnosti nemajú radi. Boja sa nás, boja sa našich zbraní a nedôverujú nám.“

Rok Afriky

Rok 1960 sa vo svetových dejinách tradične označuje aj ako rok Afriky.

Vyhlásenie nezávislosti týchto štátov bolo výsledkom vývoja po roku 1945, ktorý sa v dejinách označuje ako dekolonizácia.

Vojnou oslabené európske veľmoci, ako Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Portugalsko či Španielsko a Taliansko, už nedokázali ovládať svoje koloniálne ríše tak ako predtým.

Nacionalistické a politické hnutia v kolóniách získavali čoraz väčší ohlas na medzinárodnej pôde.

Nové superveľmoci USA a Sovietsky zväz tlačili na európske štáty, aby svoje impériá v Afrike či Ázii rozpustili a umožnili ich obyvateľstvu právo na sebaurčenie.

V roku 1945 boli v Afrike len tri nezávislé štáty - Etiópia, Libéria a Južná Afrika.

Už pred rokom 1960 získali nezávislosť niektoré štáty, ako Egypt, Ghana, Sudán, Líbya, Guinea, Maroko či Tunisko.

V priebehu roka 1960 vyhlásilo nezávislosť už spomínaných 17 krajín z ktorých až 14 boli bývalé francúzske kolónie.

Vyhlásenie nezávislosti sprevádzalo v afrických krajinách obrovské nadšenie a nádeje.

Zbavenie sa koloniálnej nadvlády bolo spojené s presvedčením, že Afriku čaká prosperita a lepšia budúcnosť.

Slová ako „modernizácia“ či „rozvoj“ sa stali alfou a omegou vládnych programov.

Dedičstvo kolonializmu

V roku 1960 čelila totiž prvá generácia afrických politikov dvom veľkým výzvam, ktoré zdedila z čias kolonializmu: veľkej chudobe a nevzdelanosti afrického obyvateľstva.

Zároveň sa vyrovnávala s veľkými očakávaniami svojich občanov, že im nové vlády zabezpečia lepší život.

V 60. rokoch 20. storočia bola realita v Afrike taká, že pozostatkom kolonializmu boli väčšinou chudobné a nestabilné štáty s komplikovanými hranicami, slabou alebo neexistujúcou infraštruktúrou, nízkou úrovňou vzdelanosti a so zdedenou koloniálnou ekonomikou, ktorá len ťažko mohla obstáť vo svetovom obchode druhej polovice 20. storočia.

Koloniálne veľmoci nemali veľký záujem ani potrebu budovať v kolóniách fungujúce politické samosprávy či efektívne inštitúcie.

Svoje územia v Afrike považovali predovšetkým za zdroje trhových plodín, nerastných surovín a pracovnej sily.

Európska vláda v afrických kolóniách bola vo svojej podstate represívna, založená na rasovej a politickej diskriminácii.

Potrebnú autoritu a stabilitu v kolóniách si Európania jednoducho dokázali zabezpečiť predovšetkým prostredníctvom armády s vyspelejšou technológiou.

Tak mohli kolónie bez problémov ekonomicky orientovať a riadiť vzhľadom na svoje potreby a svetový trh.

Kwame Nkrumah, prvý prezident nezávislej Ghany (od r. 1957), sa stal jednou z ikon boja proti kolonializmu v Afrike.

Navyše približne do roku 1950 domáca potravinová produkcia v koloniálnej Afrike vo všeobecnosti klesala, predovšetkým na úkor zvyšovania exportu nerastných surovín a trhových plodín, ako arašidy, bavlna či palmový olej.

Priemysel sa budoval len v obmedzenej miere a v roku 1960 na väčšine afrického kontinentu vôbec neexistoval.

Výraznejšie investície išli len do ťažby nerastných surovín, ako aj do železníc a budovania prístavov, ktoré zabezpečovali export zdrojov mimo kontinentu.

V roku 1960 preto nové africké štáty ostali do veľkej miery priamo či nepriamo závislé na vonkajšej podpore.

Existencia nových krajín závisela predovšetkým na zahraničných investíciách či prítomnosti odborníkov.

Odchodom koloniálnej vlády často odišla aj efektívna armáda, ktorá v prípade potreby dokázala nastoliť poriadok a udržať celistvosť územia.

Veľkým problémom pri vzniku samostatných štátov v Afrike bola aj nízka úroveň vzdelanosti afrického obyvateľstva.

Koloniálne vlády sa vo všeobecnosti obávali nárastu vzdelanej vrstvy Afričanov, ktorí by mohli svoje západné vzdelanie použiť pri zápase o ich zrovnoprávnenie s Európanmi či v boj proti kolonializmu samotnému.

Základných škôl európskeho typu bolo na konci koloniálneho obdobia v Afrike len veľmi málo, a aj tam, kde boli, väčšinou chýbali kvalifikovaní učitelia.

Intelektuálny rozvoj afrických detí sa zámerne obmedzoval na minimum a školy boli zamerané výlučne na produkciu efektívnej pracovnej sily pre potreby koloniálnej administratívy či ekonomiky.

Napríklad vo Francúzskej západnej Afrike žilo v polovici 20. storočia približne 12 miliónov obyvateľov, no do roku 1960 koloniálna vláda vyprodukovala len niekoľko desiatok vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí mali riadiť nástupnické štáty, ako Senegal, Mali, Pobrežie Slonoviny, Mauritániu, Guineu, Burkinu Faso či Niger.

Vo Francúzskej západnej Afrike vznikla doslova absurdná situácia.

Tamojšie vzdelané africké elity a budúci prezidenti, ako Léopold Sédar Senghor zo Senegalu či Félix Houphouët-Boigny z Pobrežia Slonoviny, si boli vedomí zlej situácie svojich kolónií do takej miery, že úplnú nezávislosť najskôr odmietali.

Až do samého konca 50. rokov sa snažili presvedčiť francúzskych politikov, aby kolónie ostali súčasťou Francúzska, prípadne aby mali v rámci neho aspoň rozsiahlu autonómiu.

Klasickým príkladom dedičstva kolonializmu v Afrike sú hranice afrických štátov.

Dodnes sú najlepšie viditeľným výsledkom koloniálneho delenia Afriky a zaujímavým faktom je, že africkí politici si zdedené územia od začiatku veľmi pozorne strážili.

Už v roku 1963 sa zaviazali k nedotknuteľnosti štátnych hraníc a túto skutočnosť zakomponovali aj do základnej listiny vznikajúcej Organizácie africkej jednoty, ktorá bola predchodcom dnešnej Africkej únie.

Niektoré kolónie, ako napríklad britská Gambia, sa ukázali ako príliš malé a ekonomicky slabé, aby ako samostatný štát dokázali zabezpečiť veľké sociálne programy na lepší život svojich obyvateľov.

Na druhej strane vznikli veľké štáty, ako Sudán alebo Kongo, ktoré boli väčšie ako územie rodiacej sa Európskej únie.

Africké obyvateľstvo predovšetkým južne od Sahary bolo vždy etnicky veľmi rôznorodé, v niektorých európskych kolóniách žili desiatky až stovky rôznych etník či národov.

Po získaní nezávislosti dostali jednotliví aktéri nové príležitosti a jednotlivci či celé etniká v nových štátoch mali často rôzne predstavy o moci, vládnutí či o prístupe k zdrojom.

Po odchode koloniálnych veľmocí sa tak práve zdedené hranice a rôznorodé obyvateľstvo v nich stali príčinou niekoľkých krvavých občianskych vojen.

Africké štáty vznikajúce z koloniálnych území vo väčšine preberali tzv. západný model parlamentnej demokracie.

Najčastejšie pri tom imitovali ústavy Veľkej Británie či Francúzska.

Britský afrikanista Richard Reid však v tejto súvislosti upozorňuje, že zavedeniu takého modelu v Európe predchádzalo niekoľko storočí politického a spoločenského vývoja, ktorý neraz sprevádzalo krviprelievanie a vojny.

Prezidenti nových afrických štátov obhajovali svoje právo vládnuť najmä bojom proti kolonializmu, ktorý obviňovali zo zaostalosti Afriky za ostatným svetom.

Nechávali sa oslavovať ako hrdinovia oslobodenia a bojovníci proti imperializmu.

Svoju popularitu následne mnohí využívali na budovanie osobnej moci.

So vznikajúcou opozíciou vo vlastnom štáte sa tak často vysporiadali rovnakým spôsobom ako koloniálne vlády pred nimi - prenasledovaním a represiami.

Represívny charakter koloniálneho štátu tak africkí politici v mnohých prípadoch nezrušili, ale prispôsobili ho novým podmienkam a svojim vlastným potrebám.

Budovanie demokracie tak na väčšine kontinentu nahradila vláda diktátorov a autoritatívnych vládcov, ktorí posilňovali v štáte vplyv pre svoje rodiny.

Africkí politici často uprednostňovali určité etnikum na úkor druhých, prípadne jeden región na úkor druhého.

Prvá generácia lídrov afrických krajín zdedila po kolonializme chudobné a politicky veľmi nestabilné štáty.

Napriek tomu však mali africkí politici aspoň príležitosť svojimi rozhodnutiami zmeniť tento stav k lepšiemu.

Dve veci ohľadom budúceho vývoja však nedokázali ovplyvniť ani predvídať - prudký demografický nárast afrického obyvateľstva v druhej polovici 20. storočia a zmeny klímy.

Demografický nárast a klimatické zmeny

Od konca 60. rokov začal počet obyvateľov v subsaharskej Afrike výrazne narastať a tento trend pokračuje do súčasnosti.

V 70. rokoch sa navyše v oblasti Sahelu začali prejavovať vážne klimatické zmeny a tento región postihlo katastrofálne sucho.

Najvýraznejšie sa to prejavilo v Mali, v Sudáne a v Etiópii, kde došlo k veľkým hladomorom.

Západné médiá začali zaplavovať informácie a obrázky o katastrofálnej chudobe afrického obyvateľstva.

K tomu sa pridávali správy o ničivých občianskych vojnách v Kongu či v Nigérii alebo o armádnych prevratoch v západoafrických krajinách.

Mnohí pozorovatelia pripisovali túto realitu práve nezávislosti afrických štátov a objavovali sa dokonca názory, že západný model národného štátu založený na parlamentnej demokracii nedokáže v afrických podmienkach fungovať.

Pri hodnotení neúspechov afrických štátov v druhej polovici 20. storočia sa často prehliada aj vplyv tzv. studenej vojny, keď svetové veľmoci opäť postavili svoje národné a strategické záujmy na africkom kontinente nad záujmy obyvateľov Afriky.

Keďže kolonializmus západných štátov sa spájal predovšetkým s kapitalizmom, mnoho afrických lídrov inklinovalo k socializmu a k rôznym variáciám marxizmu, pričom sa stávali prirodzenými spojencami Sovietskeho zväzu.

Na druhej strane USA spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou upevňovali svoj vplyv v Afrike pod zámienkou stavania „hrádze proti komunizmu“, čo Západ nakoniec viedlo k podpore niektorých z najbrutálnejších diktátorov 20. storočia.

Štatistiky francúzskych kolónií v Afrike

tags: #francúzske #kolonie #v #afrike #história

Populárne príspevky:

• Vylepšenie slovenských receptov
• Inšpirácie pre smotanovo-marhuľovú tortu
• Rýchly a zdravý recept
• Znáška vajec u moriek
• Recepty s citrónovou šťavou na pigmentové škvrny