Hovädzí dobytok na vyhynutie: príčiny a dôsledky
Neolitická „revolúcia“ bola revolúciou bez boja. Ide o proces, počas ktorého sa ľudstvo začalo venovať poľnohospodárstvu a prešlo k usadlému spôsobu života. Ten umožnil zhromažďovanie technologických inovácií, dostatočné zásoby potravy a aj zvýšenie počtu obyvateľov.
Už takmer storočie sa prehistorici pokúšajú odpovedať na ústrednú otázku: Prečo sa ľudia po tom, ako sa stali lovcami a zberačmi, rozhodli na začiatku holocénu vyrábať svoje potraviny? Žiaľ, neexistuje žiadna jednoznačná odpoveď.Inými slovami, dôvody neolitickej „revolúcie“ vidia jednotliví bádatelia odlišne. Táto variabilita sa dá vysvetliť rôznorodosťou artefaktov pozorovaných archeológmi na celom svete.
Prvá je založená na sociálnej evolúcii. Podľa nej je výroba potravín vysvetľovaná adaptáciou človeka na „vonkajšie otrasy“. Tých môže byť hneď niekoľko, napr. vyhynutie zvierat v dôsledku nadmerného zabíjania či choroby; alebo zmena klímy a ňou vyvolané transformácie ekosystémov. Vzostup poľnohospodárstva by mohol byť odpoveďou ľudstva na klimatickú zmenu vedúcu k zlepšeniu alebo zhoršeniu životného prostredia (čo ide ruka v ruke s dostupnosťou potravy pre ľudí).
Druhá teória uvažuje, že ľudia nezmenili svoje životné nastavenie v dôsledku „vonkajších otrasov“. Vnútorným spôsobom sa rozhodovali, čo robiť, t. j. či hľadať potravu, loviť alebo farmárčiť. Z ekonomického hľadiska možno neolitizáciu vysvetliť ako jednoduchý výber medzi technikami získavania potravy, konkrétne medzi hľadaním potravy a lovom a poľnohospodárstvom.
Uspokojivú odpoveď na otázku, čo viedlo k prechodu od lovu a zberu k pestovaniu a chovu, azda nemožno nájsť aj preto, že v rôznych častiach sveta mohli byť kľúčové úplne rozdielne faktory. Centrá, kde sa prvotne odohrala neolitická revolúcia, sú totiž rôznorodé.
Význam úrodného polmesiaca
Jedným z nepopierateľných faktov súvisiacich s neolitizáciou je dôležitosť oblasti Úrodného polmesiaca, ktorá sa nachádza v juhozápadnej Ázii. Práve odtiaľto podľa všetkého pochádza celý rad prvkov civilizačného pokroku. Zároveň ide o úplne najstaršie centrum produkcie potravín - domestikovaných tu bolo hneď niekoľko hlavných plodín (pšenica jednozrnná a dvojzrnná, jačmeň, strukoviny - hrach, šošovica, cícer a hrachor, ľan) a takmer všetky zdomácnené zvieratá (ovce, kozy, ošípané a hovädzí dobytok).
Prvou veľkou výhodou uvedenej oblasti je jej poloha v rámci stredomorskej klímy, pre ktorú sú charakteristické mierne, vlhké zimy a dlhé, horúce a suché letá. Typické sú tam rastlinné druhy, ktoré dokážu prežiť obdobia sucha a začnú rýchlo rásť, keď prídu dažde. Rovnako kľúčovou výhodou spomenutej oblasti je výskyt veľkého množstva na domestikáciu vhodných druhov zvierat. Zdomácnené tu boli ovce, kozy, ošípané a kravy, ktoré sú dodnes štyrmi z piatich najdôležitejších zdomácnených zvieracích druhov. Aj v tomto prípade (rovnako ako pri rastlinách) bola domestikácia zavŕšením dlhodobého pozorovania a experimentovania.
Vráťme sa však k príčinám a dôsledkom neolitickej „revolúcie“. Napriek rozsiahlym diskusiám sa autori zhodujú hneď na niekoľkých dôvodoch, ktoré mohli prispieť k zásadnej zmene spôsobu získavania obživy. Prvým je zníženie množstva potravinových zdrojov vo voľnej prírode, od ktorých boli lovci/zberači závislí. Nie všetky zvieratá (rovnako ako rastliny) boli vhodné pre zdomácnenie. S tým súvisí aj druhý faktor, ktorý predstavuje fakt, že v dôsledku vyčerpávania zdrojov potravy získavanej lovom sa lovecko-zberačský spôsob života „vyplácal“ čoraz menej.
Ďalším faktorom je rast hustoty obyvateľstva, ktorý súvisel so vzostupom produkcie potravín. Dlhodobo sa vedú diskusie, čo bola príčina a čo dôsledok. Prinútil nárast hustoty populácie ľudí, aby začali s produkciou potravy alebo, naopak, umožnila produkcia potravy nárast hustoty populácie? Produkcia potravín by vzhľadom na väčší prínos životu dôležitých kalórií z obrábanej pôdy na hektár v porovnaní s lovom a zberom mala viesť k zvýšeniu hustoty ľudskej populácie. Na druhej strane, hustota obyvateľstva od konca pleistocénu aj tak prirodzene stúpala vďaka technologickým inováciám, ktoré sa postupne začali používať.
V spoločnosti lovcov/zberačov sa ľudia kvôli hľadaniu obživy museli zväčša sťahovať z miesta na miesto. Roľníci sa, naopak, trvale zdržiavali v blízkosti svojich polí. Žena v lovecko-zberačskej spoločnosti mohla reálne mať vzhľadom na kočovný spôsob života iba jedno dieťa, resp. porodiť druhé mohla len vo chvíli, keď sa batoľa naučilo chodiť dosť rýchlo na to, aby udržalo tempo ostatných členov komunity. V poľnohospodárskej spoločnosti mohli mať ženy toľko detí, koľko uživili. Pôrodný interval sa skrátil približne na polovicu. Rodenie vyššieho počtu detí však vyžadovalo ešte viac jedla. Hustota obyvateľstva rástla o niečo rýchlejšie ako bol potravinový výnos.
Nedávne štúdie porovnávajúce plusy a mínusy lovu a zberu v porovnaní s pestovaním priniesli zaujímavé výsledky - poľnohospodárstvo bolo vo svojich začiatkoch namáhavou, časovo náročnou a intenzívnu prácu vyžadujúcou aktivitou s nízkou návratnosťou. Inak povedané, prví poľnohospodári museli pracovať tvrdšie a dlhšie ako lovci/zberači. Vzhľadom na svoju závislosť od vybraných domestikovaných plodín, t. j. stravovania založeného majoritne na uhľohydrátoch, boli navyše oveľa náchylnejší na choroby a podvýživu. Usadlejší spôsob života spojený s bezprostrednou blízkosťou domestikovaných zvierat tiež viedol k zhoršeniu hygienických pomerov a zvýšeniu rozmachu zvieracích ochorení.
Ľudia v roľníckych spoločnostiach menej podliehali rozmarom prírody ako lovci/zberači, a tým mali vyššiu šancu na prežitie. I s použitím „primitívnej“ techniky obrábania dokázali v oblasti s úrodnou pôdou vyprodukovať niekoľkonásobne viac potravy v porovnaní s lovom a zberom. Zdomácnenie zvierat, poskytujúce spoľahlivý zdroj mäsa bez toho, aby museli vyvinúť námahu pri love, rovnako prinieslo výhody, ktoré lovci/zberači nemali. Tí zo zabitého zvieraťa mohli využiť mäso, kosti i kožu - a to na prípravu jedla, nástrojov alebo prístrešku - ale len raz. Pri chovaných zvieratách si uvedené komodity môžete zaistiť dlhodobo. Nehovoriac o získavaní ďalších produktov, ako sú mlieko, vlna či (neskôr) ťažná sila.
Ďalším efektom potravinového prebytku bolo, že nebolo potrebné zapojiť každého člena komunity do činností spojených s hľadaním a prípravou jedla. Ľudia mali teraz viac času venovať sa aj iným aktivitám. Zrodili sa „kvalifikované profesie“ ako výroba nástrojov, hrnčiarstvo, tkáčstvo, tesárstvo a pod. Inými slovami, efektívne poľnohospodárstvo umožnilo intenzívnejšiu deľbu práce.
Netreba zabúdať aj na iný dôležitý dôsledok vzniku usadlého hospodárenia, a to zhromažďovanie technologických inovácií. Zatiaľ čo lovec si premyslí, čo si vezme so sebou „do batohu“, roľník môže vďaka usadlému spôsobu života zhromažďovať veci a vďaka tomu sa môže viac venovať novým „vymoženostiam“.
Zdá sa, že si stále nemôžeme stopercentne odpovedať na otázku, prečo sa lovci/zberači na rôznych miestach sveta rozhodli začať s pestovaním plodín a chovom zvierat. Čo je však viac-menej isté, je fakt, že oba ekonomické systémy (obstarávanie potravín a výroba potravín) majú svoje výhody aj nevýhody. Poľnohospodárstvo napriek tomu prakticky na celom svete nahradilo lov a zber a tieto formy získavania obživy sa dnes nachádzajú len vo veľmi okrajových a „zaostalých“ oblastiach (napr.
Na záver je tiež potrebné poznamenať, že už v čase pred neolitom bola ekonomika a spoločnosť rozvinutá natoľko, aby mohlo dôjsť k neolitickej „revolúcii“. Práve v tomto predneolitickom období sú korene mnohých zmien, ktorých vplyv a význam pretrváva dodnes. Predpojaté predstavy o prechode od jednoduchých lovcov/zberačov ku komplexným farmárom dlhodobo brzdili pokrok v oceňovaní rôznorodých zručností, vedomostí a spôsobov, akými lovci/zberači pôsobili v rámci svojich ekosystémov.
Domestikácia je proces zdomácňovania zvierat. Ľloveka, chovateľa na zvieratá a ich evolúciu bol náhodný, inštinktívny a zámerný (cieľavedomý). Ľloveka sa postupne zvyšoval s rozvojom vedy, techniky a kultúry. V rôznych oblastiach a vo viacerých prípadoch dochádza k procesom dedomestikácie, t. j. človek vypúšťa zvieratá naspäť do voľnej prírody. Zvieratá sa chovajú v rôznych zooparkoch, kde sa vytvárajú podmienky pre ich chov podobné pôvodnému prostrediu. Mnohé zvieratá sa chovajú v chovateľskom prostredí, ktoré je významne technizované.
Hovädzí dobytok zohráva hlavnú úlohu v evolúcii ľudskej kultúry. Je to ekonomicky najdôležitejší druh hospodárskych zvierat. Výskyt rôznych plemien hovädzieho dobytka viedol k tomu, že viacerí autori sa ich snažili zatriediť do skupín podľa pôvodu, na základe utvárania lebky (kraniologických znakov).
Vymieranie je normálny proces evolúcie a rozvoja sveta. Veľa druhov vymrelo dávno predtým, než sa objavil človek, pretože neboli schopné prispôsobiť sa novému prostrediu, klíme či dravcom. Približne od roku 1600 sa však vymieranie rapídne zvýšilo kvôli zásahom ľudí, ktorí začali loviť zver pre radosť a ničiť prirodzené životné prostredie výstavbou miest, úpravou vodných tokov, vysúšaním močarísk a turistikou.
Dnes si mnoho ľudí uvedomuje tento problém a vznikajú rôzne organizácie na ochranu živočíchov a životného prostredia. Ich činnosť je globálna, ale aj lokálna. Propagácia pomoci Zeme a našej biosfére sa každým rokom zvyšuje. No nemyslím, že je to kvôli lepšiemu ohlasu u ľudí, ale naopak, kvôli zhoršujúcemu sa stavu flóry a fauny a alarmujúcim číslam zdevastovaných biotopov či vymierajúcich druhov, ktoré každodenne rastú.
Človek ničí prírodu, pretože potrebuje čoraz viac poľnohospodárskej pôdy, znečisťuje životné prostredie a vykorisťuje prírodné zdroje. Môže však pritom prírodu a jej obyvateľov aj chrániť, ak bude pri uspokojovaní svojich vlastných potrieb postupovať šetrne a nie bezohľadne a deštruktívne.
Dnes žije na Zemi približne päť miliárd ľudí. Každodenne nás pribúda ďalšieho štvrť milióna. Počet obyvateľstva na Zemi sa zdvojnásobuje každých štyridsať rokov. Najmenej jedna tretina ľudstva pritom trpí hladom. Ustavične stúpajúca potreba potravín a miesta na bývanie zvyšuje celosvetový tlak na nové doteraz neobývané oblasti. Tento tlak vedie často k ničeniu veľmi cenných prírodných území a divo žijúce zvieratá a rastliny zatláčame do ustavične sa zmenšujúcich území.
Zamokrené územia, rôzne ustavične alebo príležitostne zaplavované plochy a tiež tropické dažďové pralesy sú veľmi dôležité pre mnoho druhov živočíchov a rastlín. Patria však medzi najviac ohrozené územia. V močarinách žijú rozmanité druhy živočíchov: vážky a žaby, obojživelné ryby, lezce alebo tigre. Tejto neprístojnosti sa môže urobiť koniec len vtedy, ak budú vlády nekompromisne presadzovať zákony na ochranu prírody.
Ohromná hojnosť tropických dažďových pralesov je ohrozená ničením týchto území. Viac ako jedna tretina ľudstva a najmä obyvatelia v rozvojových krajinách, získava energiu spaľovaním dreva. Drevo je síce potenciálne ľahko obnoviteľná surovina, je však v mnohých krajinách omnoho rýchlejšie spotrebovávané, než sa stačí rastom obnoviť. Ničenie lesov na južných svahoch Himalájí vyvolalo opakujúce sa katastrofálne záplavy v Bangladéši. Rieky vystúpili z brehov a voda zaplavila mnoho dedín a miest ležiacich pozdĺž riek.
Trávnaté savany a stepi ponúkajú potravu mnohým bylinožravcom, ale zároveň sú aj zdrojom potravy pre stáda hovädzieho dobytka, ovce a kozy. Z mnohých území sú divé zvieratá vyháňané preto, aby zostalo viac pastvy pre dobytok. Nadmerným pasením potom dochádza k tomu, že tráva nestačí dorastať dostatočnou rýchlosťou a vegetačná pokrývka pôdy je slabá a nerovnomerná. Tak sa až tretina poľnohospodársky obhospodarovanej pôdy premenila na neúrodný úhor. Ďalším veľkým problémom je znečisťovanie vôd priemyselným odpadom, prehnojovaním polí, splaškami z mestských kanalizácií a lodnou dopravou. Veľmi citlivým a takisto silno ohrozeným miestom sú ústia riek, ktoré podliehajú režimu morského prílivu a odlivu.
Tieto významné biotopy sú bohaté na rôzne druhy mäkkýšov, napríklad ustríc, a často tu žije aj veľké množstvo lastúrničiarov a iných druhov vodných vtákov.
Vo svetových oceánoch žije nesmierne množstvo živočíšnych a rastlinných druhov. Vody veľkých oceánov majú samočistiacu schopnosť a môžu určité znečistenie samy zneškodniť.
Moria a oceány pokrývajú viac ako 78% povrchu našej planéty a pod hladinou skrývajú neuveriteľne bohatý život. Z mora pochádza 23% všetkých bielkovín, ktoré tvoria potravu ľudstva. Neustálym znečisťovaním toho nenahraditeľného Ekosystému si ľudstvo „píli konár, na ktorom sedí“.
Jednou z najkrutejších daní za znečisťovanie morí jedovatými látkami je ich koncentrácia v telách živočíchov, ktoré sa nachádzajú na vyšších úrovniach potravného reťazca. Pre tvory, ktoré stoja až na jeho úplnom konci, môže byť dávka jedov, ktorá sa im spolu s potravou dostane do organizmu, smrteľná.
Jedovaté látky, ktoré sa dostanú do mora, sa najskôr zabudujú do planktónu, ktorý sa ich takmer nevie zbaviť. Podobne sú na tom aj živočíchy, ktoré sa živia planktónom. Z toho vyplýva, že koncentrácia jedovatých látok v tele živočíchov je o to vyššia, o čo vyššie v potravnom reťazci sa zvieratá nachádzajú.
Každoročne končia v moriach milióny ton odpadkov, ktoré sem privážajú osobitné, na to určené lode. Do vlečných rybárskych sietí určených na lov tuniakov alebo sépií sa každoročne zapletú - a pomaly uhynú - aj tisíce delfínov, žralokov, morských korytnačiek a vtákov. Siete rozprestreté na voľnom mori klesajú pod ťarchou úlovkov ku dnu a stávajú sa smrteľnou pascou pre morské živočíchy. Odhaduje sa, že laná, siete a najrôznejšie plastové predmety spôsobia ročne smrť 100 000 morským cicavcom a dvom miliónom vtákov.
Ropa má okrem iného aj tú nebezpečnú vlastnosť, že perie a srsť morských živočíchov zbavuje vodovzdornosti. Preto sa mnohé živočíchy, ktoré prišli do styku s ropou utopia alebo zamrznú. Málokto vie, že katastrofy ropných tankerov tvoria len zlomok príčin ropného znečistenia morí. Rozhodujúci podiel na ňom má nákladná námorná doprava a rafinérie. Voda znečistená po umývaní nádrží ropných tankerov sa podľa zákonov má zhromažďovať a čistiť, namiesto toho sa vypúšťa do mora.
Rovnako vážne ohrozenie ako ropné látky predstavujú pre život morí aj pesticídy a ťažké kovy, hlavne ortuť a kadmium, bežne prítomné v odpadových vodách. Veľa menších podnikov doteraz nemá zariadenia, ktoré by odpadové vody mohli čistiť, a preto ich voľne vypúšťajú do riek.
Pesticídy sa do riek dostávajú s dažďovou vodou a potom odtekajú do mora.
DDT dokáže niektoré ryby a kôrovce zahubiť už pri minimálnej koncentrácií, keď na jeden diel tejto látky pripadá bilión dielov vody.
Zvyšky priemyselných hnojív, ktoré sú splavované do riek, obsahujú vysoké koncentrácie fosfátov a dusičnanov. Tieto látky pôsobia za teplého počasia stimulujúco na rast morských rias. Baktérie, ktoré sa živia odumierajúcimi riasami, odoberajú z morskej vody neúmerné množstvá životne dôležitého kyslíka.
TBT je chemická látka, ktorá sa používa na natieranie trupov lodí a má zabrániť prichytávaniu prisadnutých živočíchov. Keď sa však dostane do vody, zabíja aj larvy mäkkýšov a hviezdice. V poslednom čase sa v niektorých lodeniciach začínajú používať impregnačné farby, ktoré obsahujú TBT len v nevyhnutných koncentráciách.
Ničenie tropických dažďových pralesov pripraví o život nielen tisícky druhov zvierat, ale má vplyv aj na celkovú klímu Zeme. Jej zmena môže mať pre ľudstvo ďalekosiahle následky. Ak bude jeho ničenie postupovať tempom ako doteraz, môže sa stať, že z neho o päťdesiat rokov nezostane takmer nič.
Tropický dažďový prales zaberá asi desať miliónov štvorcových kilometrov v najvlhších oblastiach sveta a vytvára rozmanité typy životného prostredia pre zložitú spleť živočíšnych a rastlinných spoločenstiev, ktoré spolunažívajú v rovnováhe v klíme, ktorú si samé vytvárajú. Dažďový prales plní veľmi dôležitú úlohu - zasahuje do kolobehu vody a prvkov a do klimatickej rovnováhy.
Skoro celý zostávajúci dažďový prales sa nachádza v krajinách tretieho sveta, pre ktoré predstavujú cenný zdroj bohatstva. Zahraničná zadĺženosť je pre chudobné obyvateľstvo týchto lokalít značným problémom. V mnohých krajinách sa z predaja úžitkového dreva financujú natoľko potrebné nemocnice a školy a súčasne podporuje hospodársky rast. Populácia ľudí na Zemi neustále rastie, a to predovšetkým v rozvojových krajinách. Všetci títo ľudia potrebujú potravu a pôdu, aby sa uživili, ale potrebujú aj palivo a drevo na stavbu domov.
Dažďové pralesy ešte môžu zachrániť pozemkové reformy, ale táto zásadná zmena by mohla prísť neskoro. Nemôžeme prales ničiť len preto, že ľudia potrebujú jeho produkty, ale musíme nájsť metódy jeho regenerácie.- Skupiny ochrancov prírody musia dôrazne pôsobiť na vlády a správu v týchto oblastiach.- Lacné produkty hovädzieho mäsa môžeme bojkotovať a dať tak obchodníkom najavo, prečo ich tovar nekupujeme. Rovnako tak môžeme uvážiť, či je nutné používať tvrdé tropické drevo.- Dažďové pralesy sa často zalesňujú cudzími dovezenými druhmi. Aj keď tieto opatrenia zabezpečia regeneráciu pôdy, nesmieme preceňovať ich biologický význam.
Kyslý dážď nie je nič nenormálne. Každý dážď, ktorý padá na zem, má určitú prirodzenú kyslosť. Dažde, ktoré v poslednom čase padajú na rôznych miestach, však túto kyslosť až tisíckrát prevyšujú a môžu vážne poškodiť životné prostredie.
Pred tristo miliónmi rokov zaberali značnú časť Zeme tropické pralesy. Hmota odumretých stromov sa počas miliónov rokov premenila na ropu a uhlie, ktoré pri spálení zmiznú počas niekoľkých okamihov. Bohužiaľ nie úplne.
Dnes tieto fosílne palivá používame na výrobu elektrickej energie. Spaľujeme ich, aby sme vykúrili svoje domy a továrne.
Pred výstavbou vysokých komínov a zavedením nedymivého benzínu v päťdesiatych rokoch nášho storočia boli priemyselným znečistením vzduchu postihnuté len územia v bezprostrednej blízkosti priemyselných oblastí. Dnes je znečistenie prírody menej zreteľné, ale o to nebezpečnejšie.
V Nórsku, Švédsku, Škótsku, Kanade a vo východných štátoch USA uhynuli za krátky čas tisíce rýb.
Väčšina z nich na otravu hliníkom, ktorý vyplavil kyslý dážď z pôdy a dostal ho do vody. Zasiahnuté boli aj rybožravé vtáky. Značne sa spomalil aj nárast populácie niektorých vzácnych cicavcov, ako napríklad vydry severoamerickej. Vysoký obsah hliníka sa objavil aj v telách bezstavovcov a ovplyvnil rovnováhu celého ekosystému. Dnes už prakticky neexistuje na severnej pologuli väčšia oblasť, ktorú by kyslé dažde viac alebo menej nepoznamenali.
Deň čo deň pokračuje na celom svete bezohľadná chemická vojna proti škodcom, ktorá likviduje životné prostredie. Len málo ľudí má presnú predstavu o obrovských množstvách jedovatých chemikálií a o ich smrtonosných účinkoch.
Proti živočíšnym škodcom a proti burinám bojujú poľnohospodári takzvanými pesticídmi alebo biocídmi. Z týchto látok sú najnebezpečnejšie insekticídy (prostriedky určené na hubenie hmyzu). Väčšina insekticídov sa dnes používa v poľnohospodárstve. Najjedovatejšie z nich sa objavili v priebehu posledných šesťdesiatich rokov, pričom za najškodlivejšie skupiny insekticídov dnes považujeme organické zlúčeniny chlóru a organofosfátov. Organofosfáty spôsobujú prerušenie spojenia nervového systému so svalmi. Vyššie dávky sú schopné usmrtiť aj väčšie stavovce, vrátane človeka.
V priebehu 50. a 60. rokov hynuli na poliach v mnohých európskych krajinách celé tisíce vtákov. Nakŕmili sa totiž osivom, ktoré bolo namorené pesticídom Dieldrinom. Na zemi zostávali ležať holuby, pinky, drozdy, škovránky a iné spevavé vtáky. Podobná situácia bola v Spojených štátoch, kde zase vtáky dráždilo DDT. Vo Veľkej Británii malo toto umieranie ešte širší dopad. Hynuli tu tisíce líšok, ktoré tieto otrávené vtáky požierali. Následky použitia pesticídov bolo možné pozorovať celé roky, pretože ich stopy stále pretrvávali v potravných reťazcoch. Najviac postihnuté boli živočíchy na konci potravných reťazcov, teda dravce. Pesticídy takmer vyhubili celú populáciu severoamerických aj európskych sokolov sťahovavých.
Na rozľahlých amerických farmách aj v mnohých afrických štátoch sa dodnes často používajú na rozprašovanie pesticídov nízko letiace lietadlá. Aj u nás sa občas ešte s podobnou praxou stretávame.
Takto aplikované chemikálie sa však môžu rozptýliť na mnoho štvorcových kilometroch mimo cieľové územia a jedovatá hmla zasiahne a usmrtí okrem škodcov aj vtáky a motýle.
Včely sa pri neodbornom postreku ovocných stromov môžu dostať do spŕšky insekticídov. Nezahynú hneď - stráže pri vchode do úľa však nespoznajú ich pach a usmrtia ich. Nakoniec sa pesticídy ocitnú v mori. Pretože ryby dýchajú tak, že ustavične preháňajú žiabrami vodu, vychytáva ich organizmus stopové množstvá jedov z vody a tie sa v ňom začínajú koncentrovať. Takáto ryba zväčša nezahynie, ale stane sa ľahšou korisťou dravých druhov rýb. V dravých rybách sa potom jedovaté látky hromadia oveľa rýchlejšie a vo väčších koncentráciach, až sa v tele dravej ryby nakoniec nazhromaždí smrteľná dávka a ryba zahynie. Herbicídy, teda postreky proti burinám, nepostihujú len vybrané rastliny, ale aj motýle, ktorých húsenice sa na nich živia.
Mnohí majitelia domov a záhradiek bežne používajú spreje proti muchám, prostriedky proti slimákom, psie obojky proti blchám, prostriedky na ochranu dreva alebo postreky proti burine. Všetky tieto látky by sme mali používať v čo najmenšej miere, bezpečne ich skladovať a presne sa riadiť návodom na použitie. Často sa dopúšťame zbytočného predávkovania - bezdôvodne tak zväčšujeme záťaž životného prostredia. Záhradných škodcov sa môžeme zbaviť aj prirodzenou cestou, ak v záhrade vytvorím vhodné prostredie pre život ropúch, ježkov, lienok a vtákov. Nežiaducich konzumentov svojich plodín môžeme odradiť jednoduchým natiahnutím hustých sietí.
Sú to druhy zvierat, ktoré sú v reálnom ohrození vyhynutia, teda ich počet na určitom území klesá. Všetky tieto druhy (od motýľov až po veľryby) sú zapísané v Červenej knihe ohrozených druhov, do ktorej neustále pribúdajú ďalšie. - Kriticky ohrozené druhy: živočíchy, ktoré vyhynú i bez ľudskej „pomoci“- Ohrozené druhy: živočíchov je hojný počet, ale ich populácia klesá- Zriedkavé druhy: je ich pomerne málo, no nie sú v bezprostrednom nebezpečí vyhynutia
Vymieranie je normálny proces evolúcie a rozvoja sveta. Veľa druhov vymrelo dávno predtým, než sa objavil človek, pretože neboli schopné prispôsobiť sa novému prostrediu, klíme či dravcom. Skrátka sa neadaptovali do meniacej sa prírody, alebo ich vyzabíjala živelná katastrofa, ako dinosaury. Približne od roku 1...
Mäso a mäsové výrobky sú neoddeliteľnou súčasťou stravy mnohých ľudí po celom svete. Málokto sa však zamýšľa nad tým, koľko zvierat denne zomiera, aby uspokojilo dopyt po mäse. Tento článok sa zaoberá štatistikami o počte zvierat zabitých denne na mäso a poukazuje na podmienky, v ktorých tieto zvieratá žijú.
tags: #hovadzi #dobytok #na #vyhynutie #príčiny
