Ján Langoš: Život v znamení vzdoru a pamäti

Ján Langoš bol osobnosťou, ktorá svoj život zasvätila vzdoru voči komunizmu ako prejavu zla a neslobody. Vždy vytrvalo a dôsledne hájil základné ľudské práva platné pred i po roku 1989 na Slovensku, vo východnej Európe aj na celom svete- pritom boli pre neho kľúčové dva princípy: pamäť a solidarita. Viac o osobnosti Jána Langoša sa dozviete v knihe Strážca pamäti jeho blízkeho priateľa, novinára Alexandra Balogha, ktorá vyšla presne pred rokom a presne desať rokov po jeho tragickej smrti.

Autorom knihy Ján Langoš. Strážca pamäti je priateľ Langoša a dlhoročný novinár Alexander Balogh, ktorý v minulosti pracoval pre SME a dnes pre Denník N. Kniha nechce byť investigatívnym dielom, skôr prináša civilný pohľad na život a zmýšľanie Langoša. "Hoci autor i respondenti, samozrejme, neobchádzajú kľúčové udalosti života tohto disidenta a politika, kniha nie je investigatívnym dielom a nekladie si za cieľ byť historiografickou ani politologickou publikáciou," píše vydavateľ. Moja knižka je skromným príspevkom, ktorý by k písaniu mohol niekoho vyburcovať.

Na Langoša v knihe spomína aj Peter Zajac: „Nikdy sa nevystrkoval do popredia, ani neskôr, keď bol predsedom Demokratickej strany. Až sa moja manželka Alta čudovala, ako môže byť taký introvert predsedom politickej strany." Veľa nechýbalo, a Jano Langoš sa mohol stať predsedom slovenskej vlády, no vtedy ho oslovil Václav Havel s ponukou viesť federálne ministerstvo vnútra, píše sa v knihe. Jano bol vľúdny a mierny v osobných kontaktoch a vo vystupovaní, a pritom veľmi pevný v postojoch. Predslov napísal novinár Martin M. Šimečka.

Život s Gabou a odkaz Novembra 1989

Práve sa začalo formovať VPN, u Jana na byte sa v ten večer diskutovalo o vzniku novej občianskej iniciatívy, ktorá dostala na druhý deň vo vestibule Malej scény po vzrušenej debate názov Verejnosť proti násiliu. Potom to už šlo rýchlo. Jano Langoš sa vynoril v Mozartovom dome. Jeho žena Gaba robila v psychologickej poradni, Ernest Valko dával právne rady v teplákoch a papučiach, ochranárske dievčatá distribuovali ľudí prichádzajúcich po desaťročiach so zaschnutými chrastami ústrkov, príkorí a bolestí. Peter Tatár poslal za mnou Marienku Mistríkovú, ktorá začala zhromažďovať písomnosti, sprievodné materiály, plagáty a bannery, z ktorých neskôr vznikol archív VPN.

S prosbou, aby napísal knihu o Jánovi Langošovi, sa naňho obrátila Langošova manželka Gabriela. Sú totiž dlhoroční priatelia. Pomedzi hlavný text, ktorý tvorí rozhovor s Gabrielou Langošovou, sú na žltých plôškach včlenené odpovede tých, ktorí ponovembrového politika osobne poznali. Rozhovor s manželkou má aj trochu iný, intímnejší charakter, ako spovedanie ostatných respondentov, hoci spomienky všetkých sú hlboko ľudské. V slovách vdovy, ktorá príliš skoro prišla o milovaného manžela, predsa len cítiť stopy lásky a smútku v intenzite či odtieni, aký by sme u iných nenašli. Keďže autor je aj blízkym rodinným priateľom Langošovcov, s ktorými ho spájala disidentská minulosť - alebo aspoň prostredie, v ktorom sa odporcovia režimu pohybovali - podarilo sa zachovať kuchynský či obývačkový charakter rozhovoru.

Kniha okrem bohatého fotografického materiálu z rodinného archívu - ktorý nie je macošsky vyčlenený na perifériu, teda do špeciálnej prílohy na konci, ale je rovnoprávne s textom roztrúsený po celej knihe - obsahuje aj Langošove výroky na čiernom podklade, úvodné slovo Martina M. Šimečku a v závere dva texty od Langošových dcér, Lucie (Bipuly) a Niny, ktoré nám sprostredkúvajú ich pohľad na otca.

V texte nadpísanom Presne rok po tatkovej smrti dcéra Lucia - ktorá, žijúc v Amerike, prijala duchovné meno Bipula - píše: „Každý, kto poznal môjho tatka a mal ho rád, zaplakal v piatok, 15. júna, či už navonok alebo vo svojom srdci. Bol to presne rok odvtedy, čo zomrel, nie svojou vinou, v aute cestou do Košíc. Ja som nechcela plakať.“ Rozhodla sa pre niečo iné: „Vyjsť na Gerlach bolo to, čo sme si s tatkom plánovali. A to bolo presne to, čo som v ten piatok urobila.“ Je to len jedna z epizód, ale dobre vystihuje, čo Ján Langoš svojím dcéram odovzdal - nazvime to odvahou prekonávať samého seba a ísť za hlasom svojho srdca. Odvahou riskovať, robiť veci po svojom.

Je pochopiteľné, že kniha, ktorá vznikla v spolupráci s Nadáciou Jána Langoša ho bude vykresľovať v čo najlepšom svetle. Ale ani nemá prečo mať inú ambíciu a z odpovedí všetkých respondentov celkom uveriteľne a presvedčivo vyplýva, že išlo o citlivého, vzdelaného, hlboko veriaceho a veľmi vľúdneho človeka - či už o ňom hovoril jeho brat Michal, Ladislav Snopko (prezývaný Agnes), Fedor Gál, Peter Zajac, František Šebej či Marián Varga, ktorý sa oňho mohol kedykoľvek oprieť, aj v noci mu mohol hocikedy zavolať: Langoš sadol do auta, prišiel a počúval ho. Z „lásky“ k nemu sa vyznali aj český folkový spevák Vladimír Merta a bývalý Langošov prvý námestník - neskôr český minister vnútra - Jan Ruml.

Cez obrázky a rozprávanie ožíva pred nami bratislavský byt Langošovcov na Karadžičovej, kde sa stretávali a vo dne v noci diskutovali disidenti, aj Václav Havel či Ján Budaj, mimochodom sused Langošovcov z dvora. Aj o ňom Gaba Langošová otvorene hovorí.

Karel Schwarzenberg ho videl takto: „Ján Langoš byl velký bojovník, ale nikdy jsem neviděl bojovníka, který by tak nebyl dotčený mocí jako on. To na mě dělalo veliký dojem a musím říci, že ze všech politiků, co jsem znal, mi byl po Havlovi asi nejmilejší.“ Či už vám bol tento zaťato dlhovlasý Langoš s vyhrnutými rukávmi na bielej košeli sympatický, alebo nie, máte teraz možnosť pozrieť sa naňho očami tých, čo ho mali radi.

Samozrejme, Gaba - odpovedal som na nečakanú otázku, či by som neurobil knihu o Janovi. Nebyť toho, že režisér Břeťa Rychlík s rozkošou a s patričnou intonáciou označuje aj zdanlivo bežnú situáciu za dojemnú, a tým pre mňa navždy zhatil možnosť používať toto nevinné slovo v jeho najvlastnejšom význame, povedal by som, že tá chvíľa po otázke Gaby Langošovej bola vskutku dojemná.

Samozrejme, Gaba, zopakoval som a rozmýšľal, ako potlačiť dojatie a vyjadriť potešenie bez toho, aby som použil tie strašné floskuly typu je to pre mňa výzva, či takáto ponuka sa neodmieta. Hoci, pochopiteľne, výzva to bola riadna a o odmietnutí ponuky som ani sekundu neuvažoval. Dokonca by som si v duchu aj zagratuloval nebyť toho, že pre zmenu práve Jano Langoš v reakcii na nevinnú informáciu používal s rovnakou rozkošou zaručene nepatričné slovko gratulujem.

Samozrejme, Gaba, povedal som jej aj neskôr, ked sa ma spýtala, či už viem, aká to bude kniha. Jeden veľký rozhovor s tebou, prerušovaný kratšími textami, ktoré napíšem po stretnutiach s ľuďmi, ktorí boli Janovi blízki, odvetil som. Pravda, veľlmi rýchlo bolo jasné, že všetci blízki v knihe byť nemôžu, a ja som bol vďačný, že mi potom nepoložila ďalšiu otázku, či to je spravodlivé voči tým, ktorí sa tam nezmestili. Tentoraz už by som jej nemohol povedať: Samozrejme, Gaba. (Alexander Balogh)

Keď číta knihu robenú formou rozhovoru novinárka, je pravdepodobné, že jej pohľad bude profesionálne deformovaný. Hrozí, že text nebude vnímať ako čitateľka, ale preváži remeselné, hodnotiace hľadisko.

Pre pamätníkov, ktorí majú v živej pamäti porevolučné pohnuté roky, bude asi veľmi lákavé ponoriť sa do spomínania a sprítomniť si tie zvláštne časy, nabité historickými zmenami, vytiahnuť spomienky na svetlo ako pomaly už zažltnuté fotky zo zabudnutej škatule na dne skrine a pousmiať sa: Takíto sme boli, takto vtedy vyzeral svet.

Samizdatová činnosť

Bratislavské listy, známe ako BL, patrili do tretej, záverečnej fázy katolíckeho periodického samizdatu a Langoš s Čarnogurským ich vydávali v rokoch 1988 a 1989. S tým súvisela už aj tlač cyklostylom, čo prispelo nielen k zvýšeniu komfortu čitateľov, ale najmä umožnilo zvýšiť náklad časopisu na dvesto až štyristo kusov. Bratislavské listy ako prvé a jediné samizdatové periodikum na Slovensku začali vychádzať s uvedením adresy vydavatela.

Je príznačné pre širokospektrálnu vzdelanosť a filozofickú fundovanosť hlboko veriaceho Jána Langoša, že popri katolíckom samizdate sa s rovnakým zápalom venoval aj vydávaniu občianskych a kultúrnych samizdatových periodík, predovšetkým Altamire a K. Časopis Altamira, ktorý sa venoval najmä literatúre, pripravoval Langoš spolu s Borisom Lazarom a Martinom Kleinom. „Tak ako ísť prvý do boja bolo privilégiom indiánskych náčelníkov, privilégium šéfredaktorov samizdatov na Slovensku bolo prepísať cez kopírovací papier všetky texty na písacom stroji - silnými údermi prstov, aby ešte aj desiata kópia bola čitateľná,“ zaspomínal si už dávnejšie Klein.

Pravidelnou a veľkou časťou obsahu boli rozsiahle ukážky zo špičkových diel svetovej literatúry, ktoré počas socializmu, samozrejme, nemohli u nás vychádzať. „Nech je všetko, čo sme napísali a preložili, svedectvom nálad, ktoré sme mali. Nálad, v ktorých sme pracovali i leňošili, milovali i odmietali,“ píše sa v úvodnom slove editora marcového čísla roku 1982.

Popri Nabokovovej Lolite (práve v Kleinovom preklade) sa čitatelia oboznámili v Altamire aj s dielami Elieho Wiesela či Isaaca Bashevisa Singera, ktorého do češtiny preložila Lucie Lucká, manželka Vladimíra Mertu („Potešilo ma, že ho Janko uverejnil, a oceňovala som, že to bol slovensko-český samizdat.“) A tak nechýbali ani českí autori ako napríklad undergroundový literárny guru Egon Bondy či klasik F. X. Šalda. Priestor však dostali aj väčšie autorské tematické celky ako procesy s kresťanskými aktivistami či stav slovenského undergroundu a dominantou jedného čísla boli teologické témy. „Jano nebol úzkoprsý, uverejňoval aj texty protestantského teológa Bonhoeffera či exkomunistického filozofa Kolakowského,“ dodáva Klein.

Altamira sa pripravovala strojopisom (vyrobilo sa ním maximálne desať až dvanásť kópií) na tenkom prieklepovom papieri formátu A4 v náklade asi dvadsať kusov, každé ručne skladané číslo malo od 60 do 80 strán. Samozrejme, to všetko za prísnych bezpečnostných opatrení. A tak, ako spomína Oleg Pastier, popri ŠtB boli hlavným problémom technické možnosti. Jedno číslo prečítalo niekoľko desiatok ľudí, pričom pri rozširovaní samizdatu existovalo jeho dalšie „samovydávanie“, keď časopis ľudia po prečítaní prepisovali na písacích strojoch a rozširovali vo svojom okruhu.

„Priestor našich možností je úzky,“ píše sa v inom úvodníku. „V nádeji však hľadáme ďalej: kto vlastne sme, aká je doba, v ktorej žijeme.“

Časopis K vychádzal v rokoch 1986 až 1987 prakticky v rovnakých technických podmienkach, v náklade do 20 kusov, pričom jedno číslo malo okolo šesťdesiat strán. Spolu s Langošom ho vydávali Martin M. Šimečka a Ján Budaj. V tomto kultúrno-politickom periodiku sa prvýkrát objavil úryvok z posledného diela Dominika Tatarku Navrávačky, ktoré Langoš spolu so Šimečkom upravili do knižnej podoby. Prepis magnetofónových pások, ktoré v polovici 80. rokov nahrala s Tatarkom jeho posledná múza Eva Štolbová, zmenili s Tatarkovým súhlasom na monologický autorský text.

Miesto si tu našla napríklad aj úvaha o Leopoldovi Laholovi, recenzia divadelného predstavenia Keseyho Preletu nad kukučkiným hniezdom ci Langošova úvaha nad esejou Jana Patočku Vojny 20. storočia a 20. storočie ako vojna. V závere svojho textu Langoš zdôrazňuje Patočkovu myšlienku, že solidarita otrasených sa buduje v prenasledovaní a neistotách: to je jej front, tichý, bez reklamy a senzácií i tam, kde sa ho snaží vládnuca sila zmocniť.

Samizdat bol médiom, ktoré vypovedalo o stave totality a zároveň aj o sile opozície. Platí to v plnej miere aj o slovenskom samizdate, ktorého podstatná časť je vďaka signatárovi Charty 77, bývalému vydavateľovi edície Popelnice a politickému väznovi Jiŕímu Gruntorádovi, uložená v unikátnej pražskej knižnici Libri prohibiti. Gruntorád ju založil hneď po revolúcii a v súčasnosti je v nej takmer 38-tisíc knižných jednotiek a vyše tritisíc titulov periodík od 50. do konca 80. rokov vrátane slovenských. O význame tejto zbierky svedčí aj fakt, že bola pred tromi rokmi zapísaná na zoznam UNESCO Pamäť sveta.

Odkaz a Pamätník

Ján Langoš zasvätil posledné roky svojho života budovaniu Ústavu pamäti národa. Jeho pamätník v Banskej Bystrici od Karola a Mateja Rosmányovcov dostal podobu žulového stola, ktorý má navrchu štvorcové posúvateľné platničky a pod nimi je ukrytý nápis: „Ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať.“ Langošovci boli obeťami prenasledovania a útokov nielen za komunistov, ale, žiaľ, aj potom, v časoch vysnenej slobody. Ba práve vtedy ich napadli aj fyzicky, Langoša zmlátili a vyhrážali sa mu, že ublížia jeho dcéram.

Pamätník "Odkrývanie" venovaný odkazu slovenského politika a zakladateľa Ústavu pamäti národa (ÚPN) Jána Langoša v sobotu podvečer slávnostne odhalili v centre Banskej Bystrice, v Záhrade - Centre nezávislej kultúry. Mestské zastupiteľstvo pritom schválilo postavenie pamätníka už v roku 2007.

Na odhalení sa zúčastnila aj jeho manželka Gabriela Langošová.

Pamätník má tvar stola "Jano sa narodil v Bystrici, prežil tu vlastne 18 rokov a myslím si, že Bystricu mal veľmi rád. Určitým spôsobom je to aj politické zadosťučinenie pre to, že po jeho smrti sa ústav vybral dosť iným smerom, trochu profašistickým," konštatovala Langošová.

Pamätník je zo žuly a v podobe stola. Princípom je hra, pri ktorej štvorcové platničky navrchu odkrývajú - zakrývajú jednotlivé znaky. Tie dokopy dávajú odkaz: "Ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený opakovať ju."

Jeho autor Matej Rosmány vysvetlil, že pri tvorbe mu prišiel tento výrok ako adekvátny. "Ten výrok jednoducho zosobňuje jeho prácu a činnosť, aj keď to on nepovedal a bolo to použité viackrát, to vôbec nevadí," uviedol Rosmány.

Langošovej sa pamätník páči. "Páči sa mi ďaleko viac ako socha alebo nejaká statická vec. Tým, že je to pohyblivé, že sa s tým dá hrať, je to kreatívne, myslím si, že to asi najlepšie vystihuje môjho manžela, ktorý bol veľmi kreatívny a povedala by som hravý a nebol strnulý," konštatovala Langošová.

Podľa primátora mesta Petra Gogolu by Banská Bystrica mala byť hrdá na všetkých svojich slávnych rodákov, či už patrili do staršej, alebo novodobej histórie.

V pondelok udelia v Bratislave ôsmykrát národnú a medzinárodnú Cenu Jána Langoša. Nadácia Jána Langoša, ktorá národnú a medzinárodnú cenu udeľuje, vznikla v auguste 2007 z iniciatívy priateľov Jána Langoša, jeho manželky Gabriely a dcér Niny a Bipuly. Langoš, bývalý disident, federálny minister vnútra v rokoch 1990 až 1992, predseda Demokratickej strany, poslanec NR SR a zakladateľ a šéf Ústavu pamäti národa, ktorý tragicky zahynul pri dopravnej nehode, zasvätil svoj život vzdoru voči komunizmu ako prejavu zla a neslobody.

Jeho životný príbeh je potvrdením skutočnosti, že pred totalitným režimom treba aj dnes brániť koncept pravdy, univerzálne ľudské hodnoty a národnú pamäť. Tento rok nadácia ocení najmä odvahu a neúnavnú vytrvalosť pri odhaľovaní pravdy a snahu o rozširovanie demokratického priestoru v Európe.

Štátne vyznamenania udelil prezident SR Andrej Kiska 20 osobnostiam pri príležitosti štátneho sviatku Dňa vzniku Slovenskej republiky. Slávnostný akt sa odohral v pondelok 9.

Prezident SR Andrej Kiska udelil Jánovi Langošovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a za zachovávanie pamäti národa. Z iniciatívy manželky, dcér a priateľov Jána Langoša vznikla nadácia nesúcu jeho meno. Cieľom Nadácie Jána Langoša je pokračovať v jeho neúnavnom boji za pravdu, slobodu a demokraciu. Ocenenie prevzala z rúk prezidenta manželka J.

Dnes Marián Varga bojuje s tažkou chorobou a na svojho priateľa spomína takto: „Nastal čas, keď sám pomaly, ale isto začínam patriť ničote. Moje myšlienky sa začínajú rozpínať ako plyn a ich molekuly už nevie pritiahnuť k sebe žiadna dostredivá sila jasnozrivosti, aby im dala poriadok a zmysluplnosť. Ako väzeň v okovách čakám na konečné oslobodenie sa z neznesiteľnej telesnosti. Na tejto ceste nikam (pretože nie je v mojich silách uveriť, že jestvuje nejaké potom, veď ako by obstálo morálne desatoro voči nekonečnosti?) má človek chtiac-nechtiac tendenciu ozrejmiť si pár vecí.

Tou najzásadnejšou je zmysel našej existencie. Náš (Janov a môj) spoločný kamarát Agnes mi v posledných dňoch párkrát pripomenul, praktizujúc svoje slová, že jediný zmysluplný čin je byť blížnemu na pomoci, čím mi evokoval Janovu dojemnú bdelosť nad slabými a hriešnymi a jeho nevyčerpateľnú trpezlivosť s niekým, koho spaľovali nástrahy života tak prudko ako mňa a pár ďalších hriešnikov.

Možno to niekomu nezapadá do vzorca nekompromisného Herakla, ktorý sa tu podujal vyčistiť štyridsať rokov zanedbávaný Augiášov chliev. Ten, ktorý pripadol Janovi, sa však nachádzal v inom mínovom poli. Kráčať v ňom s ťaživým bremenom, ktoré na seba vzal, a vyhýbať sa pritom nášlapným mínam nepredvídateľných zákerností, bol nadľudský výkon. Nielen Janov, ale aj Gabin, aj Luckin a Ninkin. Nič a nikto však nemohol spochybniť Janovu víziu mravnej obrody tohto chlieva.

Jedna vec ma pritom neprestáva udivovať: s akou neomylnou presnosťou si vyberá beztvará, nehomogénna hmota nenávisti svoje obete, a tak často práve spomedzi mne blízkych ľudí, nasadzuje im tŕňovú korunu a ženie na Golgotu. Jano však nikdy nebol maloverný. Karl Jaspers, ktorý sýtil jeho odhodlanie, dával istotu jeho činom a jeho presvedčeniu, ozrejmuje Janov stoicizmus: ,Pád z výšky istôt, ktoré boli aj tak klamné, stáva sa schopnosťou vznášať sa - to, čo sa zdalo priepasťou, stáva sa priestorom slobody, a zdanlivá ničota sa premieňa na to, z čoho sa nám prihovára autentické bytie.‘ Jano tak svoju misiu medzi nami plnil s múdrosťou veľkých duchov a pokorou vyvolených. Sám bol odpoveďou na zmysel existencie,“ uzatvára Marián Varga.

„Zvykol som si na istotu, že keď je najhoršie, môžem mu kedykoľvek zavolať,“ spomína rád Marián Varga. „Tak ako som mu kedysi, keď ešte nemal telefón, mohol hodiť kamienok do okna, hoci aj o tretej v noci. Keď po revolúcii vstúpil do politiky, vedel som, že tam prichádza muž s absolútne čistým kreditom a s neuveriteľnou morálkou. Pravda, pre viacerých z nás, ktorí sme sa k nemu utiekali, to súčasne znamenalo prísť o tento luxus častých stretnutí s ním.“ A keď Langoš tragicky zahynul, Varga povedal: „Anjeli bývajú v nebi a jeden z tých mojich je práve na ceste tam. Chcel by som v tejto chvíli odkázať všetkým Slovákom, ktorí to ešte nepochopili, že prišli o jedného z najväčších ľudí svojej histórie. A nielen ja, ale aj oni prišli o svojho anjela a neviem, čo bude s nimi, keď bude najhoršie.“

tags: #jan #langos #manželka #kto #to #je

Populárne príspevky:

• Mlieko pre deti a dospelých
• Reštaurácie Varín
• Dvojfarebný marhuľový koláč
• Recept na májovkovú polievku
• Slovenský ovčí syr