Kanibalizmus: Mrazivá téma naprieč históriou a kultúrami
Kanibalizmus, konzumácia jedincov toho istého druhu, je mrazivá a stále tabuizovaná téma, no naprieč kontinentmi by ste ťažko hľadali nejaký nepoškvrnený región. Kanibalizmus je v ľudskej histórii prítomný odjakživa a hoci sa v 21. storočí vo všeobecnosti považuje za vykorenený, nedajte sa pomýliť.
Dobové zachytenie kanibalskej hostiny u amerických Indiánov
Definícia a príčiny kanibalizmu
Antropológovia používajú výraz antropofágia (z gréc. anthropos - človek, phagein - jesť) na opis kanibalistických zvykov. Hoci je v "civilizovanom" svete považovaný za zvrátenosť, jeho presná definícia chýba v psychológii aj kriminalistike. Všeobecne sa pod pojmom kanibalizmus rozumie konzumovanie jedincov toho istého druhu navzájom.
Antropológovia a psychológovia rozlišujú niekoľko dôvodov, ktoré vedú k tomuto opovrhovanému konaniu. Medzi najrozšírenejšie príčiny pojedania ľudského mäsa patria okrem náboženských a kultúrnych tradícií najmä hladomory a nedostatok jedla.
Kategórie kanibalizmu
- Kanibalizmus z nedostatku: Jedenie ľudského mäsa ako jediná možnosť prežitia v extrémnych podmienkach (obliehanie, hladomor, vojny, havárie).
- Obradný kanibalizmus: Konzumácia ľudského mäsa v rámci rituálov, s cieľom získať silu, schopnosti alebo vlastnosti mŕtveho.
- Psychopatologický kanibalizmus: Dôsledok duševnej choroby, úchylky alebo sexuálnej deviácie.
Vojny či prírodné katastrofy, ktoré majú za následok úbytok potravy, nám aj v súčasnosti ukazujú, že civilizácia nie je až taká civilizovaná, ako by chcela byť - dôkazom môžu byť celkom nedávne prípady kanibalizmu v Severnej Kórei. Okrem tzv. „núdzového“ kanibalizmu jestvuje ešte síce nevysoké, ale nezanedbateľné percento psychicky narušených jedincov, pri ktorých tie príčiny vedúce k ľudožrútstvu nie je úplne jednoduché odhaliť. Určite nepôjde o chudobný výpočet!
Napriek tomu, že sa naši predkovia kŕmili aj ľudským mäsom, nemá vysokú výživnú hodnotu. Kým z takého mamuta by pokojne vyžila menšia dedinka aj celý mesiac, z človeka by veľa úžitku nebolo. V niektorých kultúrach sa praktizuje tzv. endokanibalizmus, v rámci ktorého členovia rodiny zjedia príbuzného, ktorý práve zomrel.
Kým endokanibalizmus znamená skonzumovať člena rodiny, pri exokanibalizme hovoríme o zjedení cudzieho človeka.
Historické a geografické rozšírenie kanibalizmu
S kanibalizmom sa údajne ako prvý z civilizovaného sveta stretol Krištof Kolumbus, keď pri svojich potulkách narazil na bojovný kmeň Karibov. Vraj boli tak trochu v nepriateľskej nálade a každého votrelca na svojom území chytili a bez milosti zjedli. Kolumbus údajne na vlastné oči videl ľudské lebky a koše plné ohlodaných ľudských kostí. Niektorí vedci práve od kmeňa Karibov odvodzujú pôvod slova kanibal.
Aj slávny kapitán Cook mal svoje skúsenosti s ľudožrútmi. Domorodí Maorovia z Nového Zélandu vo svojich stolovacích návykoch neboli úplne konvenční a nedokázali pochopiť, čo je zlé na tom, ak zjedia svojich nepriateľov, ktorých zabili v boji. Keď jedného z náčelníkov v 19. storočí previezli misionári do Anglicka a pokúšali sa ho scivilizovať, nepochodili.
Pre primitívne kmene mal kanibalizmus v drvivej väčšine prípadov, samozrejme, rituálny a náboženský význam. Verilo sa, že zjedením nejakej časti nepriateľa sa na človeka prenesú jeho schopnosti a cnosti - skonzumovaním srdca mal víťaz nabrať na odvahe, mozog pridával dôvtip a múdrosť, svaly nôh rýchlosť, krv nepriateľa údajne mala liečiť choroby a pridávať na sile a bojovnosti. Obdobné tradície vyznávali stredoamerickí Aztékovia, ale tiež indiánske kmene v Južnej Amerike.
V Ghane napríklad dostávali ľudské srdcia na tanier výlučne tí bojazlivejší bojovníci, aby im pridali na statočnosti. Niekedy však mali náboženské zvyky aj celkom iný ráz - niektoré africké kmene pojedali svojich príbuzných jednoducho preto, aby ich ušetrili hanby hniť po smrti v hline. Mohol tiež ísť o prejav hlbokej sústrasti a úcty k nebožtíkovi. Vo východnej Afrike domorodci takéto mäso dokonca konzervovali a sušili, aby mali čím ponúknuť hostí...
Kanibalizmus bol však často vnímaný aj ako trest. V Nigérii bola smrť a následné zjedenie trestom za dokázanú neveru, v starovekej Číne takto neslávne skončilo mnoho neposlušníkov a zradcov cisárskeho dvora. Hoci ľudožrútstvo nepokojne funguje v podvedomí nejedného dobrodruha a cestovateľa, jediným doteraz zdokumentovaným prípadom „kanibalizmus vs. civilizácia“ je prípad reverenda Thomasa Bakera. V roku 1867 z neho a jeho misionárskych snáh na Fidži ostala len topánka, ktorá je dnes vystavená v miestnom múzeu.
Od 20. storočia sa tento fenomén považuje za vykorenený, no nemusí to byť celkom tak. Vo viacerých prípadoch skrátka chýbajú dôkazy a ostáva len pri špekuláciách a dohadoch. O kanibaloch sa hovorí aj v súvislosti so zmiznutím potomka slávneho rodu Rockefellerovcov, Michaela Rockefellera, ktorého loď sa v roku 1961 prevrátila pri Papue-Novej Guinei. Niekoľko historikov dnes uvádza svedectvo miestneho holandského kňaza, podľa ktorého sa Michael Rockefeller stal obeťou a následne potravou pre miestny domorodý kmeň Asmatov. Oficiálne však tieto dohady nikdy potvrdené neboli.
No okrem Papuy-Novej Guiney nie je radno túlať sa vo viacerých, najmä tých menej prebádaných, oblastiach. Tichomorské ostrovy Fidži, Vanuatu či Šalamúnove ostrovy môžu skrývať ešte nejaké to prekvapenie, kanibalizmus zrejme úplne nevymizol ani v amazonských pralesoch Južnej Ameriky a jeho pozostatky môžu ešte dýchať aj v africkom vnútrozemí. Ak zvažujete tripík do týchto oblastí, bacha na náhodu!
Kanibalizmus bol v minulosti praktizovaný v rôznych častiach sveta, vrátane Európy, Afriky, Oceánie a Ameriky. Dôkazy o kanibalizme sa našli už u pravekých ľudí, ako napr. Pekingský človek, Neandertálsky človek a Kromaňonský človek.
Je jedenie ľudí naozaj nezdravé?
Fidži
Na ostrovoch Fidži bol kanibalizmus stálou praxou a základnou zložkou sociálnej štruktúry. Fidžijci jedli ľudské mäso nielen kvôli pomste, ale aj pre chuť samotného mäsa. Preferovali ženské mäso pred mužským a vyhýbali sa konzumácii hláv, ak mali dostatočné zásoby. Z kostí vyrábali ihlice.
Reverend John Hunt, ktorý prišiel na Fidži v roku 1839 s cieľom obrátiť obyvateľov na kresťanstvo, zaznamenal krutosť a záľubu vo vraždách a hostinách, na ktorých sa jedli telá nepriateľov i susedov. Obrátenie na kresťanskú vieru však nebolo všeobecné a kanibalizmus pretrvával.
Náčelník kmeňa Bau mal vo zvyku ohmatávať svoje obete a hovoriť im: "Tvoj tuk je dobrý."
Nová Guinea
Na Novej Guinei bol kanibalizmus spojený s pomstou, prenosom informácií z mŕtvych na živých a zabránením posmrtného života obete. Ženy údajne nútili mužov zabíjať a jesť svojich blízkych. Mŕtvoly dospelých mužov boli priviazané za ruky a nohy k tyči, tvárou dole. Ten, kto zabil obeť, nesmel jesť jej mäso, len malé kúsky pečene, aby získal odvahu.
Za najchutnejšie mäso považovali Guinejci jazyk, ruky, chodidlá, prsia a mozog. O ľudskom mäse hovorili, že chutí ako hovädzie, ale má jemnejšiu príchuť a nikdy nevytvára pocit prejedenosti.
Melanézia
V Melanézii, medzi ktorú patria aj Nové Hebridy, bol kanibalizmus ospravedlňovaný aktom pomsty alebo chuťou ľudského mäsa.
Maska z ľudskej lebky z kultovej jaskyne Babská diera pri Silici, doba bronzová
Kanibalizmus v praveku na Slovensku
Na Slovensku sa našli izolované kosti, časti ľudských skeletov a intencionálne zásahy na nich, ktoré sa pokladajú za doklad antropofágie v praveku, najmä v neolite, eneolite a dobe bronzovej. Najjednoduchšie vysvetlenie pôvodu izolovaných ľudských kostí v sídliskových objektoch a vrstvách je, že na sídlisku boli neúmyselne porušené hroby alebo skelety v objektoch.
Ďalšie výklady pôvodu kostí na sídliskách sa už dotýkajú rituálnej sféry. Môže ísť o sekundárne otváranie hrobov (hrobov v sídliskových objektoch) alebo iné postmortálne praktiky. Časť kostí, najmä v obdobiach, keď nemáme doložené pohrebiská, môže pochádzať práve z takýchto „nerituálnych“ pohrebov. Iné možnosti prítomnosti ľudských kostí na sídliskách môžu spočívať v ich neobvyklosti. Okrem magických praktík, mohlo ísť aj trofeje alebo výstražné znamenia, napr.
Intencionálne zásahy na kostiach, stopy po orezávaní, sekaní, lámaní a drvení kostí sa interpretujú ako doklad antropofágie, keď zámerom bolo z kostí získať špik. Na zlomkoch kostí zo sídliska badenskej kultúry v Bajči sa zistili stopy po ohni. Lomy kostí nasvedčovali, že sa dostali už do objektu v zlomkoch. Nedá sa však určiť, či boli polámané násilím, alebo po exhumácii z iného rozrušeného objektu či hrobu. Intencionálne zásahy ostrým predmetom sa nezistili. Takéto zárezy sú dokladom odstraňovania mäsa alebo zvyškov mäkkých tkanív.
Výnimočný objav pochádza z Mostnej ulice v Nitre. Z čiastočne porušenej sídliskovej jamy pochádza hrncovitá až zásobnicovitá nádoba, v ktorej bola ľudská lebka a aj niekoľko ďalších ľudských a zvieracích kostí. Podľa antropológa J. Jakaba bola lebka aj kosti uvarené, na lebke boli viditeľné záseky sekerou.
Okrem stôp opálenia dokladá tepelnú úpravu kostí tzv. hrncový lesk. Ide o hladký lesk na koncoch kostí, ktoré boli varené v prehistorických nádobách na získanie kostnej drene či tuku.
Artefakty z ľudských kostí
Z obdobia praveku sa pomerne zriedkavo zachovávajú aj artefakty vyrobené z častí ľudského tela. V našom prostredí sú najčastejšie dochované artefakty z kostí a zubov. Najstarším artefaktom zo Slovenska je náhrdelník z ľudských zubov, ktorý sa našiel na pohrebisku kultúry s lineárnou keramikou v hrobe 19 v Nitre, v ktorom bol pochovaný asi 40-ročný muž na ľavom boku. Náhrdelník tvorilo päť ľudských a dva zvieracie zuby zo psa alebo líšky. Všetky boli prevŕtané.
V Bratislave-Mlynskej doline sa našla v objekte kultúry so staršou lineárnou keramikou za chrbtom pochovaného dieťaťa kalota z ľudskej lebky, ktorá mohla predstavovať tzv. lebečnú čašu.
Zo sídliska želiezovskej skupiny v Bajči pochádzajú z objektov 267, 571, 659 masky vyrobené z tvárovej časti ľudskej lebky. Najznámejšie sú však masky a ich polotovary z lebiek kyjatickej kultúry z jaskýň Babská diera, Majda - Hraškova. Ich kultový význam je však prijímaný jednoznačne.
V Zemplínskych Kopčanoch sa na sídlisku badenskej kultúry našla lebečná kosť s rytou výzdobou. Pod lebkou mužského jedinca v hrobe 88 na pohrebisku zo staršej dobe bronzovej v Branči sa našiel úlomok ľudskej lebky, interpretovaný ako amulet.
tags: #kanibalizmus #definícia
