Kde žije hus? Všetko, čo potrebujete vedieť o živote husí

Husi sú fascinujúce tvory, ktoré si získali obdiv ľudí po celom svete. V tomto článku sa pozrieme na to, kde husi žijú, ako sa správajú a aké sú rozdiely medzi divými a domácimi husami.

Hus divá (Anser anser)

Divé husi a ich životný štýl

Letným domovom husi divej sú jazerá lemované porastom tŕstia v severských oblastiach. Od augusta do novembra letia husi divé v pravidelných klinovitých útvaroch na svoje zimoviská v Stredomorí, aby sa zase na jar vrátili na svoje severné hniezdiská. Hus divá je jediná, ktorá u nás na Záhorí zimuje, ba aj hniezdi. Častejšie je však v povodí Moravy a Dyje. Počas jesenného ťahu sa zastavujú tieto husi aj v iných oblastiach Slovenska.

Hus divá, ktorá je predkom našej domácej husi, je najväčšia zo všetkých husí a dosahuje hmotnosť 3 až 4 kg, staré gunáre môžu mať i nad 5 kg. Rozpätie krídel je 170 cm. Sfarbenie je pri oboch pohlaviach rovnaké - sivohnedé, na vrchnej časti tela tmavšie, spodok tela je bledosivý. Krídla a chvost sú tmavé a koniec chvosta je bielo lemovaný. Hrubý zobák je oranžovej farby, zakončený bielym nechtom. Pomerne dlhé beháky sú mäsovoružové, len pri mladých vtákoch sivohnedé. Medzi prstami je plávacia blana.

Hus divá žije po celý život v trvalom páre. Mladé tvoria páry už počas prvej zimy, ale zvyčajne potom ešte 1 až 2 roky žijú spolu bez hniezdenia. Pri párikovaní gunár pláva okolo husi, ponára hlavu s krkom do vody a odháňa zo svojho okolia ostatné gunáre i husi. Pritom sa dorozumievajú navzájom hlasitým gagotom. Párenie prebieha na vode na jar v marci.

Hniezdo býva pomerne veľké na kopách tŕstia alebo na starých vŕbach pri vode, vystlané jemným páperím. Hus znáša koncom marca 3 - 8 vajec, na ktorých sedí 28 dní. Vtom čase sa gunár zdržuje blízko hniezda a v nebezpečenstve obaja bránia hniezdo údermi krídel a štípaním zobákom. Vyliahnuté húsatá po 2 dňoch opúšťajú hniezdo a po 10 týždňoch už lietajú. O ich výchovu sa starajú obaja rodičia až do spoločného jesenného odletu.

Potrava husí je výlučne rastlinná: tráva, byliny, obilniny, zemiaky. Žijú vo vernom a v oddanom páre. Mladé vtáky sa dávajú dokopy už počas prvej zimy. Husi divé potom ešte minimálne rok spolu vychutnávajú život bez hniezdenia. Samozrejme, nie všetkým husiam sa pošťastí nájsť toho pravého. Aj ich vzťahy môžu byť komplikované. Z nášho pohľadu žijú vo veľkých neprehľadných kŕdľoch, pravidlá v nich však platia. Tvoria klany a rôzne viac či menej konfliktné skupiny.

Ako husi šetria energiu pri lete

Presne ako v dennom režime majú aj počas diaľkového letu vo všetkom poriadok. A nielen počas neho. Aj keď sa ich presúva len niekoľko na kratšiu vzdialenosť, radia sa do tvaru 1 alebo V. Šetria tým energiu a využívajú vzdušné prúdenie. Hus na čele sa síce nadrie, no ušetrí tým veľa energie všetkým za ňou. Jedna za všetky a všetky za jednu. Tak trochu pripomínajú cyklistický pelotón.

Na koncoch krídel prvej husi vznikajú malé vzdušné víry. Ju samu brzdia, no ďalšiu hus už nadnášajú a ťahajú nahor. Takýto priestor pre ľahší let sa vytvára za obomi krídlami. Preto jedna hus na čele umožňuje, aby sa na ňu „zavesili“ hneď dve ďalšie. Tie sa ťahajú vždy do jednej strany preto, aby si nespôsobili problémy s vírením uprostred tvaru. Najľahšie sa im lieta vtedy, keď sa konce krídel vtákov letiacich v rade za sebou prekrývajú. Okrem toho, čo vidíme, že letia tesne jedna za druhou, sa držia aj mierne jedna nad druhou.

Vodiaci vták vydrží prerážať vzduch len krátky čas, po ktorom sa sťahuje na výhodnejšiu pozíciu. Husi dokážu podržať na lepších pozíciách aj tie, ktoré sú chorľavé alebo menej húževnaté bez toho, aby ich niekto nútil raziť cestu ostatným.

Domáce husi a ich chov

Domáce husi boli selektívne chované na veľkosť, čo ovplyvňuje ich telesnú štruktúru. Zatiaľ čo divé husi majú horizontálny postoj a štíhly zadný koniec tela, domestikované husi ukladajú veľké tukové zásoby smerom ku koncu chvosta, čím vytvárajú “tučný chrbát” a nútia vtáka do vzpriamenejšej polohy. Keďže väčšina domácich husí vykazuje malý sexuálny dimorfizmus, určenie pohlavia je založené predovšetkým na fyzických vlastnostiach a správaní. Samce sú zvyčajne vyššie a väčšie ako samice a majú dlhšie a hrubšie krky.

Husi boli selektované, aby stratili tmavohnedé tóny divého vtáka. Výsledkom je zviera úplne pokryté bielym perím. Hoci hus nemá zuby, celkom dobre nahradí strážneho psa. Vždy totiž ohlási každého neznámeho návštevníka, nezávisle od toho, či je deň alebo noc. Niektorí ju využijú ako prírodnú kosačku, stihne spásať dvojárový pozemok.

Slovenská biela hus

Plemená husí

Existuje mnoho plemien husí, ktoré sa líšia svojou veľkosťou, farbou a úžitkovosťou. Tu je niekoľko príkladov:

• Slovenská biela hus: Patrí medzi najstaršie ťažké plemená vôbec. Má biele perie. Gunár má hmotnosť 11 - 12 kg, hus 10 - 11 kg, znáška je 40 vajec s bielou škrupinou.
• Tuluská hus: Toto ťažké francúzske sivohnedé plemeno s bielym bruchom bolo vyšľachtené na výkrm a pre veľkú lahôdkovú pečeň. Je vhodné pre vyspelých chovateľov. Gunár váži 9-12 kg, hus 8-10 kg.
• Landeská hus: Stredne ťažké sivohnedé a biele francúzske plemeno dáva veľkú lahôdkovú pečeň (nútený dokrm). Je schopné i v zime spávať na snehu. Hmotnosť gunára je 7 - 7,5 kg, husi 6 kg, znáška v druhom roku je 30 - 35 vajec.
• Pomoranská hus: Stredne veľká až veľká sivostrakatá hus patrí k najstarším európskym plemenám. Hmotnosť gunára je 6,5 - 8 kg, husi 5,5 - 7 kg, znáška 20 - 30 vajec.
• Rýnska hus: Patrí medzi stredne ťažké husi v bielej, sivohnedej a strakatej farbe. Hmotnosť gunára je 6 kg, husi 5 kg, znáška je 30 - 40 vajec. Vyznačuje sa bohatým operením a dobrou dispozíciou na výkrm.
• Biela hus: Biely veľkochovný typ vhodný aj pre drobnochovateľov na produkciu mäsa, pečienky i peria. Dosahuje hmotnosť 4,5 - 5 kg, po nútenom dokrme dosahuje hmotnosť 7 - 7,5 kg.
• Suchovská hus: Menšie tradičné plemeno bielej farby. Hmotnosť gunára je 5,5 - 6,5 kg, hus 3,5 - 5 kg, znáša len 10 - 18 vajec. Je prispôsobená na mráz, chlad, vlhko, nenáročná na krmivo, stačí jej pastvisko.

Chov a starostlivosť o husi

Podlaha pre odrastenejšie a dospelé husi má byť roštová, pod ňou je tzv. trúsnik s jednoduchou možnosťou čistenia a vrstva slamy, ktorú udržiavame sústavne suchú. Ak budeme odchovávať aj húsatká, tak v stajni urobíme hniezda. Ich šírka by mala byť 60 cm, hĺbka 80 cm a výška asi 1 m. Veľmi dôležité je, aby sediace husi na seba nevideli. Inak sa môže stať, že keď hus, ktorá ešte len sedí na vajciach, uvidí hus s vyliahnutými húsatami, pokojne opustí svoje vajcia a ide za jej húsatkami, lebo ich považuje za svoje.

V stajni by mali byť i napájadlá a kŕmidlá, zásadne bezprievanové vetranie, elektrické osvetlenie a okno najlepšie orientované na juh, v lete s možnosťou jeho výmeny za sieťovinu. Najvhodnejším materiálom stajne je drevo. Najlepšiu znášku majú husi medzi 2. a 5. rokom života, i keď na chov sú vhodné i do 10. roku. Gunárov však meníme skôr (v 8. roku).

Štyri týždne pred znáškou zvýšime príjem dusíkatých látok, čo im zvýši aj pohlavnú aktivitu. Pridávame im sušenú lucernu alebo ďatelinové seno, strúhanú kŕmnu či červenú repu, mrkvu, ovos (aj naklíčený). Husi sa pária vo vode väčšinou hneď ráno. Že hus sa chystá na znášku, spoznáme podľa vystielania hniezda perím. Vajcia začínajú znášať vo februári každý druhý deň do hniezda, kde ich zahrabávajú do podstielky. Keď hus odchádza z hniezda, aby sa vyšpinila, vykúpala a nakŕmila, gunár zatiaľ stráži hniezdo a je pri tom dosť agresívny (podobne ako hus) a nebezpečný najmä pre deti.

Ak chceme získať viac vajec z jednej znášky, tak pri kladení ich postupne ráno (znášajú ich nad ránom) odoberáme - až na jedno. Uskladníme ich pri teplote 8 - 15 °C a vlhkosti vzduchu 70 % naležato. Každé označíme dátumom a čiarkou, podľa ktorej sa orientujeme pri ich každodennom otáčaní o 180°. Podkladáme ich pod hus, keď začne púšťať perie.

Pri niektorých plemenách je potlačená tzv. kvovkavosť - u emdenských, labutích, landeských, nemeckých nosných a u tulúzskych a pomoranských husí, ktoré nesedia na vajíčkach. Vajcia netokavých plemien liahneme v umelých liahňach alebo pod slepačou či morčacou kvočkou. Znesené vajcia bývajú dosť znečistené, a preto ich očistíme veľmi slabým roztokom hypermangánu za pomoci drevitej vlny.

Po vyliahnutí sa húsatá pohybujú asi 2 dni len v okolí hniezda a až na 3. deň ich hus vyvedie na pašu, prípadne ich nakrátko pustí i do vody. Húsatá majú spočiatku perie premastené od matky. Mali by sa najmä pásť na pasienku. Trávnatý porast výbehu by mal byť zložený najmä z nízkych mäkkých travín (lipnica, psinček) s podsevom ďatelín, obľúbený je najmä nátržník husí. Pri dobrej pastve stačí húsatám od 8. týždňa len zrno na noc.

Prvé dni malé húsatá udržiavame pod zdrojom tepla 28 - 32 °C a každý týždeň znižujeme teplotu o 2 °C, pričom teplota odchovne by mala byť 20 °C. Po 3 týždňoch je dostatočná teplota 18 °C. Dôležité je, aby húsatá mali vždy suchú podstielku, ktorá je buď z piesku, alebo rezanej slamy. Seno je nevhodné, lebo sa rýchlo znečistí a zvlhne. V 1. týždni je najvhodnejšia zmes pre húsatá. Potom pridávame obilné a kukuričné šroty, ovsené vločky, varené zemiaky, namočený chlieb, mrkvu, nadrobno nasekanú žihľavu, lucernu, ďatelinu. Vhodným doplnkom je i tvaroh, kyslé mlieko alebo srvátka.

Dôležitý je predchádzajúci výkrm na pastvine (aspoň 200 m2 na hus) s dobrou výživovou kvalitou a večerným dodatkom zrnín či okopanín. Štyri - päť týždňov pred porážkou začneme husi kŕmiť zmesou obilnín s prevahou ovsa a výkrm zavŕšime proteínovým koncentrátom. Pri kupovanom krmive uprednostníme zmes na výkrm moriek s obsahom proteínov 14 - 15 %. Husi v tomto období potrebujú asi 300 - 400 g krmiva denne. Keďže prijímajú potravu i v noci, mali by mať stále plné kŕmidlá i napájadlá a osvetlenie okolo 1 W na m2 (stará 30 - 40 W žiarovka).

V období konečného výkrmu sa počíta s prírastkom okolo 1,5 kg, na čo sa spotrebuje asi 5 - 10 kg krmiva. Pri pitvaní nesmieme na jej orgánoch nájsť žiadne nežiaduce znaky a prejavy, opuchy, nádory ani zavodnenie telesných dutín. Zabitú a ošklbanú hus necháme najprv dobre schladiť a potom, ak ju budeme spracovávať až na druhý deň, ju uložíme pri teplote okolo 12 °C. Niekoľko dní môže byť uložená aj v chladničke v polyetylénovom obale pod mraziacim zariadením. Na dlhšie hus ukladáme do mrazničky a 3 - 4 dni pred plánovaným použitím ju preložíme do chladničky, aby sa postupne rozmrazila.

Hus Tulúzska

Hus Tulúzska

Vo francúzsku známa ako "L'oie du Toulouse", v nemecku ako "Toulouser Ganz." Je pomenovaná po francúzskom meste Toulouse, z ktorého pochádza. Hus tulúzska má telo objemného tvaru, so silným krkom. Má širokú, krátku hlavu, s výrazným prsným kýlom, a až takmer k zemi siahajúcim dvojitým podbruškom. Gunár váži 9-12 kg, hus 8-10 kg. "Je to učenlivé zviera, má dobrú pamäť a postreh. Hlasitým krikom upozorňuje na nebezpečenstvo, roztiahnuté krídla gunára, postoj a syčanie dokáže protivníka odradiť."

Husy Tulúzske sa nárokmi na chov veľmi od ostatných plemien neodlišujú. Hodia sa na chov vo veľkých záhradách. V daždivom počasí je potreba zabezpečiť im prístrešok na noc. Je potrebné zabezpečiť im kúpanie celoročne - iba tak sa ich perie udrží v dobrom stave. Dôležité je správne skladovanie potravín, pravidelné odčervenie a prístup k zelenej potrave (tráva, seno) a tiež k piesku."

Slovenská biela hus

Slovenská biela hus spolu so Suchovskou husou sú dvojicou našich národných plemien husí. Keďže bola vyšľachtená na Slovensku, je prispôsobená našim podmienkam a jej chov je pomerne nenáročný. Okrem pekného zovňajšku je to najmä mäso, pečeň, ale aj perie. Navyše vám vypasie trávnik okolo domu, pretože veľmi dobre zužitkuje pastvu. Je tiež dobrým strážnikom, niekedy lepším než pes.

Slovenskú bielu hus začal šľachtiť v štyridsiatych rokoch pán Július Godál v Nitre. Základom pri šľachtení boli miestne krajové populácie husí bielych a sivostrakatých z okolia Nitry a Levíc. Do šľachtenia zaradil emdenské husi a krajové plemená husí z Maďarska. V súčasnosti však na Slovensku nájdete len málo chovných jedincov. Ich počet sa pohybuje v desiatkach. „Odhadujem do dvesto kusov. Slovenská biela hus je stredne ťažké plemeno, gunár dosahuje približne 7kg, hus okolo 6kg. Je to dlhoveké plemeno hydiny. Dožíva sa v priemere 12 rokov, maximálne 27 rokov. Jej využitie na plemenitbu je 6 rokov. Samozrejme, to závisí od chovných podmienok. Jatočnú hmotnosť okolo 4kg váhy dosahuje pri extenzívnom chove asi za štyri mesiace, pri intenzívnejšom kŕmení a menšom výbehu asi o jeden mesiac skôr.

Na prelome februára a marca znesie 14 až 18 vajec, z ktorých samá vysedí a vyvedie mláďatá, o ktoré sa vzorne stará. Jej chov je nenáročný. Keďže bola vyšľachtená pre podmienky našej krajiny, je pomerne otužilá. Potrebuje však možnosť pastvy, alebo aspoň každodenný prísun nasekaného zeleného krmiva. Najmä v zimnom období je dôležitá vláknina vo forme nasekaného drobného sena, nevymlátenej ovsenej slamy, kapusty, mrkvy či jabĺk. Ako hovorí F. Staňo, na večer sa odporúča mimo obdobia znášky pridávať jačmeň. V zime a v predjarí ovos. V období znášky husi, ako každá hydina, potrebujú na tvorbu vaječnej škrupiny vápnik. Ten sa dodáva vo forme suchých škrupín, vápenca a minerálov. Vhodné je dodávať im aj kŕmne zmesi. Veľkou výhodou je, ak má voľný prístup k vode, kde sa môže kúpať, a tak si udržiavať biele perie v potrebnej kvalite a čistote. V menších chovoch môže postačiť aj nádoba s vodou s rozmermi približne 1x1x0,4m. V domácej chovnej skupine sa odporúča jeden gunár na jednu až päť husí.Chovné páry sa zostavujú najneskôr v októbri.

Pri odchove húsat treba dbať na to, aby neboli ustajnené na mokrej podstielke a v prievane. Hus je síce odolná, ale to neplatí, keď má na bruchu prachové perie. Na podstielanie je najlepšia slama. Výživa húsat musí byť pestrá. Odporúča sa zmes obilnín, kukurica, ovos, jačmeň a vitamíny. Husi sú veľmi zvedavé a ostražité. Veľmi radi všetko skúšajú zobákom. Preto skúsený chovateľ odporúča stromčeky a kríky v záhrade zabezpečiť proti ohrýzaniu. Aj chovné zariadenie by malo byť z pevnejšieho materiálu.

Správanie husí a ich inteligencia

Husi sa podaril husársky kúsok, keď výrazne posunuli jeden vedný odbor o kus vpred. Etológia je náuka, ktorá sa zaoberá správaním zvierat. V minulosti sme oficiálne vnímali zvieratá len ako nejaké bezduché, síce živé, no akoby bezvýznamné stvorenia. Túto hlúposť šírilo aj kresťanstvo a ďalšie náboženstvá po Kristovi. Boli síce pod vplyvom kázania, že sú to podradné bytosti, no zažívali s nimi často až neuveriteľné príhody. Aj s husami. Ľudia si už dávno všimli, že ich mladé si môžu adoptovať a stávajú sa z nich verní spoločníci, a dokonca ochrancovia často oddanejší ako psy. Hus je od prírody nastavená ako oddaný tvor chrániaci svojich kamarátov.

Samozrejme, na to, aby husi posunuli etológiu, potrebovali sprostredkovateľa a verného „kamoša“. Bol ním rakúsky zoológ Konrad Zacharias Lorenz (1903 - 1989). Narodil sa a zomrel vo Viedni. Ešte kým pomohol na svet etológii, bol zoológ a ornitológ. Práve vďaka etológii dostal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu v roku 1973. Nie za husi, ale za to, že dokázal vysvetliť takzvaný včelí tanec, veľmi zrozumiteľnú a presnú komunikáciu týchto malých tvorčekov.

Lorenzova veta je trefná: „Dlho hľadaným medzičlánkom medzi zvieraťom a skutočne humánnym človekom sme my.“ Na okraji zobáka majú husi rohovinové zúbky. Nie preto, že by boli dravé, ale na cedenie vody a bahna z ktorého tiež získavajú potravu.

Husi okolo neho lietali odmala. Vyrastal pri Dunaji kúsok od Viedne. Za to, že sa mohol neskôr venovať svojim obľúbeným zvieratkám, vďačil manželke. Bola gynekologička a zabezpečovala z väčšej časti rodinu a peniaze.

Zdá sa, že najaktívnejší bol Lorenz na dôchodku. Chodil na etologické konferencie, písal vedecké štúdie a vedecko-náučné knihy. Na svet prišiel aj Rok husi divej. Husi mu na vlastnom príklade potvrdili aj to, že ľudské emócie sa rozvíjajú veľmi skoro a často zostávajú nezmenené do konca života.

Ako malý chlapec ich videl nad hlavou lietať celé kŕdle. Už vtedy túžil letieť s nimi a rozumieť ich gagotu. S husami fungoval tak, že prišiel k jazeru, zakričal na ne megafónom a ony prileteli či priplávali. Boli niečo ako jeho deti. Stačilo, aby sa mláďat včas ujal namiesto ich skutočných rodičov. Stačilo vystihnúť chvíľu, ktorá je dôležitá pre takzvané vpečatenie (imprinting). Húsa považuje za svoju matku prvého živého tvora, ktorého uvidí a nasleduje ho po celý svoj život. Husi ho sprevádzali všade, kam sa pohol. Keď plával vo vode, na kajaku, alebo keď sa prechádzal po chodníku okolo jazera.

Hus ako súčasť prírody a kultúry

Divých a domácich husí boli v minulosti plné aj slovenské dediny. Pri každej vodnej ploche si delili priestor s ostatnými živočíchmi. Ako by to mohlo vyzerať dnes, možno vidieť už iba niekde. Napríklad pri Neziderskom jazere. Obrovské kolónie divých husí žijú pri maďarskom brehu neďaleko Šopronu, kde majú svoje letné sídlo. Hniezdia aj v nive riek Morava a Dyje, rybníky na Morave sú jedným z najvýznamnejších hniezdisk v strednej Európe.

Žiaľ, na Slovensku sme im veľa priestoru na život nenechali. Občas sa objavia na Záhorí a výnimočne v Podunajsku a na východnom Slovensku. Ich stavy u nás zostali žalostné a vyhliadka, že by sa zlepšili, nie je takmer žiadna. Skôr naopak.

tags: #kde #žije #hus

Populárne príspevky:

• Roláda s mäsovou plnkou: Inšpirácie
• Recepty na Nahú Tortu pre Dievčatko
• Recept na maslový krém
• Jesenné dozrievanie rajčín: Praktické rady
• Dekorácia tort krémom