Koľko stál chlieb v Rakúsko-Uhorsku a ako sa stravovali naši predkovia?

Ako sa stravovali naši predkovia a čo jedli? Aké boli ceny potravín v Rakúsko-Uhorsku? Ponorme sa do histórie a pozrime sa na stravovacie návyky na prelome 19. a 20. storočia, ako aj v nasledujúcich desaťročiach. Poďme preskúmať chutné dedičstvo z prešporských kuchýň.

Etnická mapa Rakúsko-Uhorska.

Stravovacie návyky v minulosti

Tradičné stravovanie obyvateľov bolo úzko prepojené s prírodnými podmienkami, kvalitou pôdy a miestnou poľnohospodárskou produkciou, ako aj spôsobom uskladnenia a konzervovania potravín. Územie Slovenska môžeme rozdeliť na dve odlišné geografické a klimatické oblasti. Severná, hornatá časť krajiny (Orava, Kysuce a Horehronie) sa vyznačuje horšími klimatickými pomermi a menej úrodnou pôdou.

Dôležitý vplyv na stravovacie zvyklosti mala náboženská príslušnosť obyvateľstva. Konzumáciu rôznych potravín výrazne ovplyvňoval liturgický kalendár, ktorý vytváral regionálne spoločenské zvyklosti. Pôstnymi dňami boli predovšetkým streda a piatok, neskôr len piatok a najmä obdobia cirkevných sviatkov (pôstnych dní v roku bolo približne 140 až 160).

Kľúčovým faktorom pri zaobstarávaní potravín a pri plnohodnotnom stravovaní však bola sociálna situácia obyvateľstva a zamestnanie. Väčšina obyvateľov Slovenska sa živila prácou v poľnohospodárstve. Strava mala preto lokálny charakter a, ako dokladajú etnologické výskumy, bola stereotypná.

V priestore strednej Európy na prelome 19. a 20. storočia môžeme pozorovať prenikanie meštianskej kuchyne do vidieckych oblastí. Výber jedál bol však naďalej skôr jednotvárny a bol ovplyvnený ročným obdobím, regionálne dostupnými surovinami, miestnymi zvykmi a sociálnymi pomermi jednotlivcov. Všedné jedlá striedali vo sviatočné dni honosnejšie a sviatočnejšie pokrmy, ktoré boli odrazom rôznych tradícií a zvyklostí.

Charakter podávaného jedla však ovplyvňovala aj samotná gazdinka a jej spôsob a schopnosti prípravy pokrmov. Roľnícke rodiny používali a spracovávali lokálne suroviny z vlastnej produkcie, len minimum potravín nakupovali. Množstvo a pestrosť závisela od veľkosti obrábanej pôdy a profesie a schopností majiteľa hospodárstva. Na vlastnej alebo prenajatej pôde si ľudia pestovali základné poľnohospodárske produkty - obilie, zemiaky, zeleninu, ovocie. Z nich sa pripravovali základné jedlá (múčne, strukovinové, najmä kašovité pokrmy a polievky).

Vo sviatočné dni sa na tanieroch objavilo mäso, prípadne jemnejšie pečivo z pšeničnej múky. Jedálny lístok sa postupne začal v druhej polovici 19. storočia obohacovať o nové pokrmy, najmä vďaka potravinám a pochutinám nakupovaným v obchodoch alebo u podomových obchodníkov. Samotní gazdovia mohli svoje prebytky speňažiť a následne nakúpiť suroviny a spotrebný tovar, ale aj potraviny, ktoré si nevedeli svojpomocne vyrobiť.

Od začiatku 20. storočia sa už bežne nakupoval aj chlieb a zemiaky, popri mäse, mlieku a mliečnych výrobkoch (najmä v prípade drobných poľnohospodárov a rôznych poľnohospodárskych robotníkov). V obchodoch sa nakupoval cukor, káva a ďalší koloniálny tovar.

K zmenám v stravovaní dochádzalo len postupne od poslednej tretiny 19. storočia v dôsledku rozvoja potravinárskeho priemyslu a narastajúcej produkcie potravín pre trh, rozširovaním obchodnej siete a zvyšujúcou sa kúpyschopnosťou obyvateľstva. Jedálniček sa vďaka tomu začal postupne meniť a konzumované jedlo mohlo byť pestrejšie. Migráciou za prácou, vysťahovalectvom ale aj meniacimi sa politickými okolnosťami dochádzalo k obohacovaniu stravovacích zvyklostí.

Na vidiek prenikali vplyvy z meštianskej kuchyne, prostredníctvom kuchárskych kníh a kurzov sa šírili nové pokrmy a pracovné postupy pri príprave jedál. V roku 1838 vyšla v Hradci Králové prvá česky písaná kuchárska kniha určená pre gazdinky na vidieku od Magdaleny Dobromily Rettigovej. Jej prvá kuchárska kniha (Domácý Kuchařka, aneb, Pogednánj o masytých a postnjch pokrmech pro dcerky České a Morawské vyšla v Hradci Králové v roku 1826). Prvou kuchárskou knihou v slovenskom jazyku bola Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči od Jána Babilona, ktorá obsahovala 1500 receptov a bola vydaná v Budapešti v roku 1870.

Veľmi obľúbenou bola aj Nová kuchárska kniha Terézie Vansovej, ktorá vyšla prvý krát v roku 1913 a potom opätovne vo viacerých vydaniach. Do slovenskej kuchyne postupne prenikali aj vplyvy zo susedných kulinárskych regiónov (v rámci Rakúsko-Uhorska a neskôr najmä z českého prostredia).

V prvej polovici 20. storočia hospodárske a spoločenské zmeny iniciovali dynamickejšiu transformáciu stravovacích návykov obyvateľov dnešného Slovenska. Zásadná premena v stravovaní vidieckeho obyvateľstva však do polovice 20. storočia nenastala.

V prvej polovici 20. storočia sa už v roľníckych rodinách jedlo väčšinou trikrát denne. Pretrvávalo však podávanie hlavného, najvýdatnejšieho jedla ráno pred začatím práce. Na raňajky sa pripravovali sýte jedlá (husté polievky, kaše a cestoviny), pri celodennej práci na poli sa podávali dvoje raňajky. Suché (chlieb so slaninou, syrom, bryndzou), ktoré sa konzumovali doma a narýchlo pred odchodom na pole boli doplnené druhými a výdatnými varenými raňajkami, ktoré sa nosili na pole.

Varený obed sa podával najmä v nedeľu, v letných mesiacoch a počas dôležitých poľnohospodárskych prác sa obed nevaril. Naopak významným jedlom bola večera, keď sa podávalo varené jedlo a rodina ho konzumovala spoločne za stolom. Na raňajky sa pripravovali rôzne múčne jedlá ako halušky a rezance, rôzne kaše, polievky a placky. Na obed sa jedávala suchá strava (chlieb so syrom, bryndzou, či slaninou). Na večeru sa konzumovali zemiaky uvarené v šupke, ktoré sa zapíjali mliekom, cmarom, kyslým mliekom, prípadne sa varila polievka alebo prívarok zo strukovín, kapusty alebo krúp.

V druhej polovici 19. storočia sa v dôsledku zmien v životnom štýle premieňali aj stravovacie návyky. Muži, pracujúci na tzv. týždňovkách mimo dediny, sa na nedeľu vracali domov. Hlavným jedlom nedele sa postupne stal obed, na ktorý sa začali pripravovať zložitejšie a slávnostnejšie jedlá - napr. polievka z mäsa a varené mäso s prílohou. V 20. storočí sa na nedeľný obed začali pripravovať aj dva druhy mäsa, typická bola hovädzia alebo hydinová polievka s rezancami, na záver obeda sa podávali dezerty - koláče, zákusky, pečivo.

V týždni sa vždy dodržiavali pôstne dni, predovšetkým piatok, niekde i utorok alebo streda. Vtedy sa varili len jedlá považované za pôstne, najmä cestoviny a strukoviny. Pondelok býval tzv. dojedací deň po nedeli. Stravovanie obyvateľov vidieka sa menilo aj v priebehu roka, v letnom a jesennom období prevládali na dedinách jedlá z hydiny, králikov a zeleniny, v zime naopak jedlá zo zemiakov, kyslej kapusty, strukovín, mäsa a mäsových výrobkov zo zabíjačiek. Väčšina obyvateľov dnešného Slovenska však naďalej konzumovala mäso len v nedeľu a pri slávnostných príležitostiach. K výraznejšiemu spestreniu jedálneho lístka došlo najmä v druhej polovici 20. storočia, keď už boli mäso, mäsové výrobky, ale aj iné potraviny a pochutiny dostupnejšie.

Postupne sa zmenil aj spôsob prípravy jedál - zásadnou zmenou bolo používanie sporáka, v ktorom bol oheň uzavretý zhora kovovou platňou a zdola roštom, cez ktorý prenikal vzduch potrebný pre horenie. Sporák sa na dedinách začal presadzovať v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia. Veľmi rýchlo sa presadili plechové čierne a neskôr smaltované sporáky továrenskej výroby. Po zavedení sporákov už jedlo nemalo dymovú pachuť. Najčastejšia sa jedlo pripravovalo varením, napríklad kaše, polievky, prívarky a cestoviny - z obilnín, strukovín, zemiakov, ovocia a mlieka. Ešte v prvej polovici 20. storočia sa varením pripravovala väčšina mäsa.

Až do prvých desaťročí 20. storočia sa na vidieku pieklo hlavne v peciach, ktoré stáli v izbe domu, alebo na dvore. V peciach sa piekol chlieb, nekysnuté aj kysnuté placky, koláče a menšie pečivo. V bohatších oblastiach Slovenska sa v peciach v hlinených, alebo liatinových pekáčoch pieklo aj mäso a hydina. V priebehu 20. storočia sa začali uplatňovať aj náročnejšie postupy pri príprave jedál - pečenie a dusenie mäsa vo vlastnej šťave. Dostatok tukov potom umožnil prípravu a konzumáciu jedál vyprážaných v masti a neskôr aj v oleji.

Na dochucovanie sa používala soľ, ktorá sa kupovala v obchodoch. V menšej miere sa konzumovali sladké jedlá - na sladenia sa tradične na vidieku používal med, od konca 19. storočia sa postupne presadzoval cukor. Do konca 19. storočia bol cukor luxusným tovarom a lekárenským prostriedkom a jeho spotreba bola na Slovensku aj v medzivojnovom období v porovnaní s českými krajinami polovičná.

Dôležitou súčasťou stravy boli huby. Rastlinné suroviny boli vždy základnými a prevládajúcimi zložkami slovenskej ľudovej stravy - široké uplatnenie mali najmä obilniny, strukoviny, zelenina, zemiaky a ovocie. Najpestovanejšie obilniny boli pšenica a raž ako chleboviny, dopĺňal ich jačmeň, ktorý bol v klimaticky drsnejších podmienkach chlebovou obilninou, v prípade nedostatku sa používal ako potravina aj ovos. Od 18. storočia sa rozšírilo pestovanie kukurice, ktorá sa uplatnila ako potravina aj krmovina.

Ryža sa postupne v 20. storočí presadila v skladbe stravy slovenského obyvateľstva ako importovaná ale pomerne lacná potravina a získala charakter „chudobného jedla“ určeného na výživu ľudových vrstiev. Nahradila viaceré staršie obilniny, najmä proso, jačmenné krúpy a pohánku. Väčšina obilia sa skonzumovala v podobe múky a krúp, ktoré tvorili základ obilninových jedál, ktoré môžeme pokladať za primárne zložky výživy obyvateľstva na Slovensku. Tradičným jedlom boli rôzne obilninové kaše, postupne sa uplatnili aj kaše z kukurice a ryže. Varené múčne jedlá ako halušky, rezance, strapačky boli najobľúbenejšie a všeobecne rozšírené jedlá. Základným pečeným obilninovým jedlom bol chlieb.

Najvhodnejšími obilninami na prípravu chleba boli pšenica a raž, ale používali sa aj špalda, jačmeň, ovos, pohánka a v priebehu 19. storočia sa presadili ako doplnok múky varené a nastrúhané zemiaky. Popri obilninách základnou zložkou výživy ľudí boli strukoviny, ktoré často vyvažovali (vďaka vysokému obsahu proteínov) nedostatok živočíšnej stravy.

V druhej polovici 18. storočia sa aj na Slovensku udomácnili a rozšírili zemiaky, ktoré sa stali základným zdrojom vitamínu C najmä v zimných mesiacoch. K tradičnej úprave patrilo varenie alebo pečenie v šupke, postupne sa presadili aj náročnejšie spôsoby prípravy (polievky, kaše, prívarky, zmiešaním varených alebo surových zemiakov s múkou na halušky, šúľance, placky), pečenie a praženie sa presadilo až neskôr, lebo si vyžadovalo dostatok tukov a omastku. V 20. storočí sa zemiaky začali uplatňovať najmä ako príloha k mäsovým jedlám.

Najrozšírenejšími tukmi bola bravčová masť a slanina, v bohatších oblastiach južného Slovenska aj hydinový tuk. Z mlieka sa získavalo maslo. Chudobnejšie obyvateľstvo používalo aj menej kvalitné živočíšne tuky (baraní a hovädzí loj). V 30. a 40. rokoch 20. storočia začali vznikať priemyselné podniky.

Príklady tradičných jedál

Viac ako 15 národností, ktoré žili v Rakúsko‑Uhorsku, malo rôznorodú kuchyňu. Maďari prispeli gulášmi a tortami, Česi múčnymi jedlami, Poliaci polievkami a židovskými špecialitami, Nemci kapustou a klobásou, Rakúšania knedľami.

Medzi tradičné jedlá patria:

  • Esterházyho roštenka: Hovädzia roštenka s koreňovou zeleninou a šúľancami.
  • Granadír marš: Cestoviny so zemiakmi, slaninou a cibuľou.
  • Hubová polievka: Polievka z lesných húb s cibuľou, zemiakmi a smotanou.

Recept na Hubovú polievku:

Potrebujete:

  • 1 kg zmesi čerstvých lesných húb, hlivy a šampiňónov
  • 2 stredne veľké cibule
  • 1 lyžičku drvenej (alebo mletej) rasce
  • 2 lyžice masla
  • 4 strúčiky cesnaku
  • 6 stredne veľkých zemiakov
  • 1,5 litra vývaru alebo vody
  • 1 bobkový list
  • 2 stonky čerstvého tymianu
  • 1 malú stonku rozmarínu
  • 3 guľôčky borievky
  • smotanu na varenie alebo kyslú smotanu
  • soľ, mleté korenie

Postup:

  1. Lesné huby dobre očistite a nakrájajte na menšie kúsky.
  2. Nadrobno nakrájanú cibuľu a drvenú rascu osmažte na masle.
  3. Pridajte prelisovaný cesnak, chvíľu ho osmažte a potom pridajte nakrájané huby.
  4. Počkajte, kým nepustia takmer všetku vodu, osoľte ich a okoreňte a ešte chvíľu smažte.
  5. Pridajte očistené a nakrájané zemiaky, minútu smažte s hubami a zalejte vývarom alebo vodou.
  6. Pridajte tymian, rozmarín, borievku a bobkový list.
  7. Po 20 minútach polievku odstavte, odstráňte z nej bylinky, borievku a bobkový list.
  8. Časť zemiakov rozmixujte s časťou vývaru, vráťte do hrnca, polievku dochuťte soľou a korením.
  9. Ak chcete, polievku zjemnite smotanou na varenie (polievku krátko prevarte) alebo dochuťte kyslou smotanou priamo v tanieri.

Super rýchla história Slovenska

Život na Podkarpatskej Rusi

Podkarpatská Rus bola v priebehu dejín súčasťou mnohých štátov. Tomáš Garrigue Masaryk je pre miestnych takmer svätec, práve on vraj inicioval vzdelávanie a kultúrny rozvoj Podkarpatskej Rusi. Stavali sa tu nové školy, cesty, železničná sieť, mosty, rozvíjal sa priemysel, rozrastali sa mestá ako Užhorod či Mukačevo.

Dnes patrí Podkarpatská Rus do Ukrajiny, no Kyjev sa o svoj najzápadnejší kus zeme veľmi nestará. A nielen metaforicky. Toľko vyhladovaných túlavých psov ako na výlete do Podkarpatska som v živote nevidela. Aby sme však mohli obdivovať nádhernú prírodu najvýchodnejšieho cípu kedysi spoločného štátu, musíme absolvovať niekoľkohodinové čakanie na maďarsko-ukrajinskej hranici Tiszabecs. Na tej slovensko-ukrajinskej je to vraj oveľa horšie, čaká sa minimálne šesť hodín.

Po vyše dvoch hodinách na horúcom júlovom slnku sme otrávení a spomíname na staré časy, keď sme sa báli colníkov, aj keď sme nič neurobili. Konečne prechádzame z maďarskej colnice na ukrajinskú. Už po pár metroch za hranicami nás to hodí o dobrých 50 rokov späť. Prechádzame prvou dedinou a sme v šoku. Rozbité fasády starých domov, ktoré držia pokope hádam len silou vôle, prašné cesty, tie asfaltové sú zase samý výtlk, samá jama, takže 20 km idete hodinu. Všetky mestečká a dediny pozdĺž hranice s Rumunskom (obohnanej ostnatým drôtom) pôsobia sivo a bezútešne.

Na prvej pumpe si kupujem minerálku a eskimo. Teším sa z neho ako malá, chutí fantasticky a vyzerá presne ako to z rozprávky o krokodílovi Geňovi a Čeburaškovi. Platím kartou bez problémov. Ošarpané domčeky vystrieda dedina s neskutočne vycifrovanými vilami. Všetky sa snažia podobať na zámok v Disneylande. Sivá clivota však úraduje aj tu. Takmer žiadny z domov s množstvom úzkych vežičiek nie je omietnutý a podľa všetkého tam nikto nebýva. Vraj sú to domy bohatých Ukrajincov, väčšinou rómskeho pôvodu, ktorí takto ukazujú, na čo majú. Raz či dva razy do roka urobia vo svojom zámočku bašavel pre rodinu, susedov a známych a zase odídu bývať niekde do jednej izby. Celá rodina. V tých veľkých domoch sa necítia pohodlne.

Súčasťou premávky sú totiž konské povozy a menšie či väčšie čriedy kráv. Podľa Petra tu majú kravu v každom dome, je istým zdrojom obživy, veď pasienkov je tu naozaj nadostač. Možno práve vďaka kravičke si môžu z ušetrených hrivien kúpiť napríklad mobily. V horských dedinkách sme totiž videli čosi úsmevné - každý pastier s kravou mal v jednej ruke prút a druhou ťukal čosi do mobilu. Žeby aplikácia na pasenie kráv? Pokrok nezastavíš.

Na chate pod Hoverlou nás čakali celé popoludnie, no my sme o desiatej večer (po piatich hodinách jazdy) dorazili ešte len do Rachova. Vytrasení a unavení, ako by sme tých 150 km išli na somároch. Nedalo sa nič robiť, museli sme prespať tu a v ceste pokračovať až ráno. Hoci pred nami bolo už len 50 km, v noci na ne nemal nikto z nás odvahu. Aj za svetla sme ich autom zdolávali dve hodiny. Tu sú staré ruské Volgy skutočnou výhrou!

Ubytovanie v hoteli s honosným názvom Európa je pre veľmi skromných a odolných hostí, čo nikto z našej výpravy zjavne nebol. Všetci sme spali oblečení a sprchu sme radšej ani nepoužili. A nielen pre studenú vodu. Ráno prší. V malých potravinách si kupujeme minerálku a niečo na raňajky. Predavačka pri pulte s údeninami a syrmi je zaskočená našou požiadavkou nakrájať salámu na kolieska. Napokon vezme veľký mäsiarsky nôž a vykúzli nám štyri asi centimeter hrubé kúsky. Tvárime sa, že je to v poriadku. Pani pri pokladni sa pýta, odkiaľ sme. Nechápe, aký je u nás drahý chlieb. Za náš nákup, v ktorom je polkilový chlieb, dvesto gramov salámy, pollitrová minerálka a vrecko cukríkov, platíme 28 hrivien, čo je asi jedno euro.

Cesta do hôr je v daždi zradnejšia než tá včera, v blate sú jamy menej viditeľné. Sme opatrní, no aj tak nás hádže zo strany na stranu. Autá s českými poznávacími značkami nás predbiehajú, akoby sa nechumelilo. Čudujeme sa, koľko Čechov sem chodí a ako nezodpovedne jazdia, až neskôr sa od domácich dozvedáme, že to sú Ukrajinci, ktorí sa vracajú zo zárobkov. Jazda 20 kilometrovou rýchlosťou nám umožňuje obdivovať okolitú prírodu. Je skutočne úchvatná. Architektonickú nesúrodosť domov a uličiek Rachova, ktoré pôsobia ako náhodne vysypané a pri páde rozbité, vystriedajú dedinky pod horami s malými domčekmi roztrúsenými kade-tade. V každej dedinke sú minimálne dva kostoly - pravoslávny a gréckokatolícky, ktorých vežičky sa zlato blyštia doďaleka.

Keď konečne dorazíme pod Hoverlu k nášmu hostiteľovi Vasilovi, sme očarení. Diéty sa neuznávajú, za pár dní musíme ochutnať všetko - baraní guláš, ktorý sa varí špeciálnym spôsobom štyri a potom ďalšie štyri hodiny, pečené pstruhy, boršč s hovädzím mäsom, kukuričnú kašu, pečené mäso, bliny (palacinky) s domácim tvarohom a brusnicami z Hoverly, bryndzu a syry od oviec a kráv z vlastného chovu, pelmene (pirohy), domáci chlieb, úžasné červené víno a veľmi dobré miestne pivo.

Vodku sme dostali asi iba z povinnosti, pretože hostiteľ sa priam rozžiari, keď sa priznáme, že máme radšej víno. Prinesie demižón svojho červeného, ktoré je neskutočne dobré. Len keby to nepreháňal s tým ustavičným pripíjaním. Každých desať minút sme museli všetci zodvihnúť poháre, postojačky si vypočuť hostiteľovo dlhé a kvetnaté poďakovanie Bohu za priateľov, Podkarpatskú Rus, Rusínov, ženy, mamy, dobré jedlo, za to, že sme sa stretli… Milé, no po čase únavné.

Ráno pijeme zo studničky v lese nad chatou medokýš. Vraj má až 17 minerálov. Naberajú si z neho aj deti, ktoré sú vo Vasilovej horskej chate v letnom tábore. Je ich asi tridsať, väčšina z Užhorodu. Chystajú sa na túru. Večer ich stretnem znova. Dievčatá majú rozpustené vlasy, na sebe rázovité vyšívané blúzky, chystajú sa na táborový večierok. Ochotne mi zapózujú pred fotoaparátom. Jeden zo zamestnancov zdobí všetky okná zelenými vetvičkami lipy, čo zrejme súvisí so sviatkom svätého Ivana, ktorý je na druhý deň. Rozmýšľam, že u nás sa to isté robilo (niekde ešte stále robí) na Jána (24. júna).

V krásny slnečný piatok zo všetkých chalúpok a usadlostí patriacich k dedinke Bogdanov kráčajú vyobliekaní muži, ženy a deti ku drevenému pravoslávnemu kostolu. Dozvedáme sa, že ho dal postaviť náš hostiteľ. Vchádzam do kostola a miestni znervóznejú. Žena tu nemôže ísť do chrámu bez pokrytej hlavy. Nevedela som to, cúvam von. Staré ženičky sediace na lavičke sa usmievajú.Pýtam sa ich, načo sú tie kanvičky s vodou a pestrofarebnými kvetmi, ktoré ľudia prinášajú a kladú na akýsi betónový piedestál. Zhovorčivé žienky mi vysvetľujú, že vodu im kňaz posvätí a ony ňou zase pokropia svoje obydlia, aby boli požehnané.

Pýtam sa na mužov a ženy v produktívnom veku, takmer ich tu niet. Vraj pracujú väčšinou v zahraničí. Z rozhovoru vyplynie (stará dobrá čeština vám pri Rusínoch pomôže viac ako ruština), že Rusíni sa od Ukrajincov za Karpatami dištancujú. Mnohí ich považujú za fašistov a banderovcov. Napriek tomu sme v Rachove videli dve pamätné tabule s nápisom „geroj Ukrajiny, jakij zagynuv u vijny“, pri ktorých je rok úmrtia 2015. Za koho padlí vojaci bojovali, je ľahké si domyslieť.

Dlhoročné ignorovanie Rusínov zo strany Ukrajiny (a predtým Sovietskeho zväzu) spolu s neskrývaným nezáujmom o územie Podkarpatskej Rusi sú príčinou, že Rusíni sú voči spoločným štátnym útvarom nedôverčiví a túžia po samostatnosti. Dúfame, že to budú riešiť tak, ako pôsobia.

Peter s Vasilom nám rozprávajú všeličo. Bývalý policajt z Užhorodu (žiaden radový príslušník, ale šéf veľkého oddelenia) žije zo 130 eurového dôchodku. Nesťažuje sa, každý mesiac mu síce chýba asi desať eur, ale tie mu vraj chýbali celý život. Vasil je milionár. Čo robí, nevieme, no priznáva sa, že preskákal všeličo a zastavila ho až tragická udalosť. Dnes je príkladným otcom, štedro podporuje pravoslávnu cirkev a miluje svoju krajinu. Peter s Vasilom určite vedia, o čom hovoria, keď tvrdia, že za peniaze si na Ukrajine kúpite všetko. Teda ak ich máte. Stačí len ponúknuť či akceptovať správnu sumu.

Už chápem, prečo ukrajinskú colnicu zdobia farebné tabuľky hlásajúce, že Ukrajina je krajina bez korupcie. Podkarpatská Rus je krásna i sivá zároveň. Život je tu ťažký, no zároveň sa tu akosi ľahšie dýcha. Niekde chudoba, inde prepych. A to všetko v lone divokej prírody, ktorá vyráža dych. Podkarpatskú Rus treba zažiť.

tags: #kolko #stal #pecen #chleba #v #rakusko

Populárne príspevky: