Kresba buchty čierno biele: Pohľad na svet detstva a dospievania v slovenskom a českom umení

Prenikavá psychologická a sociologická generačná štúdia s komediálnym nadhľadom a porozumením pre svet otcov i synov onej doby je mozaikou drobných, zdanlivo bezvýznamných udalostí v živote 16-ročného učňa.

Prvý veľký Formanov film sa vyznačuje uvoľnenosťou a ľahkosťou. Tvorcovia sa celkom podriadili naturelu protagonistov (excelujú tu kapelník kolínskej dychovky Jan Vostrčil, známy z viacerých vynikajúcich filmov, a poslucháč DAMU Vl. Pucholt), dialógy tak vyvolávajú dojem magnetofónového záznamu autentických rozhovorov.

Dobromyseľné kázanie pedantského otca vyznieva ako reťaz zúfalo neúčinných fráz, ktoré namiesto dôvery vytvárajú vákuum vzájomného nepochopenia. Scény s Petrom, Pavlou a oboma murárskymi učňami majú charakter ľúbezných ilustrácií pubertálnych neistôt a exhibícií. Nezabudnuteľný je detinský spor okolo pozdravu Ahój!

Kresba života malého českého človeka v jeho uzavretom svete, film o dvojakej morálke (Petr nastúpi do samoobsluhy ako predavač, aby sa od vedúceho dozvedel, že jeho hlavnou úlohou bude strážiť zákazníkov), zábavná metafora o úskaliach vstupu do života, ale aj spoločenská alegória.

Kultúra obrazu a vyjadrovacia úspornosť sa markantne prejavujú napr. v kľúčovej sekvencii sobotňajšej tancovačky, v ktorej sa niekoľko dejových epizód preplieta s dokumentárne ladenými pohľadmi, dokresľujúcimi atmosféru zábavy a typológiu postáv (doba módy twistu a semaforských pesničiek).

Mimochodom, kuchyňa a tanečná sála sú dve prostredia, príznačné pre Formanove české filmy vôbec. Film měl velmi omezený rozpočet, a údajně proto Miloš Forman obsadil do hlavních rolí neherce. Tím ovšem definoval poetiku své rané, ale i pozdější tvorby, kdy často sázel na neokoukané a více méně neznámé herce. Jedinou výjimkou byl Vladimír Pucholt (Čenda), který v té době studoval 4.

Prenikavá psychologická a sociologická generačná štúdia s komediálnym nadhľadom a porozumením pre svet otcov i synov onej doby je mozaikou drobných, zdanlivo bezvýznamných udalostí v živote 16-ročného učňa. Tvorcovia sa celkom podriadili naturelu protagonistov (excelujú tu kapelník kolínskej dychovky Jan Vostrčil, známy z viacerých vynikajúcich filmov, a poslucháč DAMU Vl. Pucholt), dialógy tak vyvolávajú dojem magnetofónového záznamu autentických rozhovorov. Dobromyseľné kázanie pedantského otca vyznieva ako reťaz zúfalo neúčinných fráz, ktoré namiesto dôvery vytvárajú vákuum vzájomného nepochopenia.

Scény s Petrom, Pavlou a oboma murárskymi učňami majú charakter ľúbezných ilustrácií pubertálnych neistôt a exhibícií. Nezabudnuteľný je detinský spor okolo pozdravu Ahój! Kresba života malého českého človeka v jeho uzavretom svete, film o dvojakej morálke (Petr nastúpi do samoobsluhy ako predavač, aby sa od vedúceho dozvedel, že jeho hlavnou úlohou bude strážiť zákazníkov), zábavná metafora o úskaliach vstupu do života, ale aj spoločenská alegória. Prvý veľký Formanov film sa vyznačuje uvoľnenosťou a ľahkosťou.

Kultúra obrazu a vyjadrovacia úspornosť sa markantne prejavujú napr. v kľúčovej sekvencii sobotňajšej tancovačky, v ktorej sa niekoľko dejových epizód preplieta s dokumentárne ladenými pohľadmi, dokresľujúcimi atmosféru zábavy a typológiu postáv (doba módy twistu a semaforských pesničiek). Mimochodom, kuchyňa a tanečná sála sú dve prostredia, príznačné pre Formanove české filmy vôbec.

Mladosť uprostred socializmu nebola taká sivá, ako by sa zdalo. Spestrovali nám ju démonickí strigôni Albína Brunovského, tajomné pralesy Petra Kľúčika či Hložníkov hranatý Nevedko.

Nostalgia za starými časmi býva väčšinou klamlivá, no v prípade detských ilustrácií je slovné spojenie „zlatý komunizmus“ celkom výstižné. Fulla, Benka, Brunovský, Hložník, Kállay, Bombová, Kľúčik - to je len zopár mien, ktoré nám mohol závidieť celý svet.

Ako dopadlo hľadanie naj obrázkovej knižky Do našej on-line ankety sa zapojilo 150 rodičov. Tu sú výsledky:

Najobľúbenejšie knižky mladosti

Najviac hlasov získal Smelý zajko v Afrike Jozefa Cígera Hronského, s ilustráciami Jaroslava Vodrážku. V rebríčku popularity nasleduje Môj macík od Z. Alexandrovovej a Psíček a mačička od Josefa Čapka.

Dnešné deti najviac obdivujú knihu Môj macík, v tesnom závese nasleduje ďalší chlpatý obľúbenec z dielne Walta Disneyho - Medvedík Pú. Tretie miesto vyhráva Krtko Zdeňka Milera.

Dnešná ponuka je taká pestrá, až sa zdá, že musí uspokojiť každého. Ak však hľadáte textovo kvalitný a zároveň výtvarne zaujímavý titul, pravdepodobne sa budete v kníhkupectve cítiť ako archeológ prehrabávajúci sa bezcennou sutinou.

Devalváciu priniesol prevrat, keď trh zaplavila estetika amerických kreslených filmov, komiksov a knižiek. „Nástup bol taký prudký, že presadiť v tých časoch pôvodnú literatúru a ilustrácie bolo skoro nemožné,“ hovorí Ďuro Balogh z Asociácie ilustrátorov. „Túto estetiku neodsudzujem, samého ma ovplyvnila cez rakúsku televíziu a komiksy z Juhoslávie, a chápem, prečo sa deťom páči. Škodlivou sa stáva v okamihu, keď sa nevyvíja a neexistuje k nej alternatíva,“ hovorí Balogh a knižný brak prirovnáva k nezdravému, ale obľúbenému jedlu: „Keby si mohli vybrať deti, živia sa výhradne čokoládou alebo hranolčekmi. Tú zeleninu a ovocie ale fakt potrebujú...“

Od nežnej revolúcie prešlo 23 rokov, no gýč prežíva naďalej. „Nájsť výtvarne kvalitnú knižku je často sizyfovská práca,“ hovorí ilustrátorka Mária Nerádová. „Dôvod? Pre vydavateľstvá je lacnejšie prebrať zo zahraničia koncepčne celý titul aj s ilustráciami, než aby oslovili na spoluprácu slovenského výtvarníka.“

V snahe zvýšiť predaj nasadzujú nakladateľstvá zbrane najtvrdšieho kalibru. Cukríkové farby, mláďatká s veľkými očkami, prečačkané nadpisy, známe postavičky z televízie. „Komerčné vydavateľstvá veľmi dobre vedia, čo na deti platí,“ konštatuje Tibor Hujdič, majiteľ detského internetového kníhkupectva mrkvicka.sk.

„Vytvoria knihu a zároveň aj primeraný marketing cielený na najmenších zákazníkov, ktorí nevedia vzdorovať. Potom to dopadne tak, že úspech slávia aj príšerné tituly, ktoré sa ani nedajú nazvať knihami - sú len vedľajšími produktmi reklamy. Deti vám síce povedia, že sa im tieto tituly páčia, no v skutočnosti sú iba zmanipulované.“

„Keď bol môj syn malý, bol veľmi tvorivý. Pri kreslení rád skúšal všakovaké atypické tvary a bolo vidieť, akú má z toho radosť,“ hovorí ilustrátor Julo Nagy. „Až kým sa neocitol na výtvarnej výchove, kde ho pani učiteľka začala tlačiť do očičiek a tváričiek typických pre plytké ilustrácie. Najskôr sa mu to nezdalo, no postupne sa podvolil. Žiaľ, ako rodičia sme to zachytili veľmi neskoro, až keď sa jeho tvorivosť úplne zlomila a syn prestal mať z kreslenia radosť.“

Jeho slová potvrdzuje aj sochárka a arteterapeutka Jaroslava Šicková-Fabrici. „Rané detstvo je pre vývin človeka veľmi dôležité. Prišiel na to už Freud - a dnešní psychológovia s ním len súhlasia. Samozrejme, dieťa ovplyvňujú aj knihy. Môžu mu rozvinúť fantáziu alebo ju, naopak, potlačiť. Kvalitný titul môže posilniť emotívne prežívanie, kultivovať, ale aj ovplyvniť budúci vzťah ku kráse a k umeniu.“

A naopak, keď má dieťa okolo seba pretlak schematickej, nehodnotnej ilustrácie, v určitom vývojovom stupni sa môže ľahko stať, že preskočí možnosť objavovať a tvoriť. Tieto schopnosti sa pritom nezídu len pri umeleckých činnostiach, ale aj v úplne iných sférach. Pokojne aj v matematike.

„Deti neocenia žiadny kubizmus,“ napísala nám čitateľka Daniela zo Stupavy, ktorá sa zapojila do našej ankety o obľúbených ilustráciách. Podobne sa vyjadrili aj ďalší rodičia - ich detváky najviac zaujmú výstižné a detailné kresby.

Sú takéto obrázky pre umelca výzvou? Neláka ich zabŕdnuť do avantgardných končín? „Stáva sa to,“ pripúšťa Tibor Hujdič. „Časť špičkových slovenských ilustrátorov nakreslí skvelé umelecké knihy, no nerešpektuje dieťa. Nepriblíži sa mu, nevyvolá smiech, hravosť ani záujem, skôr reaguje na umelecky podkutého dospelého. Ideálne je, ak chce ilustrátor urobiť hodnotnú vec a zároveň tvorí plne pre deti. Treba povedať, že najmä u mladých autorov sú tieto tendencie zreteľné.“

„Kreslenie s deťmi je pre mňa inšpiratívne, sledujem ich ohlasy, reagujem na ne, alebo ich pri tvorbe zámerne provokujem,“ hovorí Ďuro Balogh. „Aj tak si však myslím, že krpcom netreba príliš nadbiehať. Napríklad príliš popisný obrázok môže byť menej zaujímavý než ilustrácia, kde zostalo zopár vecí nedopovedaných,“ dodáva Balogh a pritom spomína zážitok z detskej oslavy.

„Spočiatku chceli všetky dievčatká, aby som im nakreslil princeznú. Po chvíli som sa začal nudiť, a tak som skúšal princezničky všelijako potvoriť a prikresľovať im rôzne hlúposti, napríklad chobotnicu v náručí a podobne. Deti zrazu ožili, začali sa smiať a prekrikovať, predstavovali si, ako budú nakreslené postavičky reagovať a dokonca si začali samy vymýšľať ďalšie vtipné absurdity.“ Táto príhoda by sa dala preniesť na celý knižný trh. Aj vydavatelia si väčšinou myslia, že dievčatká chcú len tradičnú princezničku.

„Chápem, ružové princezné sa zaručene predajú,“ hovorí Julo Nagy. „Ale možno raz nakladateľstvá prídu na to, že pre deti je oveľa vzrušujúcejšia práve princezná s chobotnicou...!“

Pátrate po knižke s krásnou ilustráciou? Zamerajte sa na menšie obchody, kde má prednosť kvalita pred kvantitou. Užitočné tipy nájdete aj na stránke www.kniholub.blogspot.sk, ktorú prevádzkuje Asociácia ilustrátorov ASIL. Neignorujte ani knihy v češtine - výber sa vám významne rozšíri a kratučký text preložíte ľahko.

Odporúčané knihy s krásnymi ilustráciami:

• Hervé Tullet: Knížka - Interaktívna hravá knižka, pri ktorej rodič číta a dieťa sa riadi textovými pokynmi, napríklad ťuká, trasie alebo fúka.
• Eric Carle: Nenásytná húsenička - Tradičná knižka pre najmenšie deti s jednoduchým textom, opakujúcimi sa frázami a krásnou grafickou úpravou.
• Toňa Revajová: Johanka v Zapadáčiku - Vtipný text dopĺňajú čierno-biele komiksové sekvencie ilustrátora Ďura Balogha.
• Einar Turkowski: Měsiční květina - Knižka vyzerá na prvý pohľad nenápadne, ale keď ju otvoríte, nádherné obrázky kreslené ceruzkou vás načisto uchvátia.
• Ján Turan: Smelá Apolienka - Knižka plná zážitkov, básničiek o zvieratkách, veršovaných hádaniek a veselých ilustrácií Márie Nerádovej.
• Jiří Dvořák: Rostlinopis - Pútavý a smiešny text o rastlinkách doplnený strhujúcimi ilustráciami Alžběty Skálovej.

Spisovateľka a výtvarníčka Monika Kompaníková hovorí, že byť na materskej dovolenke s viacerými deťmi je ako riadiť veľkú firmu. Aj tak však napísala a vydala novú knihu Piata loď, ktorá má úspech u kritikov aj u čitateľov. Vidno, že ju písala výtvarníčka, lebo okrem iného sú v texte aj pekné obrazy.

Keď som chodila do prvej triedy, išla som sa s kamarátkou prihlásiť na ľudovú školu umenia. Vzali ma, hoci som prišla bez rodičov. Bála som sa, že mama nebude súhlasiť, preto som jej to povedala neskôr. Od siedmich rokov som teda chodila na výtvarnú, počas celej základnej školy, aj počas strednej, každý týždeň, neskôr už aj niekoľkokrát do týždňa. Potom ste išli študovať sklárstvo na strednú školu úžitkového výtvarníctva v Lednických Rovniach a potom na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Výtvarné umenie som neopustila, len som tú prácu prerušila. Možno začnem znovu.

Vašu novú knižku Piata loď ilustroval Svätopluk Mikyta, a to veľmi vydarene. Nemrzelo vás, že ste si knihu neilustrovali sama? Ja som si už knihu nechcela sama ilustrovať, Kali Kertész Bagala navrhol Sväťa Mikytu. So Sväťom sme boli v jednom ateliéri na VŠVU a jeho práca sa mi od začiatku veľmi veľmi páči, jeho cesta je jasná, priamočiara, nerobí kompromisy. Kresby vizuálne rozdeľujú knihu v miestach, kde sa príbeh láme, majú svoju logiku, no nekopírujú, neilustrujú príbeh prvoplánovo.

Niečo podobné sa stalo pred niekoľkými rokmi v Čechách. Zapamätala som si novinovú správu, že mladé dievča si zobralo malé dieťa, chcelo sa on starať a skončilo sa to celoštátnym pátraním. Keď sa mi narodili deti, ten príbeh dostal pre mňa nové opodstatnenie. Nosila som ho v hlave a zrazu tým, že som sa starala o svoje dieťa - vtedy som mala ešte len Kuba - príbeh dostal úplne iný rozmer. Príbeh Piata loď je o láske aj neláske.

Píšete napríklad o necitlivej starej matke, čo je v slovenskej literatúre dosť ojedinelé. Žijem v prostredí, kde tej lásky je dosť, či už rodičovskej, alebo zo strany starej mamy. Moja babka je rozprávková, bielovlasá, je to vzácny človek. Chodili sme k nej na prázdniny, chodím za ňou vždy, keď je to len trochu možné a moje deti rovnako. Pečie buchty, po dvore jej behajú sliepky a rozpráva nám, ako žili cez vojnu.

Každý chce prežiť život čo najlepšie, svoj vlastný život. Kde je hranica medzi životom našich detí, našich rodičov a nás samotných? Kde sa končí naša zodpovednosť za ich životy? Sama neviem, ako nájsť rovnováhu medzi mojimi a ich potrebami, nikto ma na rodičovstvo nepripravil. Je sebecký rodič, ktorý sa nevzdá svojich koníčkov alebo práce? Je lepšia stará mama, ktorá nosí deťom sladkosti alebo tá, ktorá ich ráno vyženie umyť sa v potoku? Kto je pripravený vychovávať deti? Kedy sú deti naozaj šťastné?

Ale aj dnes to ženy napĺňa. To, že teraz žena pri deťoch aj pracuje, alebo nechá deti na víkend na starosť mužovi, neznamená, že ju materstvo nenapĺňa. Zmenili sa tatovia, bohu vďaka, zmenili sa mamy, zmenil sa systém a rodičia majú oveľa viac možností.

Netrúfala by som si povedať, že stará mama, ku ktorej deti môžu chodiť na prázdniny, je lepšia ako stará mama, ktorá si žije svoj život a nie je klasickou starou mamou, čo robí buchty na obed. Netrúfam si a po vlastných skúsenostiach takéto hodnotenia nedávam. A možno práve o tom je tá kniha: keď som ju písala, asi som rozmýšľala, čo je správne v rodičovstve, čo deti potrebujú, aby boli šťastné.

Keď som knihu písala, žili sme vtedy pri Dimitrovke, blízko vinohradov a ja som do nich skoro každý deň chodila. Naozaj? Toto je zasa iná Bratislava. Veľa ľudí si Bratislavu spája s Petržalkou a so Starým Mestom. Dimitrovka je veľmi zvláštna časť Bratislavy, kde sa žilo tak - a aj sa tam tak stále žije - že ľudia vonku sušia na šnúrach plachty a obedujú spoločne pred domom na lavičkách. Sú tam dvojposchodové bytovky so zelenými okenicami, za domami záhradky. Voľakedy to bola robotnícka štvrť, všetci robili v Dimitrovke.

Prvé, čo sme spravili, keď sme sa presťahovali do Pezinka, bolo, že sme sa šli prihlásiť do knižnice. Našli sme tam Veroniku Šikulovú, ktorá v knižnici pracuje. Knižnica je dobre vybavená, pre decká je to tam výborné.

Rozprávky som písala v období, keď mal môj syn Kubo rád hlbkomorské ryby, vyslovene hlbokomorské, tie so svetielkami. Mal asi dva a pol roka a namiesto toho, aby pozeral krtka, tak pozeral na youtube trailery k dokumentom BBC o hlbokomorských živočíchoch. Aj mňa to bavilo, tak sme to spolu študovali, zhovárali sme sa o tom. On si kreslil a ja som písala. Dohodli sme sa, že spravíme spolu knižku.

Áno, ale dieťa nemá tie možnosti, čo dospelý. To je práve to, nad čím rozmýšľam: deti nemajú veľa možností a majú veľmi obmedzené rozlišovacie schopnosti. Nerozlíšia, čo je dobro, čo je zlo, čo je správne, čo je nesprávne. Je v nich to, čo do nich my nalejeme. Neodhadnú dôsledky. Chcú urobiť niečo dobré, a dôsledky môžu byť fatálne.

Na deťoch je fascinujúca tá krásne čistá logika, neobrúsená skúsenosťami. Počuť to v ich reči, v tom ako skloňujú, napríklad. No ich svet sa musí podriaďovať svetu dospelých. Väčšinou nemôžu rozhodovať ani o takých marginálnych veciach, ako je obliekanie alebo hra. To ako ten môj Kubo - on chce teraz chodiť v sukničke. Tak chodí v sukničke. Keby som sa rozhodla, že sa nepatrí, aby chlapec chodil v sukničke, tak nemá možnosť vyskúšať si to. Musel by mi klamať, schovávať sa alebo niečo podobné. A ja - keby som chcela chodiť neviem v čom, tak si to jednoducho oblečiem.

Ja do textu nemôžem vkladať takéto emócie. Nakoľko sa to dá, riadim príbeh vecne. Snažím sa, aby mal logiku a opodstatnenie. Ono sa sem-tam stane, že si to žije svojím vlastným životom, že tam vznikne niečo, čo je ako keby mimo mňa, ale ja sa snažím rozprávanie udržať, aby z neho nebola melodráma, snažím sa vyhýbať samoúčelným zápletkám. Píšem z nejakého dôvodu a rozprávanie musím udržať v intenciách toho môjho zámeru.

Každý má inú emocionálnu výbavu. Možno je to aj vecou toho, kto sa narodí do akej rodiny, do akého prostredia, na akej ulici… Niekto jednoducho nemá to šťastie alebo cit pre lásku. Niekto lásku nerozozná, niekto ju odmietne, niekto si ju zamieňa za predmety. Niekto má svoj vnútorný svet plochý a niekto to má dnu komplikované a hlboké.

Neviem, či knihy majú moc niečo meniť. Knihy zasa len čítajú ľudia, ktorí sú nejako vybavení. Tí, ktorí by to možno potrebovali, tí nečítajú. O tom si nerobím ilúzie. Knihy kultivujú a rozširujú obzory, rozširujú zreničky a púšťajú dnu, do ľudí, viac svetla.

Monika Kompaníková sa narodila 1. septembra 1979 v Považskej Bystrici, chodila na sklársku priemyslovku v Lednických Rovniach, absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (Katedra farebnej grafiky u V. Kolenčíka a Katedra maľby u Ivana Csudaia). Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka (2001 prémia, 2003 druhá cena). Debutovala knihou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. Koncom roka 2006 jej vyšla novela Biele miesta, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera a vyšla v srbskom preklade. V roku 2010 vydala svoj prvý román s názvom Piata loď. Poviedky Moniky Kompaníkovej boli preložené publikované v antológiách a časopisecky v Nemecku, Poľsku, Srbsku, Bulharsku, Rakúsku, Maďarsku, Čechách a v Chorvátsku. V roku 2008 získala cenu Nadácie Tatra banky pre mladých tvorcov.

tags: #kresba #buchty #cierno #biele

Populárne príspevky:

• Július Barč-Ivan: Mastný hrniec
• Recept na šošovicovú polievku z Kuchyne Lidla
• Právne aspekty darovania nehnuteľnosti
• Predĺženie trvanlivosti chleba
• Pečený čaj: Jednoduchý recept