Kukurica, pšenica: Slovenská detská pieseň a tradície obce Jedľové Kostolany
V tomto článku sa pozrieme na známu slovenskú detskú pieseň "Kukurica, pšenica" a preskúmame kultúrne a historické aspekty obce Jedľové Kostolany. Štúdia sa zameriava na históriu obce, jej geografickú polohu, ako aj na zachované tradície a zvyky.
Ilustračný obrázok poľa s kukuricou a pšenicou.
Geografická poloha a prírodné pomery
Väčšia časť chotára obce Jedľové Kostolany sa rozprestiera na svahoch najmenšej časti horstva Tríbeč, nazývanej „Sokolec“. Toto pomenovanie dostala od najvyššieho kopca, ktorý sa nachádza v tejto časti Sokolca. Tento je vysoký 801 m. Kopec sa nachádza medzi Malou Lehotou a Veľkým Poľom, nad Tomovým štálom.
Menšia časť chotára sa nachádza aj na severných svahoch Pohronského Inovca. Tribečské horstvo svojím pôvodom a stavbou patrí k jadrovokryštalickým horstvám Slovenska. Prekonalo viacero geomorfologických cyklov.
Je to kotlina erozívneho charakteru. Vznikla ako prepadlina pri neogénnom výzdvihu Tribeča. Prostredná kryha poklesla najnižšie, na nej leží najnižšia časť obce --Dedina. Okolité kopce spadajú do tejto kotliny stupňovite.
Na východe kotliny sa nachádzajú andezitové kopce Cigánska pažiť (523 m) a Hradište (440 m). Zložené sú z andezitu a patria k Pohronskému Inovcu. Aj Včelár (5l6 m) je andezitový, hoci ho od Inovca oddeľuje Žitava.
Od Malej Lehoty až po Jedľové Kostolany je Sokolec oddelený od Inovca erozívnym údolím Žitavy, zvaným Uhliská (miestne - Drienovská dolina). Pohronský Inovec je sopečného pôvodu a patrí k Slovenskému Stredohoriu, od ktorého je oddelený Hronom.
Priemerná ročná teplota vzduchu je 7,5°C. Chotár obce sa rozprestiera na 2 729 ha, z čoho je l l94 ha poľnohospodárskej pôdy, na ktorej hospodárili kostolianski roľníci pred kolektivizáciou. Najnižšie položené miesto v obci je pri Mlyne, kde je nadmorská výška 340 m. Najvyššie položené miesto je Bresov vrch, vysoký 729 m.
Územie Jedľových Kostolian z väčšej časti odvodňuje Žitava prameniaca vo veľkolehotskom chotári. V oblasti Uhlísk priberá Žitava potok Žitavicu. Západnú časť chotára odvodňuje bezmenný potok, tečúci dolinou Hlboká.
Horstvá Tríbeč a Inovec fytogeograficky patria do oblasti západokarpatskej kveteny. Teplomilné panónske elementy prenikajú údolím Žitavy až ku Včeláru. Dominantnými drevinami v lesoch sú dub, hrab a buk. V Bresovom vrchu sa nachádzajú ešte zbytky pôvodnej jedle bielej.
Zo živočíšno-zemepisnej stránky podstatnú časť chotára zatrieďujeme do zóny listnatých lesov eurosibírskej oblasti a čiastočne do lesostepnej panónskej oblasti, ktorá sa nachádza vo Včerlári. Okrem živočíchov žijúcich v listnatých lesoch ako sú jeleň, daniel, srnec, diviak, muflón, líška, pozornosť zasluhujú aj biotopy pasienkov a lúk.
Horstvo Tríbeč, ktorého súčasťou je aj Sokolec.
História obce
Archeologické nálezy, ktoré sa našli v obci, sú dôkazom toho, že v chotári obce žil človek už v dobe kamennej. Podľa písomných prameňov, osídlenie katastra obce bolo už v mladšej dobe Rímskej, ktorá existovala v II. až V. Obec sa spomína prvýkrát v písomných prameňoch v roku 1075 v súvislosti s potokom Feniosaunica (Jedľová Štiavnica). Týmto potokom bola označená aj hranica Beňadického opátstva kráľom Gejzom I.
V obci bola údajne kolonizácia Sikulov, čo svedčí o strážnej funkcii obce. Pravdepodobne to bolo v súvislosti so strážnou vežou Túrňa, ktorá mala súvislosti s Hrušovom. Hrad vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky. Neskôr ho vlastnili Bebekovci.
V ďalšom prameni sa obec spomína v roku 1327, medzi príslušenstvom hradu Hrušov, ako obce s platením cla. V roku 1388 sa obec spomína znova, ako majetok hrušovského hradu, ktorému obec patrila až do XVII.
Prvá zmienka o existencii kostola v obci je z roku 1332. Pravdepodobne bola tu už aj fara, lebo sa v XV. storočí spomína fara zo XIV. V obci sa v roku 1424 vyberalo mýto. V roku 1536 sa spomína v obci pivovar. V roku 1537 dostal právo v obci ťažiť zlato a drevo Alexander Thurzo, o čom sa hovorí v pokonávke medzi Alexandrom Thurzom a Jánom Záblatným z Hrušova.
Podľa zoznamu popisných obcí patriacich do sandžaku išla hranica sandžaku na hornom Požitaví nasledovne: … Svätý Martin, Topoľčianky, Lovce, Žikava, Hostie, Jedľové Kostolany, Obyce, Tekovské Nemce …, čo znamená, že obec patrila pod tureckú správu. Okolie Zlatých Moraviec zničili Turci v rokoch 1630-31. Topoľčianky napadli v roku 1639. V Obyciach v roku 1633 zabili 3 gazdov na lúkach a 2 živých odvliekli. Napadnutie Kostolian sa nespomína.
V XVII. storočí prešli Kostoľany pod topoľčianske panstvo. Prvým majiteľom Topoľčianok bol Haslow, ktorý ich dostal do daru od kráľa Karola I. v roku 1307. Po prehratej bitke Rákocziho pod Trenčínom 3. augusta 1708 cisárske vojsko prenasledovalo ustupujúceho Rákocziho až do Topoľčianok, kedy zničilo aj hrad Hrušov - 5. augusta 1708. Definitívne bolo povstanie ukončené Satmarským mierom v roku 1711.
Podľa ústneho podania boli labanci ubytovaní aj na Kostolanoch, kde sužovali obyvateľstvo. K zničeniu Túrne došlo medzi rokmi l7ll a l796, kedy bol vysvätený súčasný kostoliansky kotol, do ktorého už bol nainštalovaný zvon pochádzajúci z Túrne.
Detská pieseň: Kukurica, pšenica
Detská pieseň "Kukurica, pšenica" je súčasťou slovenského folklóru a detskej kultúry. Text piesne je jednoduchý a hravý, čo umožňuje deťom ľahko si ho zapamätať. Pieseň sa často spieva pri hrách alebo v škôlke.
Text piesne:
Kukurica, pšenica,
pchá sa káčer, kačica,
kukurice fúra,
napchá sa aj kura.
Táto pieseň je výborným príkladom toho, ako sa jednoduché motívy z prírody a každodenného života môžu stať súčasťou kultúrneho dedičstva a prenášať sa z generácie na generáciu.
Výročné obyčajové tradície
Keďže obyvateľstvo obce patrí k viacerým cirkvám, v obci sa koná niekoľko kirvajov. Peregské obyvateľstvo, vrátane Slovákov, navštevuje nielen ten kostol, ktorý sa viaže k ich viere, ale i ostatné. Pri tejto príležitosti sa v slovenských rodinách pripravuje slávnostné jedlo, napríklad sarma; krnač, klbase - klobásy; miče - malé klobásy alebo čaun - paprikáš s mäsom.
Kultu predkov je venovaný sviatok Dušičiek a Všech svätých. Počas týchto dní chodia obyvatelia k hrobom svojich blízkych, ktoré čistia a ozdobujú.
Vianoce oslavujú Slováci všetkých vierovyznaní. Slávnostnej večeri na Krčún predchádza modlitba v slovenskom jazyku. Obyčajne ju začína najstarší muž v rodine a ostatní členovia pokračujú v Otčenáši a Zdravas Mária. Na vianočnom stole u starších obyvateľov gréckokatolíckeho vierovyznania nechýba aj dnes kozonak s makom alebo orechmi - koláč, chlieb, ktorý si každý robí sám doma, polefka kuraca s rezancami, torta, víno, pálenka, oreche a jabľičko.
Na Nový rok sa schádzajú veriaci v kostole, kde si nechávajú posvätiť jedlo a víno a modlia sa. Hromnice, ktoré pripadajú na 1. februára, sú venované predkom. V tento deň sa nosia do kostola posvätiť sviece.
Najvýznamnejším kresťanským sviatkom je Veľká noc. Veľkonočné sviatky začínajú Kvetnou nedeľou. V tento deň svätia Peregčania v kostole bahniatka, ktoré si ako ochranu pred búrkou odnášajú do svojich príbytkov. V obci sa stále zachováva veľkonočné oblievanie. Oblievať dievky a ženy v rodine chodia dospelí muži, mládenci aj chlapci.
Rodinné obyčajové tradície
Rodinný, náboženský život, hospodársky život Slovákov a Čechov v obci zachytávajú viaceré texty, hmotné predmety a fotografie, vyzbierané od miestneho obyvateľstva. Sú umiestnené v budove starej školy a budove miestneho kostola českobratskej reformovanej cirkvi. Cenné sú napríklad fotografie, ktoré zobrazujú svadobné páry od roku 1908 do roku 1996. Rodinné obyčaje a ich vývoj dokladuje aj fotografická dokumentácia, ktorá sa nachádza v rodinných archívoch.
Deti sa pôvodne rodili v domácom prostredí. Pomoc pri pôrodoch zabezpečovali babice. Slováci svoje deti spočiatku krstili tradičnými menami, ako je napríklad Jaňik, Ana, Josif, neskôr Milena, Juliana, Darko a iné modernejšie mená.
Na svadbu chodili pozývať zváči. Dnes chodia osobne pozývať mladí. Pred svadbou, ktorá sa konala vždy mimo pôstneho a adventného obdobia, sa robili zabíjačky. Tradičnými svadobnými jedlami vo Veľkom Peregu bola sľepečia alebo kuraca poľefka a brdovce z cesta. Zánik svadobných tradícií spôsobuje predovšetkým fakt, že počet sobášov v obci výrazne klesá. Dovodom je najmä to , že svadby sa z domáceho prostredia presunuli do reštauračných a hotelových zariadení.
V kolektívnej pamäti sa zachovali predstavy o tom, že prichádzajúce nešťastie vedia vytušiť napríklad zvieratá. Dom smútku - kapela, kaplnka bola v obci postavená len pred 5-6 rokmi. Mŕtveho dodnes obriaďuje najbližšia rodina. Ak zomrel Slovák, prítomní sa modlia a spievajú po slovensky. Smútiaci sú pohostení pálenkou, vínom a koláčmi.
Kostol v Jedľových Kostolanoch, ktorý je dôležitou súčasťou miestnych tradícií.
Záver
Obec Jedľové Kostolany je bohatá na históriu a tradície, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. Detská pieseň "Kukurica, pšenica" je len jedným z mnohých prvkov, ktoré tvoria kultúrne dedičstvo tohto regiónu. Zachovávanie týchto tradícií je dôležité pre udržanie identity a prepojenosti s minulosťou.
tags: #kukurica #pšenica #detská #pieseň #text
