Maladaptívne denné snívanie: Príznaky, vplyv na deti závislých rodičov a možnosti liečby
Závislostí (od alkoholu, návykových látok, hier, internetu...) je v našej spoločnosti mnoho typov. Téme poskytujú dostatočný priestor ako odborná literatúra, tak aj médiá. Vyzerá to však tak, akoby naša spoločnosť boj so závislosťami prehrávala - nielen to, ale nimi trpela ako celok a doplácala na ďalekosiahle dôsledky.
Závislý totiž nie je jediný človek. Spoluzávislými sa stávajú aj jeho najbližší bez toho, aby návykovú látku niekedy vyskúšali. Mnohí negatívne dôsledky znášajú do konca života. Často nevedome.
Čo je to závislosť a spoluzávislosť?
Dovoľte mi na úvod slová psychologičky a terapeutky Mgr. Andrey Juhásovej, PhD., s ktorou vám prinášame dnešný rozhovor k téme rodinných príslušníkov závislých ľudí , najmä detí závislých rodičov: „Veľmi škodlivé je v tejto spoločnosti bagatelizovanie zneužívania alkoholu, zľahčovanie dôsledkov jeho nadužívania, často až glorifikovanie jeho účinkov (napr. ako liek na všetko - zuby, brucho, spánok, infekcia). Nemenej škodlivé sú postoje väčšiny k problematike závislosti, pretože ju nepomenováva ako chorobu, ktorú je potrebné liečiť, ale zlyhanie, za ktoré sa treba hanbiť. Dôsledky takejto demagógie sú deštruktívne pre jednotlivca, jeho rodinu a následne celú spoločnosť.“
Závislosť ako choroba postihuje jednotlivca komplexne, teda zasahuje jeho fyzické aj duševné zdravie. Na základe toho, že spôsobuje zmenu štruktúry osobnosti jednotlivca prejavujúcu sa v inom v myslení, vnímaní, prežívaní a správaní, „vyžaruje“ aj do blízkeho okolia (najčastejšie rodina) signály, ktoré prostredie prijíma a snaží sa ne odpovedať.
Keďže adaptácia je základným pilierom prežitia, rodinní príslušníci závislého človeka sa snažia prispôsobiť sa. Ich stratégie sú rôzne, ale vo všeobecnosti prevláda tendencia uprednostňovať potreby druhých ľudí pred svojimi.
Už zo staršej literatúry (Whalen,1953) sú známe príklady modelového správania spoluzávislých žien ako „trpiaca Zuzana“, ktorá mučenícky prijíma manželovo pitie, nevie situácii čeliť; „vládnuca Katarína“, ktorá diriguje, organizuje, preberá zodpovednosť, tento stav jej aj vyhovuje; „váhajúca Winifred“ kolísa medzi tým, čo je dobré a čo nie, nevie radikálne zmeniť svoju situáciu a „trestajúca Polly“, ktorá trestá všetkých okolo seba, nepriamo aj samu seba za niečo, čo sama nespôsobila. Je dokázané, že v pôvodných rodinách takýchto žien bola prítomná závislosť niektorého z rodičov.
V prípade prítomnosti závislého člena rodiny vykazujú aj ostatní členovia rodiny maladaptívne, niekedy až patologické formy správania (spoluzávislosť), ktoré dieťa žijúce v danom rodinnom systéme prijíma spontánne a fixuje si ich ako niečo prirodzené a „normálne“.
Wegcheider-Cruse (1980) popisujú ako typické reakcie dieťaťa na závislosť rodiča správanie typu - rodinný hrdina, obetný baránok alebo rebel, stratené alebo zabudnuté dieťa, maskot alebo klaun.
Deti vyrastajúce v rodinnom systéme automaticky prijímajú jeho štruktúru a špecifiká, prispôsobujú sa im napĺňajúc pri tom potrebu „zapadnúť“, patriť niekam. A hoci častokrát prežívajú v dysfunkčnom systéme rodiny so závislým členom nepohodu a strádanie, zo všetkých síl sa snažia prispôsobiť, aby naplnili svoju potrebu prijatia.
Tu sa rozvíja konflikt medzi potrebou lásky a nepriateľstvom, medzi závislosťou na určitej osobe a súčasným odporom, nechuťou a nenávisťou voči tejto osobe, resp. sebapresadením voči tejto významnej bytosti (najčastejšie rodičovi).
Prejavuje sa u nich problém dokončiť začaté a impulzívne konanie bez zváženia následkov. Vyskytujú sa klamstvá aj v prípade, že povedať pravdu nie je ohrozujúce. Vo vzťahu k sebe sa prejavuje prísnosť a pocit odlišnosti od svojho okolia. Vo vzťahu k okoliu sa vyskytuje snaha vyhľadávať pochvalu a súhlas okolia.
Typická je vernosť a oddanosť v situáciách, keď to nie je na mieste a prehnané reakcie na zmeny, ktoré nemajú pod kontrolou. Spoluzávislé deti majú problém spontánne sa zabávať. Typickým znakom je ich extrémna zodpovednosť alebo absolútna nezodpovednosť. V dospelosti sa môžu vyskytovať problémy v nadväzovaní intímnych vzťahov.
Ako prídeme na to, že sme spoluzávislí?
Hoci je téma závislosti a spoluzávislosti v našej spoločnosti ešte stále značne tabuizovaná a v „slušných“ rodinách sa o nej nehovorí (lebo o čom sa nehovorí, to neexistuje a nie je potrebné to riešiť), informácie z tejto oblasti sú pomerne dobre dostupné a to aj vďaka medializácii.
Jednoducho povedané, stáva sa to aj v lepších rodinách a kto sa dozvedieť chce, ten môže. Na začiatku každého riešenia je poznanie, nasleduje pomenovanie problému a odtiaľ je už len kúsok k hľadaniu odpovedí.
Ľahko sa o tom hovorí, ťažšie sa to robí. Keď je človek na to sám, bez podpory znalých ľudí, ktorí veci rozumejú, veľmi ťažko sa mu robia prvé zmeny v uvažovaní, prežívaní a konaní. Najmä ak je hlboko ponorený v prežívaní hanby, viny, beznádeje, bezmocnosti a lásky a nenávisti k najbližšej osobe.
V skupine rodinných príslušníkov závislých sa vďaka korektívnej skúsenosti veci postupne dávajú do pohybu, riešenie dosiaľ neriešiteľného sa kryštalizuje cez príbehy ľudí, ktorí sa posúvajú na svojej ceste vpred. Ich cieľom je budovanie a upevňovanie vlastnej sebahodnoty, sebavedomia, sebaúcty a vyššej životnej spokojnosti.
Ľudia, ktorí vyhľadajú pomoc (konzultáciu, terapiu) sú už na ceste, pretože si problém uvedomili, pomenovali ho a nabrali odvahu niečo s ním robiť. Často ako prví vyhľadajú pomoc práve spoluzávislí (dospelé deti závislých rodičov, partneri, súrodenci, rodičia závislých), pretože už nevládzu dlhodobo zvládať záťaž vyplývajúcu zo spolunažívania so závislým členom domácnosti, ale zároveň si nedokážu sami pomôcť a ani z blízkeho okolia sa im nedostáva adekvátnej opory a podpory.
Ľudia, ktorí prichádzajú do individuálnej terapie zväčša svoj problém nepomenujú ako spoluzávislosť. Hovoria, že im robí starosti úzkostné prežívanie, poruchy spánku, neschopnosť nadviazať uspokojivý partnerský vzťah, prípadne sa už niekoľko rokov liečia na depresiu.
Téma spoluzávislosti sa začne obvykle vynárať až z podrobnejšej rodinnej anamnézy. No a tu začína spoločná mravenčia práca v hľadaní súvislostí a v postupnom dovoľovaní si nahliadnuť na veci minulé a súčasné z iného uhla pohľadu.
Z praxe existenciu typov detí závislých rodičov (rodinný hrdina, obetný baránok alebo rebel, stratené alebo zabudnuté dieťa, maskot alebo klaun) môžem potvrdiť. Práca s týmito vzorcami správania a prežívania prijatými a zafixovanými v detstve je dlhodobá a náročná, ale nie je márna.
Ako môžu rodičia podporiť dieťa v boji so závislosťou
Denné snenie ako únik pred realitou
Denné snenie, na aké sa pýtate v kontexte spoluzávislosti, nie je tým bežným, neškodným denným snením, ktoré všetci z času na čas prežívame. Deti závislých rodičov do denného snenia unikajú z ťaživej každodennosti a vytvárajú si v ňom svoj imaginárny bezpečný svet, ktorému chcú uveriť a po nejakom čase sa im to aj podarí.
Odpájajú sa od seba, od svojho okolia, od všetkého, čo ich zraňuje, ale zároveň sa odpájajú aj od reality, čo im prináša mnohé problémy v každodennom fungovaní. Začnú sa točiť v bludnom kruhu nepochopenia a neprijatia, hoci po prijatí a pochopení najviac túžia. Obranná reakcia ich napokon zrádza a prináša im krátkodobú úľavu a dlhodobú záťaž.
Vplyv na intímne vzťahy a priateľstvá
Základom pre zdravý vývin dieťaťa je zdravá vzťahová väzba. Závislý (chorý) rodič ju nie je schopný s dieťaťom vytvoriť. Namiesto adaptívnych, zdravých, podporných vzorcov správania a prežívania vytvorí prostredie pre osvojenie si maladaptívneho (škodlivého alebo iba čiastočne funkčného) správania, ktoré môže mať okrem iného dopad aj v oblasti priateľských a intímnych vzťahov.
V tomto kontexte je však na mieste pripomenúť, že aj závislý rodič sa môže snažiť byť dobrým rodičom - v rámci svojich možností. Tie sú však dosť obmedzené, najmä v emočnej sfére, ktorá je taká dôležitá pri vytváraní si vzťahu k sebe a druhým ľuďom.
V dôsledku narušenia rodinných vzťahov a posunom sociálnych rolí v rámci rodiny je u dospelých detí závislých narušené prijatie rodičovského vzoru správania, čím je negatívne ovplyvnený psychosexuálny vývin a zdravé formovanie rodičovských postojov. Zároveň, prípad závislosti v rodine nie je ojedinelý.
Deti závislých rodičov majú väčší predpoklad vybudovať si závislosť, než iní ľudia. Zároveň sa u nich prejavuje väčšia tendencia vstúpiť do vzťahu so závislým človekom a to aj opakovane. Táto nevedomá tendencia umožňuje vytvárať kruh spoluzávislosti.
Traumy detí závislých rodičov
Deti závislých rodičov sú traumatizované. Intenzita a pestrosť traumatizácie je individuálna a súvisí s podmienkami, v ktorých dieťa vyrastalo a ako dlho sa v nich nachádzalo. Deti sú často týrané, zanedbávané a zneužívané. Zvyčajne máme tendenciu vybaviť si pod týmito pojmami tie najkrutejšie formy ubližovania deťom, ktoré často sprevádzajú aj viditeľné fyzické zranenia.
Chcela by som však upozorniť na formy traumatizácie, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné a tým je emočné týranie, emočné zneužívanie a emočné zanedbávanie. Tieto formy traumatizácie sa v dysfunkčnom rodinnom systéme zasiahnutom závislosťou odohrávajú celé roky, potichu - neodhalené, nepomenované. A zanechávajú na deťoch výraznú stopu tiahnucu sa až do ich dospelosti.
Častým spoločným znakom v práci so spomienkami z detstva je pretrvávanie obrán, často vo forme vytesnenia a tiež racionalizácie (mama bola zaneprázdnená, tak sa nám nemohla venovať; otec potreboval kľud, nesmeli sme ho rušiť; dostávali sme tresty, ktoré sme si zaslúžili a pod.).
Dospelé deti závislých rodičov spočiatku nehovoria o tom, že by v ich rodine boli „nejaké veľké problémy“ (napr. oco bol dobrý - mama a deti dostali bitku, len keď si zaslúžili; rodina bola súdržná - mama otca vždy kryla, keď bol opitý; a pod.)
Tieto a iné vzorce správania deti prenášajú ďalej do svojich životov bez toho, že by si uvedomovali ich škodlivosť, pretože ich pokladajú za „normálne“. Až korektívna emočná skúsenosť im často prinesie to dôležité „aha!“ a dodá im odvahu na to, aby skúšali robiť veci ináč. V tomto smere najefektívnejší priestor poskytuje socioterapeutická skupina.
Odborná pomoc a terapia
Korektívnu emočnú skúsenosť môžeme dostávať v priebehu celého života v rodine, skupinách, komunitách, v ktorých žijeme. Čiže aj v prirodzenom prostredí, bez odbornej pomoci.
Vo vzťahoch blízkych, vrelých, ktoré sú o záujme o toho druhého, o jeho bezpodmienečnom prijatí. Jednoducho povedané, v prostredí nasýtenom človečinou a láskou, vo vzťahoch o dôvere. Stačí, keď sa v našom okolí vyskytuje aspoň jeden takýto človek.
Ak ale hovoríme o úzdrave rodiny závislej osoby, je dôležité si uvedomiť, že tu je už potrebná odborná pomoc a práve terapeutická skupina je jedným z najefektívnejších nástrojov ako upraviť myslenie, prežívanie a správanie sa spoluzávislého.
Rodinní príslušníci závislých sú spoluzávislí. Bez ohľadu na to, či chcú alebo nechcú, či vedia alebo nevedia. Je to fakt a na začiatku zmeny je jeho akceptácia. Cesta do úzdravy ide cez sebarozvoj.
Znovunadobúdanie vlastnej identity - odkiaľ prichádzam, kto som a kam kráčam. Pomenovávanie a pripúšťanie si vlastných emócií, vlastných potrieb a postupné dovoľovanie si napĺňať ich. Priestor pre tento druh sebarozvoja poskytuje práve socioterapeutická skupina.
Práca v socioterapeutickej skupine má svoje zákonitosti - dynamika, tenzia, kohézia, ktoré umožňujú ľuďom vnímať, prežívať a správať sa v interakcii s ďalšími ľuďmi, ktorých potreby sú veľmi podobné a navzájom sú si cez svoje príbehy blízki.
Zdieľanie vlastných myšlienok a emócií v prostredí vzájomnej podpory a bezpečia prináša zážitok prijatia, ktorý je pre úzdravu taký dôležitý. Hovoríme o tom zážitku bezpodmienečného prijatia, ktorý mnohí spoluzávislí nezažili ako deti (čo výrazne narušilo ich vzťahovú väzbu s najbližšími osobami - rodičia, pestúni) a preto ich nezažívajú ani v dospelosti.
Čím dlhšie sa v oblasti závislosti a spoluzávislosti orientujem, tým viac vnímam rozsah premorenia spoločnosti týmito fenoménmi...
tags: #maladaptívne #denné #snívanie #príznaky #a #liečba
