Milo Urban a jeho novela "Drevený chlieb": Analýza diela

Milo Urban, rodák z Rabčíc (1904 - 1982), patrí k trvalým hodnotám slovenskej literatúry. Písal realistické poviedky a novely zo života horalov, romány z obdobia 2. svetovej vojny. Poďme sa bližšie pozrieť na jednu z jeho noviel, "Drevený chlieb", ktorá odzrkadľuje ťažký život lesných robotníkov.

Milo Urban bol významný slovenský prozaik, ktorý sa vo svojej tvorbe venoval najmä sociálno-psychologickému realizmu. Jeho diela sa často odohrávajú v dedinskom prostredí a zobrazujú život obyčajných ľudí na Orave. Medzi jeho najznámejšie diela patrí román Živý bič a novela Drevený chlieb.

Urban je autorom sociálno-psychologického realizmu, ktorý vychádza z domáceho a svetového realizmu, ale aj z novších expresionistických tendencií. V tvorbe prevláda sociálna tematika, uplatňuje sa kritickosť ľudí na okraji spoločnosti, žijúcich v dedinskom prostredí. Obyčajní ľudia majú prirodzenú mravnú prevahu nad bohatými, mocnými a vyššie postavenými.

Jeho diela sa odohrávajú v dedinskom prostredí a obsahujú prvky expresionizmu. Jeho otec bol lesník, tragicky zahynul v rozvodnenej rieke. Svoju prvú novelu Jašek Kutliak spod Bučinky vydal ako osemnásťročný. Písal realistické poviedky a novely zo života horalov a romány z obdobia svetovej vojny.

Život Mila Urbana a jeho vplyv na tvorbu

Milan Anton Urban sa narodil 24. augusta 1904 na Orave v rodine hájnika. Jeho život bol poznačený stratou otca a zložitými rodinnými vzťahmi. Študoval na gymnáziu, no štúdium nedokončil. Pracoval ako redaktor a úradník. Počas druhej svetovej vojny emigroval a po návrate bol odsúdený za svoju činnosť počas Slovenského štátu. V období socializmu mal zakázané publikovať. Tieto životné skúsenosti výrazne ovplyvnili jeho tvorbu, v ktorej sa často venoval témam sociálnej nespravodlivosti, útlaku a ťažkého života obyčajných ľudí.

Milan Anton Urban sa narodil 24. augusta 1904 na panskej hájovni v Rovniach, ktorá patrila do polhorského katastra, cirkevno-administratívne bola priradená ako filiálka k farnosti Rabčice. Preto nachádzame záznam jeho narodenia v matričných knihách Rabčíc. Ako spomína syn Cyril, jeho otec sa celoživotne považoval za rodáka spod Babej hory. Rodičmi Mila Urbana boli hájnik Oravského panstva Pavol Urban a Anna Mária Lachová, ktorá sa narodila na hájovni v Palkoči.

Bol redaktorom denníka Slovák, neskôr úradníkom Spolku sv. Vojtecha v Trnave. V roku 1940 - 45 šéfoval jednému denníku. Po skončení vojny emigroval do Rakúska, po návrate bol odsúdený na verejné pokarhanie. Od roku 1974 žil v Bratislave, kde aj zomrel. Ťažisko jeho tvorby je v novelistickej a poviedkovej tvorbe, no najmä v románe Živý bič.

Tvorba Mila Urbana bola hojne prekladaná do mnohých svetových jazykov. Jeho meno nájdeme v učebniciach literatúry po celom svete.

Majúc medzi svojimi predkami hájnikov Oravského komposesorátu, nemohol Milo opomenúť vo svojej tvorbe tematiku lesníctva. Nad dôsledkami ťažkého života lesných robotníkov sa zamýšľa v poviedke Drevený chlieb. Kolegovi a otcovmu rovesníkovi Jánovi Kutliakovi venoval novelu Jašek Kutliak spod Bučinky.

Jeho časopisecké prvotiny z r. 1920 - 21 (Nešťastník, Už je pozde, V zhone žitia, Vanitas vanitatum, Typograf a.i.), ktoré uverejňoval prevažne vo Vatre a sporadicky aj inde, majú dnes už len dokumentárnu literárnohistorickú hodnotu. Mladý autor v nich hľadal témy a hrdinov vo svojom bezprostrednom okolí, raz dedinčanov, inokedy robotníkov a inteligentov, ale badateľné su aj literárne vplyvy. Z domácich autorov na jeho začiatky vplývali najmä Kukučín a Vajanský (predovšetkým v románovom pokuse Tiene, ktorý r. 1923 vychádzal na pokračovanie v Slovákovi), v jednotlivostiach i Kalinčiak a Hviezdoslav, zo zahraničných autorov tematicky a krajovo blízky K. Przerwa-Tetmajer a z ruskej literatúry predovšetkým F.M. Dostojevskij a L. Andrejev.

Ako primárny však sám autor uvádza vo svojich spomienkach vplyv sociálnorevolučnej symbolisticky ladenej poézie Kraskovej, Adyho, Bezručovej a Wolkerovej. Sú to vplyvy a literárne ovzdušie charakteristické pre nástup celej generácie 20. rokov. Urban však veľmi skoro začal hľadať a ukazovať aj vlastnú literárnu tvár. Už v knižnom debute, v novele Jašek Kutliak spod Bučinky (1922, pod pseudonymom Milko U.), sú v zárodočnom stave obsiahnuté princípy, ktoré predstavujú nosné piliere celého Urbanovho diela.

Charakteristika tvorby Mila Urbana

Urban je autorom sociálno-psychologického realizmu, vychádza z domáceho a svetového realizmu, ale aj z novších expresionistických tendencií. V tvorbe prevláda sociálna tematika, uplatňuje sa kritickosť ľudí na okraji spoločnosti, žijúcich v dedinskom prostredí. Obyčajní ľudia majú prirodzenú mravnú prevahu nad bohatými, mocnými a vyššie postavenými. Písal realistické poviedky a novely zo života horalov, romány z obdobia svetovej vojny. V trilógii Živý bič, Hmly na úsvite a V osídlach zachytil osudy obyvateľov hornooravského kraja v 20-tych a 30-tych rokov 20. storočia. Nad dôsledkami ťažkého života lesných robotníkov sa zamýšľa v poviedke Drevený chlieb.

Urbanove novely nie sú len protrétmi postáv. Žije s nimi celé prírodné a spoločenské prostredie dediny, bez ktorého by boli ich hnutia a činy nepochopiteľné. Dedinský kolektív i jednotlivci z neho spoluvytvárajú mravnú normu, ktorou sa merajú aj hlavní hrdinovia.

Urbanove novely nie sú len portrétmi postáv. Žije s nimi celé prírodné a spoločenské prostredie dediny, bez ktorého by boli ich hnutia a činy nepochopiteľné.

Drevený chlieb: Obsah a analýza

Poviedka Drevený chlieb má jednoduchý dej i zápletku. Dej sa odohráva pred Vianocami. Hlavnou postavou je Adam Žuk - kartár a opilec. Adam prepije výplatu a po ceste domov si k nemu sadne Ježiško. Pýta sa ho, prečo pije. Adam odpovedá, že pije preto, lebo málo zarába, chce zabudnúť na realitu - aj chlieb je pre neho tvrdý ako z dreva. Adam Žuk bol taký, ako bývajú ľudia, ktorí - či v zime či v lete - lopotia, hrdlačia, ťahajú sa s drevom od skorého rána do neskorej noci. Ani neuvažoval o tom, aký je. Nemal čas na také pletky. Vyťahoval, navaľoval, robil do úmoru celé božie dni, no jednako nemal z toho nič. Raz sa mu to stalo práve na Štedrý deň. Zapadol v geceľskej krčme, a keď z nej okolo polnoci vyšiel, bol nacicaný ako súdok.

Drevený chlieb je poviedka zo zbierky Z tichého frontu. Adam odpovedá, že pije preto, lebo málo zarába, chce zabudnúť na realitu - aj chlieb je pre neho tvrdý ako z dreva.

„Drevo, drevo a celý boží deň len drevo. Vy tam v nebi … Čože vy viete o živote tu dolu v lesoch. Bijeme sa s drevom a jeme drevený chlieb."

Adam potom kajúcim hlasom opakoval: „Oneskoroil...“ - Aj si sa opil... - „Aj opil...“ - priznáva sa Adam Žuk temer s plačom. Ale Ježiška kajanie veľmi nedojalo. Uprel naňho dobiedzavý pohľad a nahnevaným hlasom sa pýtal: - A prečo si sa opil?

Adam Žul sklonil hlavu. Mlčal. Potom po hodnej chvíli, dutým, akoby zo studne vychádzajúcim hlasom odvetil: - Keby som ja vedel... - Keby som ja vedel... - zasmial sa Ježiš trpkým smiechom. - Keby so ja vedel... A kto to má vedieť? Spýtavo pozrel naňho a Adamovi Žukovi sa pod tým pohľadom chcelo prepadnúť pod zem.

Postava Adama Žuka a jej kontext

Taký bol Adam Žuk: Ani dobrý, ani zlý. Taký bol, akí bývajú ľudia, ktorí - či v zime či v lete - lopotia, hrdlačia, ťahajú sa s drevom od skorého rána do neskorej noci.Ani neuvažoval o tom, aký je. Nemal čas na také pletky. Vyťahoval, navaľoval, robil do úmoru celé božie dni, no jednako nemal z toho nič. Raz a mu to stalo práve na Štedrý deň. Zapadol v geceľskej krčme, a keď z nej okolo polnoci vyšiel, bol nacicaný ako súdok. Nohy zboka nabok, jazyk tiež a hlava, ako merica ťažká, opálala sa mu na zmäknutom krku. Mal však ešte toľko rozumu, že seno spred koňa pozbieral, napchal do vreca, potom sa vyredikal na štipák, dobre sa rozkročil a poza stodolu cez sihlinu zamieril do susednej dediny.

V poviedke Milo Urban majstrovsky zobrazil vnútorný konflikt postáv. Svetlo sveta uzrela ako osemnásťročného mladíka. V tvorbe Mila Urbana prevláda sociálna tematika. Obyčajní ľudia majú mravnú prevahu nad bohatými, mocnými a vyššie postavenými.

Tajomstvo Pavla Hrona

Pavol Hron bol záhadný muž. Nik nevedel, odkiaľ prišiel. Hovorilo sa o ňom všeličo, napr. že sa stýka s vlkmi, že má v puške povraz po obesencovi, hadiu hlavu a tri žabie nôžky. Videli ho vraj, ako sa vracal z lesa s vlastnou hlavou pod pazuchou. Ľudia mu dávali za vinu i to, že našli v lese zavaleného Petra Malinčíka, ktorý mal prebodnuté prsia - i to bola Pavlova vina Raz sa Pavolvracal i s viacerými ľuďmi domov. Pred ním bola rieka. Ľudia hovorili, že tadiaľ neprejdú, lebo rieka je rozvodnená. Ale Pavol predsa išiel a už sa nevrátil. Zmizol pod vodou. Ale ľudia si stále mysleli, že tadiaľ prešiel.

Živý bič: Román s kolektívnym hrdinom a krutým obrazom vojny

Sociálna problematika si vyžadovala väčší epický priestor, ktorý mu mohol poskytnúť len román. Svoj prvý román Živý bič písal Urban v jeseni 1926 a na jar 1927 a koncom toho istého roku aj vyšiel. Jeho témou je prvá svetová vojna nie na frontoch, ale ako ju prežíva horniacka dedina Ráztoky. Tento „kolektívny hrdina“ románu podobne ako hrdinovia noviel neprežíva vojnu a jej následky v otvorenom konflikte, ale musí ich stráviť v sebe. Impulzy prichádzajú zvonka, ale vlastná dráma sa obracia do vnútra dediny, je to dráma jej mravných, spoločenských a životných noriem, ktorú musí prežiť predovšetkým sama v sebe a len v krajných situáciách sa prenáša navonok a na iných. Hoci je to dráma plná tragiky, v konečnom výsledku sa napriek osobným tragédiám končí sebauvedomovaním jednotlivocov i dedinského kolektívu. Prínosom Živého biča do slovenskej románovej spisby bolo práve to, že zobrazil dedinu nie ako uzavretý celok, ale ukázal ju v dramatickom pohybe celého veľkého „vonkajšieho“ sveta.

Milo Urban

Názov prvej časti románu Stratené ruky symbolizuje neschopnosť aktívneho činu. Svoje „stratené ruky“ medzi prvými nájde vojenský zbeh Adam Hlavaj, ktorý sa v tomto i v nasledujúcom Urbanovom románe stáva akýmsi kvasom dediny, hoci tu nemožno hovoriť o tradičnom hlavnom hrdinovi. Tým je skutočne dedina ako celok, zložený však z výrazných individualít a z výrazných individuálnych osudov.

Postavy a ich osudy v románe Živý bič

Ilčíčka: Veľmi silná, živelná postava matky, vyznačujúca sa prudkosťou a pudovosťou. Premohol ju smútok a šľahala každého okolo seba. Bola síce žena, ale bola smelšia ako ostatní. Nechcela sa nečinne prizerať, chcela konať.
Eva Hlavajová: Mladá vydatá žena, matka plavovlasého chlapčaťa. Eva je tichou, pasívnou trpiteľkou. Mlčí a nikomu nepovie pravdu. Dedina ju odsúdi a nik jej nie je ochotný pomôcť, pretože si myslia, že manželský sľub porušila dobrovoľne.
Adam Hlavaj: Evin muž, známy svojou neobyčajnou prchkosťou. Vracia sa podstatne smelší a sebavedomejší. Vracia sa ako muž, ktorý odmieta kruté a nespravodlivé správanie mocných.
Notár Okolický: Zastupuje spoločenskú vrstvu pánov, s čím sú spojené aj jeho zvyky - pitky, poľovačky, pekné ženy. Bol to nečestný a vypočítavý človek, ktorý si zvykol na svoje postavenie a rešpekt v dedine.

Dielo a historické udalosti Oravská dedina Ráztoky ležala v najsevernejšej časti Slovenska ďaleko od kanónov, pušiek a granátov. Spočiatku nechápali ani, čo vojna znamená. Po troch rokoch však prichádza do dediny dokaličený vojak. Jeho zmrzačené telo odzrkadľovalo krvavý obraz vojny. Mal zjazvenú tvár, amputovanú ruku a stratil schopnosť hovoriť. Bol nemý. Medzitým Ilčíčka doviedla Ondreja domov. Všetky tie nepokojné udalosti jej uľahli na ramenách a ona sa začala poddávať nenávisti.

Román Živý bič je súčasťou voľného románového cyklu, ktorý pozostáva z piatich diel (Živý bič, Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor). V cykle, ktorý nemá spoločný názov, autor zachytí svojím pohľadom spoločenské dianie od vypuknutia 1.

Hmly na úsvite a V osídlach: Pokračovanie osudov a hľadanie istoty

Romány Hmly na úsvite (1930) postavami a čiastočne i problémami voľne nadväzuje na Živý bič. V zornom poli však už nie sú len hornooravské Ráztoky a dedinskí ľudia, ale aj slovenské malomesto s fabrikou, s dravo sa prebúdzajúcimi podnikateľmi, a je tu aj Praha s veľkou politikou, no i so silným robotníckym hnutím. V centre je však naďalej jednoduchý slovenský človek, ktorý z politického hašterenia nemá nič a zasa len úporne musí hľadať svoje životné istoty a odpovedať si na otázku, „komu veriť“. Adam Hlavaj si na ňu odpovedá jednoznačne individualisticky: „sebe“. Analýza poprevratových pomerov pokračuje, ale zmysel a perspektíva spoločenského pohybu sa strácajú v individuálnych a individualistických aktoch vzbury. Aj skutočný revolučný spoločenský pohyb - napr. štrajk poľnohospodárskych robotníkov - sa v románovej osnove premieňa iba na tragický akt osobnej pomsty skrachovaného študenta Mahúta na ministrovi a veľkostatkárovi Kálnickom. Filozofia osobnej „viery a odvahy“ a permanentného „vykupovania sa“ ľudstva, ktorú vyznáva Mahút a s ním do veľkej miery aj autor, v 30.

Zhasnuté svetlá a Kto seje vietor: Pohľad na vojnové roky a hľadanie oslobodenia

V diametrálne odlišných spoločenských i literárnych pomeroch, takmer po dvadsaťročnej prestávke, Urban voľne nadviazal na trilógiu románom Zhasnuté svetlá (1957) a po ňom i jeho pokračovaním Kto seje vietor (1964). V prvom sa sústredil na krátke obdobie od všeobecnej mobilizácie v jeseni 1938 do marca 1939, v druhom na udalosti 40. rokov až do vypuknutia Slovenského národného povstania.

Krutá skúsenosť vojnových rokov i poznanie spoločenského vývinu po druhej svetovej vojne vidli autora od individualizmu založeného na viere, odvahe a „vykúpení“ k uvedomelejšiemu rozoznávaniu, ktoré ideové a politické sily zradili a ktoré sily sa osvedčili ako schopné viesť k skutočnému národnému i sociálnemu oslobodeniu.

Zelená krv: Spomienky na detstvo v lone prírody

Sila Urbanovho epického talentu sa znova prejavila v jeho memoárovej próze Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna (1970). Zachytil v nich svoje detstvo od najranejších čias po odchod na ružomberské gymnázium. Spomienky nie sú kronikársky opisné, ale plasticky v nich ožíva svet ľudí pod Babou horou, hájnikov a lesníkov, hornooravských roľníkov a lesných robotníkov.

Milo Urban a jeho rodný kraj: Inšpirácia v Orave

Urban realisticky vykresľuje posledné okamihy pred násilným usmrtením Ilčíčky, žiadajúcej návrat syna Štefana z frontu. Vo svojich pamätiach Milo spomína: “Ani Ilčíčku som si nevyhútal. Bola-žila taká žena v Polhore. Aj tak zahynula, keď sa Polhorci za prevratu oborili na tamojších žandárov.” Predlohou k postave Ilčíčky mu bola Katarína Tarčáková (1856-1918), dcéra hájnika Ignáca Tarčáka z Vysokého. Jej prvým manželom bol Pavol Rusnák (Ľudma), mala s ním okrem iných aj troch synov - Jána, Štefana a Pavla. Všetci traja okúsili fronty Prvej svetovej vojny, Ján s Pavlom to dotiahli k československým legionárom (Ján legionár v Rusku, Pavol v Taliansku). Menej šťastia mal Štefan Rusnák, ktorý padol v boji. Okrem synov-vojakov nemala Katarína bližšie správy o druhom manželovi Pavlovi Štefaniakovi (nezvestný). Milo Urban zachytil smrť Kataríny Tarčákovej (Štefaniak - Rusnákovej) faktograficky presne. Umrela dňa 25. novembra 1918 na následky prebodnutia bodákom poľského legionára v okolí ľudovej školy.

Tu sa Milo Urban stretáva s priezviskom Koňarčík, v učiteľkinej transkripcii maďarsky znejúce Csikós. Nevedno, koho mal Milo na mysli, no priezvisko svojho spolužiaka zakomponoval do názvu novely Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh.

Milo opisuje jej vyučovacie metódy, obohatené svojským humorom. Patrilo k nim pomaďarčovanie priezvisk, aby to lepšie vyzeralo pred uhorskou (maďarskou) školskou inšpekciou. Predsa len, po Apponyiho školských zákonoch (1907) bola maďarčina výrazne preferovaná vo vzdelávacom procesu na úkor jazykov iných národností monarchie.

Ďalšie diela Mila Urbana

Jašek Kutliak spod Bučinky (1922)
Výkriky bez ozveny (1928)
Z tichého frontu (1932)
Živý bič (1927)
Hmly na úsvite (1930)
V osídlach (1940)
Zhasnuté svetlá (1957)
Kto seje vietor (1964)
Zelená krv (1970)

tags: #milo #urban #dreveny #chlieb #rozbor