Ladislav Novomeský: Život a dielo slovenského velikána
V dejinách Slovenska nájdeme len málo osobností, ktoré by sa dali porovnať s významom Dr. h. c. Ladislava Novomeského (* 27. decembra 1904, Budapešť - † 4. september 1976, Bratislava). Bol to nielen slovenský, ale aj československý a slovanský, a dokonca aj európsky moderný básnik, publicista, kultúrny politik, žurnalista a redaktor DAVu, povereník pre školstvo a osvetu, predseda a čestný predseda Matice slovenskej či predseda Spolku slovenských spisovateľov, rehabilitovaný politický väzeň a iniciátor významných dejinných a štátotvorných udalostí 20. storočia.
Vladimír Mináč, jeho nástupca a predseda Matice slovenskej, povedal, že "dejiny duše a osudy človeka Novomeského", ktorý bol "povolaním novinár, vyvolením básnik", sú "hlboko vrastené do slovenského národa". Jeho život a práca, založená na princípe čistoty, "hraničí s legendou", pretože určoval súradnice novodobého slovenského života.
Dejiny k nemu však boli - a vlastne stále sú - nespravodlivé. Nadávali mu do „čechoboľševikov“, zdôrazňuje Mináč, no v skutočnosti dejiny ukázali, že bol prvý, kto pochopil spolužitie Čechov a Slovákov v najživotaschopnejšej podobe „rovného s rovným“.
Bol krutý k sebe - hovorí Mináč - nie pretože uveril, ale pretože poznal. Podľa Mináča sa do Novomeského domu a vesmíru zmestí v rovnakej miere Praha, Paríž, Ostrava, Madrid, Londýn, Bratislava, Moskva i Senica; je tam priestor pre Hviezdoslava, Jonáša Záborského, ale aj pre Apollinaira, Majakovského a Jesenina.
Pripomína to známy obraz Milana Medúza, ktorý inšpiroval logo Spoločnosti Ladislava Novomeského, kde sa v štýle Vasarelyho objavujú miesta života, kde Novomeský pôsobil ukazujúc komplexnosť jeho sveta, svetonázoru a hodnôt.
Matica slovenská si ho spolu s Inštitútom ASA, Spoločnosťou Ladislava Novomeského, Spolkom slovenských spisovateľov, Klubom Nového Slova a SZPB v roku 2024 pripomína odhalením pamätnej tabule v Aleji národných dejateľov v Martine 25. 10. 2024 a konferenciou 26. 10. 2024 v Bratislave.
Ladislav Novomeský
Detstvo a mladosť
Ladislav Novomeský, známy viac ako Laco Novomeský, pochádza z rodiny krajčíra Samuela Novomeského a Irmy Příkopvé. Novomeského detstvo sa odvíjalo medzi Budapešťou - kde sa v roku 1904 narodil, absolvoval obecnú školu a gymnázium - a vidieckym prostredím záhorského mestečka Senica.
Senica mala vplyv aj na Novomeského romanticko-poetické vnímanie sveta, a so Senicou ho tiež spája kamarátstvo so spisovateľom Ivanom Horváthom. V Novomeského poetizme sa prejavuje človek v unikátnosti a jedinečnosti okamihov života - popisovanie a zžitie sa so svetom v podmienkach aké sú, pričom oné druhé prostredie bolo hlavným stimulom pre sociálnu poéziu nabádajúcu k sociálnej zmene.
Budapešť sa stala dôležitou pre pochopenie vzdelávacieho systému v Rakúsko-Uhorskej monarchii a taktiež životných podmienok robotníkov začiatku 20. storočia. O Senici a Budapešti hovorí aj v rozhovore zo 60. rokov, kde zdôrazňuje negatívne skúsenosti so vzdelávaním v Pešti, ktoré rozhodne vplývali na formovanie Novomeského svetonázoru.
„V rokoch 1914 až 1919 študuje v Budapešti na gymnáziu na Barcsayho ulici - štvrtú triedu opakuje. V roku 1918 pracuje v muničnej továrni v Budapešti - Csepeli a spolu s ostatnými robotníkmi demonštruje proti vtedajšej vláde a proti ťažkej sociálnej situácii…,“ píše Cafíková.
V období 1. svetovej vojny sa prejavovali radikálne rozpory, čo viedlo k výbuchu proletárskej revolúcie v Uhorsku a vzniku Maďarskej republiky rád, ktorá je však vnímaná v kontexte slovenských dejín kontroverzne. Novomeský si toto obdobie pamätal ako významnú črtu zo svojho detstva v článku Jar v Pešti 1919.
Podľa svedectva dcéry Eleny však Novomeského hodnotové postoje formovala aj evanjelická výchova v kontexte sociálneho cítenia, ktoré sa zmiešalo so skúsenosťami vo fabrike Csepel. Bližšie o tom hovorí v rozsiahlom rozhovore: „Podmieňovali sa, k tomu presvedčeniu ho priviedla prísna evanjelická výchova, najmä zo strany mamy, ktorá jeho život nesmierne ovplyvnila.
Medzi tým vzniká Československo - rok po jeho vzniku sa Novomeského rodina vracia domov do Senice (pri návrate mu skonfiškovali zbierku revolučných letákov). V tom istom roku sa Novomeský vydáva na pedagogickú dráhu - stáva sa študentom učiteľského ústavu v Modre.
Začal čítať z vlastnej iniciatívy Kukučína, Vajanského a zaujímať sa o modernu, Devětsil, Šaldu, Neumannove Rudé zpěvy; navštevoval Mišíkovo kníhkupectvo, kde začal masívnejšie čítať rôznorodú literatúru (dostal sa tu i k Wolkrovej Těžkej hodine).
V roku 1923 končí štúdium, dostáva učiteľské miesto v Bratislave a stáva sa externým poslucháčom Filozofickej fakulty. Tu - a taktiež vďaka predchádzajúcemu samo-štúdiu- získava svoj obrovský rozhľad v dejinách filozofie, literatúry a umenia.
Kariéra a tvorba
Po príchode do Bratislavy začína Novomeský aj svoju kariéru bojovníka za práva. Vďaka pobytu na Filozofickej fakulte sa stáva prispievateľom do časopisu Mladé Slovensko. Šmatlák pripomína, že sa okolo tohto časopisu rozšírili diskusie v študentskom hnutí o povahe a politickej orientácii novej slovenskej inteligencie a pripomína taktiež, že začínala pod vplyvom Októbrovej revolúcie silnieť túžba vytvoriť z Československej republiky socialistický štát.
Novomeský v roku 1924 rediguje mesačník Mladé Slovensko a prostredníctvom Urxa nadväzuje kontakt na Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska a zoznamuje sa s ďalšími autormi, s ktorými pripravujú modernistický časopis DAV. Počas roku 1924 vzniká literárna príloha časopisu Pravda chudoby s názvom Proletárska nedeľa; autori dostávajú priestor v časopise Spartak, pripája sa prozaik Peter Jilemnický, Eduard Urx a samozrejme Ladislav Novomeský.
Novomeský sa radikalizuje najmä po vstupe do strany (1925), kedy prechádza na neistú dráhu ľavicového novinára v redakcii Pravdy chudoby, opúšťa učiteľské zamestnanie a svojou žurnalistickou činnosťou pociťuje skúsenosti z praxe.
Po podrobnom komparatívnom študovaní ranných a neskorších Novomeského textov a prejavov by sa dalo povedať, že Novomeského tvorba 20. a 30. rokov je radikálnejšia, antikapitalistická až konfrontačná. Nebojí sa menovať a poukazovať na konkrétne problémy a konkrétnych ľudí.
V roku 1927 vydáva debutovú zbierku Nedeľa, čo je jeden z najzásadnejších krokov v Novomeského živote. Debutovú zbierku Nedeľa ilustruje predstaviteľ slovenskej výtvarnej moderny, Mikuláš Galanda. Sám autor o svojom diele neskôr napísal: „Keď niekedy niekoho zaráža atmosféra a kulisy mojej prvej básnickej zbierky Nedeľa, dnes by som mu chcel povedať, že pre mňa znamenali to, čo znamená pre chlapca - dlho väzneného medzi štyrmi stenami - prvá vychádzka na trávnatú, neohradenú lúku: vyváľal som sa z radosti nad jej objavom. A to je tiež odpoveď, prečo som svoju prvú básnickú zbierku pomenoval Nedeľou.
V tom istom roku (na jar a jeseň) je väznený za tlačové priestupky a platí pokuty. Štefan Drug sa podrobne venuje Novomeského stykom s justíciou v publikácii Červená sedmička nastupuje. Ako uvádza, policajní agenti o Novomeskom v hláseniach písali ako o „nebezpečnom komunistovi“ už v roku 1925.
Štátny zástupca po roku 1926 -keď sa stal Novomeský po Gottwaldovi šéfredaktorom Pravdy - často konfiškoval (cenzuroval) články. Novomeský chodil na výsluchy, nakoľko ho žalovali dotknutí a urazení, ktorých kritizoval.
Pokuty, výsluchy, trestné oznámenia za dopisovateľov Pravdy, exekúcie, vyhrážky, ničenie nákladov, cenzúra, sledovanie tajnými službami a v roku 1927 dokonca odsúdenie na 5 dní väzenia a to hneď dvakrát - to bola každodenná realita Novomeského ako zodpovedného redaktora. Drug dodáva, že i tieto trpké skúsenosti s tzv. „buržoáznou spravodlivosťou“ Novomeského utvrdili vo svojom presvedčení.
Aj Vladimír Mináč dodáva, že bol „tridsaťštyri ráz trestaný pre rozličné tlačové delikty“, čo len dokazuje jeho obetavosť a nekompromisnosť. Urx Novomeského strieda vo funkcii zodpovedného redaktora Pravdy a Novomeský sa ako redaktor Rudého práva presúva do Prahy - začína písať dvojjazyčne, aktívne sa angažuje v strane a pod vplyvom skúseností s prehlbujúcou sa biedou na Slovensku sa vyslovuje za radikálne krídlo strany, keď odmietne tzv. Manifest sedmi.
Aj túto situáciu a Novomeského ľavicovú radikalizáciu však treba vnímať v dobových súvislostiach. J. Mlynárik píše, že „v rokoch 1921 až 1938 bolo na Slovensku asi 920 štrajkov, na ktorých sa zúčastnilo 270 000 robotníkov. V rokoch krízy 1929 až 1933 úrady zaznamenali 1034 akcií nezamestnaných. „Aj to je dôvod, prečo neskôr Novomeský odmietal návrat k prvorepublikovým pomerom.
Na prelome - v roku 1930 - bol Novomeský podľa Rosenbauma okrem iného i redaktorom robotníckeho závodného časopisu robotníctva Podbrezovan, ďalej týždenníka Tvorba, plzenskej Pravdy; píše pre Rudé Právo, Rudý večerník; pred zákazom sa mal stať i redaktorom Rudá zář; neskôr v 30. Podľa Šmatláka sa Novomeského vzťah k umeniu mení už v polovici 20. rokov, kedy zomiera Jiři Wolker (1924) a o rok neskôr Sergej Jesenin.
Novomeský zažíva obdobie protikladov, s ktorými sa snaží vyrovnať. Keď v básni Dve balady písal o melanchólii východu, bola to reakcia na smrť Jesenina, ktorý bol pre Novomeského veľkou inšpiráciou v jeho hlbokej melanchólii a drsnom chuligánstve (spoznával v ňom aj predstavu seba ako dieťaťa veľkomesta - Budapešť, v ktorej vyrastal).
Prerod básnika vysvetľuje aj jeho výrok z konca článku Poetizmus: „Apollinaire zomrel. Nech žije Majakovskij!“ Mimoriadne tragicky vníma Novomeský dobrovoľnú smrť Majakovského v roku 1930 (ako symbolu „nového východu“ a zjednocovania poézie a revolúcie), ktorá zásadným spôsobom zasiahla aj jeho vzťah ku zmyslu, resp. skôr „neužitočnosti“ básnického umenia.
Pre Novomeského je táto tragédia symbol konca nezmieriteľnosti spojenia romantických individualistických gest s realizmom. Východisko z depresie našiel v teoretickej koncepcii dualizmu a účelovej tvorbe - Novomeský začal písať sociálne reportáže, ktoré podľa slov Šmatláka neviedli k rozpoltenosti autora. Básnik hovorí: „Že nemá moja práca rýmy? Má ale všetky prvky lyrického zákonníku. Že nie sú kondenzované v knižkách? Všetky veci si zaslúžia lyrických prílepkov a básnické pozlátko, i keď ich význam zmaže 24 hodín dňa, alebo i vtedy, keď zostanú nepovšimnuté.“
V tom istom roku sa udiala krvavá udalosť v Košútoch, keď četníci strieľali do štrajkujúcich robotníkov - Novomeský o tom píše v DAV-e a v brožúre s názvom „Nyní je v Košútech pořádek a klid…“Davisti o situácii informovali celú československú spoločnosť s presahom do zahraničia. Protest proti neprávostiam vyjadrili aj spisovatelia mimo časopisu DAV (Manifest slovenských spisovateľov podpísali aj neľavicoví spisovatelia ako E. B. Lukáč, J. G. Tajovský, M. Urban, J. Smrek a G.
V roku 1932 sa Novomeský oženil s Karlou Marešovou, s ktorou sa zoznámil v pražskej Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne styky s novým Ruskom a vydáva básnickú zbierku Romboid, ktorá je zbierkou sociálnych básní vydaná aj v typicky avantgardne poňatom obale. Novomeský ju publikuje na počesť Janka Kráľa.
Mimoriadne významná je pre Novomeského návšteva Sovietskeho zväzu v roku 1934 (Prvý zjazd sovietskych spisovateľov v Moskve), na ktorej sa zúčastnil aj Nezval a Jilemnický (autor na to reaguje aj v básni Moskovský večer). Novomeský je z novej sovietskej spoločnosti až nekriticko-idealisticky nadchnutý a získava nový zmysel umenia.
Prehľad najvýznamnejších diel Ladislava Novomeského:
| Názov diela | Rok vydania | Poznámka |
|---|---|---|
| Nedeľa | 1927 | Debutová zbierka |
| Romboid | 1932 | Zbierka sociálnych básní |
| Moskovský večer | 1934 | Báseň reagujúca na návštevu ZSSR |
tags: #nedela #priloha #noveho #slova #historia
