Obetný dar: Chlieb – História a Symbolika
Prinášanie obetných darov na oltár vyjadruje aj ochotu veriacich obetovať samých seba. Pozrime sa najprv na históriu prípravy darov. Od 4. storočia boli obetné dary známe v celej Cirkvi. V Ríme ich prijal aj samotný pápež. Okrem chleba a vína sa priniesli: hrozno, zelenina, olivový olej, vosk, syr, maslo, med, kvety, vtáky a zvieratá; aj liturgické predmety.
Peniaze sa ako dar prinášali od 11. storočia. Táto forma obetného daru existuje dodnes. Aj dnes sa praktizuje procesia s darmi zeme a prácou ľudských rúk, najmä počas slávnostných omší. Liturgia používa symboly zo Starého zákona (olej, kadidlo, popol, kropenie yzoporn a pod.), čiastočne zavedené Kristom ako symboly Nového zákona.
Chlieb a víno ako symbol Eucharistie
Chlieb pochádza ako človek zo zeme a je preto symbolom ľudskej existencie. Vznikol z ľudskej práce a preto je symbolom nášho sebaobetovania, ale súčasne dar Boží. Je dennou potravou človeka a je nevyhnutný na udržanie života. Víno hroznové, prirodzené, bez všetkých prímesí, na Východe zmiešané s vodou je obvyklým denným nápojom. Je tiež symbolom spojenia s Kristom i s veriacimi, lebo i ono povstalo vylisovaním mnohých bobúľ.
Svetlo prenikajúce oknami je symbolom Božieho osvietenia milosťou. Symbolika umelého svetla (olejové lampy, sviečky) je viazaná na noc a tak sa vytvára protiklad svetla a tmy Boha a diabla, milosti a hriechu, života a smrti. Najslávnejšou hymnou na svetlo je starokresťanský spev, dodnes zachovaný v byzantských vešperách Fos hilarion Svetlo sviečky pripomína Krista, bdelosť (služobníci bdejú - Lk 12, 35), očakávanie príchodu Pána /podobenstvo o pannách - Mt 25, 1-13/, preto sa sviečka používa pri krste, pri prvom sv.
Kadidlo (lat. incensum - horiaca vec) je voňavá zmes zo živice určitých rastlín. V staroveku v Oriente slúžilo na kultovú očistu. Židia ho používali výlučne v liturgii. V ostatných kultúrach malo voľnejšie využitie, osviežovali ním aj vážených hostí. V kresťanstve je symbolom modlitby. V liturgii slúži na uctievanie Oltárnej sviatosti či pri pohrebe. Incenzácia v omši je teraz len dobrovoľná. V príliš malých priestoroch sa častou presbytérium tak zatemnilo, že nebolo možné dobre sledovať liturgické úkony. Vo vzácnych pamätných chrámoch sa incenzáciou znehodnocovali fresky i obrazy.
Popol - je prasymbolom očistenia, odháňanie zlej moci, pokropenie v kostoloch, v domoch. Soľ - je symbolom hojnosti, symbol milosti a Sv. Má moc apotropickú, t. j. odháňať démonov a choroby, chráni pokrmy pred skazou a dodáva im chuť. Symbolika popola je pominuteľnosť (je pozostatok toho, čo už nie je), je symbolom smútku a pokánia.
Homília (gréc. homilía - rozhovor) je forma povzbudzujúcej a poučnej kázne, ktorá bola časťou synagogálnej liturgie v novozákonnom období. Bol to aj veľmi obľúbený spôsob kázania svätých otcov, ako forma výkladu Svätého písma, pri ktorom sa vysvetľovala veta za vetou alebo slovo za slovom s praktickým užívotnením. Dnes sa takto označuje jedna z foriem kázní. Je časťou liturgie, v nej sa počas liturgického roka majú z posvätného textu vykladať tajomstvá viery a normy kresťanského života. Homília je povinná v nedeľu a v prikázané sviatky. Odporúča sa aj vo všedné dni, predovšetkým v Adventnom a Pôstnom období (porov. CIC, kán. 767).
Hostia (lat. oltárneho kameňa, do menzy, vkladali ostatky svätých. majú charakter rakvy. veriacich. obetnom stole horia sviece. Je to symbol Života - Krista. „Ja som svetlo sveta“. na obetnom stole aj kvety. Tieto kvety nikdy nesmú byť umelé. byť znamením, že Ježiš je Život. Stôl je prikrytý oltárnym plátnom. to miništrant rozkladá ešte jedno plátno, tzv. prípadných úlomkov z hostií. dary. Chlieb v miske a víno v kalichu. pripravíme, a až potom to prebieha. darov. jeho meno. tvojho Boha. z postojov, ktorý máme mať pri obetnom sprievode, je vďačnosť. Všetko, čo máme a čo sme, patrí Bohu. zeme, hory, lesy, všetko živé, všetko je jeho dar. bola darovaná človeku, aby ju strážil a obrábal. jedno zo znamení, ako veľmi sa človek vzdialil od Boha. Božích darov. Teda každá sv. Bohu vďačný za všetko, čo dostávam z jeho ruky. potom pramení zodpovednosť. - aby ich použil ako pokrm a nápoj, ako svoje Telo a svoju Krv. sú základnou súčasťou výživy chudobných ľudí (aspoň na východe). to plody zeme, je to plod ľudskej práce. zaslúžia našu úctu a vďačnosť. spadol na zem. A keď sa načínal nový peceň, vždy sa požehnal. Eucharistie. stratilo tento svoj krásny význam. Bolo degradované častým opilstvom. znamením priateľstva. mieru a vkus pri pití vína a tento nápoj nezneuctievali. ako dar Bohu, čo duchovne obetuje. darmi svoju prácu a námahu. Chlieb je symbolom všetkej ľudskej práce. všetky miesta ľudskej práce: továrne, hute, kancelárie... na jej dôstojnosť. Chce posvätiť ono ľudské pretváranie zeme. čo sme robili pre dobro ľudí. samotnému Pánovi. večnú hodnotu, keď je konaná s láskou. Hroznové bobule je treba vylisovať a nechať vykvasiť. Kristova Krv akoby v sebe chcela spojiť všetky ľudské utrpenia. svoje utrpenie jemu odovzdávame, On ho očisťuje a spája so svojím. mieste vo sv. omši. a biedu celého sveta, aby to Kristus všetko mohol použiť pre našu spásu. by sme mali prichádzať s plnými rukami, každý s nejakým darom. dať. Ten musíme dať. brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa zmieriť. potom príď a obetuj svoj dar. si s ním na ceste.“ (). podmienku, aby Boh mohol prijať našu obetu. vine len jedna strana. a k stálym urážkam. cesta, ktorú nám ukazuje Ježiš: je to cesta odpustenia a zmierenia. našu obetu, aby prijal aj nás. zlí, pretože ani ja nie som chodiaca dokonalosť. pretože aj my potrebujeme odpustenie. reagujú, myslia a vidia inak, ako my. citu, sympatií, ale na prvom mieste je to vec vôle a rozhodnutia. „Odpusť mi!“. výhradu, nepriateľstvo, s prosbou, aby sme si veci vyjasnili. že už som mu odpustil, že už sa naňho nehnevám. cit, my máme v moci svoju vôľu, čo chceme, a svoj čin. tam, kde je to možné, vykonať preňho skutok pomoci. nesympatie nie je nič iného, než záležitosť času a milosti. modliť a čakať. lásku. Nesmieme však zostať len pri túžbe, je treba ju naplniť činom. chudobní, ktorí potrebujú ich pomoc. dary k jedlu. podporovala apoštolská a charitatívna činnosť. dary nahradené darom peňažným. Dávam zo svojho prebytku pre tých, ktorí to viac potrebujú. A to čo dávam, darujem Cirkvi. všetkých. Cirkev. Kňaz to potom používa pre dobro farnosti. dobrovoľné dary? Od Teba pochádza všetko. rúk. My sme pred Tebou len hostia a prichodiaci, ako všetci naši otcovia. dni na zemi sú ako tieň a nádej nie je. srdce, že máš zaľúbenie v úprimnosti. dobrovoľné dary z úprimného srdca. dobrovoľné dary Tvoj ľud, ktorý je tu. Ďalším veľkým darom, ktorý môžeme dať Bohu, je naša ochota k službe. Táto časť sv. slova. Božie slovo sa malo vtlačiť do nášho srdca. dobrom. núdznych, trpiacich, opustených. slovo, gesto, alebo pomoc. Sami sa máme stať chlebom. im dajte jesť!“ (???). Teda dať sa Bohu k dispozícii. , hovorí Pán (???). Bohu dáme vždy málo, pokým mu nedáme seba. že sa mu s vierou a láskou zveríme. sami seba, tak je to len pokus Bohu zaviazať oči. prosíme Bože, aby si nás prijal. ktorá sa ti zapáči. Veď Boh nás nemôže prijať, ak sa mu sami nechceme darovať (4). časti sv. omše je jeden krásny symbolický úkon - umývanie rúk. našej túžby po čistote, vnútornej čistote. že nemajú privilégium bezhriešnosti. tajomstvu. A sme si vedomí, ako málo sme hodní dotýkať sa Krista. vinu a očisť ma od hriechu“. Akoby pri tom zaznievali slová 15. „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov? posvätnom? srdce. úsilie, vnútorný boj a prácu na sebe. akýkoľvek hriech. myšlienka zachovať si čisté srdce. svojho srdca vrátnika, ktorý sa každého príchodiaceho pýta: „Si náš, alebo od nepriateľa? A to je práca. Bohu dať. prinášania darov má byť naša odovzdanosť. je krátka ďakovná modlitba, ktorú hovorili pri sv. bez kvasníc, pšeničnú múku s vodou, používame víno bez prímesí. sa naleje trochu vody. Pôvodne bol ten význam rýdzo praktický. je silné, a tak sa riedilo. je aj symbolom spoločenstva. pred Bohom nie ako jednotlivci, ale ako jeho ľud. muselo byť rozdrvené a upečené. spečený (=prežiarený) Duchom Svätým. nad obetnými darmi. boli vyňaté z profánneho použitia, že sú určené pre Pána. premenené Duchom Svätým. obdivuhodnou výmenou, na ktorej sme účastní. viac obdarováva. darov je počiatkom veľkého tajomstva. všedné a obyčajné, ako je chlieb a víno. strany sa opiera o nebo, ktoré je pre nás ešte tak nezvyklé. vystupujeme k Bohu. v tom prostom úkone prinášania obetných darov.
Pri bohoslužbách na veľké sviatky kňaz vo východnom obrade maže veriacich sv. olejom a tí zároveň dostávajú častice, partikuly požehnaného chleba (antidoru), ktorý bol posvätený na vigíliu sviatku, teda počas litie na večierni. Myrovanie je jedinečný prekrásny zvyk rozšírený medzi gréckokatolíkmi. Názov je odvodený od sv. oleja, ktorý sa nazýva myro. V nasledujúcich riadkoch chceme poukázať na korene a význam tohto liturgického úkonu.
Je to pozostatok dvoch odlišných zvykov, keď sa v cirkvi konala celonočná vigília - bdenie a zapaľovali sa olejové lampy pred ikonou sviatku. Sv. Bazil Veľký (+379) vo svojom Liste Duchovenstvu Neocézarei (List 207) píše o tom, ako veriaci šli na noc do domu modlitby a v skrúšení spievali žalmy. Táto celonočná vigília bola „výrazom ich pokánia“. V Jeruzaleme bola táto celonočná vigília prerušená procesiou so sviečkami na sv. miesta spojené s utrpením a smrťou Božského Spasiteľa. Pozostatkom týchto procesií na sv. miesta sú v našom obrade obchody okolo cerkvi na Veľký piatok, Paschu, Päťdesiatnicu atď.
Sv. Ján Zlatoústy (+407) zaviedol podobnú procesiu po uliciach Konštantínopolu. Procesie sa konali, aby veriaci vzývali Božiu pomoc a ochranu. Počas procesie biskup či kňaz prednášali prosby k Bohorodičke a svätým, na ktoré veriaci odpovedali - Kyrie, eleison, Hospodi, pomiluj. Táto verejná modlitba mala kajúcny charakter. Takto sa postupom času v byzantskom obrade zaviedla a udomácnila „litia“ ako kombinácia dvoch sviečkových procesií: slávnostných v Jeruzaleme a kajúcich v Konštantínopole. Litia, z gréckeho lité, čo znamená vrúcnú modlitbu, prosbu. Spojenie viacerých modlitieb dostalo meno - litania (por. v latinskom obrade litánie). V liturgii sa tento názov udomácňuje v č. storočí. Pôvodne sa na veľké sviatky ľud zhromažďoval z mnohých chrámov na námestí na modlitby a spev žalmov. Či nám to nepripomína naplnenie Pánových slov: Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia (Mt 26, 41)? Litia sa slúžila neskoro v noci po večierni. Potom sa veriaci vrátili do svojich chrámov a pokračovali v slávení ranných bohoslužieb, teda utierne.
Patriarcha Filothej z Konštantinopola (1379) vo svojej liturgickej reforme ohraničil tento litijný sprievod k narthexu, teda ku vchodu cerkvi, na miesto, ktoré bolo pôvodne vyhradené pre kajúcnikov. Simeon Solúnsky (1429) odporúča, že modlitby litie majú byť prednášané pri vchode chrámu tak, aby sa vyjadrila kajúcna dispozícia veriacich ako mýtnik (ktorý sa modlil pri vchode v chráme) alebo márnotratný syn. (O modlitbe 339). Z tohto dôvodu predpisujú liturgické rubriky, že jekténia litie má byť intonovaná v predsieni (narthexe) cerkvi (Ordo celebrationis, Rím, 1944, č. Litia sa rozvinula ako časť celonočného bdenia, spájajúc večernú bohoslužbu s rannou.
Sv. Ján Zlatoústy vyjadril svoj obdiv tým, ktorí strávia celú noc v cerkvi: „pozri sa na zbožný boží ľud, ktorý nehľadí ani na deň, ani na noc, ani na ospalosť, ani na nevyspatosť, ale v bdení zjednocuje deň s nocou.“ (IV. homília). Počas šiesteho storočia sa celonočné bdenie rozvinulo v monastieroch. Pred polnocou na záver litie bolo podávané ľahké jedlo - kúsok chleba s olejom a pohár vína, požehnané predsedajúcim. Počas pokrmu čtec pokračoval v čítaní apoštolov. Hneď po jedení mnísi pokračovali v bohoslužbe, spievajúc utiereň. V stredoveku, keď mníšske slúženia zaviedli do farských chrámov, vigília sa skrátila a jedlo sa vynechalo. Následne modlitba požehnania pokrmu sa modifikovala na modlitbu za dobrú úrodu a dodala sa pšenica na požehnanie. Takto od 14.
Pomazanie olejom malo v biblickej a antickej symbolike mnoho významov: olej je znakom hojnosti (Dt 11, 14), a radosti (Ž 23, 5; 104, 15), očisťuje a robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomlieždeniny a rany (Iz 1, 6; Lk 10, 34); spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu (KKC 695). Všetky tieto významy pomazania sa nachádzajú vo sviatostnom živote (KKC 1294). Akt pomazania olejom sa uskutočňuje pri sviatostiach: krste, myropomazaní, pomazaní chorých. Olej pri myropomazaní (krizmácii) je znakom „pečate Ducha Svätého“ (KKC 1295). Na tomto mieste treba zdôrazniť, že pri sviatostiach ide o celkom iný akt pomazania, sviatostný, ktorý sa nesmie zamieňať s chápaním myrovania. Myrovanie teda nemá význam sviatostný. Nie je to akési obnovovanie myropomazania, no je rovnako dôležité a má svoj význam. Samotné meno kresťan znamená pomazaný a je odvodené od samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný (KKC 1289), ktorého pomazal Duchom Svätým Sk 10, 38).
V Novom zákone, odkedy apoštoli „pomazali olejom veľa chorých a uzdravili ich“ (Mk 6, 13), kresťania verili, že posvätný olej má božskú moc uzdravovania. Sv. Hieronym (+420) dosvedčuje, že „mnohí uštipnutí hadmi by zomreli, keby neutekali k sv. Hilarionovi, ktorý požehnal olej a dotkol sa ním ich rán, takže boli uzdravení“ (Sv. Hieronym, Život sv. Hilariona, č. 32). Niektorí svätci používali olej z lámp, ktoré horeli na sv. miestach (Sv. Sáva) alebo horeli pred sv. ikonami (Sv. Nilus) na uzdravovanie chorých. V starších liturgických formulároch bola zvláštna modlitba na pomazanie chorých „sv. olejom z lámp“ (Goár, Euchologion, s. 678). Sv. Ján Zlatoústy sa zmieňuje o tom, že sa veriaci zvykli pomazať olejom z lámp horiacich v chráme: Mnohí z nich, ktorí sa pomazali tým olejom vo viere, zbavili sa chorôb (32. homília). V Európe bol olivový olej vzácnosťou, preto namiesto neho používali sviece; aj na vigíliach.
Litia sa zvyčajne slúži po večierni na vigíliach veľkých sviatkov. Po jekténii, kým veriaci spievajú predpísané stichiry, celebrant v procesii prichádza do predsiene cerkvi. Po stichirách intonuje rôzne prosby, na ktoré veriaci odpovedajú Hospodi pomiluj (12x). Kým veriaci spievajú stichiry s veršami, celebrant podíde k tetrapódu, na ktorom je litijná tácka - litijník. Na nej je 5 chlebov (prosfora), tanier pšenice, pohár vína a pohár oleja pripravený na požehnanie. Počas spevu troparu sviatku (3x) kňaz incenzuje tetrapod, zo štyroch strán (3x) a berie modlitbu na požehnanie chleba (porov. Ordo celebrationis, por. 57-59). Mohylov Liturgikon (1629) k tomu poznamenáva: „Je známe, že chlieb, ktorý sa požehnal (na liturgii), ochraňuje ľudí proti všetkým druhom zla, ak sa prijíma s vierou“.
O potravinách požehnaných na litii Liturgikon pripomína toto:
- Kňaz užíva požehnaný olej na pomazanie ľudí, ktorí prichádzajú (na konci služby) pobozkať ikonu sviatku.
- Konzumuje posvätné víno s úctou.
- Rozdelí chlieb na časti a dáva ľuďom ako antidoron;
- Zachová pšenicu na siatie, alebo urobí z nej múku.
Napokon Liturgikon pripomína kňazovi, že nemá použiť chlieb a víno z litie na slávenie liturgie.
Myrovanie sa deje v našich podmienkach na konci bohoslužieb. Veriaci prichádzajú na „uctenie (pobozkanie) ikony sviatku“, ktorá je zvyčajne umiestnená na tetrapóde. Stojac na strane tetrapóda a držiac nádobku so sv. olejom, „kňaz“ pomazuje ľudí na ich čelá (Goár, Euchologion, p. 7-8). Myrovanie sa niekde (napr. v byzantsko-ruskej tradícii) odohráva počas utierne (ak bolo vsenočné), keď kňaz štetcom maže olejom v znaku kríža čelá tých, ktorí prichádzajú pobozkať Evanjeliár (porov. Ordo Celeb.: 80, 86, 90). Pri pkmazaní olejom na čelo vo forme kríža kňaz ich pozdravuje slovami „Christos posredi nas“, na čo odpovedajú „Jest i budet“. Na sviatok narodenia Pána sa užíva pozdrav „Christos raždajetsja - slavite jeho“, a na Paschu zvyčajný pozdrav „Christos voskrese - voistinu voskrese“.
Cirkev učí, že pri udeľovaní požehnaní a svätenín veriacim má pre ich účinok viera podstatnú úlohu. Tak to potvrdzujú aj slová Spasiteľa: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 5, 34). Znak kríža na čele vyjadruje skutočnosť, že všetky božské milosti prichádzajú skrze spásnu moc Krista, ktorý je stále prítomný vo svojej cirkvi - Christos posredi nas (por. Mt 18, 20). Veriaci následne odpoveďou - jest i budet - vyjadrujú svoju vieru v Kristovu prítomnosť a pomoc.
Po uctení si ikony a myrovaní veriaci dostávajú kúsok chleba - porezanú prosforu, požehnanú na litii a „ak ju požijú s vierou, dá im veľa milosti, zdravie a iné (duchovné) dobrá“ (Simeon Solúnsky, O sv. modlitbe, 342). Požehnaný chlieb je symbolom Krista, „živého Chleba, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6, 51), a ktorý nám dáva ako fyzický tak aj duchovný život. Keď jeme tento chlieb s vierou, vyjadrujeme našu dôveru v Krista, že nás obdarí nevyhnutnou potravou pre naše telo (ako hovorí modlitba o rozmnožení chleba) a všetkými milosťami potrebnými pre našu spásu (Jn 6, 5-51). Požívanie chleba antidoru sa niekedy interpretuje aj ako pamiatka na hostinu lásky - agapé starých kresťanov. V dávnoveku v cirkvi bolo agapé po každej liturgii. Antidor z gr. znamená vrátený dar. V prvotnej cirkvi veriaci prinášali dary k sv. liturgii. Bol to obetný dar - chlieb - prosfora, ktorý sa nepoužil pri sv. liturgii. Zvyšný chlieb potom cirkev vrátila veriacim na konzumovanie.
Voľakedy boli u nás ľudia hlboko spätí s prírodou. Sami si dorábali chlieb z vypestovanej pšenice. Dorábaný chlieb znamenal pre nich mozole a tvrdú prácu na roli. Preto mali chlieb vo veľkej úcte. Myrovanie, olej a chlieb boli vo veľkej úcte, neoddeliteľná súčasť náboženského života. Dnes naša generácia v mestskej a technickej spoločnosti už nedokáže tak spontánne vidieť a pochopiť význam znakov, ktoré nám Cirkev a Kristus ponúka.
Preto keď pôjdeme nabudúce na myrovanie, uvedomme si, že skrze posvätený olej sa nás dotýka Kristova moc, ktorá ma silu uzdravovať. Pamätajme, že keď jeme posvätený chlieb, dostávame sa bližšie ku Kristovi, pravému chlebu, „ktorý dáva svetu život“ (Jn 6, 33).
História vína v Malokarpatsku
tags: #obetný #dar #chlieb #história #a #symbolika
