Marianna Murfanová a dobrodružstvo na ostrove lemurov

Mesto Nípap je až neobyčajne pokojné a tiché. Nič sa tam nedeje. Práve to na ňom nenávidí Marianna Murfanová. Túži po dobrodružstve a to sa jej nakoniec splní. Náhodou sa dostane na jeden z prekrásnych ostrovov. Tam pomáha domorodcom s ich problémami a pritom priťahuje ďalšie. V prírodou vytvorených prastarých tuneloch náhodou nájdu zlatý zvitok, o ktorý prejaví záujem aj Lemur, obluda s ľudským telom a hlavou lemura. Okrem neho sa tam úplnou náhodou objaví aj nebezpečný zločinec. Marianna sa aj napriek tomu snaží zistiť, aký význam má zvitok a tiež zvláštne denníky, ktoré nedokáže rozlúštiť. Náhodou zistí, že človek, ktorého roky považovala za svojho učiteľa chémie, je niekto oveľa záhadnejší a len úplnou náhodou sa dostane do problémov.

Lemur kata

Chladné ráno na letisku

Bolo nesmierne chladné ráno. Všetky autá v meste mali na sklách námrazu. Studený vietor fúkal zo severu a ohýbal kmene stromov, z ktorých opadávalo farebné lístie. Slnko ešte ani nestihlo poriadne vyjsť, už ho zakrývali sivé mraky. Na prázdnom mestskom letisku sa nič nehýbalo. Odrazu sa ozval hukot a z ničoho-nič tam pristálo menšie nákladné lietadlo. Nebolo vôbec ničím zaujímavé. Práve naopak. Pôsobilo staro, lacno a vyzeralo ako tisíc ďalších. Vystúpil z neho malý muž. Tvár mu sčasti zakrýval klobúk a cez hnedú košeľu mal prehodené sako. Stal ticho a rozhliadal sa okolo. O niekoľko minút sa spoza rohu vynorili tiene a nakoniec aj dve postavy. Dvaja vysokí muži kráčali smerom k lietadlu. Ani jeden z nich neprehovoril, len napredovali.

„Podľa toho, kto sa to pýta.“ odpovedal vyšší a premeral si ho. Malý muž sa usmial, no len na chvíľu. Potom zas nahodil vážnu tvár. „Ako vidíte, prišli sme. Svoje meno vám prezradiť nemôžem. Nepotrebujete ho vedieť.“ Aj malý muž sa poobzeral. „Poviem vám len to, že organizácia, pre ktorú pracujem si vás vybrala. Máte výborné výsledky, obaja.“ Vysoký muž zamyslene pozrel na kolegu. Druhý z mužov spýtavo pozrel na lietadlo. „Áno.“ uškrnul sa malý muž.

Malý muž sa pobavene zasmial a pokrútil hlavou. „Je to vaša práca. Ale máte pre nás inštrukcie. Tak hovorte.“ netrpezlivo podupkával nohou prvý. „Dobre. Pôjdete na ostrov. Je od mesta vzdialený necelých deväťsto kilometrov. Tam sa nachádzajú veľké zásoby niečoho, s čím sa nelegálne obchoduje. Na to máte prísť vy.“ Malý muž si ich premeral s prižmúrenými očami. „Nemám rád takéto vtipy.“ Potom sa odmlčal. „Už dnes tam budete.“ pokračoval po dlhšom tichu a podal vyššiemu zalepenú obálku. Ešte raz si ich premeral, pozrel na lietadlo a bez ďalšieho slova sa otočil na päte. Zmizol behom niekoľkých sekúnd.

„Ideme, nie? Si si istý? Nerád by som sa do niečoho namočil. Ten... tamten nevyzeral veľmi dôveryhodne. Neboj sa...“ Muž nakoniec prikývol a zapol motory. Postláčal skoro všetky páčky a gombíky, potom potiahol kormidlo k sebe a lietadlo s hukotom vzlietlo. Ivan medzitým roztrhol obálku a roztriedil papiere, ktoré mu dal malý muž. „Peter, pozri.“ On nervózne klopkal prstami po kormidle. Ivan rozvinul mapu a položil ju pred seba. Vyzerala ako nová, akurát, že na nej bola červenou fixkou nakreslená čiara. Cesta z letiska na jeden z ostrovov. Ibaže nevedel pri takomto svetle prečítať jeho názov. Leteli dlho a v pochmúrnej atmosfére. Peter sa sústredil a Ivan buď študoval papiere alebo rozmýšľal a pohrával sa pri tom s príveskom na krku. Lietadlo sklopilo nos, pomaly kleslo a pristálo na piesku.

Stretnutie s domorodcami

„Lebo mám plán. V tých papieroch sa píše, že tu žijú nejaký domorodci. No ešte nestretli moderného človeka. Pôjdeš do ich dediny, zatváriš sa prekvapene, že ich vidíš a povieš, že potrebuješ ovocie alebo niečo také. Ty si myslíš, že uveria? Musia uveriť. Niečo si vymysli. Ja si idem obzrieť ostrov.“ Peter chtiac-nechtiac prikývol a vystúpil z lietadla. Ivan tiež vystúpil, no najprv odložil papiere. Naraz zavreli dvere, ktoré hnusne zaškrípali. Poobzerali sa. Pláž, na ktorej pristáli, bola tichá. Vyzerala ako vystrihnutá z pohľadnice. Takmer biely piesok, azúrové šumiace more a listy paliem vlniace sa vo vetre. „Fajn. Ja idem pozdĺž pláže, ty do džungle.“ rozhodol Ivan a pohol sa dopredu. Peter pozrel pred seba. Bol tam úzky chodníček, ktorý viedol kamsi do stredu ostrova. Nemal čo stratiť.

Prešiel cez piesok, až došiel do tieňa. Chodníček bol úzky a kľukatý, no dobre udržiavaný. Netrvalo dlho a bol úplne obklopený zeleňou. Obrovské paprade, liany, kríky a nádherne voňajúce kvety. O pár minút sa pred ním zjavila malá lúčka, na ktorej boli drevené stoly a stoličky. Nestihol sa však naň pozerať dlho, pretože v kroví oproti čosi zašušťalo. Nato z krovia vystúpil malý chlapec. Nemohol mať viac ako šesť. „Ja som Peter. On prekvapene pokrútil hlavou. Nie, neviem. Chlapec sa hrdo vzpriamil. Zvláštne meno... Bývaš tu niekde? Tam je naša dedina. Naozaj? Chlapček prikývol a rozbehol sa doprava. Za lístím bol schovaný ďalší chodníček. Bol však lepšie ukrytý ako ten predtým. Peter utekal za dieťaťom a nevšímal si nič okolo seba. Po niekoľkých metroch sa konečne chodník skončil a chlapec sa predral lístím. Ocitli sa v dedine. Tornádo sa veselo usmial na Petra. On sa poobzeral a zbadal aj pár ľudí. „Hej. Peter prekvapene pozrel na Tornáda. Žeby mal až také šťastie? On prikývol a zas sa rozbehol. Kľučkoval pomedzi domy a vyhýbal sa ľuďom. Peter ho nasledoval, ale už pomalšie. Ako tak išiel, dedinčania si ho začali všímať. Na prvý pohľad to naozaj boli iba nejakí primitívni ľudia. Šaty mali z tenkej a zrejme ručne robenej látky. Ich pokožka bola o čosi tmavšia a aj vlasy mali tmavé. Všetky ženy v nich mal kvety alebo rôzne iné ozdoby. Všimol si tiež jeden podstatný detail. Boli bosí.

Tornádo ho nakoniec doviedol do stredu dediny, kde stal veľký dom, asi najväčší zo všetkých. Peter sa obzeral a čakal, kým vodca príde. Netrvalo to dlho. Z domu vyšiel stredne vysoký muž, zrejme o trochu mladší, ako Peter. „Nebojte sa,“ prihovoril sa mu Peter a milo sa usmial, „volám sa Peter.“ Vodca naňho zvedavo pozrel. „Došlo mi palivo. Počul som. Čo keby si sa išiel hrať?“ odbil ho vodca. Chlapec prikývol a vbehol do domu. Vodca sa zas obrátil na Petra. „Lietadlom.“ objasnil a zas sa usmial. „No... To som, ale o tých vašich veciach nemám ani ponatia. Vidím, že máte veľa ovocia.“ Vodca sa naňho uprene zahľadel. Lenže ten človek zrejme nemal ani ponatia o technike. Kývol na skupinku chlapov. „Tento človek priletel lietadlom, ale zrejme sa mu pokazilo.“ Peter si ho premeral a prekrížil ruky. „Len preto, že si vodca ešte nemusíš o všetkom rozhodovať. Nemáte sa k čomu. Áno.“ Vodca si ho už nevšímal a pozrel na Petra. Peter chvíľu rozmýšľal, no aj tak prikývol. „Budem na pláži.

Meno	Úloha
Peter	Pilot
Ivan	Študuje papiere
Tornádo	Chlapec z dediny

Hľadanie pašerákov

Vodca tiež prikývol a spolu s dedinčanmi išiel hlbšie do dediny. Peter sa otočil a smeroval k chodníku, ktorým prišiel. Snažil sa vyhýbať dedinčanom a zvedavým pohľadom. Cestou ho však niečo chytilo z ruku. Prečo? Lenže ja nelietam. Neviem lietať. Na lietanie mám stroj. Neverím ti. Ty si teda decko.“ vzdychol Peter a pevnejšie ho chytil. Spolu prešli k stolom a odtiaľ na pláž. „No, čo? Fajn, ja som našiel tých pašerákov. Sú úplne na severe. Ten som mal aj ja. Dosť... Tak vidíš.“ zavrčal Peter. Ivan prikývol a pozrel na Tornáda. To je Tornádo. Ivan sa zasmial. Potom pozrel na kraj džungle. Tam sa spoza lístia vynoril vodca s mužmi, ktorí niesli plachtu s ovocím. Tu máte. Ďakujeme. Hneď odlietame.“ usmial sa Ivan a naložil ovocie do lietadla. „Pomohli ste nám.“ Vodca mu uprene pozrel do očí. Zrejme rozmýšľal. „Artbub.“ povedal po chvíli. Nemáte za čo. Peter prikývol a nasadol do lietadla. Tak,“ začal, keď ich už nemohli počuť, „teraz už len splniť úlohu a vrátiť sa domov.

Bežný deň Marianny

Bolo sedem hodín, keď zazvonil budík. Strašne otravný zvuk sa ozýval po celom sídlisku. To sa však len v domčeku na kraji mesta začal nový, zaujímavý deň. Keď som vošla do kuchyne, celá rodina už bola na nohách. Sadla som si za stôl, a keď začal každodenný ranný zmatok, pokojne som jedla svoju obľúbenú banánovú kašu so sušenými banánikmi. Mama je zas zaťažená na dokonalú desiatu a obed, takže mi každé ráno dáva lekcie zdravej výživy. No najlepšia časť dňa je, keď zostanem v dome sama. Len čo mama zabuchne dvere, mám konečne pokoj. Veľmi často ho nepoužívam, preto ho niekedy niekde zabudnem. Lenže rodičia chcú, aby som ho mala pri sebe. Vraj, keď mi budú musieť zavolať. Je to proste nevyhnutnosť doby, ale ja to volám inak. Závislosť ľudí. Pozrela som na ten svoj a povzdychla som si. Potom som však napísala správu kamarátovi Samovi. Nerada chodím do školy sama a keďže autobus som už tak, ako vždy zmeškala, spýtala som sa ho, či ma nepočká. Chodí do školy s otcom autom a navyše býva len o pár domov nižšie. Veď prečo by ma nevzali? Aj keď... Väčšinou som veľmi otravná a nie všetci rodičia mojich priateľov to majú radi. Chvíľku som počkala, no keď mi neodpovedal, odložila som mobil do tašky. Dojedla som raňajky a letmo som pozrela na hodinky. Bolo už pol ôsmej. Nestíhala som do školy! Ako obyčajne.

Odpratala som misku zo stola a chytila som tašku. Potom som vybehla z domu rýchlejšie ako veverička po troch kávach a utekala som cez mesto. Naše mesto Nípap. Nie je veľké, ale dostať sa z jedného konca na druhý bez autobusu je dosť namáhavé aj pre dobre udržiavaného športovca. No a moje nohy začnú protestovať stále na tom istom mieste. Tesne pred našou bránkou. Po pár križovatkách som už úplne hotová. Tak o desať minút som už z diaľky videla bránu, ktorú neznášam. Veľká budova týčiaca sa hneď pri hlavnej ceste. Obrovská svetlohnedá stavba v strede mesta, navyše s priamym výhľadom na ulicu. Brána, dvakrát vyššia ako ja, je zvrchu natretá honosným čiernym lakom, ktorý sa lúpe spolu so starým. Dvadsať maličkých a hlavne starých komínov, z ktorých sa používa len jeden, kopec holubov a kamerový systém spred päťdesiatich rokov. Čo viac si priať? Dobehla som k nej a hneď som vedela, že som zase prišla ako posledná. Veď prečo nie?

Prebehla som školským dvorom, ani som si nevšímala, čo sa deje okolo mňa. Rýchlim krokom som došla až ku vchodovým dverám. Chytila som kľučku, potiahla som ňou, no dvere sa ani nepohli. Škola bola zamknutá. Priam úžasné! Dvere sa zamykajú, aby sa nejakí žiaci alebo niekto iný nedostal cez vyučovanie bez dovolenia von alebo dnu. Znova som pozrela na hodinky. Stal tam malý domček, v ktorom býval školník. Bol to starý, ale veľmi láskavý dedko. Vedela som, že tu pracuje už dosť dlho na to, aby vedel, že žiaci ako ja potrebujú skoro každé ráno otvoriť dvere. No nanešťastie tam práve dnes nebol. Dnes, keď máme ako prvú hodinu biológiu. Buchala som na jeho krehké dvere tak silno, až sa zakolísali a skoro spadli. „Ale, ale, ale...“ Obzrela som sa a na moje nemilé prekvapenie za mnou stal profesor Mokneský. Ani neviem prečo. To on sa ku mne stále správal odmerane a drzo. A ako on ku mne, tak aj ja k nemu. No ani jeho výzor nebol veľmi typický na učiteľa. Hnedo-čierne vlasy dlhé po plecia väčšinou stiahnuté v cope, vysoká postava a hnedé oči. Hľadel na mňa so zlovestným úsmevom. „Ja-ja som len chcela pozdraviť nášho školníka. Aha.“ povedal, no teraz už sa neusmieval. „Dobré ráno, pán profesor.“ povedal vzdialenejší hlas. Bol to hlas školníka, ktorý sa odniekiaľ vynoril. Konečne. „Och, to nie, ona ma len prišla pozdraviť, ako každý deň. Profesor chcel niečo namietať, no školník sa otočil ku mne. Školník si premeral s nadvihnutým obočím. Profesor zlostne zavrčal a premeral si ma. Ja som len nemo hľadela na ich hádku a neopovážila som sa ani pípnúť.

To ale neznamená, že ma máte ignorovať. Ja som tu ten, kto vychováva tie deti. Samozrejme, že nie. Všetci vidíme, ako sa to podpísalo na vašom zdravý.“ Školník na mňa pozrel kútikom oka a uškrnul sa. Tak prepáčte, no ide mi len o...“ pozrel na mňa a premeral si ma. Myslím.“ Potom sa otočil ku mne a povedal: „Ešte sme neskončili.“ Nato sa zvrtol a odišiel. Ďakujem vám.“ povedala som školníkovi, keď bol Mokneský už dosť ďaleko. Až teraz som si všimla, že v jednej ruke držal záhradné nožnice. Bol som strihať kríky, tam vzadu.“ povedal a ukázal na hustý porast pri plote, na druhej strane školského dvora. Neboj sa. Ešte stihneš na prvú hodinu. Iba som prikývla a nasledovala ho po dokonale pokosenom trávniku späť ku dverám. Vyšli sme po malých kamenných schodíkoch a on mi otvoril dvere. Nato som nenápadne vkĺzla dnu a ešte raz sa mu poďakovala. Na chodbe nebol nikto, iba kamerový systém, čo značí nikto. Prešla som k najbližšiemu oknu a začala som hľadať prezuvky v taške. Školník stal otočený chrbtom a rozprával sa s profesorom Mokneským. Nevychádzala som z údivu. Ústa sa mi dokonca same otvorili. Ja som sa inštinktívne uhla, ale mala som pocit, že ma predsa len videl. Radšej som sa zohla a prešla popod okno. Nakoniec som vošla do triedy, akoby nič a sadla som si na svoje miesto. Učiteľka práve končila pokus s nejakými kameňmi a hoci si už mohla zvyknúť, že meškám, aj tak to patrične okomentovala.

Zošity a knihy som si vybrala z tašky, a ďalej som nevenovala pozornosť tomu, aká som podľa učiteľky nezodpovedná, drzá, a tak podobne. Ani pohľady spolužiakov ma nezaujímali. Nech si myslia, čo chcú. V škole som našťastie mala aj svoju obľúbenú knihu. Stále niečo čítam a hlavne v škole. Podľa mňa je to lepšie, ako len tak čumieť na stenu. No samozrejme, nie všetci učitelia pre to majú pochopenie. Tejto učiteľke to však nevadí. Niečo mi však stále nedalo pokoja. Začala som rozmýšľať o tom, čo sa stalo. Nakoniec som si ale povedala, že sa tým prestanem trápiť, a že to nie je moja vec. Takto mi opisovala moja dobrá kamarátka Marianna deň, ktorý začal novú kapitolu v jej živote. Marianna je skoro obyčajné štrnásťročné dievča, ktoré doteraz žilo ničím nerušený život s rodinou a priateľmi v meste Nípap. Nikdy nestíha, nemá rada školu a navyše je niekedy až priveľmi sebavedomá a drzá. Teda má skoro ničím nerušený život. Keď bola mladšia, mala spolu s piatimi priateľmi pátraciu skupinu. Vyriešili síce len jeden veľký prípad, ale malé deti poteší aj niečo také. Keďže začiatok tohto dňa bol ako-tak normálny, musí asi pokračovať trochu zaujímavejšie. Hoci Marianna cestou domov rozmýšľala o tom, kam asi tak pôjdu tento rok na letnú dovolenku, nejaká tá myšlienka jej stále zaskočila k profesorovi a školníkovi. Doslova ju to zožieralo. A aj by ju to nakoniec zožralo, keby čírou náhodou nenašla lístok s prosbou o pomoc od istého Tornáda, ktorý ju veľmi zaskočil a pomohol jej zistiť, v čom je naozaj dobrá.

Cesta domov zo školy

Keď sa v Nípape skončí škola, ulice sú vždy plné. Marianna so svojou najlepšou kamarátkou Emou a jej mladšou sestrou Emíliou išli domov zo školy. Ona im, samozrejme, povedala o tom, čo sa ráno stalo. „Ten hlúpy učiteľ bol iba v nesprávny čas na nesprávnom mieste. A školník vás počul, tak pribehol. Nie je v tom nič zvláštne,“ okomentovala Ema a zas si uhladila rovné a večne strapaté vlasy. Išli po ulici preplnenej ľuďmi, ponáhľajúcimi sa domov a na autobusy. Práve sa chystali prejsť cez c...