História obce Hladovka a spomienky na starú Petržalku

V tomto článku sa pozrieme na históriu obce Hladovka a zároveň si pripomenieme spomienky na starú Petržalku, ktorá bola zrovnaná so zemou pri výstavbe panelového sídliska.

Hladovka: Pohľad do minulosti

Obec Hladovka leží v Oravskej kotline na rozsiahlom ľadovcovo-riečnom kuželi. V XVI. storočí uhorský panovník Albert daroval v roku 1438 čimhovský kraj rodu Plathyovcov. Na Oravskom zámku v tých časoch vládol mocný rod Turzovcov, ktorí zakladali dediny na miestach salašov a obchodných ciest.

Hladovka vchádza do dejín pod názvom Jelešňa (Ilešná) v roku 1597-1598 medzi valašskými dedinami Oravského panstva. Dolnokubínsky dekan Dr. J. Kohút uvádzal: „Dediny založené na hornej Orave mali za povinnosť ochraňovať severnú hranicu Uhorska.“

Potom Krištof Hlad z Nižnej Vsi dostal šoltýsske právo, aby zreorganizoval Jelešňu. Tú začal stavať na území dnešnej Hladovky.

Zemepán Juraj Thurzo 8. augusta 1608 udelil obyvateľom Hladovky výsadu vyberať mýto od obchodníkov a pocestných, ktorí cez obec prechádzali. O pomenovaní obce Hladovkou bolo veľa názorov. Najprijateľnejší uvádzame z Katolíckych novín, z rubriky Dopisy, str. 92: „V Hladovke sme; je to pôžitok, nie hlad: znak, že človek nežije len chlebom ale aj každým slovom, ktoré pochádza z rúk božích.

Valašské právo a povinnosti

Podľa Valašského práva (Matej Korvín 1474) nemali valasi platiť žiadne krajinské dane. Boli oslobodení od poplatkov, mýta a vecí verejných. Mali právo pásť ovce v lesoch a na lúkach patriacich k lesom Oravskému hradu. Ak by spôsobili škodu susedom alebo sedliakom, mali ako náhradu dať 6 oviec. Na Oravský hrad „šiestu ovcu a jedného barana.“

Po Krištofovi Hladovi bol za šoltýsa ustanovený Valent Zvolenský, ktorý 3. 7. 1615 zložil prísahu na Oravskom hrade. V júli 1624 prišli do dediny úradníci Oravského panstva a spísali všetky rodiny a stanovili, aké majú platiť dane. Poddanské povinnosti boli trojaké - peňažné, naturálne, robotné.

Život v Hladovke v 18. storočí

Zemepán Juraj Erdödy vydal Hladovčanom nový súpis poddanských povinností voči Oravskému panstvu v roku 1677. Peňažné dane a naturálne dávky sa vzťahovali na šoltýšsku usadlosť a päť sedliackych, čiže šiesta sedliacka usadlosť bola opustená.

V roku 1715 bol richtárom v Hladovke Ján Hladovský. V lete roku 1715 poslal zemepán Juraj Erdödy do dediny úradníkov Ondreja Pongráca a Juraja Abafyho, aby vykonali súpis obyvateľov, dobytka, výnosov z polí, pre nový súpis poddanských povinností. Dovtedy platil urbár z roku 1681.

Hladovka mala v roku 1770 65 roľníckych usadlostí. V septembri toho roku prišli do dediny stoliční úradníci, aby zaznamenali aktuálnu situáciu o živote v dedine. Richtár Ondrej Šprlák a obecný notár Martin Šprlák odpovedali na deväť otázok o Hladovke, ktoré sa stali základom pre nový súpis poddanských povinností.

Stará Petržalka: Spomienky na minulosť

Sú to len tri mesiace, čo si sídlisko Petržalka pripomenulo 50. výročie svojho založenia. S jeho budovaním sa oficiálne začalo 2. apríla 1973. Pre obyvateľov starej Petržalky, malebnej obce na brehu Dunaja, to však znamenalo počiatok katastrofy. Stavba panelákov ich pripravila o rodinné domy, záhrady a vlastne aj o život, aký poznali. Mnohí sa z toho nikdy nespamätali, všetkým zostali len spomienky.

Pre stavbu sídliska zrovnali so zemou takmer celú starú Petržalku. Vyše 150 ulíc, stovky domov, záhrady, marhuľové sady. Ktosi však rozhodol, že aj taká veľká dedina musí ustúpiť budovaniu „moderného“ mesta. Ľahko sa búra, keď o tom rozhodne od stola nejaký úradník. Ale čo ľudia, ktorí tam bývali celý život a zrazu prišli o domovy? Nejednému sa pri pohľade na tú skazu tlačili do očí slzy. Z pôvodnej obce sa zachovalo iba pár domov, zvyšok padol za obeť výstavbe sídliska.

„Jedného dňa som išla na ,Stalinku’, ako sme vždy volali Zadunajskú ulicu, do pekárne - a zrazu tam nebola,“ opisuje pre Pravdu dávny šok Darina Maďarová (65). „Keď som sa po piatich rokoch vrátila do Petržalky, už som to tam nespoznala. Zo ,Stalinky’ zostali len ruiny. Bolo to strašné. Štvrť okolo cintorína sa vyhla asanácii, zrejme pre blízkosť hraničného pásma. Bola to vlastne - a stále je - periféria Petržalky.

„Kým nepostavili Matadorku, mali sme pred domami polia a do potravín v Kopčanoch sme chodili s kanvičkami na mlieko. Hrávali sme sa na cintoríne,“ približuje Maďarová.

Otto Legát (66) býval v rodinnom dome na Makarenkovej ulici, hneď oproti gymnáziu na dnešnej Einsteinovej. Stále sa mu vracajú spomienky na detstvo, okolitú prírodu či na záplavy, keď sa vylial blízky Dunaj. Pri povodni im v záhrade zostávalo množstvo rýb. Zlaté časy sa mu skončili, keď mal dvanásť. Na nábreží chystali stavbu Mosta SNP a za obeť jej padol aj ich dom. „Znášal som to veľmi ťažko, tak ako otec. On ani otec totiž nechceli opustiť dom, ale jeho mama áno. Sťahovanie do paneláka privítala. „Presťahovali nás na Račiansku ulicu, rodičia sa neskôr rozviedli.

Kamil Karpáty (69) býval v rodinnom dome na kopci na Severnej ulici. „Všetko. Celá stará Petržalka, príroda, kamarátstva… Bol tam marhuľový raj. Môj strýc mal veľkú záhradu so samými marhuľami. A my sme mali záhradu so 150 koreňmi ruží. To bola krása, vôňa. Chovali sme veľkého vlčiaka. V tých miestach sa začalo búrať dosť skoro, už na prelome 60. a 70. rokov.

Rodičia Margity Nosekovej (67) vlastnili dom pri železničnej stanici na Nádražnej ulici. „Mame sa potom podarilo kúpiť rodinný dom v starom petržalskom centre na Koševého ulici, ale aj ten im o päť rokov zbúrali, takže zase skončili v paneláku. Veľmi ich to vzalo. Je to smutné.

Ďalšia Staropetržalčanka oprašuje spomienky na babku, ktorá si po zbúraní domu nevedela zvyknúť na bývanie uprostred betónového sídliska: „Bála sa plynu, bála sa výťahu, bála sa výšky. Ľudmila Hlaváčiková (78) si zase spomína na dvojčatá, ktoré sa len s ťažkým srdcom lúčili s rodinným domom. „Keď odchádzali, pýtali sa ma, či si do paneláku môžu zobrať motyky a iné náradie. To asi ťažko, povedala som. Načo by vám boli? Títo ľudia potom pomreli.

Milan Dunkel (63), ktorého dom rodičov stál na Hlohovej ulici, spomína: „Moji rodičia dostali za rodinný dom so šesťárovou záhradou 130-tisíc korún. Škoda 120 vtedy stála asi 65-tisíc,“ porovnáva.

Učiteľka Hlaváčiková prišla do Petržalky na umiestenku pred 56 rokmi. To, čo videla, ju zaskočilo. Základnú školu na Lysenkovej si však nevie vynachváliť. „Mala poslucháreň, poschodovú učebňu, fyzikálny kabinet aj laboratóriá.

Za centrum starej Petržalky považovali Zadunajskú ulicu - „Stalinku“, teda bývalú Stalinovu ulicu. Pamätníci nevedia zabudnúť na skvelú zmrzlinu Alima Alimoviča, okrúhle bochníky chleba či veľké Dubčekove rožky. A, samozrejme, na marhule. „Bolo ich toľko, že sme nimi kŕmili sliepky a prasatá.

V Petržalke bolo aj niekoľko pohostinstiev, motorest, dve kiná, ihriská, osvetové stredisko, cez Starý most (vtedy Most Červenej armády) tam jazdili štyri linky MHD - autobusy č. Ľudia mali tiež veľa možností na kúpanie - jazerá Veľký a Malý Draždiak síce ešte neexistovali, zato tam bola stará a nová „šutrovka“. Kúpať sa chodilo aj na známe Lido, kúpalisko pri rieke, či do Pečnianskeho ramena Dunaja, ktoré sa začínalo pri súčasnej Inchebe a popri Viedenskej ceste viedlo až k hraniciam.

„My z Kolónky sme sa chodili sánkovať na starý bunker. To bol náš kopec.

V obci nemali zavedený plyn ani kanalizáciu, niekde ani verejný vodovod. Používali sa plynové bomby a žumpy. „Vôbec sme to neriešili, bolo to normálne. Jednoducho boli také časy. To si dnes ľudia ani nevedia predstaviť.

Keď zanikla stará Petržalka a z ich domova zostala hromada sutín, pôvodní obyvatelia sa roztratili. Spojiť sa im pomohli sociálne siete. „Založil som ju 28. decembra 2010. Žena mala narodeniny, preto si to pamätám. Dva roky nato sme mali prvú stretávku, ešte v petržalskej reštaurácii Pod dubom,“ približuje.

„Museli by ste to vidieť. Toľko sĺz a emócií,“ opisuje Maďarová, ktorá nechýbala ani na jednej stretávke. Z prvej si spomína napríklad na babičku, ktorá sedela sama a zdalo sa, že nikoho nepozná. „Zrazu som začula, ako na ňu ktosi zavolal menom. To bolo zvítanie! Niečo neskutočné.

Stará Petržalka stále žije v spomienkach svojich obyvateľov, no tých ubúda. Čo z nej zostane? Možno len umelý kopec pri ceste na Jarovce. Práve tam navozili ruiny zbúraných domov.

Tabuľka: Porovnanie života v starej a novej Petržalke

tags: #pekaren #dolne #hony #história

Populárne príspevky:

• Eurowings a jedlo v príručnej batožine
• Vzor prílohy k VZN o dotáciách
• Recepty na lasagne s kuracím mäsom
• Všetko o svadobnej torte pre 80 porcií
• Ochrana uhoriek a tekvíc