História a súčasnosť Tornale: Od pekárne v synagóge po realitný trh
Tornaľa, mesto s bohatou históriou, prešlo mnohými zmenami. Od najstarších písomných zmienok až po súčasnosť, mesto si zachovalo svoju identitu a zároveň sa prispôsobovalo novým výzvam. Tento článok sa zameriava na dôležité udalosti v histórii Tornale a na súčasný realitný trh.
Najstaršie zmienky a vývoj mesta
Revúca, mesto ležiace v srdci historického územia Gemera, má bohatú históriu. Mesto sa nachádza v malebnom prostredí juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, na rozhraní Revúckej vrchoviny a Stolických vrchov, v blízkosti Národného parku Muránska planina. Kráľ Belo IV. dal donačnou listinou štítnickú občinu Bebekovcom v roku 1243. V nej sú vyznačené hranice panstva a medzi mnohými chotárnymi názvami sa spomína aj územie „terra Martini“, ktoré regionálni historici stotožňujú s chotárom Revúcej.
Dlhodobo sa tradovalo, že najstaršou zachovanou písomnou zmienkou o Revúcej je listina z roku 1357, v ktorej by mal byť spor o časť poľa na hranici chotárov medzi Revúcou a susednou obcou Muránskou Dlhou Lúkou. Podľa posledných výskumov tento údaj nemožno pokladať za hodnoverný, lebo originál spomínanej listiny do dnešných dní nie je známy. Hoci je písomne doložené, že už v prvej polovici 14. storočia došlo k osídľovaniu v hornej časti povodia Muráňa, za doteraz najstaršiu zachovanú písomnú zmienku o nej je možné považovať portálny súpis Gemerskej župy z roku 1427.
V roku 1427 mala Revúca 70 usadlostí a v 15. storočí patrila medzi najľudnatejšie osady Gemera. Po tureckom pustošení v Revúcej ubudlo 42 usadlostí v roku 1557. Zostalo 33, z nich 20 železiarskych a 13 roľníckych. V urbáre Muránskeho panstva je Revúca zapísaná ako „oppidum“ (mesto). Je to najstarší zachovaný písomný záznam, v ktorom sa Revúca uvádza ako mesto. Najstaršia zachovaná výsadná listina, v ktorej sa Revúca uvádza ako mesto, je až z roku 1616.
V najstaršom zachovanom zázname o železiarstve v Revúcej sa uvádza, že tu bolo 8 taviacich pecí, z ktorých tri boli zničené tureckým nájazdom a sedem hámrov. Počet hámrov presviedča, že Revúčania sa železiarstvom intenzívne zaoberali najmenej o sto rokov skôr. V auguste 1573, podľa Urbárského súpisu Muránkeho panstva, stálo v Revúcej 6 taviacich pecí, z ktorých dve boli opustené a jedna zničená následkom tureckého pustošenia. V činnosti bolo 6 hámrov. V meste v železiarstve podnikali predovšetkým Slováci.
V Revúcej bol v činnosti dvojkameňový mlyn v roku 1573. V Revúcej bolo 59 domov, všetky obývané. Okrem 47 roľníkov tu bolo 13 želiarov bez pozemkov. Poddaní mali 134 kráv, 258 ošípaných a 51 úľov včiel. Ďalej mali 31 koní a 226 volov, čo potvrdzuje rozvoj povozníctva. Richtárom Revúcej bol Benedik Šteller, železiarsky podnikateľ. Je najstarším známym richtárom Revúcej, lebo starší záznam o mene revúckeho richtára nepoznáme.
V roku 1690 skončila v Revúcej turecká nadvláda. Do tohto roku musela platiť Turkom daň, ktorú neustále zvyšovali. Zároveň bolo potrebné platiť poplatky zemskému panstvu. Zo 48 rodín z roku 1551 do konca tureckej nadvlády v Revúcej ostalo 13 roľníckych a 20 želiarskych rodín. V rokoch 1709 - 1710 Revúcu zasiahol mor, na ktorého následky zomrelo 128 osôb, z toho 32 hláv rodín. Zomierali predovšetkým obyvatelia z najslabších sociálnych vrstiev. V meste ostalo 24 opustených domov.
V roku 1787 sa zachoval najstarší známy protokol zo zasadnutia revúckeho mestského výboru (mestskej rady). Písaný je po latinsky. Po zničujúcich požiaroch v rokoch 1785 a 1806, v snahe chrániť majetok obyvateľov Revúcej pri požiaroch kúpilo mesto v Pešti hasičskú striekačku (sýkalku) za 300 zlatých a za jej dovoz do Revúcej sa zaplatilo 35 zlatých.
31.10.1817 sa predstavitelia Revúcej pod vedením richtára Martina Bartóffyho sa rozhodli, že na námestí postavia mestský dom. Mestský notár Jozef Morávek predložil návrh, podľa ktorého mestský dom mal mať: dve zasadacie miestnosti (jednu letnú a druhú zimnú), archív, miestnosť pre notára, miestnosť pre lekára, miestnosť pre obchodníka, miestnosť pre lekáreň, miestnosť pre krčmára - väčšiu pre pijanov, menšiu pre hostí, ďalej pre krčmára kuchyňu a izbu ako i 4 izby pre hostí. Zároveň tu mali byť 2 depozitáre, 3 pivnice a 1 väznica.
V roku 1820 odovzdali do užívania nový mestský dom na dnešnom Námestí slobody, v súčasnosti sídlo mestského úradu. Bola to vtedy po rímskokatolíckom a evanjelickom a.v. kostole tretia najväčšia stavba v meste. Mestský dom s manzardovou strechou postavili v klasicistickom slohu, neskôr bol prístavbou upravovaný. Dvojpodlažná budova má dva bočné jednoosové rizality zakončené segmentovou atikou a stredný trojosový rizalit, ktorý má rovnú stupňovitú atiku. Poschodie stredného rizalitu je členené pilastrami a polkruhovo zakončenými oknami so šambránou, nad ktorými je festón.
V atike stredného trojosového rizalitu je umiestnený oválny obraz Themidy. Vo dvore mestského domu boli hospodárske stavby. Tu býval mestský gazda, ktorý spravoval majetok mesta - lúky, polia, lesy, ako aj mlyny, jatky, krčmy a podobne. Vo dvore boli sklady dreva, sena, kôlne pre vozy a iné zariadenia. V roku 1831 v Revúcej vypukla cholera, ktorá usmrtila 132 obyvateľov. V rokoch 1847 - 1848 v Revúcej vypukol týfus, ktorý v prvom roku usmrtil 107 a v druhom roku 104 obyvateľov.
V roku 1854 sa Revúca stala okresným mestom. Revúcky okres mal tridsaťtisíc obyvateľov. Výsady okresného sídla trvali iba 13 rokov. Jelšavčania prejavili veľké úsilie, aby sídlo okresu bolo preložené do Jelšavy, čo sa im aj v roku 1867 podarilo, keby preložili hlavnoslúžnovský úrad do Jelšavy. Matej Nandrássy navrhol členom mestského výboru (mestskej rady) v Revúcej, aby požiadali o zriadenie poštového úradu. Návrh bol prijatý, ale jeho realizácia sa oddialila až do roku 1873.
16.9.1862 bolo otvorené Slovenské evanjelické a. v. gymnázium, známe ako Prvé slovenské gymnázium. Na gymnáziu sa vo všetkých vyučovacích predmetoch vyučovalo a od roku 1868 aj maturovalo v slovenskom jazyku. Počas 12 rokov existencie gymnázia na ňom študovalo 566 študentov takmer zo všetkých kútov Slovenska. Škola bola založená a udržiavaná len zo zbierok a milodarov slovenského ľudu.
20.1.1867 v Revúcej vznikla Vzájomná pomocnica, prvý finančný ústav svojho druhu v Uhorsku. Stalo sa tak po tom, keď tkáčsky majster Štefan Maliak upozornil Samuela Ormisa, že Lichardov Obzor uverejnil stanovy pomocníc základných v Nemecku. Ormis Maliakov návrh hneď podporil. Odvtedy bol dom Maliakovcov strediskom stretávania sa priekopníkov tejto myšlienky. Ich cieľom bolo založiť taký spolok, ktorý by združoval úspory a zo získaného kapitálu, ako aj z riadnych a mimoriadnych vkladov, by sa mohli poskytovať pôžičky za nízku úrokovú mieru, nižšiu, než bola v blízkych bankách a sporiteľniach.
V roku 1867 PhDr. Ivan Branislav Zoch, profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, prvý Slovák, ktorý obhájil doktorskú dizertáciu z fyziky, vystavoval na svetovej výstave v Paríži prístroj na meranie rýchlosti šírenia zvuku v rozličných plynoch. V meste založil z vlastnej iniciatívy meteorologickú stanicu, kde robil pozorovania. Vybavil ju najzákladnejšími prístrojmi na meranie sily a smeru vetra, vodných zrážok a tepla. Meteorologická stanica v Revúcej bola vybudovaná o štyri roky skôr ako Ústredný meteorologický ústav v Pešť-Budíne.
2.2.1872 v mestskej dvorane mestského domu (v súčasnosti pracovňa primátora mesta na mestskom úrade) sa uskutočnilo riadne valné zhromaždenie Vzájomnej pomocnice, z ktorého sa zachovala pozvánka. Majetok spolku za rok 1871 vzrástol o 36 668 zlatých a 78 grajciarov. 4.2.1873 novú budovu Prvého slovenského gymnázia vysvätil Samuel (Samo) Tomášik, evanjelický kňaz, spisovateľ, publicista, popredný predstaviteľ slovenského emancipačného hnutia v 19. storočí, horlivý cirkevný a národný pracovník pôsobiaci v blízkom Chyžnom.
Stavba merala na dĺžku22 siah a bola 7 siah široká (41,70 x 13,20 m). Koncom januára 1873 ju dobudovali tak, že v piatich „svetliciach“ sa mohlo začať učiť a zároveň pokračovali v dokončovaní započatého diela. Zavládla veľká radosť. Zo zbierok slovenskej chudoby vyrastal chrám vzdelávania v prostredí, ktoré čím ďalej, tým menej bolo naklonené slovenskej myšlienke. V novopostavenej budove sa uskutočnila prvá zábava za prítomnosti slovenských národovcov. Prvý tanec - valčík sa licitoval. Získal ho za 100 zlatých profesor gymnázia Július Botto.
4.9.1874 na zatvorenie Prvého slovenského gymnázia v Revúcej poburujúco reagovala slovenská inteligencia. Ján Botto v básni „Im - Vrahom!“, ktorej súčasťou je aj tento dátum, napísal:„Padol oltár obetí. Junač naša zbitá, prápor svätý rozniesli barbarské kopytá; zvíťazili! No hanba na nich sedí zbroji - hradby padli: však pravda, pravda naša stojí!“ 26.9.1874 po zavretí Prvého slovenského gymnázia bola na tento deň vyhlásená jeho inventarizácia. Odvolávali sa na to, že majetok je tých, ktorí za gymnázium prinášali najväčšie obete, teda všetkých patrónov. Podžupan Bertalan Szontágh reagoval tak, že poslal hajdúchov a policajtov. Pod ich ochranou sa do mestského domu preniesol archív, protokoly a všetky písomnosti.
27.4.1876 s výstavbou mestského hostinca mali Revúčania veľké, najmä finančné problémy. Národné noviny napísali: „...skrze stävenie velikánskeho hostinca, ktorý sa nikdy odplácať nebude, uvalili sa do takej biedy, že onedlho vyndú na mizinu.“ 13.1.1877 na námestí dokončili výstavbu mestského hostinca tým, že sa v jeho veľkej dvorane uskutočnil prvý ples. Mestský hostinec bol po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom postavený v rokoch 1818-1820. Celkový náklad na výstavbu bol veľmi vysoký, hradili ho prevažne z pôžičiek nebankových spoločenstiev. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom.
Impozantná veľká dvorana, postavená pre spoločenské a kultúrne vyžitie obyvateľov mesta a okolia, patrila vtedy medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Bola 19,80 metrov dlhá, 12,50 metrov široká a svetelnosť mala 8 metrov. Priestory tu dostali revúcke spolky - Maďarské kasíno, dobrovoľný hasičský zbor, neskôr aj úrady a ďalšie inštitúcie. Po 14.5. do 6.8.1892 zbúrali nižšiu vežu, zvonicu - strážnu vežu (campanellu) Rímskokatolískeho kostola sv. Vavrinca diakona, jednu zo vzácnych dominánt mesta.
Z histórie vieme, že revúcke meštianstvo oboch konfesií sa nad tým pohoršovalo. Pamätníci z radov Revúčanov potom tvrdili, že práce s rozoberaním zvonice stáli viac, ako by bolo potrebné zaplatiť za opravu jej strechy. V marci 1893 začali s výstavbou železničnej trate Plešivec-Revúca-Muráň. Pracovalo na nej vyše 1 000 robotníkov. Prví robotníci boli Taliani, za nimi prišli z južných častí Uhorska Maďari. Tí však zutekali pre namáhavú prácu a zlé podmienky pri výstavbe trate. Úsek dlhý 41 km vybudovali v rekordnom čase - za 6 mesiacov.
6.9.1893 po železničnej trati Plešivec- Revúca- Muráň prešiel prvý skúšobný vlak. 21.11.1893 do užívania odovzdali novovybudovanú železničnú trať Plešivec-Revúca-Muráň. Ozdobený vlak, ťahaný dvomi lokomotívami, priviezol hostí, medzi ktorými boli zástupcovia ministerstva, predstavitelia Gemersko-malohontskej župy a ďalšia honorácia s manželkami. Na revúckej stanici ich privítal mešťanosta Karol Pavol Štefančok. V mestskom hostinci bol slávnostný obed a večer divadelné predstavenie Lumpacius a podarený trojlístok, ktoré videlo 600 divákov. Potom bola tanečná zábava, na ktorej hrala cigánska kapela.
V júni 1919, po vzniku československého štátu v roku 1918 sa Maďari nevedeli zmieriť so stratou slovenského územia a v polovici mája 1919 začali prenikať na Slovensko ozbrojené boľševické maďarské skupiny. Vtrhli aj do Muránskej doliny, postupne napadli jej obce. 8.6.1919 sa dostali do Revúčky. „Zakopali sa na miestnom cintoríne v počte asi 24, ktorí stále hodovali, pili, ani sa nezbadali, že v pondelok po Sv. Trojici približovali sa naši statní obráncovia 4. a 7. Trenčiansky regiment od Muránskej Zdychavy. Bolševici ušli korytom potoka Zdychavky do Revúcej, kde sa vyvinul boj...“ Bolševické maďarské skupiny vtrhli 16.6.1919 do Revúcej, kde došlo k prestrelkám. Tu padol legionár Antonín Doležel. Pochovaný je v mestskom cintoríne. Na ultimatívny zákrok diplomatov Dohody v Paríži prinútili Maďarov stiahnuť svoje vojská z nášho štátu za demarkačnú čiaru, ktorá bola ustanovená medzi Maďarskom a slovenskou časťou Československej republiky. Posledné vojenské maďarské boľševické jednotky opustili Slovensko začiatkom júla 1919.
V roku 1919 vojna okrem utrpenia a obetí na ľudských životoch priniesla veľkú biedu. Niekoľkonásobne vzrástli ceny. Pre porovnanie ceny v meste narástli takto: 100 kg zemiakov z 5.- na 150.- Kč, 1 kg múky z 0.30 na 15.- Kč, krava zo 150.- na 3000.- Kč, kôň zo 120.- na 8000.- Kč a podobne. 29.7.1920 obecnému zastupiteľstvu JUDr. Milan Botto navrhol, aby obec Revúca prijala pôvodný názov Veľká Revúca. Odôvodňoval to predovšetkým tým, že na Slovensku je viac obcí s označením Revúca, čo často zapríčiňuje oneskorené doručovanie poštových zásielok, lebo „poštové zásielky pochodia po všetkých Revúcách na Slovensku, kým dostanú sa na pravé miesto, lenže často s 1-2 mesačným opozdenim.“ Obecné zastupiteľstvo návrh prijalo a rozhodlo, že bude prostredníctvom župného úradu žiadať o zmenu názvu Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenka. Názov Veľká Revúca sa potom používala až do roku 31.7.1930.
31.7.1930 obec Veľká Revúca zmenila svoj názov na Revúca. V prípise okresného úradu v Revúcej z 29.7.1930, č. 6644/30 sa uvádza, že: „...správne a zákonité pomenovanie obce Veľká Revúca je Revúca.“ V rokoch 1930 - 1936 v Revúcej sa zvýšila starostlivosť o zveľaďovanie ovocných sadov vysádzaním ovocných stromov. Podľa štatisticky poznáme počet niektorých ovocných stromov v roku 1930 a v roku 1936: čerešne 317 - 921 stromov, višne 17 - 50, jablone 44.
Synagóga v Tornali a jej premena na pekáreň
Ema Koreňová z Tornale pozná históriu miestnej synagógy z rozprávania rodičov. Miestni Židia ju postavili v roku 1910. Po roku 1989 židovská modlitebňa menila majiteľov. Zatiaľ poslednému z nich, Miroslavovi Vaculčiakovi, Ema Koreňová vysvetlila, že jedna z budov, ktoré kúpil, je bývalá modlitebňa. „Spravil mi po vôli. Z Izraela som získala vzor hviezdy a on ju dal urobiť. Tešila by som sa, keby budovu nepredal. Majiteľ, Miroslav Vaculčiak, hovorí o predaji modlitebne cez internet ako o jednom zo spôsobov. Hovorí, že vyzerala ako jednopodlažný rodinný dom zo začiatku 20. storočia a nič nenasvedčovalo, že sa v nej až do deportácií počas vojnového Slovenského štátu modlievali miestni tornaľskí Židia.
Po čase sa však rozhodol, že budovy predá. Najprv predával len tie okolo modlitebne, potom pridal aj ju. Už sa našli aj záujemcovia, ale zatiaľ ju nepredal. „Keby sa mi podarilo predať ostatné budovy, synagógu by som si nechal. Nechcel som, aby niekto prišiel a symbolickú hviezdu by znova vybúral alebo zamuroval. Dušan Rybár je predseda židovskej náboženskej obce v Rimavskej Sobote a v Tornali pracoval ako lekár takmer 30 rokov. O smutnom osude modlitebne vie veľa. „Kedysi boli v Tornali tri synagógy. V máji-júni roku 1944 sa začali deportácie tornaľských Židov.
Až do roku 1948, keď prevzali moc v Česko-Slovensku komunisti, bola v budove znovu modlitebňa. Potom priestor viackrát zmenil majiteľov, ale už nikdy nepatril židovskej náboženskej obci. Teraz predsedovi Rybárovi telefonujú ľudia a pýtajú sa ho, čo sa deje. Nemôžu uveriť, že synagógu niekto predáva na internete. „Je to hádam prvý podobný inzerát. Teoreticky by modlitebňu mohlo kúpiť mesto alebo židovská náboženská obec, ale nič také sa neplánuje. Predseda Rintel hovorí, že budova nie je z ich pohľadu synagógou a od 50. „Ústredný zväz nemá dostatok peňazí ani na údržbu a rekonštrukciu synagóg, ktoré vlastní, a preto nie je reálne, aby sme budovu bývalej modlitebne kúpili a zrekonštruovali. V niektorých mestách, kde sú synagógy, chýba židovská komunita; v spolupráci s mestami sa ich snažia premeniť na kultúrne centrá. Podľa Rintela žije v Tornali už len posledná židovská rodina.
Počas socializmu bola synagóga premenená na pekáreň. Približne 120 metrov štvorcových bývalej židovskej modlitebne blízko námestia v Tornali je slušná rozloha štvorizbového bytu. Ema Koreňová si pamätá, ako v nej bola pekáreň, keď mala asi deväť rokov. Najväčšiu synagógu v meste zbúrali a postavili na jej mieste paneláky.
Bola synagóga vždy kľúčom k životu židovskej komunity?
Súčasný realitný trh v Tornali
Súčasný realitný trh v Tornali ponúka rôzne možnosti pre záujemcov o kúpu alebo prenájom nehnuteľností. V ponuke sú byty, rodinné domy, pozemky a komerčné priestory. Mesto leží na významnej dopravnej tepne I/16 spájajúcej Zvolen a Košice a je súčasťou Južnej železničnej magistrály. V blízkosti mesta sa nachádza minerálny prameň Gemerka, známy od roku 1769.
Medzi aktuálne ponuky realitných kancelárií patria:
- 4-izbový byt na ulici Školská s 3D obhliadkou
- Investičná príležitosť - hotel, seniorhouse
- 3-izbový byt s balkónom po rekonštrukcii na ulici Poštová
- Pozemok s rozlohou 8304 m2 v intraviláne
- Rodinný dom - historická kúria s možnosťou dokúpenia pozemkov
- Komplexný areál s nehnuteľnosťami na ulici Poštová 52
Záujemcovia o bývanie v Tornali môžu nájsť byty rôznych veľkostí a štandardov, ako aj rodinné domy s pozemkami. Mesto ponúka kompletnú občiansku vybavenosť a je dobre dostupné z okolitých miest. Na okraji mesta Tornaľa v okrese Revúca sa nachádza minerálny prameň GEMERKA. Prameň bol objavený už v roku 1769 za čias panovania Márie Terézie. Od roku 2002 sa voda z prameňa plniť do fliaš.
Tornaľa je známa svojou rekreačnou oblasťou - plážové kúpalisko prevádzkované od roku 1969. Samotné Morské oko, miestnymi nazývané aj „Bezodné jazero“, je štátom chránená prírodná pamiatka a unikátny jaskynný útvar s hĺbkou až do 39 metrov. Obľúbeným miestom oddychu priamo v meste je aj mestský park Zoltánka, kde sa konajú rôzne športové a kultúrne podujatia. Park je známy aj svojimi takmer tristoročnými platanmi.
V blízkosti Tornale sa nachádzajú zaujímavé zrúcaniny hradov. Mesto ponúka kompletnú občiansku vybavenosť (školy, obchody, služby) a zároveň strategickú polohu. V blízkom okolí môžete navštíviť zaujímavé zrúcaniny hradov (napr.
tags: #pekaren #tornala #skolska #historia
