Pijavica staré maďarské jedlo recept a svedectvo jazyka o národnosti

Slovensko-maďarskú otázku otvárajú stále tí, čo sa boja otvorenia tzv. hanebných Benešových dekrétov. Myslím si ale, že nie politici sú blbci ale ľudia, ktorí im to zozerú aj s navijakom. Pri prezidentskych volbach aj jemu bola dobra madarska karta, proste overena finta na priblblejsich obcanov, tak slovenska aj madarska, madarske hospodarstvo je v krachu cim nastupuju ultrapravicove strany ktore lahodia uchu zdecimovaneho madarskeho obcana, u nas volebna kampan este ani nezacala poriadne a uz sa slota chysta na vojnu s madarskom. Tak len papkajte bluznenia z jednej aj druhej strany dunaja a mne sa dovolte nad vami zasmiat.

Lídri a aktivisti maďarskej štatistickej menšiny na Slovensku sú mimoriadne, ba až hystericky, agilní. Ako na bežiacom páse organizujú rozličné tie prednášky, konferencie, či besedy na maďarské „menšinové“ témy, na ktorých demonštrujú svoje všeobecne známe paranoické „menšinové problémy“ a maďarské pseudohistorické mýty a legendy. Na jednej z takýchto „besied“, na ktorej z takmer trojhodinového programu ostalo na otázky či pripomienky poslucháčov celých desať minút, posledný z prednášateľov predstavoval kočovnícke kmene, ktoré na prelome 9. a 10. storočia infiltrovali cez Karpaty do Podunajskej nížiny, ako jazykovo a kultúrne vyspelý a jednotný „maďarský národ“.

Lenže v auditóriu vedľa mňa sedel aj známy slovenský jazykovedec a ten počas celej „prednášky“ pohoršene krútil hlavou. Keďže na besedu už „nezostal časový priestor“, v závere sa aspoň stručne opýtal prednášateľa, akou rečou vlastne hovorilo tých sedem údajne „maďarských“ kmeňov? Prednášateľ sa zhlboka nadýchol a zvysoka vyhlásil, že „Predsa, po maďarsky!“ - už chýbal iba dôvetok „...vy somár!“. Milý jazykovedec však nekapituloval a vyzval prednášateľa, aby teda preložil do maďarčiny celkom jednoduchú vetu: „Drahá je tá riedka kaša!“. Pán lektor sa nadýchol ešte hlbšie, zrejme rozhodnutý odpovedať poslucháčovi ešte razantnejšie, ale potom si asi uvedomil lingvistickú podstatu otázky a celkom nezmyselne vyhlásil, že on sa s takými hlúposťami nebude zaoberať!

Tou „hlúposťou“ je totiž skutočnosť, že ešte aj v dnešnej spisovnej maďarčine znie tá jednoduchá veta takto: „Drága az a ritka káša!“ 1, čiže presne tak, ako v slovenčine alebo v iných slovanských jazykoch. Tak som si teda povedal, že sa trochu pozriem na najstaršie výrazy starých Slovákov a starých „Maďarov“ z prelomu 9. a 10. storočia.

Súčasná spisovná maďarčina totiž dokumentuje historickú skutočnosť, že údajných sedem maďarských kočovníckych kmeňov na prelome 9. a 10. storočia ešte vôbec nehovorilo spoločným jazykom, ktorý by sa dal nazvať maďarským. Maďarskí jazykovedci o tom vedeli už veľmi dávno a aj preto doplnili v 19. storočí (I. Széchényi a ďalší) spisovnú maďarčinu tisíckami umelo vytvorených „maďarských“ slov a novotvarov. Pravda, pritom si nesmieme namýšľať, že ostatné európske jazyky sú vo svojej slovnej zásobe „etnicky čisté“ - opak je totiž pravdou.

Prinajmenšom od doby Rímskej ríše a stáročnej nadvlády latinčiny boli všetky európske jazyky masívne atakované latinskými výrazmi, po latinčine nasledovali prevažne nemecké výrazy z obdobia prvej vedeckotechnickej revolúcie a v dnešnom období druhej vedeckotechnickej revolúcie sú už všetky svetové jazyky masívne atakované anglickými výrazmi prevažne americkej proveniencie. Taká je totiž nezvratná logika dopadov vedeckotechnického rozvoja na lexiku všetkých jazykov a tomuto spontánnemu procesu sa len veľmi ťažko ubránia aj tie najväčšie svetové jazyky.

A tu sme pri samej podstate našej otázky - akým jazykom sa vlastne v 9.-10. storočí dorozumievali títo naši kočovníci, z ktorých až v Podunajskej nížine vznikol dnešný maďarský národ? Slovanská podoba týchto bazálnych slov v dnešnej maďarčine by celkom exaktne svedčila o tom, že sa medzi sebou dorozumievali slovanskými výrazmi - je ich totiž v maďarčine neuveriteľné množstvo. A tie slovanské výrazy boli až také húževnaté, že ešte aj v znení dnešnej spisovnej maďarčiny sa zachovalo ich pôvodné slovanské -g (až o dve - tri storočia neskôr nahradené dnešnou hláskou -h), ba verne sa zachovali aj polosamohlásky a nosovky starej slovenčiny (ktoré sa z nášho dnešného jazyka už celkom vytratili): huba-gomba, kúkoľ-konkoľ, pstruh-pistráng, sluka-salonka a pod.

Z priestorových dôvodov uvádzam iba tie najfrekventovanejšie a najkrikľavejšie. Je predsa neuveriteľné, že by v krajinách, v ktorých sa títo kočovníci pohybovali, nebol ani jeden potok, močiar či aspoň pažiť (patak, močál, pážit) a v tých potokoch nežil ani jeden pstruh, karas, rak a vydra (pistráng, kárás, rák, vidra), alebo v močiaroch aspoň nejaká tá pijavica či hlísta (pijóca, gilista),že tam nebolo ani chrastie ani raždie (harast, röže) a nerástli tam ani huby, ani machy, alebo aspoň tá všadeprítomná pleseň (gomba, moha penés).

Nerástli tam kríky - baza, brečtan, hlohyňa, malina, orgován či aspoň šípka (bodza, borošťán, galagoňa, málna, orgona, čipke), neboli tam stromy - buk, cer, čerešňa, slivky (bükk, čér, čeresňe, silva), ba nerástli tam ani jedlé plody ako cvikla, dyňa, kapusta, mak, reďkev, tekvica či uhorka (cékla, diňňe, káposta, mák, retek, tök, uborka). Raž tam rástla bez klasu (rož, kalás) a inak to bol samý kúkoľ (konkoľ). Samozrejme, že v takej sterilnej krajine nežili ani vtáky - čížik, gunár, holub, hrdlička, kačica, kaňa, páv, pinka, sluka, straka, ba dokonca ani vrabec (číz, gunár, galamb, gerlice, káča, káňa, páva, pinť, salonka, salonka, vereb).

A so zverou to bolo ešte horšie - krajina nomádov nepoznala čo je to baran, býk, byvol, kanec, medveď či soboľ (báráň, bika, bivaľ, kan, medve, coboľ), ba nepoznala ani kapúna, potkana či pavúka (kappan, patkáň, pók). Pravda, toto všetko a spolu s tým aj mnoho ďalších základných javov a pojmov tá krajina poznala a samozrejme to poznali aj nomádi - lenže už dávno pred nimi to všetko poznali a pomenovali Slovania.

A tak bolo pre kočovníkov, ktorí boli na výrazne nižšom stupni jazykového vývoja, oveľa jednoduchšie prevziať od Slovanov pre tieto bazálne pojmy ich hotové a ustálené slovanské výrazy a natrvalo ich zaradiť do svojich jazykov. Len preto v dnešnej maďarčine pre uvedené a mnohé ďalšie najzákladnejšie bazálne javy a pojmy niet takých slovných výrazov, ktoré by aspoň zďaleka pripomínali uralskú jazykovú rodinu, o ugorskej skupine ugrofínskej vetvy jazykov ani nehovoriac.

Prekvapujúce je však to, že títo naši nomádi prevzali množstvo základných slovanských slov aj z tej oblasti, ktorá bola doménou ich spôsobu života a obživy - z kočovníctva a pastierstva. Kočovníci predsa žili najprv v prírodných brlohoch a až neskôr šiatroch a búdach (barlang, šátor, bódé), presúvali sa v lete na taligách (taliga) a v zime na saniach (sán), ťahaných rožným dobytkom, zapriahnutým do jarma (járom) a cez väčšie vodné toky sa premiestňovali na člnkoch a loďkách (čónak, ladik).

Pre svoj dobytok museli aspoň na zimu pripravovať krmivo - seno, slamu, sečku či obrok (séna, salma, sečka, abrak). Na to potrebovali aspoň kosy, hrable i vidly na ukladanie krmiva do stohov a kozlov (kasa, gereble, villa, astag, kazal) a pri kŕmení museli používať aj koše, sitá, či vedrá s obručami i klietky pre hydinu (košár, sita, vödör, abronč, kalitka).

Toto všetko sú najzákladnejšie javy, predmety a pojmy, s ktorými sa človek stretával od praveku a pre ktoré si vytváral slovné výrazy najneskôr už od paleolitu, aby sa vôbec mohol vyvinúť na človeka dnešného typu. Je preto mimoriadne zaujímavé, že naši ugrofínski nomádi ešte ani v 10. storočí n. l. nedisponovali svojimi vlastnými slovnými výrazmi pre uvedené a mnohé ďalšie bazálne javy a museli ich preto preberať od Slovanov a hlavne od Slovákov - aspoň tak o tom ešte aj dnes svedčí spisovná maďarčina (takmer všetky „maďarské“ výrazy, ktoré som uviedol, sa vyskytujú nielen v slovenčine, a v ďalších slovanských jazykoch, ale väčšina z nich aj v ruštine, takže evidentne nie sú prebierkami z maďarčiny, ako sa to občas zo zúfalstva a extrémneho nacionalizmu pokúša tvrdiť maďarská „jazykoveda“).

Túto celkom výnimočnú lingvistickú anomáliu možno logicky vysvetliť len tak, že kočovnícke kmene, ktoré na prelome 9. a 10. storočia n. l. infiltrovali do Podunajskej nížiny, hovorili rozličnými jazykmi, ktorých väčšina nemala s lexikou maďarčiny nič spoločné a preto si maďarčina, vznikajúca ako ich spoločný jazyk až na tomto území, výrazy aj pre najstaršie bazálne pojmy a javy musela vypožičiavať od pôvodného obyvateľstva Podunajskej nížiny - Slovanov a z nich hlavne od Slovenov, čiže starých Slovákov.

Oni to však zatiaľ nerobia a tak im musel prísť na pomoc vedec z toho najexaktnejšieho a najmodernejšieho vedného odboru - genetiky. Už v roku 1991 na podnet maďarskej vlády vykonal systematické veľkoplošné výskumy DNA a genetické analýzy obyvateľstva na území Maďarskej republiky americký vedec profesor Cavalli-Sforza a svoje exaktné poznatky zhrnul vo svojej oficiálnej správe do takéhoto záveru: „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom v Karpatskej kotline. Absolútna väčšina obyvateľstva MR nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet.“ 3 .

Celkom iným problémom, ako uvedené verbálne výrazy pre základné bazálne pojmy a javy, sú však slovanské slová prevzaté do maďarčiny z odboru poľnohospodárstva a najstarších remesiel a z odboru spoločenskej a štátotvornej nadstavby. Je ich také obrovské množstvo, že ich tu z priestorových dôvodov memožno uviesť ani výberovo. To je však už problém technickej a kultúrnej vyspelosti usadlého maďarského etnika v jednotlivých historických obdobiach, resp. jeho časového zaostávania vo vývine za autochtónnymi slovanskými národmi Karpatskej kotliny. V tomto sa dnešná spisovná maďarčina od jazykov ostatných európskych národov neodlišuje ničím, iba práve tým časovým zaostávaním.

(2) V tejto súvislosti len ako kuriozitu na pobavenie spomeniem dva slovensko - maďarské výrazy: kuchyňa - konyha (čítaj koňha) a hradnú vežu nebojsa - nebojszatorony (čítaj näbojsa toroň). Podľa tvrdenia archeológov i historikov, naši predkovia žili zhruba až do 12. storočia v jednopriestorových chalupách a teda kuchyňu nepoznali. Samo slovenské (ale aj české a ruské) slovo kuchyňa je celkom jednoznačne prevzaté z nemeckého Küche - kochen, zrejme spolu so zvykom stavať pri dome aj túto účelovú miestnosť.

Keby tento zvyk i slovo boli od Nemcov prevzali Maďari priamo, podľa zvukomalebných zákonitostí maďarčiny by malo v nej podobu kühe alebo küha, ale v nijakom prípade by nemohlo mať slovanskú koncovku -ňa alebo -yňa. Podobne je o aj s vežou nebojsa. Murované kamenné hrady sa v tomto priestore Európy stavali najskôr až od konca 12. storočia a ako prvá sa vždy na najneprístupnejšom mieste stavala mohutná obranná veža (na západe nazývaná donjon), aby sa do nej dalo uchýliť už aj pred dokončením výstavby hradu a až po dokončení výstavby tejto veže sa potom stavali aj ostatné časti hradu.

Jej názov v slovenčine má teda svoj logický význam, ale v maďarčine je lingvistickým nezmyslom - tento výraz v maďarčine nič neznamená. Na otázku, ako sa tieto dva a mnohé ďalšie podobné výrazy mohli dostať do maďarčiny v čisto slovenskom znení, sú len dve logické odpovede: alebo Sloveni - starí Slováci už pred 10. storočím stavali a používali viacpriestorové domy s kuchyňami i murované hrady s donjonmi - čo je len málo pravdepodobné a historiografia to rozhodne popiera, alebo bola početná prevaha a technicko-kultúrny predstih starých Slovákov a ostatných Slovanov v Karpatskej kotline pred našimi prišelcami aj po celé nasledujúce stáročia natoľko výrazná, že práve Slovania masívne zavádzali do života uvedené stavebné prvky a ich slovné výrazy a Maďari ich až od nich neskôr materiálne i lexikálne preberali.

ano Balaton berieme, vsak tam zili slovania predtym ako sem dosli madari, ale takisto slovaci prevzali nazov pre zupu Saris , v madarcine Saros megye cize Sarisska zupa - Blatna zupa , Spis - Sepes.

Netradičná dovolenka pre všetkých, ktorí chcú zažiť niečo nové a dobrodružné a ešte za málo peňazí. Úžasné zákutia, miesta kde zastal čas, neporušená príroda, to všetko vás čaká v delte Dunaja. My sme sa ju rozhodli objavovať na kajakoch, na ktorých sme ju splavili z Tulcee. Takto sme Dunaj odprevadili až do jeho ústia v Čiernom mori. Prekonali sme 150 kilometrov, z toho 130 na vode a 20 kilometrov sme sa zviezli traktormi.

Delta Dunaja je úžasným svetom, ktorý vás prekvapí svojou rozmanitosťou. Dunaj sa rozvetvuje na tri ramená. Kilijské, Sulinské a Svätojurské. Všetky tri sú obrovské a medzi nimi je spleť stoviek kanálov, jazier a mokradí. Objavovať deltu je preto nemožné bez dokonalej znalosti tohto priestoru. V pavučine vodných kanálov veľmi ľahko zablúdite. Delta má totiž okolo 3 446 kilometrov štvorcových a i keď si kúpite jej pomerne presné mapy, rátajte s tým, že delta sa každoročne trocha mení. Riečne nánosy totiž vždy pridajú niekoľko metrov. Lokalita svetového dedičstva UNESCO a prírodná rezervácia delta Dunaja pokrýva plochu 799 tisíc hektárov. Z toho 679 tisíc patrí Rumunsku, zvyšná oblasť je v Ukrajine. Je tak druhou najväčšou riečnou deltou v Európe (po Volge) a najzachovalejšou na kontinente.

Naša plavba začala v Tulcei. Samotné mesto so 100 tisícmi obyvateľmi je pre turistov atraktívne. Prvé zmienky o ňom sú zo 7. storočia pred našim letopočtom. Vplyv na rozvoj Tulcee mali Rimania, Dáci, Byzanťania aj Janovčania. Od staroveku tu bol významný prístav. Dodnes žije v Tulcii turecká, lipovanská, tatárska a ruská menšina. Posledným mestom, ktoré sme na splave navštívili a kde sme aj skončili, je Sulina. Tu ústi Sulinský kanál do Čierneho mora a Sulina je tak už klasickým prímorským mestečkom.

Očarila nás pláž s jemným pieskom, príjemným vstupom do mora, ktorá pripomína bulharské „retro“ pláže zo 70. rokov. Zabudnite na to, že v delte musí byť špinavá voda. Práve naopak, Dunaj cestou k Čiernemu moru ukladá nánosy pri brehoch a v samotnej delte vás prekvapí krásna, čistá voda plná rozličných živočíchov a rastlín. Vodné polia lekien vás potešia, ale po niekoľkých dňoch splavu, ich už máte plné zuby. Ťažko je totiž veslovať v hustom pletenci vodných rastlín, sťaby ste veslovali v pudingu. Nadšenci šnorchlovania si tiež prídu na svoje. Rozmanitý podvodný svet sa vyrovná aj morským zátokám. V čistej vode sa darí rybám. Rybári ich chytajú najmä do rôznych sieti, dokonca i do zakázaných žiabroviek. Pravdepodobne to nikomu neprekáža.

V deltských ramenách sa darí šťukám, kaprom, sumcom, karasom a kedysi tu kraľovala obrovská vyza, ktorá dorastá až do 8 metrov. Komáre k delte neodmysliteľne patria. A nie sú ich tu milióny, ale miliardy. Invázia komárov má našťastie svoje pravidlá. Komáre na vás útočia večer za šera a ráno za úsvitu a zabudnite nato, žeby ste sa ubránili bežnými repelentmi. Keď repelent, tak taký čo má viac ako 30 percent účinnej látky DEET a v čase komárích náletov sa radšej oblečte. Pozor, aj tenkú látku dokážu poľahky prepichnúť. Vo vode na vás zas striehnu pijavice. I keď sa vraví, že vraj pijavica lekárska je liečivá, určite to tak vnímať nebudete, keď z vody vyleziete aj s neželanými, odpornými, čiernymi návštevníkmi na vašom tele.

V malých, ospalých deltských dedinách sa cítite ako na začiatku minulého storočia. Domorodci sa živia rybolovom a tak má skoro každá rodina čln. I keď sú člny väčšinou staré, moderná technika dorazila už i sem a na starých koráboch sú hrdo pripnuté moderné motory. Ďalším najčastejším dopravným prostriedkom sú kone. Áut je málo a je to logické, na malých ostrovoch sa len ťažko autom niekam dostanete.

Z deltských dedín sa už i vo svete stala známou Mila 23. Názov má podľa toho, že sa nachádza 23 námorných míl od ústia do Čierneho mora. Obyvatelia sú Lipovanci, potomkovia hrdých starovercov, ktorých z cárskeho Ruska vyhnal Ivan Hrozný a oni sa usídlili práve v zázračnej Dunajskej delte. Ak už medzi domorodcov v malebných dedinách zavítate, rátajte s tým, že spoločnosť vám budú robiť i kravy, ktorých je tu neúrekom.

Hľadáte chutné a kvalitné jedlo v Krupine a okolí s možnosťou donášky priamo k vám? Bistro Plus ponúka široký výber jedál, od tradičných slovenských špecialít až po modernú gastronómiu, s dovozom priamo k vašim dverám. Preskúmajte ich menu a nechajte sa uniesť chuťami!

Donáška jedla v Krupine a okolí

Bistro Plus rozváža jedlo v Krupine (Stará Hora, Pijavice, Nová Hora, Červená Hora, STS, Kukučka, Kopanice) zdarma.

• Rozvozový čas: od 10:30 hod, do 45 minút od objednávky.
• Platba: hotovosť, gastrolístky alebo platobná karta.
• Cena obalu: cena jedla + 0,20€/obal.

Menu Bistro Plus: Široký výber pre každého

Bistro Plus sa pýši ponukou výnimočných jedál, ktoré uspokoja aj náročnejších gurmánov.

tags: #pijavica #staré #maďarské #jedlo #recept

Populárne príspevky:

• Lopta plnená pieskom: Váš pomocník pre jogu a fitness
• Recept na ovocný koláč so Zlatým Klasom
• Tradičný recept na Murín
• Porovnanie hrúbky plechov
• Recept na Tvarohový Koláč