Krása Kysuckých Osád: Osada Valangy a Jej Poľnohospodárska História

V súčasnosti radíme Valangy medzi osady, ktoré sa vyvinuli z cholvarkov, pričom sa nejedná o ojedinelý jav. Ako príklad môžeme uviesť Brýzgalky v Novej Bystrici, kde osídlenie prevyšuje 1 000 metrov nad morom. Istotne by sme našli aj cholvarky, ktoré postupom času úplne zanikli, nerozšírili sa do väčších, trvalo osídlených celkov.

Náznaky týchto stavieb sa objavujú v začiatkoch 18. storočia, pričom samotný termín „cholvarky“ bol známy už v 16. storočí. Zaujímavé, že čo dolina, to iné pomenovanie cholvarkov. V Klubine ich nazývali „bačovisko“, v Skalitom „búdy“, v Makove „letníky“, vo Vysokej nad Kysucou „bačoviská“ a v Oščadnici „šopy“.

Rozvoj cholvarkov siaha až do 19. storočia. Cholvarky predstavovali sezónne poľnohospodárske stavby, pozostávajúce z obytného priestoru a časti pre dobytok, pričom uvedené priestory nebývali od seba výrazným spôsobom oddelené. Cholvarky prioritne slúžili pre ustajnenie dobytka, spracovanie mlieka, prichystanie sena a prenocovanie.

Táto „romantická predstava bytia“, vzdialeného od domova niekoľko kilometrov, bola vlastne výrazným posunom v poľnohospodárstve aj architektúre. Dovtedajší život v kolibách a pasenie oviec, postupne vystriedali cholvarky. Predstavme si život v drevenom stane a spánok doslova na zemi, to boli koliby.

Profesor Bednárik uvádza, že pod Račou vedľa seba stoja oščadnické aj zborovské šopy - cholvarky, medzi ktorými je viditeľný rozdiel. Oščadnické šopy sú dvoj až trojpriestorové a majú pivnice, zborovské sú podstatne menšie, disponujú iba vyhĺbenými jamami.

Na jar sa gazda vybral skontrolovať svoj majetok a podľa potreby opravil nevyhnutné. Výnimkou nebolo, že počas letných mesiacov dobytok pásli aj odrastené deti a gazda sa venoval obrábaniu pôdy. V úvode príspevku spomíname, že Valangy doslova pripomínajú žijúce praveké hradisko. Podobne sa vo všeobecnosti o cholvarkoch zmieňuje aj profesor Rudolf Bednárik. „Bývanie, život a práca človeka na cholvarkoch vykazujú rad starobylých znakov.

Informácie v tejto časti príspevku, od autorov Bednárik - Marec, sa týkajú už konkrétne súčasnej osady Valangy, respektíve jej nedávnej minulosti. MUDr. Jozef Marec uvádza že, obyvatelia Oščadnice dodnes označujú osídlenie Valangy ako „Šopy pod Račou“ - „vaľangi“. Význam, pôvod slova „vaľangi“ autor odvodzuje z talianského „la valanga“, prípadne anglického výrazu „avalanche“ - lavína.

Moje detstvo sa z časti odohrávalo v Oščadnici v osade Závozy. Zrejme nárastom osídlenia v tejto doline, došlo časom k jej rozdeleniu. Nižšie položená časť sa volá „Závozy“, vyššie položená zase „Liptákovci“. Zo zreteľom na súčasnú katastrálnu mapu som teda vyrastal v časti, osade Liptákovci. Jednu lokalitu nad osadou sme vždy nazývali „Šopiská“. Dnes tam človek už nič nenájde, iba zarastené polia a hŕby kamenia, avšak pri pohľade na druhé vojenské mapovanie, tam museli byť cholvarky.

Dvadsaťpäť ročná Hana Liptáková z Oščadnice vypovedala o živote na šopách, ktorý sa sústreďoval na pasenie kráv a výrobky z mlieka. Dobytok sa na šopy začal zaháňať na jar, pásli i ženy, ktoré si so sebou na cholvarky brali aj menšie deti, hydinu a ošípané, v prípade, že by sa nemal kto doma o statok postarať.

Poznáme i „denný režim“ na šopách. Dobytok sa začínal vyháňať o 06,00 hod. a pásol sa do 12,00 hod. V uvedenom časovom okne sa využívali prevažne vzdialenejšie pasienky. Nasledovala 3 až 4 hodinová prestávka. Po oddychu bol dobytok opäť vyhnaný na pašu, páslo sa až do tmy a na bližších pasienkoch. Na pasienkoch nesmelo chýbať dostatok pitnej vody. Od prameňov a studní sa voda zbierala žľabmi do jamy, slúžila pre napojenie dobytka.

Nevyhnutnosťou bola aj príprava jedla pre ľudí, varilo sa prevažne raz za deň, najmä vo večerných hodinách. Vráťme sa ešte k paseniu dobytka na šopách. Nebolo ničím výnimočným, že pásli aj školopovinné deti, ktorých školská dochádza tým pádom prevažovala v zimných mesiacoch. Deti pásli cez deň. K večeru sa k nim pripojila dospelá osoba. Tá zostávala na noc na šopách. Deťom jedlo buď priniesla, alebo pripravila na mieste. Dospelí dojili večer a ráno kravy, nadojené mlieko spracovali, prípadne odniesli.

Profesor Bednárik konkrétne neuvádza, že informátorka Hana Liptáková sezónne žila na Šopách pod Račou, respektíve na Valangoch. Napriek tomu môžeme tieto informácie považovať za komplexné a uplatniteľné v prípade oščadnických cholvarkov, nakoľko ich ľudia v doline (Oščadnica - Lalikovci) nazývali spoločným termínom „šopy“.

Ďalšie riadky textu profesora Bednárika sú už konkrétnejšie a uvádza v nich, že Pod Račou sa nachádzajú osamelé a rozložené cholvarky, šopy, patriace osadám Oščadnice, konkrétne Závozom a Haladejovcom. Cesta z osád na cholvarky trvá približne hodinu.

Autor sa ďalej zmieňuje o ohniskách zhotovených z plochých kameňov, uložených na seba. Ohniská boli situované do rohu obytnej miestnosti a stáli na 80 cm vyvýšenine. Zaujímavú fotografiu sa podarilo vytvoriť MUDr. Jozefovi Marcovi vo Vychylovke - U Mazúrov. Snímok zachytáva interiér cholvarku s hákom na tragári, na ktorý sa vešal kotol nad ohnisko.

Na Šopách pod Račou stála veľký hospodársky objekt, akási trojšopa. Patrila Ignácovi Haladejovi, Márii Mosorovej a Jurajovi Guľasovi. Menovaní boli príbuzní, preto sa stavba delila na tri celky či časti. Počas našej návštevy Valangov sme stretli rodinného príbuzného Jožka L., ktorý žije v doline, osada Lalikovci. Aj on nám spomínal objekt, podobný vyššie uvedenej trojšope.

Údajne sa jednalo o veľkú hospodársku stavbu, nachádzajúcu sa v tesnej blízkosti chalupy s. č. 192. Jožko taktiež spomínal ako sa kravy na Valangoch pásli. Páslo sa od jari do jesene také množstvo, že voda z dvoch zdrojov pitnej vody, ktoré sa nachádzajú pod chalupami, zapáchala výkalmi dobytka. Ľudia sa preto rozhodli priviesť pitnú vodu z kopcov a ručne kopali žľaby nad chalupami.

Polia v lokalite „Pod Račou“, predpokladané primárne sezónne osídlenie svahu Veľkej Rače, sa využívali ešte v roku 1950. Vieme to vďaka už spomínanej historickej ortofotomape z roku 1950. Na mape zreteľne vidíme nielen túto lokalitu odlesnenú, ale aj farebná škála polí prezrádza, že sa naďalej kosili. Na viacerých poliach sa ešte sušilo seno. Mapa prezrádza, že tu stál jeden až dva objekty. Pri našej návšteve osady (apríl 2025) sme neobišli ani túto lokalitu, kde sa nachádzajú pozostatky po týchto objektoch.

Veľavravným zdrojom histórie osídlenia Valangy je aj Topografická mapa z roku 1955. Na nej sa však osídlenie nazýva „Košariská pod Račou“. „Centrum“ osady tvorilo šesť objektov, z toho jeden označený ako „kůl“, situovaný mimo, bližšie k predpokladanému primárnemu osídleniu.

Dochoval sa nám i popisný hárok z roku 1930, ktorý vznikol v rámci sčítania ľudu. Dokument opisuje chalupu č. 390 v osade „Košariská pod Račou“. Popisný hárok je zaradený pod obec Oščadnica, ďalší sa tam už nenachádza. Teda nazrime do chalupy č. 390. Podľa záznamov ju vlastnil Ján Kocúrek, narodený 09. júna 1887. Ján bol prirodzene roľník. Za ženu si v roku 1910 zobral Žofiu, narodenú dňa 15. septembra 1881.

V chalupe s nimi žili dve dcéry Eva (1914) a Terezia (1912). Terezia bola od roku 1928 vydatá, zrejme za Lukáča Nevediala (1916), ktorého popisný hárok označuje ako zaťa. To, že sčítací komisár Ladislav Román zaznamenal iba chalupu č. 390 a jej obyvateľov, podporuje informácie sprostredkované MUDr. Jozefom Marcom.

O desať rokov sa situácia v osídlení „Košiariska pod Račou“ výrazným spôsobom nezmenila. Sčítanie ľudu z roku 1940 uvádza dva objekty s popisnými číslami 730 a 390. Chalupu č. 390 stále užíval pán Ján Kocúrek, počas sčítania ľudu bolo v dome prítomných deväť osôb. Chalupa č. 730 patrila podľa digitalizovaného záznamu „KSTĽ“ a v čase sčítania ľudu ju užívali štyria ľudia. Pravdepodobne sa jednalo o „Klub slovenských turistov a lyžiarov“, slovenskú organizáciu turistov, ktorá fungovala v rokoch 1939 až 1949.

Mimoriadne cenným zdrojom poznania osídlenia Valangy je čiernobiela fotografia. Zhotovená mohla byť v rokoch 1960 - 1970. Fotografiu zaslal pán Stano Truchly, rok vytvorenia chýba. Na stránke, pri fotografii sa uvádza, že sa jedná o osadu „Šopy pod Račou“.

Pozornosť treba venovať aj názvu „Košariská“, v rámci Kysúc nie je výnimočný, lokalít s podobným názvom nájdeme viacero. Jednu lokalitu nájdeme na opačnej strane vrchu Veľká Rača v Klubinskej doline. Košariská sú odvodené od pojmu, lepšie povedané činnosti, ktorou bolo „košarovanie“.

Jednoducho o spôsob chovu hospodárskych zvierat (ovce, hovädzí dobytok). Hospodárske zvieratá sa držali v prenosných ohradách, košiaroch, tie sa pravidelne presúvali po pasienkoch. Vďaka tejto činnosti dochádzalo k efektívnemu a zároveň organickému zúrodneniu (hnojeniu) pasienkov. Zaujímavé, že tento názov vracia osídlenie do časov salašov, nie do obdobia cholvarkov, nakoľko ako uvádza profesor Bednárik, cholvarok a šopa majú pevné základy, zostávajú teda prirodzene na mieste, kde boli postavené. Napriek tomu sa na Valangoch „košarovanie“ istý čas využívalo.

Pôdorys jedného objektu sa nám dochoval vďaka profesorovi Rudolfovi Bednárikovi. Ďalšiu skvelú prácu odviedol MUDr. Poniektoré objekty na Valangoch sú postavené bez predošlých stavebných skúseností, stavby nejavia známky remeselnej zručnosti, akoby sa niekto snažil stavať za pomoci predstavivosti, bez odkazu na tradičné postupy, uvádza MUDr. Jozef Marec.

A skutočne. Počas návštevy osady Valangy sa človek ťažko ubráni pocitu, že tunajšie stavby netvoria akýsi „tradičný romantický celok“. Výnimočnosť tomuto miestu nemožno uprieť, avšak miestami sa pozeráme na hrubo opracované kusy dreva, ktoré sú akoby narýchlo poukladané na seba. Nedokonalosti najviac „bijú do očí“ pri najnižšie a najvyššie položenom objekte.

Veď nakoniec Valangy obyvatelia z osady Lalikovci „šopami“ nazývali, uvádza vo svojej publikácii „Drevený život, kamenný chlieb“ MUDr. Jozef Marec. Ten na základe informácií, získaných od miestnych obyvateľov tvrdí, že objekty v osade Valangy postavili a užívali ľudia z Oščadnice. Podľa priezviska mali títo osadníci korene v neďalekej osade Haladejovci.

V súčasnosti osada Valangy a vrch Veľkej Rače patrí do katastrálneho územia obce Klubina. Obec Oščadnica mala šťastie, že vďaka rôznym sporom a súdnym ťahaniciam neprišla o rozsiahlejšie územia, ako sme už uvádzali „Závozy“, „Dedovky“ a ďalšie.

Výraznou stopou sú práve Valangy. Na základe informácií, uvedených v tomto príspevku, je evidentné, že objekty stojace v súčasnosti na Valangoch postavili obyvatelia obce Oščadnica. Nezabúdajme, že mnoho ich už zaniklo. I tie môžeme pripísať na ich účet. Profesor Bednárik uvádza, že cholvarky pod Veľkou Račou patrili práve osade Haladejovci, prípadne Závozy. Obe lokality patria obci Oščadnica.

Taktiež spomína veľký hospodársky objekt, trojšopu, patriacu Ignácovi Haladejovi, Márii Mosorovej a Jurajovi Guľasovi. Pri „pátraní“ po potomkoch týchto ľudí na katastri sme narazili na priezviská Gulas - Gulasová, Haladej - Haladejová, Lipták - Liptáková a Lalík - Lalíková. Títo ľudia majú spoluvlastnícky podiel na pozemkoch v lokalite „Pod Račou“ aj „Valangy“.

MUDr. Jozef Marec tvrdí, že objekty v osade Valangy postavili a užívali ľudia z Oščadnice. Svojho času tak súdil podľa priezvisk ľudí v osade. Digitalizovaný popisný hárok, vytvorený v rámci sčítania ľudu v roku 1930, nachádzame uložený pod obcou Oščadnica. Valangy zrejme daňovo patrili v 19. storočí práve do Oščadnice.

Posledným zdrojom z prostredia starých máp je pre nás Trenčianska župa (1915) i Slovensko a Podkarpatská Rus (1936). Mapa Trenčianskej župy svojim farebným rozlíšením veľkých území vytvára dojem, že Valangy patrili Oščadnici. Mapa Slovensko a Podkarpatská Rus píše trošku iný príbeh.

A kedy sa z cholvarok v lokalite „Valangy“ stala osada Valangy? Môžeme predpokladať, že k tomu došlo v závere 20. storočia. Rokmi udržiavané pasienky vytvorené krvavými mozoľmi zarástli na nepoznanie. Viac nepoznali ľudskú ruku. A tak v súčasnosti osada slúži najmä rekreantom a z bývalých priestorov pre dobytok sa stávajú obytné izby.

O toto územie sa viedli po stáročia spory, ktoré evidentne nahrávali skôr Klubinčanom. Svoju výraznú stopu tu však zanechali aj obyvatelia Oščadnice, možno práve vďaka Valengom. Zrejme koncom 19. storočia, prípadne začiatkom 20. storočia pripadlo toto územie Klubine.

Svedkom týchto udalostí môže byť vyššie spomenutá mapa Podkarpatská Rus (1936) aj mladší svedok, nižšie uvedený katastrálny kameň. Všetko sú to hypotetické dohady. Prax ukazuje, že ľudia sa napriek sporom vedeli občas dohodnúť, či boli z Klubiny, a či z Oščadnice.

Na súčasnej katastrálnej hranici medzi obcami Oščadnica a Klubina sa podarilo v roku 2025 v lokalite „Pod Račou“ nájsť kameň, ktorý sotva trčí zo zeme. Našiel ho môj otec Peter Kvasnica st. Pri bližšej obhliadke sme zistili, že na kameni je vytesané písmeno „K“. Napriek tomu si myslíme, že sa jedná o takzvaný „KF“ kameň. V preklade z maďarského jazyka "kataszteri felmérés" - „katastrálne zameriavanie".

Tento mlčiaci kamenný svedok je dôkazom dávneho rozdelenia územia Klubina - Oščadnica. Je dôkazom odtrhnutia Valangov a Veľkej Rače od obce Oščadnica.

Sami by sme si priali, aby vrchol Veľkej Rače, a tak výnimočné osídlenie, akým Valangy nepochybne sú, patrili obci Oščadnica. Veď ako autori tohto príspevku obaja pochádzame z Oščadnice. História umožnila obyvateľom Oščadnice, aby zanechali zásadnú stopu pod Veľkou Račou. No potom „nám“ Valangy zobrala, dala ich do rúk Klubinčanom. Vidíme v tom problém? Nemali by sme. Bolo by lepšie nebojovať proti sebe, ale bojovať za nás všetkých. Za náš región, za našu vlasť. Už nie za Valangy, kde naviac už ťažko za niečo bojovať. Veď objekty na Valangoch patria podľa údajov z katastra obyvateľom Lietavskej Lúčky, Čadce, dokonca Havířova (ČR) a Karvinej (ČR).

Parcely, bývalé polia sa nachádzajú v „céčkovom“ a „éčkovom“ stave, majú niekoľko desiatok vlastníkov.

Autori: Mgr. Dominika Garajová, PhD. a Mgr. Peter Kvasnica

Tabuľka: Názvy cholvarkov v rôznych obciach

tags: #pinterest #torta #pre #polnohospodara

Populárne príspevky:

• Jesenná pochúťka
• Recept na slivkový koláč
• Recept na Bravčové Ragú
• Recepty s medovkou lekárskou
• Čaje a bylinky proti alergiám