Požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie podľa normy

Právo na dostupnosť priameho slnečného žiarenia a denného svetla do budov je známe už z obdobia Rímskej ríše. V súčasnej literatúre sa uvádza, že ľudia v priemyselne najvyspelejších krajinách sveta strávia 85 až 90 % svojho života v budovách. Z hygienického hľadiska sa poukazuje na to, že počas dňa ľudia prijímajú príliš málo denného svetla.

Za medicínsky osobitne dôležitý sa považuje vzťah priameho slnečného svetla a tvorby vitamínu D v ľudskom tele. Ak má človek nedostatok intenzívneho prírodného svetla, úroveň vitamínu D v jeho tele sa znižuje, čo prispieva k množstvu zdravotných problémov - od rednutia kostí, rôznych foriem rakoviny, vysokého krvného tlaku, depresií, porúch imunitného systému až po sklerózu multiplex, reumu, artritídu a cukrovku. Väčšina pracovníkov trávi najmenej 5 dní v týždni vo vnútornom prostredí v čase, keď slnečné svetlo dosahuje svoje najvyššie intenzity.

V bývalom Československu sa dosiahla vysoká úroveň normovania denného osvetlenia budov a preslnenia bytov. Občania týchto republík tak získali vysokú úroveň ľudských práv v oblasti dostupnosti priameho slnečného žiarenia v bytoch a denného svetla vo všetkých vnútorných priestoroch s dlhodobým pobytom ľudí. Základné normové požiadavky a kritériá sa premietli takmer v plnej miere do vyhlášok ministerstiev zdravotníctva nástupníckych štátov, teda Slovenskej a Českej republiky.

Vývoj postupne dospel do štádia, keď sa zabudlo na stavebné čiary, často chýbajú racionálne spracované územné plány zón a výsledok niekedy pripomína tragikomický príbeh. Takmer súčasne sa z iných právnych predpisov vypustili ustanovenia, ktoré limitovali vzájomné odstupy budov. Zástavba sa čoraz viac riadi právami na slnko a denné svetlo, ktoré určujú hygienické vyhlášky. Tie však nie sú nástrojom na organizovanie urbanistickej zástavby.

Je už takmer na dennom poriadku, že v hustej zástavbe rodinných domov vyrastajú štvor- alebo aj viacpodlažné bytové domy, administratívne budovy či dokonca rôzne prevádzkové budovy. Zdá sa, že urbanizmus sa u nás kamsi vytratil.

Minimálne požiadavky na preslnenie bytu

Podľa aktuálnej Vyhlášky MŽP SR č. 532/2002 (§ 18) musia byť všetky byty preslnené. Minimálna požiadavka na preslnenie bytu je 1,5 hodiny denne v období od 1. marca do 13. októbra. Toto kritérium sa týka aspoň tretiny obytnej plochy bytu. V historických častiach sídelných útvarov možno v osobitne odôvodnených prípadoch podľa aktuálnej STN 73 4301 skrátiť požadovaný čas preslnenia na 1 hodinu.

V uvedenej norme sa uvádzajú aj ďalšie podmienky, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní preslnenia bytov. Špecifikujú sa v nej minimálne požiadavky najmä na preslnenie novonavrhovaných bytov. Používanie rovnakých kritérií na preslnenie nových aj starších bytov často vyvoláva problémy pri umiestňovaní stavieb do územia.

Podľa súčasných predpisov a noriem platí, že ak niektorý z okolitých bytov nemá dostatočné preslnenie alebo jeho preslnenie vyhovuje minimálnemu kritériu, nemôže ho nová výstavba zhoršiť. Ak ponad prázdnu stavebnú parcelu svietilo slnko 1. marca do jednostranne orientovaného bytu s nevyhovujúcim preslnením krátko po jeho východe alebo tesne pred jeho západom, v niektorých prípadoch nebolo možné na parcele nič postaviť.

Túto situáciu čiastočne zmierňuje posledné znenie STN 73 4301: 2005, podľa ktorého možno vždy postaviť nové objekty v smere slnečných azimutov tak, aby netienili kontrolné body okolitých existujúcich bytov viac ako 18° od horizontály. Ničím netienené okno orientované na severovýchod bude podľa STN 73 4301 1. marca preslnené 1,5 hodiny, po jeho zatienení širokou a s oknom rovnobežnou prekážkou pod uhlom 18° sa čas preslnenia zníži na 0,85 hodiny (počítané programom INS). Čas preslnenia tieneného okna pod uhlom 18° v trvaní 1,5 hodiny sa dosiahne 19. marca.

Podľa staršieho znenia STN 73 4301 v azimutálnom smere, v ktorom výška slnka dosahuje 5°, nesmie výška stavby presiahnuť tento uhol. Prakticky to znamená, že budova, resp. Z hygienického hľadiska sa môže takáto výstavba vnímať ako výrazne zhoršujúca preslnenie existujúceho bytu. Z pohľadu stavebníka ide o neprimerané obmedzenie jeho práv na výstavbu, najmä vtedy, ak sú existujúce okolité byty umiestnené napr. v štvorpodlažných domoch a on môže postaviť na rovnakej stavebnej parcele iba dvojpodlažnú budovu, prípadne jej časť musí byť dvojpodlažná a slnečná geometria „vymodeluje“ výšku a tvar ostatnej časti budovy.

Ak by existujúce okolité byty mali okná orientované južným smerom, obmedzovali by novú výstavbu z hľadiska ich práva na slnko v podstatne menšej miere, prípadne by ju neobmedzovali vôbec. Naznačené súvislosti vysvetľujú, prečo si väčšina štátov vo svete nedovolila zaviesť právo na slnko.

V známom systéme hodnotenia dostupnosti slnečného žiarenia v bytoch, ktorý sa používa najmä v Anglicku a vo Walese, sa kritériá dostupnosti viažu iba na okná orientované od východu cez juh až po západ. Okná, ktorých normála je od južného smeru odklonená viac ako 90°, sa z hľadiska preslnenia jednoducho neposudzujú.

Ekvivalentný uhol tienenia

Kritérium práva na denné svetlo na Slovensku je ekvivalentný uhol tienenia, ktorého horná hodnota sa môže pohybovať v rozsahu 25 až 42°. Hodnota 25° sa všeobecne odporúča a je to tiež horný limit pre školské učebne a podobné priestory s vysokými nárokmi na denné osvetlenie. Hodnota 30° je všeobecný horný limit ekvivalentného tienenia okien miestnosti s dlhodobým pobytom ľudí. Túto hodnotu odporúča pre naše zemepisné šírky aj anglický odborník P. Littlefair.

Ak oprávnené orgány obce rozhodnú o tom, že v určitej časti obce (prípadne aj v celej obci) bude hustejšia zástavba, možno zákonným spôsobom zvýšiť tienenie do 36° a v prípadoch historických centier miest až do 42°. Napriek tomu, že tento systém je v platnosti viac ako 10 rokov, na Slovensku si iba niektoré mestá vytvorili zóny s diferencovanou hustotou zástavby.

Uvedené limity sa nevzťahujú iba na existujúce stavby, ale analogicky chránia aj voľné stavebné pozemky. Ekvivalentný uhol tienenia vyjadruje právo na dostupnosť denného svetla v pobytových priestoroch v podmienkach husto zamračenej oblohy. Nie je to priamy nástroj urbanistického plánovania.

Paradoxne sa však právo na denné svetlo stalo na Slovensku hlavnou metódou, ktorou sa posudzuje veľkosť a tvar budov umiestňovaných do územia. Hlavný dôvod spočíva v tom, že na Slovensku často chýbajú územné plány zón, prípadne sú nedostatočne alebo nedbalo spracované. Veľkým problémom je aj to, že zo všeobecne záväzných stavebných predpisov sa odstránili limitné požiadavky na vzájomné odstupy stavieb (okrem rodinných domov) a mnohé nástroje, ktorými sa vymedzujú podmienky umiestňovania stavieb na pozemok, sa nevyužívajú alebo sa uplatňujú iba v obmedzenom rozsahu.

Hygienické požiadavky vymedzujúce právo na svetlo tak suplujú neexistenciu iných záväzných kritérií, o ktoré by sa úrady mohli pri rozhodovaní oprieť. Vývoj dospel až tak ďaleko, že niektorí účastníci stavebného konania nemajú alebo „stratili“ akýkoľvek reálny pohľad na túto problematiku.

Iným problémom je umiestňovanie veľmi vysokých budov do územia. Chýbajú dobre premyslené pravidlá, ktoré by boli porovnateľné s pravidlami zaužívanými pri súvislej uličnej zástavbe. V niektorých veľkých mestách sa výška limituje uhlom tienenia ulice, v Hongkongu je to napr. 71,5°.

Metóda podľa STN 73 0580-1: Z2 je z geo­metrického hľadiska univerzálna. V konkrétnych súvislostiach však vzniká množstvo problémov s jej uplatňovaním. K najväčším patrí, že v prípade neexistujúceho územného plánu zóny (čo je na Slovensku bežný prípad) sa posúdi iba zatieňujúci vplyv navrhovanej stavby na existujúce okolité pobytové priestory a tieniaci vplyv budúcich stavieb na voľných stavebných parcelách sa nezohľadní. Takýmto spôsobom môžu tí, ktorí prichádzajú do menej zastavaných území prví, postaviť aj mimoriadne vysoké budovy. Ostatní už majú možnosti výstavby oveľa menšie.

Právo na denné svetlo tak nie je nástrojom územného plánovania, hoci sa na tieto účely využíva. Pri neexistencii územného plánu zóny by sa pri vypracovávaní svetelnotechnických posudkov mala brať do úvahy zástavba aj na voľných parcelách, a to pod ekvivalentným uhlom tienenia povoleným v danej zóne, a pre navrhovanú stavbu by sa mal používať „parcelný“ ekvivalentný uhol tienenia.

S právom na denné svetlo by mal byť zladený aj územný plán zóny. Obyvatelia príslušnej zóny obce takýmto prístupom získajú garancie určitého stupňa zatienenia ich budov, resp. pozemkov a majitelia nových stavebných pozemkov zasa právo stavať v rozsahu, ktorý je v príslušnej zóne bežný.

Pravdepodobne by sa tak zmiernili súčasné problémy, keď noví stavebníci často hľadajú všetky možné spôsoby, ako postaviť čo najväčší objekt, a vlastníci okolitých nehnuteľností zasa využívajú všetky prostriedky na zastavenie alebo rozmerové obmedzenie navrhovanej stavby.

Obyvateľ existujúceho bytu vníma zástavbu voľnej parcely vo svojom susedstve, ponad ktorú mu do bytu celý rok svieti slnko, inak ako ten, ktorý na tejto parcele plánuje postaviť budovu. V zastavaných územiach, osobitne v uličnej mestskej zástavbe, existujúce byty veľmi často získavajú preslnenie ponad nižšie budovy. V takýchto prípadoch často nie je možné z hľadiska práva na slnko dostavať nižšie budovy na úroveň susedných. To isté platí o možnosti dostavania prieluk.

Uveďme príklad: V ulici má väčšina budov 6 nadzemných podlaží a byty začínajú od druhého podlažia. V tejto ulici sa nachádza aj jedna stará dvojpodlažná budova a pred ňou stojí bytový dom, v ktorom je na najnižšom bytovom podlaží byt s oknami iba do ulice. Tento byt je preslnený ponad strechu starého domu. Podľa súčasného práva na slnko nemožno postaviť na mieste starej budovy vyššiu od nej, hoci všetky ostatné byty ležiace oproti vyšším budovám v ulici tiež nie sú preslnené podľa aktuálnych noriem.

Z hľadiska vyváženosti práva na slnko a práva stavať je problematická aj situácia, keď sa niektoré budovy v ulici nadstavajú aj o niekoľko podlaží vyššie ako ostatné budovy. Často je to iba preto, že oproti nim je prázdny pozemok, prípadne sa tam nachádzajú budovy s priestormi, v ktorých sa nepožaduje preslnenie.

Postaviť budovu na bývanie na pozemku znehodnotenom vysokou budovou môže byť v budúcnosti vážny a pri súčasných predpisoch takmer neriešiteľný problém. V územnoplánovacej dokumentácii sa takýto problém dá riešiť napr. tak, že sa na zatienenom pozemku nepovolí výstavba bytov alebo sa zamedzí stavbe neprimerane vysokých budov, ktoré znehodnotia okolité stavebné pozemky.

Súčasná prax reaguje na uvedené fakty svojskými postupmi. Stavebníci odkupujú byty, v ktorých sa novou výstavbou zhoršia podmienky pod normové kritériá preslnenia, prípadne denného osvetlenia, a menia ich na nebytové priestory, niekedy iba „papierovo“. Objavujú sa tiež riešenia, keď sa nedostatočne preslnené byty vyhlasujú za apartmány či ateliéry, prípadne si developeri za byty, ktoré tesne spĺňajú požiadavky na preslnenie, pýtajú peniaze navyše za „nadštandardné“ riešenie. Stavia sa v záhradách a všade tam, kde sa dá vyhnúť prísnosti práva na slnko. Takýmto spôsobom niekedy aj rozpadnutý objekt, ktorý je vhodný len na asanáciu, určuje rozmery a tvar novej stavby.

Vo všeobecných technických podmienkach pre výstavbu sa horný limit vzájomného tienenia budov (predovšetkým budov na bývanie) v minulosti definoval pomerom výšky ich priečelí k vzájomnému odstupu najviac 1 : 1. Ak sa však majú splniť požiadavky na denné osvetlenie podľa STN 73 4301 a STN 73 0580-1, 2, má byť uvedený pomer zhruba 1 : 2 (v prípade dlhých rovnobežných budov). Dnes sme svedkami zahusťovania sídlisk, pričom nové budovy sa stavajú podstatne vyššie ako staré. Vysoké budovy tak tienia oblohu v širokom okolí.

Denné svetlo nie je len fyzikálny jav - je to architektonický nástroj, psychologický stimul a ekologický faktor. Denné svetlo má pre zdravie človeka zásadný význam. „Slnečné žiarenie nie je len zdrojom svetla, ale aj biologickým regulátorom - ovplyvňuje cirkadiánny systém, náladu, výkonnosť a kvalitu spánku,“ pripomína doc. Darula. V modernom urbanizovanom prostredí je preto návrh denného osvetlenia nielen technickou, ale aj zdravotnou otázkou.

Norma preto kladie dôraz na trvanie preslnenia, najmä v priestoroch s dlhodobým pobytom, medzi ktoré patria napríklad škôlky, nemocnice, či sociálne zariadenia. Minimálne trvanie preslnenia sa posudzuje výpočtom podľa pravého slnečného času, pričom sa zohľadňuje orientácia miestnosti, výška slnka nad horizontom a účinná plocha osvetľovacieho otvoru.

Revidovaná STN 73 0580-1:2025 nahrádza predchádzajúce verzie z rokov 1986, 1992 a 2000. Jej štruktúra je prispôsobená európskej norme EN 17037:2018+A1:2021, pričom zavádza nový pojem cieľového činiteľa dennej osvetlenosti. „Norma už nepracuje s činiteľom dennej osvetlenosti ako jediným kritériom, ale zavádza cieľový činiteľ dennej osvetlenosti, ktorý je viazaný na dostupnosť oblohovej osvetlenosti počas roka,“ uviedol Ing. Darula. Tento posun reflektuje potrebu presnejšieho hodnotenia kvality svetelných podmienok v interiéri, pričom sa zohľadňuje nielen množstvo svetla, ale aj jeho rovnomernosť, smer, výhľad von z miestnosti, preslnenie a oslnenie zraku od zdrojov denného svetla.

Norma bola vydaná 1. mája 2025 a vzťahuje sa na dokumentáciu stavieb začatú po tomto dátume. Projektová dokumentácia rozpracovaná ku dňu účinnosti musí byť dokončená podľa novej normy najneskôr do 28.

Výhľad z miestnosti nie je len estetickým prvkom. Je tiež súčasťou normatívneho hodnotenia. Podľa STN EN 17037 sa výhľad rozdeľuje na tri vrstvy: obloha, okolitá krajina a terén. „Otvor na výhľad má mať dostatočné rozmery a priehľadné zasklenie, ktoré zabezpečuje neskreslené vnímanie jasov a farieb vonkajšieho okolia,“ zdôrazňuje doc. Darula. Hodnotenie výhľadu sa realizuje metódou projekcie alebo fotografickou metódou, pričom sa stanovujú úrovne výhľadu - minimálna, stredná, vysoká - z miesta pozorovateľa vo výške očí.

Do úvahy treba brať aj oslnenie od zdrojov denného svetla, čo je jav, ktorý narúša zrakovú pohodu a výkonnosť. Norma preto zavádza požiadavky na ochranu zraku pred oslnením, najmä v priestoroch s čítaním, písaním alebo prácou so zobrazovacími zariadeniami. „Oslnenie sa hodnotí pravdepodobnosťou oslnenia zraku denným svetlom, výpočtom alebo meraním,“ vysvetľuje doc. Darula.

Zatienenie jestvujúcich budov novou výstavbou je citlivou témou, najmä v hustej mestskej zástavbe. Norma zavádza pojem súhrnného uhla zatienenia eT, ktorý nahrádza predchádzajúci ekvivalentný uhol tienenia EUT. „Súhrnný uhol zatienenia predstavuje uhol od horizontálnej roviny, ktorý simuluje tienenie oblohy nekonečne dlhou prekážkou,“ vysvetľuje doc. Darula. V zdravotníckych zariadeniach, škôlkach a školách nesmie tento uhol prekročiť 25°, v historických častiach miest môže byť výnimočne až 42°, ak inštitúcia príslušnej obce jednoznačne vymedzí zóny obce so zvýšenou hustotou zástavby .

Posudzovanie zatienenia sa realizuje graficky podľa diagramov alebo výpočtom pomocou softvéru, pričom sa zohľadňuje len tienenie budov na pozemku stavebníka.

Norma venuje pozornosť aj návrhu osvetľovacích otvorov, ich rozmerom, polohe, priepustnosti svetla a odrazovým vlastnostiam povrchov. „Svetlovody neumožňujú výhľad z miestnosti von a preslnenie nimi nie je možné zabezpečiť. V priestoroch s dlhodobým pobytom nenahrádzajú plnohodnotné denné osvetlenie,“ upozorňuje odborník.

Posudzovanie denného osvetlenia sa realizuje výpočtom činiteľa dennej osvetlenosti D pomocou metódy štandardnej zamračenej oblohy podľa ISO 15469. V priestoroch s bočným osvetlením sa požaduje minimálny cieľový činiteľ dennej osvetlenosti DTM na 95 % porovnávacej roviny, pričom ETM = 100 lx. Sieť kontrolných bodov sa stanovuje podľa typu priestoru - štandardne 0,85 m nad podlahou, v predškolských zariadeniach vo výške 0,45 m, v telocvičniach na úrovni podlahy. „Pri kontrole dennej osvetlenosti sa uprednostňuje výpočet pred meraním,“ dodáva Ing.

Ľudský organizmus a všetko živé na Zemi je bytostne spätý s pravidelným striedaním svetla a tmy, dňa a noci. Kvalita a množstvo denného svetla sa významnou mierou odzrkadľuje na ľudskej psychike, náladovosti , schopnosti a zdraví. Ultrafialová a čiastočne aj infračervená zložka denného svetla vyvoláva fotochemické procesy, pôsobí na metabolické pochody, tvorbu vitamínu D, pigmentáciu pokožky a ovplyvňuje imunitu pokožky. UV žiarenie pôsobí dezinfekčne, ničí baktérie a inaktivuje spóry plesní. Baktericídne pôsobenie sa prejaví tým že dezinfikuje voľné priestranstvá a vnútorné prostredie budov proti choroboplodným mikróbom.

Denné svetlo je bezpodmienečnou súčasťou života ľudí , z toho je možné logicky odvodiť prirodzené právo na denné svetlo. Budovy musia byť navrhnuté tak aby vytvárali vhodné prostredie pre pobyt ľudí, zároveň tiež svojou geometriou a osadením do prostredia nesmú neúmerne zhoršovať svetelnotechnické pomery okolitej zástavbe.

Pre pobytové miestnosti sa navrhuje denné osvetlenie v závislosti od ich funkčného využitia a od dĺžky pobytu osôb v nich. Z praktického hľadiska je dôležitá možnosť funkčného zónovania vnútorných priestorov (s výnimkou denného osvetlenia obytných miestností) podľa zrakových činností, pre ktoré je vnútorné prostredie určené a ktorým denné osvetlenie slúži.

V relatívne plytkých miestnostiach môže projektant pri snahe práve dodržať normu navrhnúť príliš malé okno. V takomto prípade by sa ani v blízkosti okna nedosiahla zóna s dobrým denným osvetlením, v ktorej sa dajú vykonávať zrakovo náročné činnosti. miestnosti bola aspoň 55% zo šírky okennej steny, spodná hrana okna má byť najvyššie 0,9 m a horná hrana zvislého okna najmenej 2,2 m nad podlahou.

Pri navrhovaní nových budov, resp. pri stavebných zmenách existujúcich objektov sa musí dbať na to, aby sa nezhoršili podmienky denného osvetlenia vnútorných priestorov susedných budov pod úroveň stanovenú normou. Vo vnútorných priestoroch s trvalým pobytom ľudí, ktoré nevyhovujú požiadavkám normy sa nemôžu znížiť najmenšie hodnoty činiteľa dennej osvetlenosti o viac ako 15 %. Úroveň denného osvetlenia limituje najmä vonkajšie tienenie. Z hľadiska denného osvetlenia (aj insolácie) sa odporúča, aby pomer výšky a odstupu budov nebol menší ako 1 : 2 (uhol tienenia 26,5°). V centrách miest sú v mnohých prípadoch uhly zatienenia väčšie ako 26,5°.

Legislatíva a normy

• Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 259/2008 Z. z.
• Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 541/2007 Z. z.
• STN 73 0580-1 Denné osvetlenie budov.
• STN 73 0580-2 Denné osvetlenie budov.
• STN EN 12464-1 Svetlo a osvetlenie. Osvetlenie pracovných miest.
• STN EN 12464-2 Svetlo a osvetlenie. Osvetlenie pracovných miest.

Na dodržiavanie zákonných predpisov dozerajú , alebo by mali dozerať orgány štátnej správy a to príslušné stavebné úrady a poverené hygienické služby.

Revidovaná norma STN 73 0580-1:2025 nie je len technickým dokumentom, je aj manifestom kultúrneho a zdravotného významu denného svetla. Vnáša do projektovania budov nový rozmer - svetlo ako princíp, nie ako doplnok. Ako to výstižne zhrnul Ing. Stanislav Darula: „Denné svetlo je základom zdravého vnútorného prostredia. Jeho kvalita musí byť navrhovaná, kontrolovaná a udržiavaná s rovnakou vážnosťou, ako akýkoľvek iný stavebný parameter.“ Norma tak vytvára rámec, v ktorom sa stretáva technika s estetikou, zdravie s urbanizmom a výpočty s empatiou. V čase, keď sa budovy stávajú čoraz komplexnejšími systémami, je návrat k prirodzenému svetlu návratom k podstate architektúry, k priestoru, ktorý slúži človeku.

Tabuľka: Minimálne hodnoty činiteľa dennej osvetlenosti v obytných miestnostiach

tags: #poziadavky #na #denne #osvetlenie #a #preslnenie

Populárne príspevky:

• Všetko o papierových obaloch na cupcakes
• Tipy pre dokonalé odpaľované cesto
• Recept na miešané vajíčka
• Tradičná chuť s moderným nádychom
• Vianočné zvyky a jedlá