Chlieb náš každodenný: Význam a tradície

Ak by sme mali označiť nejakú potravinu, ktorá sprevádza ľudstvo takmer celou históriou, mohol by to byť chlieb. Skoro potom čo sa ľudia naučili pestovať semená, sa chlieb stal hlavnou položkou stravy mnohých kultúr po celom svete. Od tých dôb si každá kultúra vytvorila svoj vlastný spôsob prípravy chleba za použitia miestnych surovín a postupov pre ňu jedinečných. Tento trend pokračuje i dodnes. Dokonca i balený chlieb zo supermarketov sa líši chuťou a zložením v jednotlivých krajinách. Bez ohľadu na to ako rôznorodá je ponuka druhov chleba v pekárstvach či obchodoch, nič sa nevyrovná vôni a chuti ešte teplého, doma upečeného chleba.

Jeho konzumácia je taká bežná a rozšírená, že aj v otčenáši spomenutý „chlieb náš každodenný“ nenecháva nikoho na pochybách, že je tým myslená všetka strava človeka. Takú veľkú úlohu zohrával a zohráva chlieb v živote ľudí. Len ten, kto poznal jeho nedostatok, vie aký je vzácny.

Chlieb, základná potravina ľudstva po tisícročia, presahuje svoj nutričný význam a stáva sa symbolom mnohých aspektov života, kultúry a duchovnosti. V slovenskej kultúre a v kresťanstve obzvlášť, má chlieb hlboký význam, ktorý sa odráža v tradíciách, poverách a modlitbách. Tento článok sa zaoberá významom chleba ako každodenného pokrmu a symbolu v rôznych kontextoch.

História chleba

Dôkazom toho môže byť snáď tisícročná história jeho výroby. Najstaršie zmienky o chlebe sa datujú k 11. storočiu, keď ho pripravovali hlavne na dvoroch a v kláštoroch. V jeho ceste bola vo väčšej miere zastúpená ražná múka, kvások sa odoberal z vtedajších pivovarov. Vo svete je jeho história ešte väčšia. Odborníci sa domnievajú, že pre chlieb tak prevratný proces kvasenia bol objavený asi pred šiestimi tisícmi rokmi v dávnom Egypte. Vtedajšieho chleba si ľudia vážili nie len ako výborný pokrm, ale využívali ho ako platidlo. I podľa cirkvi je chlieb považovaný za Boží dar. Jeho príprava v minulosti bola vykonaná v domácnostiach so zodpovedajúcou úctou a starostlivosťou. Chudobnejšie rodiny chlieb pripravovali len vo sviatok a v najkrutejších dobách bola múka nahradzovaná dokonca pilinami alebo slamou!

Chlieb, prípadne iné druhy pekárskych výrobkov, sú pre prevažnú časť ľudstva základom výživy. Nemáme presný záznam, kedy sa chlieb prvý krát objavil v strave človeka. No je isté, že k tomu muselo dôjsť náhodou a bolo to v starom Egypte. Ešte dávno predtým sa stali obilniny súčasťou výživy človeka. V predhistorických dobách sa obilie pravdepodobne jedlo v pôvodnom surovom stave. Ako prišiel človek vôbec na ideu jesť zrná? Obilie je jednoducho povedané tráva.

Starí Egypťania pred 4 - 6 tisícimi rokmi pred n.l. pestovali teraz už neexistujúce sorty obilnín, tieto boli okrem iného určené - keďže ešte nebol vynájdený dynamit - k lámaniu skál v kameňolomoch tak, že sa vkladali do trhlín a zalievali vodou. Pučaním pukali aj skaly, z ktorých sa stavali pyramídy. Pracovných otrokov kŕmili však zeleninou a šošovicou so slaninou.

Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi osem až jedenásť tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň a zostali dlho najobľúbenejšie. Na Slovensku sa v stredoveku stali hlavnými obilninami raž a ovos, iba v južných oblastiach pšenica a jačmeň. V neskoršom období bolo hojné proso, pohánka, prípadne miešanka pšenice s ražou - súraž. Požívanie obilia, najmä pšenice, sa zrejme vôbec neviazalo len na jeho dozretie a žatvu. Mäkké a zelené klasy na počiatku zrelosti neolitickí roľníci jedli. Žlté klasy predtým, kým zrná celkom stvrdli, spracovávali niekoľkými spôsobmi. Mohli ich zjesť tak ako boli, ale tiež pražiť na ohni, či už pre okamžitú potrebu alebo ako polotovar pre ďalšiu prípravu alebo na dlhodobé uloženie.

Niekedy opražené zrno roztĺkali na krupicu a tú potom varili na kašu. Praženie nedozretého obilia, tzv. pražmo sa na prípravu príležitostnej potraviny robilo ešte v prvej polovici 20. storočia.

Obrábanie pôdy a žatva

Obrábanie pôdy bolo v počiatkoch poľnohospodárstva primitívne. Najstarší roľníci nemali ešte oradlo, používali drevené brázdiče, motyky, rýle, lopaty - z dreva či parohu. Pôdu prekopávali alebo odstránili predchádzajúci porast pomocou ohňa. Veľký pokrok v poľnohospodárstve zaznamenávame v neskorej dobe kamennej, kedy sa začína používať drevené oradlo ťahané dobytkom a od konca 2. tisícročia pred n.l. na Prednom východe železná radlica a tiež ďalšie kovové predmety ako rýle, motyky a podobné. Železné radlice sa prostredníctvom Keltov dostali v mladšej dobe železnej aj k nám.

Rozšírenie náradia na orbu u Slovanov zaznamenávame predovšetkým v 8. - 9. storočí. V 6. - 7. storočí bolo radlo za železnou radlicou skôr výnimkou. Väčšinou sa ešte oralo dreveným radlom bez železných súčastí. Oráčiny sa nehnojili pravidelne a jesenné pasenie dobytka nestačilo dať pôde dostatok potrebných živín. Preto bola malá, neraz iba dvoj - trojnásobná úroda.

V dobe kamennej obilie žali kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Kovový žací nástroj sa používa od doby bronzovej, kedy sa rozširujú rôzne druhy bronzových kosákov. Tieto v dobe železnej vyrábajú už zo železa u Keltov nadobúdajú dnešnú podobu. Podobne Slovania žali obilie kosákmi. Kosy sa využívali predovšetkým na žatie trávy.

O mlátení obilia v najstarších obdobiach nie sme informovaní. Zrno sa z klasov asi vymrvovalo rukami. Neskôr sa obilie mlátilo cepmi alebo sa snopy vymlátili prehnaním dobytka po udupanej pôde - humne. Drvenie obilia sa väčšinou považuje za prácu žien. Pri tejto činnosti žena pravdepodobne kľačala na zemi. Najstaršie hodnoverné doklady ručných rotačných mlynčekov sú až z mladšej doby železnej.

V ďalšom vývojovom stupni sa celé alebo rozdrvené obilie už pražilo a v tejto forme konzumovalo ako potrava. Len postupne sa človek naučil rozomieľať obilné zrná, a to zrejme trením medzi dvoma plochými kameňmi. Spodný kameň sa častým používaním prehlboval, až vznikla miska. Z nej sa neskôr vyvinul mažiar a vrchný kameň vystriedala palica. Obilie sa drvilo tlčením. Tento spôsob prípravy obilnej drviny bol veľmi zdĺhavý a namáhavý, no napriek tomu sa rozšíril po celom Východe.

Obilie počas celého praveku uskladňovali v obilných zásobných jamách. Na uskladnenie obilia sa iste využívali aj veľké keramické nádoby, zásobnice. V mladších obdobiach na tento účel slúžili tiež truhlice - lady. Väčšie množstvo sa skladovalo v sýpkach.

Rozdrvená obilnina bola surovinou na výrobu vtedajšieho chleba. Obilná drvina zamiešaná s vodou sa varila alebo piekla. Spočiatku to bol veľmi primitívny postup. Pieklo sa na rozžeravených kameňoch, alebo v popole. Z pôvodného pečenia na kameňoch sa neskôr vyvinula pekárska pec.

Z história vieme, že v dobách pred novým letopočtom vlastne neexistovalo pekárske remeslo. Indovia, Peržania, Babylončania, Asýrčania, Židia a Féninčania sa ako prví zaoberali pečením chleba. Od nich sa to potom naučili národy usídlené severne a západne od nich. Ani v starovekom Egypte neboli ešte pekárne v našom zmysle slova. Chlieb sa piekol podomácky, v peciach, ktoré boli súčasťou domových kuchýň. Boli to polkruhové hlinené pece s klenbou. Chlieb mal bežne plackovitý tvar.

Príprava pokrmu

Úplne zrelé obilie sa bez kuchynskej prípravy nedalo jesť. Pražilo sa na ohni alebo na peci či nejakej miske a hneď teplé jedlo. Z múky sa piekli placky - nekvasený chlieb - na peciach alebo priamo na ohnisku. Takéto placky sa považujú za najstaršiu formu chleba. U Slovanov sú známe pod pojmom „ presní chľeb “ to je nekysnutý chlieb. U všetkých európskych národov je chlieb známy niekoľko storočí. Predpokladá sa, že spôsob výroby i názov ( hlaiba ) prevzali Slovania od germánskych národov.

Chlieb v minulosti u nás ani u ostaných európskych národov nebol každodenným pokrmom. Staré pramene ho dokladajú predovšetkým u vyšších spoločenských vrstiev. Základom výživy ľudu sa stal v 18. Rozvíjalo sa aj pivovarníctvo a liehovarníctvo, ktoré poskytovalo lacný prostriedok na kysnutie cesta - droždie. Dovtedy sa používal po domácky vyrobený kvások. Najrozšírenejším spôsobom bolo používanie kvásku zo zvyškov chlebového cesta alebo upečeného chleba, ktorý sa namočil do vlažnej vody a po čase pridal k múke. Z týchto čias máme prvé správy o výrobe chleba z kyprého cesta.

Aj tento postup sa zrejme objavil náhodne tým, že zabudnutý kus cesta sa na teplejšom mieste nakypril plynnými splodinami všadeprítomných baktérií a divých kvasiniek. Po upečení sa zistilo, že placka nakyprená samovoľným kvasením je oveľa chutnejšia kyprejšia ako z nevykvaseného cesta. Poznatky o kyprení cesta a pečení chleba v peciach odovzdali Gréci a Rimania národom v ďalších krajinách a takto sa stali vlastne všeobecným postupom v pekárskej výrobe. S rozvojom mlynárstva, keď sa ručné drvenie obilia v mažiaroch nahradilo mletím na otáčavých kameňoch a neskôr medzi kameňmi kužeľovitého tvaru (využitím zvieracích záprahov a prípadne vodnej energie), výrazne vzrástla výroba múky a chlieb sa stal základnou ľudskou potravou.

V našich krajinách sa chlieb tak isto dlho vyrábal podomácky. Domáci mlyn a pec na pečenie chleba boli takmer v každom dome a výroba chleba bola dôležitou domácou činnosťou. Niektoré domácnosti začali vyrábať viac chleba než mohli spotrebovať, a preto časť chlebov zamieňali za iný tovar, alebo ich predávali.

Chlieb v kultúre a tradíciách

Chlieb nepozná kultúrne hranice. Je obľúbeným pokrmom naprieč celým svetom už niekoľko tisícročí a práve to sa podpísalo na symbolike, ktorú v sebe nesie. Je zobrazovaný v kontexte spoločnosti i náboženstva a zosobňuje tak nielen symboly, ale aj mnohoraké tradície a povery. Príprava chlebového pokrmu bola spojením tvorivého ducha prírody a človeka. To znamenalo, že gazdinka doň v procese výroby prenášala svoju duchovnú energiu, ktorá sa ďalej preniesla na stravníkov. Mohla tak ovplyvniť aj zdravie a duševné rozpoloženie svojej rodiny či priateľov.

Chlieb je rozmanitá potravina, a to svojou podobou i chuťou. Naprieč svetom pripravujú svoj tradičný druh chleba rôzne národy a aj to je jeden z dôvodov, prečo je považovaný za znak domoviny tej-ktorej krajiny. Symbolizuje však i samotnú domácnosť. Naši predkovia považovali kuchyňu za oltár domu a do chleba, ktorý sa v nej piekol, vkladali rodinné teplo a lásku. Aj preto sa zaužívali niektoré úslovia, ako napríklad: Ak kôrka na chlebe je odutá, iste sa pekárka pri sádzaní chleba do pece hnevala.

Pečenie chleba bolo pre domácnosti typické, avšak nepredstavovalo každodennú záležitosť. Naopak, príprava chutného bochníka bola stanovená na vopred dané dni, pričom sa dodržiaval približne dvojtýždňový až trojtýždňový interval medzi pečením. Piatkov sa však netýkal - verilo sa, že vtedy bol na jeho prípravu nešťastný deň. Chlieb bol symbolom úcty, a preto museli mať gazdinky vždy čistú zásteru. Kto mal chuť na chlieb, musel oň poprosiť.

Úcta chlebíku sa prejavovala natoľko, že ak náhodou spadol na zem, musel sa čo najrýchlejšie zodvihnúť a pobozkať. Málokedy sa jedol hneď po upečení - jeho konzumácia sa nezriedka odkladala až na nasledujúce dni. Chlebu bola v minulosti pripisovaná aj obranná funkcia. Ľudia verili, že chráni deti i dospelých (ako talizman počas spánku). Deti v tomto ponímaní sprevádzal už od narodenia. Aby rodičia predchádzali urieknutiu bábätka, pridávali kúsok chleba do prvého kúpeľa. Podľa inej povery matka musela hodiť chlieb do vody, keď prvý raz prechádzala s dieťaťom cez potok.

Spojený s mágiou bol aj prostredníctvom iných povier. Podľa jednej z nich kto nechal chleba cez noc len tak ležať na stole, ublížil úbohým dušiam, ktoré celú noc preplakali. Ak bol zabalený do obrúska či utierky, zaručil pokojný spánok dušiam aj obyvateľom domu. Za ten sa považoval a podľa toho sa s ním aj zaobchádzalo. Často sa hovorievalo: Bez neho je zle a kto si ho neváži, toho Boh potrestá. Kto príchodzieho človeka chce si uctiť, ponúkne mu chleba s nožom, aby si odkrojil aspoň na raz do úst alebo čo len smidku.

V minulosti si chlieb krájali hostia. Tradovalo sa totiž, že ak si hosť sám ukrojí krajec cez celý peceň chleba, ujde sa všetkým dookola. S pohostinnosťou je spätý dodnes. Vítanie chlebom a soľou je zvyk, ktorý aj naďalej pretrváva a má celospoločenskú pôsobnosť. Jeho odmietnutie je považované za neúctivé. Ľudia radi pripisovali dôležitosť nepodloženým javom a pridŕžali sa povier o chlebe, ktoré mali negatívny, až odstrašujúci charakter.

Symbolika ukrytá v chlebe však nesie pozitívne posolstvá a bez ohľadu na to, čoho všetkého je chlieb znakom, predstavuje predovšetkým symbol života.

Chlieb v kresťanstve

Od nepamäti sa zaň modlilo a v modlitbách dodnes prosíme o chlieb náš každodenný. V náboženskom chápaní však musíme ísť viac do hĺbky symbolu chleba. Keď Ježiš rozmnožil päť chlebov a nasýtil nimi 5 000 mužov, bol to zázrak, avšak keď premenil svoje telo na chlieb, bol to Boží dar pre ľudstvo. Počas poslednej večere Kristus použil chlieb a víno, aby slávil Najsvätejšiu obetu.

Cirkev nasledujúc udalosť z večeradla taktiež používa chlieb a víno ako matériu sviatosti Eucharistie. Znaky chleba a vína nie len tvoria matériu sviatosti, ale sú vyjadrením dobroty Boha a stvoreného Ním sveta. Preto počas Svätej omše, počas obradu prípravy darov dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno, ktoré je plodom zeme a viniča. Skrze toto sa stavajú darom Stvoriteľa pre človeka.

Chlieb a víno ako znaky sviatosti Eucharistie boli predpovedané už v starom zákone. Katechizmus učí, že v Starom zákone ako znak vďačnosti voči Stvoriteľovi obetovali chlieb a víno ako prvotiny plodov zeme. V knihe genezis autor ukazuje obetu Melchizedecha, kráľa a kňaza v jednej osobe, ktorý sa stretol s Abrahámom a priniesol chlieb a víno. V tom geste Cirkev vidí predpoveď svojej vlastnej obety, ktorá je vyjadrená v omšovej modlitbe menom „dokonalej obety“.

Počas židovskej večere bolo vypovedané blahoslavenstvo nad kalichom z vínom. Vyjadruje sa tým prosba o spásu Izraela v mesiášskych časoch. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal „nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom“.

V novom zákone nájdeme podpoveď ustanovenia Eucharistie prostredníctvom udalosti spojenej so znakmi chleba a vína. V katechizme čítame: „Zázraky rozmnoženia chleba, keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia.

Význam prosby

Základná potreba: Chlieb predstavuje základnú potrebu pre život. Prosba o každodenný chlieb vyjadruje závislosť človeka od Boha pri zabezpečovaní základných potrieb.
Duchovný pokrm: Okrem fyzického chleba táto prosba zahŕňa aj duchovný pokrm, ktorým je Božie slovo a Eucharistia.
Spoločenský rozmer: Prosba je formulovaná v množnom čísle ("náš"), čo zdôrazňuje spoločenský rozmer kresťanskej viery. Prosíme o chlieb nielen pre seba, ale aj pre ostatných.
Dôvera v Božiu prozreteľnosť: Prosba "daj nám dnes" vyjadruje dôveru v Božiu prozreteľnosť a odovzdanie sa do Božích rúk.

Podľa Malého katechizmu Dr. Martina Luthera, prosba "Chlieb náš každodenný daj nám dnes" znamená, že máme prosiť o všetko, čo je potrebné pre telesný život, ako je jedlo, pitie, odev, obuv, dom, dvor, pole, dobytok, peniaze, majetok, dobrého manžela/manželku, dobré deti, dobrých susedov, dobrú vládu, dobré počasie, mier, zdravie, česť, dobrú povesť, priateľov, verných podriadených, dobrých pánov, dobré rady, dobrú vôľu, pokojné svedomie a ochranu pred zlom.

Lutherov katechizmus zdôrazňuje, že Boh nám tieto veci dáva z otcovskej dobroty, aj keď si ich nezaslúžime. Preto by sme mali za ne Bohu ďakovať a slúžiť mu.

Okrem Modlitby Pána existuje mnoho ďalších dôležitých modlitieb a princípov v katolíckej viere, ktoré formujú život veriaceho: Modlitba Zdravas' Mária: Modlitba k Panne Márii, ktorá vyjadruje úctu a prosbu k Matke Božej.

Spotreba chleba na Slovensku

Chlieb, základná potravina sprevádzajúca ľudstvo od nepamäti, zohráva významnú úlohu v kultúre a stravovacích návykoch Slovákov. No zdá sa, že jeho pozícia v našich domácnostiach slabne. Kedysi bol chlieb samozrejmosťou v stravovaní, no tento fenomén sa zo slovenských domácností pomaly vytráca. Dnes zaznamenávame historicky najnižšiu spotrebu chleba na jedného obyvateľa.

Podľa údajov Štatistického úradu SR v roku 2018 jeden Slovák skonzumoval 34,5 kilogramu chleba, pričom na prelome milénia, v roku 2000, bola spotreba na jedného človeka vyše 50 kilogramov. V 80. rokoch minulého storočia to bolo dokonca okolo 70 kilogramov. Oproti súčasnosti je to pokles až dvojnásobný.

Za neustálym poklesom spotreby chleba sa skrýva viacero faktorov. Šéfka Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov Tatiana Lopúchová dodáva, že chlieb jeme za posledné roky čoraz menej a tento trend má pritom pokračovať.

Rastúca popularita pšeničného pečiva

Na rozdiel od klesajúcej spotreby chleba, spotreba pšeničného pečiva v poslednej dekáde osciluje na úrovni 30 kilogramov na obyvateľa. V roku 2000 to bolo dokonca 33 kilogramov a v osemdesiatych rokoch minulého storočia bola spotreba pšeničného pečiva na úrovni 22 kilogramov na osobu.

Za nárastom spotreby pšeničného pečiva stoja prevažne nové druhy pekárenských výrobkov či dopekané a rozpekané pečivo, ktoré sa pripravuje v obchodných prevádzkach. Spotreba čerstvého pečiva, kam sa radí najmä klasický biely rožok, má pritom klesajúcu tendenciu.

Podľa Tatiany Lopúchovej sa aj z tohto dôvodu výrobné kapacity pekární dlhodobo využívajú na menej ako polovicu, čo spôsobuje pekárom obrovské problémy. Spotreba chleba a pšeničného pečiva je tak ovplyvnená dobou a životným štýlom. Kým koncom minulého storočia sme konzumovali chlieb ako základnú dennú potravinu a pšeničné pečivo bolo akýmsi doplnkom stravy tohto typu, dnes sme vystavení rôznym trendom stravovania.

Lopúchová poznamenáva, že čerstvý chlieb má pritom nezastupiteľnú pridanú hodnotu vo výžive človeka. „V chlebe sa nachádza jedinečný pomer sacharidov ako zdroja energie, pomerne vysoký obsah bielkovín so svojou stavebnou funkciou, veľmi nízky obsah tukov a v neposlednom rade má priaznivý obsah rôznych minerálnych látok, vitamínov a vlákniny, ktoré dávajú tejto výnimočnej potravine právom prívlastok ‚chlieb náš každodenný‘,“ hovorí.

Ťažká situácia pekárov

Zväz pekárov očakáva ďalšie zhoršovanie situácie v spotrebe domácich pekárenských výrobkov. Pre pekárov, ktorí musia držať krok s udávaním trendov, je to o to náročnejšie. Trápia ich totiž neustále rastúce náklady. V niektorých nákladových položkách je to aj vyše 100 %, pričom pultová cena týchto výrobkov posledných 10 rokov stagnuje, resp. sa zvyšuje len minimálne.

„Nie je jednoduché prinášať na trh nové výrobky, inovovať ponuku a modernizovať pekárne, bojovať s neustále sa zvyšujúcimi nákladmi na suroviny a zamestnancov, no zároveň ísť s cenou pod výrobné náklady,“ dodáva Tatiana Lopúchová.

Riešenia a východiská

Východisko vidia pekári napríklad v lepšej komunikácii s obchodnými partnermi, ktorá by mala byť podporená legislatívnymi prvkami. Chýba väčšia popularizácia chleba a podpora domácej produkcie.

Slovenské pekárenské odvetvie sa od Nežnej revolúcie v roku 1989 výrazne zmenilo. Kým pred revolúciou sa Slovensko vyznačovalo najmä priemyselnou výrobou chleba a pečiva, 90-te roky minulého storočia všetko zmenili. Po Nežnej revolúcii na Slovensku nastúpilo obdobie vzniku menších lokálnych pekární.

"Zmena štátoprávneho usporiadania hospodárskeho a politického systému v roku 1989 priniesla eufóriu zriaďovania malých súkromných pekární. Veľké priemyselné pekárne ustúpili do úzadia. Zároveň na Slovensko začali prenikať zahraničné firmy ponúkajúce strojnotechnologické vybavenie pre malé pekárne," spomína predsedníčka SZPCC Tatiana Lopúchová, ktorá v pekárenskom segmente pracuje tri desaťročia.

V prvej polovici 90-tych rokov vznikli stovky malých pekární, banky bez problémov poskytovali úvery, aj keď s úrokovými sadzbami nad 20 %. Podľa zväzu pekárov sa dá vtedajší rozkvet menších pekární odôvodniť aj nostalgiou - každý chcel priniesť na trh taký chlieb, aký sa nosil na stôl v 50-tych rokoch. Mnohým sa to aj podarilo a uspeli, začali s rozširovaním výroby a modernizáciou. Z pôvodne malých pekární sa stávali stredne veľké, ktorých úroveň bola porovnateľná s tými západoeurópskymi. Modernizáciou začali prechádzať aj priemyselné pekárne. Porevolučné roky sa ešte vyznačovali vyššou spotrebou chleba.

Zo štatistík vyplýva, že po Nežnej revolúcii pripadala na jedného obyvateľa spotreba 49,7 kilogramu (kg) chleba a 39,5 kg pečiva za rok. V približne týchto úrovniach sa držala celú dekádu, výrazný pokles nastal po prelome tisícročí. Po revolúcii sa otvoril veľký priestor pre kreativitu pekárov a širokú škálu úžasných, dovtedy nepoznaných výrobkov - v nových tvaroch, rôznych chutiach, vlastnostiach či v inom zložení nutričných hodnôt. Najmarkantnejší pokles spotreby je vidieť od roku 2006, teda krátko po vstupe Slovenska do EÚ.

Globalizácia priniesla mnoho pozitívneho. Negatívom z pohľadu domáceho pekára oproti obdobiu pred rokom 1989 sa však stal až priveľmi otvorený trh voči zahraničným výrobkom, ktoré začali vytláčať domácu produkciu. Tradičný chlieb a pečivo idú do úzadia na margo trendov v stravovaní. Novému trendu v stravovaní sa museli prispôsobiť aj slovenskí pekári. Na trh začali postupne aj slovenskí výrobcovia uvádzať ešte pestrejší sortiment. Preferencie Slovákov sa výrazne zmenili a do popredia sa dostali rôzne druhy výrobkov s prívlastkom "free" - sugar free, fat free, gluten free, lactose free. Zároveň sa sortiment rozšíril o množstvo druhov rožkov, bagiet i chlebov s rôznymi prímesami či príchuťami, na pultoch možno nájsť čoraz viac dopekaných i rozpekaných výrobkov. Do úzadia postupne ide základný chlieb a tradičné pečivo. Aktuálne vychádza, že jeden Slovák za rok skonzumuje 34 kg jednokilogramového chleba a 29 kg pečiva.

Na pultoch predajní možno nájsť tri kategórie pekárenských výrobkov: balené čerstvé pečivo, nebalené čerstvé pečivo a dopekané pečivo z mrazeného polotovaru, tzv. dopek. Či ide o dopek zákazník na prvý pohľad nerozozná, preto sa musí v obchodoch povinne označovať. Aj keď sú rozdiely v ponuke pečiva rôzne, zákazníci sa často nechávajú zlákať vôňou a etikety s popisom a zložením produktov čítajú zriedka.

Pekári sa zhodujú, že pri dopekaní pečiva z polotovaru je kľúčový rozdiel v obsahu vody. Mrazením voda kryštalizuje, čo narúša väzby medzi vodou a múkou a môže po rozmrazení zhoršiť kvalitu výrobku. Preto sa pri miesení polotovaru na zmrazenie pridávajú aditíva, ktoré bránia kryštalizácii a vyparovaniu vody.

tags: #práca #chlieb #každodenný #význam