Tradícia Hádzania Zubov do Mlieka a Iné Zaujímavosti zo Sveta

V článku sa pozrieme na rôzne kultúrne zvyklosti a historické udalosti, ktoré formovali život ľudí na rôznych miestach sveta. Od tradícií spojených so zubami, cez život kmeňov v údolí rieky Omo, až po mystické zážitky a históriu jednej slovenskej obce.

Prečo sa Zuby Hádžu do Mlieka?

Aj keď sa v článku priamo neuvádza dôvod hádzania zubov do mlieka, ide o starú tradíciu, ktorá sa praktizovala v rôznych kultúrach. Mlieko, ako symbol čistoty a výživy, mohlo mať v tomto kontexte rituálny význam. V súčasnosti je táto tradícia nahradená inými zvykmi, ako napríklad dávanie zubov pod vankúš pre zubnú vílu.

Život v Údolí Rieky Omo

Cesta, ktorá vedie z Addis Abeba smerom na juh až do mestečka Omorate na hranici s Keňou, umožnila aj bežným turistom objavovať krásu a zaujímavosti tohto odľahlého regiónu. Do veľkej miery je cesta asfaltová a rozvoj je nezastaviteľný. Samotná oblasť rieky Omo má rozlohu približne 23 500km2, čo je približne polovica Slovenska. Títo ľudia žijú v krajine, ktorú tvorí 60 % nížinná, 5 % vrchovina a hory a 35 % púštna krajina.

Práve pre nehostinné prostredie si dokázali miestni ľudia udržať tradičný spôsob života. Tým, že je krajina nehostinná, neláka novopríchodích zo severu, aby túto oblasť osídľovali. Aj keď s príchodom infraštruktúry sa do dedín a mestečiek dostávajú aj iní ľudia, stále je to len malá hŕstka oproti pôvodným obyvateľom. Rozdelení sú do dvoch hlavných jazykových skupín: Nilo-saharská (Nilotická) a Afro-asiatická, do ktorej spadá Kušitská a endemická Omotická vetva. Toto rozdelenie ich v určitých momentoch spája alebo rozdeľuje. Jednotlivé kmene sa rôzne prispôsobili životu v nehostinných podmienkach polopúštnej až púštnej oblasti.

Tí, ktorí majú svoju domovinu v blízkosti rieky ju využívajú ako zdroj obživy, tí ktorí žijú od rieky ďalej majú tvrdšie podmienky, ktoré sú často nepredvídateľné a sú závislí len od zrážok. Obyvatelia horských oblastí majú miernejšie podmienky a krajina je na pohľad prívetivejšia. Všetci sú však závislí na pravidelných záplavových dažďoch, ktoré prinášajú najviac vlahy a rieka vtedy prináša najviac živín. Hovädzí dobytok, kozy a ovce sú pre väčšinu kmeňov kľúčovým zdrojom obživy a prejavom bohatstva. Využívajú ho na dojenie mlieka, odoberanie krvi ako obživy a platbu za nastávajúcu manželku.

Aj napriek tomuto ťažkému životu má každý z kmeňov svoje vlastné „módne“ doplnky, často sa obliekajú do farebných odevov a používajú množstvo pestrých a zaujímavých ozdôb a „šperkov“. Vďaka týmto kmeňovým tradíciám v obliekaní (alebo nahote?) a zdobení je možné jednotlivé skupiny od seba odlíšiť a rozoznať. A práve táto variabilita na tak malom území je unikátna aj na africké pomery, a preto je pre nás taká atraktívna.

Kmeň Hamar

Meno kmeňa sa tiež píše Hamar a príslušníci žijú východne od južnej časti povodia Omo. Žijú v polosuchej až suchej krajine, kde hlavne pasú svoj dobytok. Ženy svojím zovňajškom nápadne pripomínajú ženy namíbskeho kmeňa Himba. Na skrášlenie svojho zovňajška používajú zmes kravského tuku a hlinky (okry). Okrem toho sa obliekajú do kozích koží, ktoré majú ovinuté okolo bedier. Ako doplnok najčastejšie používajú korálky čiernej a červenej farby. Vydaté ženy nosia veľký, kožený náhrdelník zdobený mušličkami a korálkami. Pokiaľ sú dva, je to druhá, tretia alebo štvrtá žena. Pokiaľ k nim ako doplnok má žena ešte „bignere“, znamená to, že je prvá manželka.

Žijú v akýchsi dedinách, ktoré sú tvorené viacerými rodinami, často pokrvne spriaznenými. Keď začnú stavať dedinu, prvý dom je postavený pre ženu a deti. Potom sa vybuduje ohrada a doprostred sa postaví menšia pre dobytok. Muži často spávajú v strede dediny v blízkosti dobytka. Domy sú stavané z pevných driev, ktoré sú ohnuté a v strede zviazané, pokryté sú snopmi trávy a v období dažďov sa prekrývajú rohožami. Každý z rodiny má svoju prácu. Deti sa od veku 6-7 rokov učia to, čomu sa budú venovať aj v dospelosti. Dievčatá sa učia starať o domácnosť. Chlapci sa starajú o kozy a ovce a chodia s nimi na pašu a k napájadlám.

Rovnako aj v ďalších pastorálnych kmeňoch, aj tu je pred svadbou potrebné vyplatiť veno manželkiným rodičom. Pretože mladíci nemajú ešte vlastné dostatočne veľké stádo, rodičia často nedovolia svadbu skôr ako v ich 30. rokoch. Ženy sa vydávajú približne v 17. roku života, a tak sú často výrazne mladšie ako ich manželia. Mladý muž vyplatí určitú časť v dobytku a následne rodine svojej manželky spláca. Pokiaľ sa mu to nedarí, obracajú sa na jeho rodinných príslušníkov a nárokujú si u nich. Takto zadĺžený muž v podstate nemá možnosť zbohatnúť, keďže mu ihneď prichádzajú veritelia zobrať, čo sa mu narodí v jeho stáde. Iba bohatší muži tak majú možnosť mať viacero manželiek.

Pokiaľ sa mladý hamarský muž chce oženiť, musí absolvovať unikátny ceremoniál skákania cez býkov (ukule bulla). Pred ceremoniálom iniciovanému čiastočne oholia hlavu a telo si umyje prachom, aby zmyl svoje hriechy. Uprostred spievajúceho a tancujúceho davu je vedľa seba postavených 15 až 20 kráv a volov, ktoré majú chrbty natreté ich trusom, aby boli šmykľavejšie. Nahý mladík má za úlohu rozbehnúť sa, vyskočiť na prvú kravu a postupne po každej prebehnúť a zoskočiť. Musí to zopakovať štyrikrát, aby bol ceremoniál uznaný.

Sestry iniciovaného mladíka sa nechajú od Maza vyšibať prútom. Rany prútom sú silné a spôsobujú okrem bolesti aj skutočné rany, ktoré zanechajú mohutné jazvy. Nie je to považované za ublíženie, práve naopak. Každá správna hamarská žena by mala mať zjazvený chrbát. Ona sa obetovala počas jeho iniciácie a ak potrebuje, je on na rade, aby sa pre sestru obetoval a pomohol jej v ťažkej životnej chvíli. Ukule bulla, skákanie cez býkov, je jedinečný zvyk a nepraktizuje ho žiadny iný kmeň, v podobnej forme iba príbuzní Karo a Banna a nepríbuzní T´semay. Odohráva sa najčastejšie po ukončení zberu úrody.

Kmeň Mursi

Tento kmeň obýva zle prístupnú oblasť Národného parku Mago neďaleko mesta Jinka, ktoré je východzím miestom pre návštevu Mursiov. Sú prevažne pastieri, ale čím ďalej tým viac sa venujú aj pestovaniu niektorých plodín. Dobytok je pre nich kľúčový a siaha to až tak ďaleko, že si dávajú meno podľa farby najobľúbenejších kusov zo stáda. V prípade, že sa mladý muž chce oženiť, jeho rodina musí zaplatiť jeho budúcim svokrovcom za nevestu.

Mursiovia sú vysokí, so všeobecne agresívnou povahou. Muži sa obliekajú len stroho, často sú úplne nahí alebo majú cez rameno prehodený kus látky. Ženy nosia bedrové rúška. Vlasy si strihajú na veľmi krátko, často si hlavu oholia žiletkou a z krátkych vlasov si vytvoria rôzne ornamenty. Asi najznámejšou súčasťou ženského zdobenia sa je labret - hlinený disk, ktorý sa vkladá do narezanej spodnej pery. V modernej dobe už dievčatá nejavia taký záujem o labrety a táto súčasť kultúry je pravdepodobne postupne odsúdená na zánik.

Muži aj ženy na svoje skrášlenie používajú skarifikáciu. Manželstvo u Mursiov môže mať štyri spôsoby: po dohode rodičov (tokoto gama), po vzájomnej dohode manželov (gama), manželka môže byť unesená (pisiyer) alebo zdedená (sermay). Svadba je veľká celospoločenská udalosť a podľa dôležitosti novomanželov a ich rodín je aj patrične oslávená. Kmeň Mursi je známy spolu so Suri súbojom Donga.

Kmeň Dassanech

Majú rôzne mená - Dassanetch / Daasanach / Geleb / Marille / Geleba / Gabarich. Žijú v delte rieky Omo na severnom brehu jazera Turkana a v širšom okolí v Etiópii, Keni a Južnom Sudáne. Pôvodne žili na rozsiahlom území Kene a malého cípu dnešného Južného Sudánu, avšak od 50. rokov 20. Ostávajúci ľudia sa prisťahovali bližšie k rieke, kde je väčšia šanca sa uživiť novým spôsobom, poľnohospodárstvom. Sú prevažne pastiermi, avšak vďaka naplaveninám z rieky bohatým na živiny si vedia v dnešnej dobe dopestovať množstvo plodín. Rieka a jazero sú taktiež zdrojom rýb. Aj ich meno znamená „Ľudia z delty“.

Pretože Dassanech nie sú „čistým“ kmeňom a absorbovali ľudí zo širšieho okolia, jednotlivé klany sa od seba výrazne odlišujú zvykmi a celkovou kultúrou. Majú striktne rozdelené územie, kde žijú a každý klan má svoje povinnosti voči celému kmeňu. Ženy aj muži sa obliekajú do farebných látok a dopĺňajú ich rôznymi ozdobami, náramkami, náhrdelníkmi a podobne. Muži so sebou často nosia malé drevené stoličky, ktoré slúžia aj ako akýsi vankúš.

Tí, ktorí prídu o svoje stáda, sa stávajú chudobnými (Dies) a často sa sťahujú bližšie k jazeru a rieke, kde sa môžu živiť pestovaním, rybolovom a lovom krokodílov. Žijú v menších či väčších dedinách. Tak ako aj u ostatných pastierov, aj u Dassanechov sa ženy a dievčatá starajú o domácnosť a chlapci a muži o lov a pasenie stád. Na poliach pracujú spoločne. Spoločne aj oslavujú. Jeden z najdôležitejších rituálov je Dimmi. Je to akési požehnanie mužov a ich prvorodených dcér.

Dievčatá aj chlapci absolvujú obriezku približne vo veku 12 rokov. Pokiaľ nie je dievča obrezané, je považované za chlapca, ba dokonca za zviera. Nemôže sa vydať, mať deti a žije na okraji spoločnosti. Dievčatá sa vydávajú v priemere okolo 16. Za manželku sa platí veno (kyota), ktoré je vyplácané podľ...

Anna Katarína Emmerichová a jej Mystické Videnia

Anna Katarína Emmerichová mala veľa videní udalostí opísaných v evanjeliách. Videla ich svojím vnútorným zrakom a viedli ju ku kontemplácii života Ježiša Krista. Ak by Brentano nebol videnia Anny Kataríny Emmerichovej zapísal, nemali by sme tento doklad o jej mystických skúsenostiach. Vodiacou niťou, ktorá bez prerušenia spája jej rozprávania, je láska, darovanie sa, obetovanie sa nekonečnému milosrdenstvu ukrižovaného Pána. Jej videnia ukazujú, ako sa jej život a každodenná modlitba menia na neustále smerovanie k tajomstvu Božej lásky vyjadrenému v Kristovej obete.

Preto videnia Anny Kataríny Emmerichovej môžeme považovať za účinný prostriedok, ktorý nás môže viesť k osobnému a hlbokému poznaniu veľkonočného tajomstva. Ak chceme s Kristom nadviazať autentický priateľský vzťah, musíme s ním kráčať ku krížu. Už v ranom veku bola zapálená láskou k Bohu a začala rozjímať o kríži a tajomstvách Kristovej bolesti. Popredné cirkevné osobnosti a známi teológovia potvrdili, že vízie sestry Anny Kataríny Emmerichovej nie sú v rozpore s tým, čo hovorí Biblia, a ani s cirkevnou tradíciou.

Tak ako u všetkých skutočných mystikov pretvorených v Kristovi a vnútorne zjednotených s Bohom, ani u nej sa nedá rozlišovať medzi láskou k nebeskému Otcovi a láskou k blížnemu. Nábožná mníška, ktorá v skrytosti kontemplovala tajomstvá Božej veleby, si bola vedomá povinnosti neustále sa modliť za jednotu s Kristom a s ľuďmi. Sestra Anna Katarína sa obetovala a modlila aj za Cirkev. V roku 1812 bola obeta sestry Emmerichovej poznačená Božou pečaťou svätých stigiem na nohách a rukách.

Deviaty február 1824 bol posledným dňom jej pozemského života: „Visím na kríži, blíži sa koniec.“ A 16. Vedľajšie cesty boli plné ľudí. Pätnásteho februára 1975 telesné pozostatky Božej služobnice preniesli do krypty v Kostole svätého Kríža v Dülmene a jej hrob bol sprístupnený na verejné uctievanie. Zavŕšil sa slávnostou beatifikáciou, ktorú uskutočnil na Námestí sv. Petra v Ríme pápež Ján Pavol II. 3. októbra 2004.

História Obce Lúky

Uznesením obecného zastupiteľstva zo dňa 20. marca 1933 bol Rudolf Jaroušek, správca školy rímsko katolíckej ľudovej na Lúkach, ustanovený prvým kronikárom tunajšej obce. Obec Lúky, ktorá má meno podľa polohy kraja (od lúk), rozprestiera sa po obidvoch stranách krajinskej cesty (hradskej) vedúcej z Púchova cez Lýsky priesmyk na Moravu. Od Púchova i od Moravy je vzdialená na 12-12 km, takže leží uprostred Púchovskej doliny. Je dlhá 2 km.

Na hornom konci dediny, za mostom je schreibrovská parná píla. Katolícky kostol stojí na dolnom konci, pri vstupe do dediny. Je najstarší kostol doliny a okolia vôbec. Podľa kanonickej vizitácie vykonanej na Lúkach 25. augusta 1829 so všetkou pravdepodobnosťou tvrdiť, že bol postavený r.1228. Cintorín bol na Lúkach pôvodne len okolo kostola, len koncom 18.storočia založili terajší cintorín. Fara bola do r. 1823 drevená. V tomto roku postavili faru z kameňa.

Podľa kanonickej vizitácie z r.1829 na Lúkach jestvuje katolícka škola od r.1826. Do r.1929 škola bola jednotriedkou, hoci už niekoľko rokov počet žiakov prevyšoval hodne číslo 100. V obci okrem katolíckeho kostola je aj veľký kostol židovský. Vodstvo: Na juhovýchodnej strane obce tečie potok Biela voda, prameniaci na Čertove. Pôda nášho chotára pozostáva z piesku, hlinačky, slienu a štrku.

R.1913 mali Lúky 168 domov, 718 duší. Podľa sčítania ľudu z r.1930 bolo na Lúkach 198 domov, 783 obyvateľov. Obyvatelia sú skoro všetci robotníci, roľníkov je málo. Obec Lúky patrí do púchovského okresu, kde je okresný úrad, berný úrad, okresný súd, dôchodková kontrola, okresný lekár, zverolekár. Občania nosievali pestré kroje. Hôr u nás nie je veľa, ale viac ako pred 50 rokmi.

Tabuľka: Počet žiakov v škole v Lúkach v rokoch 1930-1938

tags: #preco #sa #zuby #hadzu #do #mlieka

Populárne príspevky:

• Recepty na zapečené zemiaky
• Strúhaný koláč s jablkami – osvedčený recept
• Recepty na polievky
• Zloženie paradajkového pretlaku
• Slivkový lekvár - tradičný postup