Prvé a druhé rozmnoženie chleba: Zázraky a ich hlbší význam

Evanjeliový úryvok nám predstavuje známy zázrak, ktorý Ježiš vykonal a ktorý sa nazýva rozmnoženie chlebov a rýb. Zázrak rozmnoženia chlebov a rýb je to, čo sa neustále deje v našom živote: Ježiš vidí našu úbohosť a darovaním seba vo svätej Eucharistii nám dáva príležitosť prekonať ju.

S vedomím, že Kristov príchod je naplnením Svätého písma, nachádzame prisľúbenie hojnosti už u prorokov a v múdroslovných knihách.

Poďme sa ponoriť do príbehov o prvom a druhom rozmnožení chleba, aby sme lepšie pochopili ich význam a posolstvo.

Prvé rozmnoženie chleba

Aj v Evanjeliu podľa Marka nasleduje po udalostiach, ktoré sme sledovali cez predchádzajúce nedele, opis zázračného rozmnoženia chlebov. Opis týchto udalostí však dnes zaznieva v podaní evanjelistu Jána, z ktorého budeme čerpať aj ďalšie štyri nedele. U Jána sa nimi začína šiesta kapitola, kde po nasýtení obrovského množstva ľudí nasleduje veľká eucharistická reč, v ktorej sa sám Ježiš nazýva chlebom života. Tento zázrak zaznamenávajú všetci evanjelisti, z čoho vidno, akú dôležitosť mu pripisovali. Ján mu dáva ešte väčšiu váhu tým, že ho stavia do kontextu Veľkej noci. O tejto udalosti nehovorí len okrajovo ako o príhode na záver vyučovaním naplneného dňa, ale venuje mu pozornosť, ktorá patrí ústrednej udalosti.

V evanjeliu vidíme, ako Ježiš dáva pokrm pre tisíce ľudí, ktorí ho prišli počúvať. Postaral sa o ich obživu a zároveň tým potvrdil, že už nastali predpovedané mesiášske časy a že sa napĺňajú v jeho osobe. Tento zázrak zaznamenávajú všetci evanjelisti, z čoho vidno, akú dôležitosť mu pripisovali. Ján mu dáva ešte väčšiu váhu tým, že ho stavia do kontextu Veľkej noci. O tejto udalosti nehovorí len okrajovo ako o príhode na záver vyučovaním naplneného dňa, ale venuje mu pozornosť, ktorá patrí ústrednej udalosti. Prebieha v rámci Ježišovho dialógu s Filipom. Zázračným znamením - akým bolo aj rozmnoženie chlebov a rýb - je v Jánovom ponímaní konkrétne živé slovo (povedané skutkom), zjavujúce vyššiu skutočnosť, ktorá bude témou eucharistickej reči v kafarnaumskej synagóge. V podrobnostiach, ktoré si evanjelista všíma, vidíme súvisy s Poslednou večerou, napríklad vzdávanie vďaky. Ježiš sám rozdeľoval chleby. Množstvo nazberaných odrobín tiež svedčí o dôležitosti tejto udalosti.

Prítomní správne pochopili toto znamenie a videli v ňom potvrdenie Ježiša ako Božieho proroka. Takýto mimoriadny prorok mal podľa očakávania Židov prísť v posledných časoch, aby ľud pripravil na Boží príchod. Svätý Peter v Skutkoch apoštolov vzťahuje na Ježiša predpoveď z Knihy Deuteronómium (porov. Dt 18, 15 - 18) a potvrdzuje, že on je tým prisľúbeným prorokom, a preto máme poslušne počúvať jeho slová (porov. Sk 3, 22 - 23). Znamenia, ktoré Ježiš konal, vzbudili zvedavosť tých, ktorých nič netrápilo a boli lační len po nejakej novote. Ale zažali aj iskru nádeje u trpiacich na duši i tele. Obidve skupiny sa dali do pohybu tým istým smerom. A obidva postoje sa hlásili o slovo v každom z nich. Ježiš učil všetkých, „obilie i kúkoľ“ nechával rásť až do žatvy. Definitívne, radikálne triedenie v procese rastu vždy nesie riziko zničiť to dobré a rozmnožiť zlé. Preto sa Ježiš staral o všetkých rovnako. Dal im hojne jesť, ako aj Otec dáva slnko, dážď a prekypujúce plody zeme rovnako dobrým i zlým. Ježiš sa snažil podporovať v raste to dobré, aby prirodzene ubúdalo zlého. Znamenia majú podnietiť k viere. Ale nesprávne pochopené ju môžu zatieniť.

Duchovný zrak „chudobných Jahveho“ videl v znameniach oveľa viac, než videli oči. Skutky dávali Ježišovým slovám božskú autoritu. Pre Majstra nie je žiadna situácia neriešiteľná. Ak nás skúša, tak preto, aby sme si aj my uvedomili jeho moc a naučili sa s ňou počítať. Udalosť rozmnoženia je v tom učebnicovou ukážkou. Začína sa od reálneho základu piatich chlebov a dvoch rýb. Akokoľvek nedostatočný sa zdá, treba ho vždy vložiť celý do Ježišových rúk. Keď Ježiš prejavuje zázračnú moc, zástup rastie do nevídaných rozmerov: okolo päťtisíc mužov a k tomu ženy a deti. Po pár dňoch, keď začne hovoriť o najväčšom zázraku, o svojom tele a krvi, zostávajú pri ňom len Dvanásti, vrátane toho, ktorý ho zradí. Ježiš nemeria úspešnosť poslania počtom nasledovníkov, ale vernosťou Otcovej vôli. Kto má od Ježiša falošné očakávania, dožije sa sklamania. Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Nateraz Ježiš na úžas prítomných odpovedá ešte výraznejšími znameniami. Teraz vystupoval ako pedagóg. Voči zástupom i voči učeníkom. Vedel, čo urobí, ale chcel zaangažovať aj Filipa. Prinajmenej, aby si uvedomil ľudskú bezmocnosť. Chcel mu vzápätí ukázať, ako sa postupuje v Božej logike: aj veľké veci tu rastú z celkom malých, aby sa lepšie prejavila Božia moc. Ale zapája aj človeka a jeho možnosti.

Jedno z blahoslavenstiev oslavuje hladných a smädných, lebo budú nasýtení. Tá istá myšlienka rezonuje aj v Máriinom chválospeve Magnificat: „Hladných nasýtil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno“ (Lk 1, 53). Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!? Pánovi nerobí starosti lačný ľud, ale maloverní učeníci, ktorí cúvnu pred prvou prekážkou. Aby ich to odučil, usiluje sa ich „namočiť“ do ťažkostí a povzbudiť ich, že v spolupráci s ním je každý problém zvládnuteľný. Hneď prvý krok najlepšie pochopil praktický Šimonov brat: Keď sa nedá všetko, robme aspoň niečo…! Aj Boh používa túto logiku, len ju posúva neporovnateľne ďalej. On malými vecami iba začína a používa ich ako základ pre svoje veľké činy. Viera sa prejavuje už v tom, že sa aj s nepatrnou trochou pustíme do odvážnych činov. Učeníci vidia päť bochníkov a pre ne usádzajú päťtisíc mužov. Rozumom nepochopiteľné. Ale práve to je krok či skok viery, ktorý sa od učeníka očakáva: necúvnuť ani pred tým, čo jednoznačne presahuje všetky jeho sily. Ostatné je už Pánova záležitosť. My máme byť len asistentmi zázraku. Nasýtenie chlebom a rybou má byť pravou hostinou, preto sa prítomní majú usadiť. Brať si môže, kto koľko potrebuje. Jedlo nemá nasýtiť len žalúdok, ale aj túžbu srdca po spoločenstve.

Z ľudského do Božieho myslenia sa stúpa na krídlach chválospevu, ďakovania a oslavy Boha. A potom sa znovu zostupuje do bežného života. Ježiš berie ľudský chlieb do božských rúk, žehná ho prajnosťou Božej lásky a kladie ho do rúk učeníkov, aby ho oni rozdali sediacim. Niet geniálnejšieho, božskejšieho a zároveň jednoduchšieho postupu. Ježiš sa správa ako otec rodiny, ktorý jedlo najskôr požehná, ďakuje zaň a oslavuje toho, od ktorého pochádza každé dobro. „Vziať chlieb“, „vzdávať vďaky“ a „rozdávať“ sú eucharistické slová. Ani Božia hojnosť neoprávňuje rozhadzovať alebo sa príliš spoliehať. „správcov Božích tajomstiev“ Pán očakáva vytrvalú a detailnú vernosť. Nielen pre úctu k jedlu. Odráža sa tu aj prax prvotnej Cirkvi, ktorá prechovávala veľkú bázeň k prítomnosti Krista v eucharistickom chlebe.

Zázraky sú len mostom k hlbšej skutočnosti. Ježiš chcel chrániť svoje pravé poslanie vyslobodiť človeka z hriechu a priviesť ho k Otcovi. Záležalo mu aj na učeníkoch, aby sa popri Ježišovi netešili lacnej popularite. Pred nadšeným davom sa Pán uťahuje do samoty modlitby. Učeníkov skúša búrkou na mori, v ktorej sa na Ježišov príkaz ocitli po rozpustení ľudu. Tak sa Ježiš správa aj k nám: vypočuje naše skutočné potreby, ale keď vidí, že namiesto počúvania jeho slova zas podľahneme pozemským záujmom, ustupuje do úzadia. Ktoré sú to, najlepšie zistíme podľa toho, k čomu nám najčastejšie pri modlitbe odbieha pozornosť. Vždy je však láskavý. Mnohí si vyčítajú len to, že nepomôžu žobrajúcemu bezdomovcovi. Celkovo sme pred problémami druhých uzavretí do zvláštnej anonymity a zameraní len na svoje potreby. Ľahostajný veriaci si aj v takýchto prípadoch nájde výhovorku. Alebo začne dlhé špekulácie, čo vlastne patrí k podstate kresťanstva, čo morálka prikazuje a čo len odporúča. Isté však je, že byť kresťanom znamená usilovať sa správať tak ako Kristus. Aj to je isté, že Boh nás bude súdiť podľa konkrétnych prejavov lásky a služby, ktorú si nevyberáme a ktorá je často nepríjemná. Nevšímať si potreby druhých, najmä tých, čo naliehavo potrebujú pomoc, nie je zlučiteľné s kresťanstvom. Ako sme mohli vidieť pri nasýtení hladného zástupu, Ježiš k takejto pozornosti učeníkov cielene viedol. Veď sa mali stať správcami nevyčerpateľných Božích tajomstiev.

Božia ponuka presahuje všetky naše potreby. Ježiš tu ukazuje vždy platný návod: najskôr sa dobre poobzerať dookola a zachytiť sa prvého, i keď zdanlivo beznádejného náznaku riešenia. Ježiš už v ňom vidí odpoveď, a nie iba náznak. Teda vychádzať z toho, čo je práve poruke, a odhodlane dôverovať, že Pán doplní ostatné. S pokorou si uvedomiť, že zázrak robí Boh, my sa podieľame iba svojou trochou. Prosbu „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ možno chápať aj duchovne, aj bežne. V oboch prípadoch, ak ho Boh požehná, slúži na spásu. Chlieb života je Kristus, ale on nie je chlieb všetkých, ale náš. A ako hovoríme: „Otče náš“, lebo tým, čo to chápu a veria, je Otcom, tak voláme aj „chlieb náš“, lebo Kristus je chlebom tých, čo ako my patria k jeho telu. Prosíme, aby nám dával každý deň tento chlieb, aby sme sa my, čo sme v Kristovi a každý deň prijímame jeho Eucharistiu za pokrm spásy, nedopustili nejakého ťažšieho previnenia, nevzdialili a neodlúčili sa od spoločenstva, aby nám preto nebol odopretý nebeský chlieb a neboli sme vylúčení z Kristovho tela. Keď teda hovorí, že ten, kto bude jesť z jeho chleba, bude žiť naveky, je zrejmé, že budú žiť tí, čo právom spoločenstva siahajú po jeho tele a prijímajú Eucharistiu.

V Starom zákone Boh rád používal triviálne a bezvýznamné veci na to, aby naplnil svoje zámery. Napríklad zástavku na kolíske dieťaťa, ktoré si získalo srdce faraónovej dcéry, Mojžišovu pastiersku palicu, ktorou robil zázraky v Egypte, alebo Dávidov prak, ktorým porazil Filištíncov. Podobne to bolo aj pri zázračnom nasýtení zástupu. Ako zrnko pšenice rastie v zemi, tak sa rozmnožovali chleby a ryby Božou silou, až kým sa všetci nenasýtili. Keby im dal peniaze, nikto by nemal dosť. Príroda šla tak ďaleko, ako mohla, Boh zariadil ostatné. Prikázal, aby pozbierali zvyšky jedla a naplnili dvanásť košov. Fulton J. Dôverovať v Božiu prozreteľnosť znamená pevne a živo veriť, že Boh nám môže pomôcť a že nám aj pomôže. To, že nám môže pomôcť, je jasné, lebo je všemohúci. To, že nám pomôže, je isté, lebo to sľúbil na mnohých miestach vo Svätom písme a všetky svoje sľuby dodržiava. Kristus nás povzbudzuje k takejto živej viere: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Mk 11, 24). Preto nás apoštol Peter vyzýva, aby sme všetky svoje starosti zložili na Pána, ktorý sa o nás postará.

Druhé rozmnoženie chleba

V tých dňoch zasa bol pri ňom veľký zástup a nemali čo jesť. Zvolal učeníkov a povedal im: "Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú pri mne a nemajú čo jesť. Ak ich prepustím domov hladných, poomdlievajú na ceste, veď niektorí z nich prišli zďaleka." Jeho učeníci mu odvetili: "Kto ich môže nasýtiť chlebom tu na púšti a ako?" Opýtal sa ich: "Koľko máte chlebov?" Oni odpovedali: "Sedem." Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov, vzdával vďaky, lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali; a oni ich rozdali zástupu. Mali aj zopár rybiek. Aj nad nimi dobrorečil a kázal ich rozdať. I jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem košov zvyšných odrobín. Ľudí tam bolo asi štyritisíc. Potom ich rozpustil.

Hneď nastúpil so svojimi učeníkmi na loď a došiel do dalmanutského kraja. Prišli k nemu farizeji a začali sa s ním hádať. Žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali. On si v duchu vzdychol a povedal: "Prečo toto pokolenie žiada znamenie? Veru, hovorím vám: Toto pokolenie znamenie nedostane." Nechal ich tam, znova nastúpil na loď a odišiel na druhý breh.

Zabudli si vziať chleba a na lodi mali so sebou iba jeden chlieb. A on ich varoval: "Dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov i kvasu Herodesa!" Oni si medzi sebou hovorili, že nemajú chleba. Keď to spozoroval, povedal im: "Prečo rozprávate o tom, že nemáte chlieb? Ešte nechápete a nerozumiete? Máte otupené srdce? Máte oči, a nevidíte? Máte uši, a nepočujete? A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal päť chlebov piatim tisícom?" Odpovedali mu: "Dvanásť." "A koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som tých sedem rozlámal štyrom tisícom?" Odpovedali mu: "Sedem." A povedal im: "Ešte nechápete?"

Tak prišli do Betsaidy. Tam priviedli k nemu slepca a prosili ho, aby sa ho dotkol. On vzal slepca za ruku, vyviedol ho za dedinu, poslinil mu oči, vložil naňho ruky a opýtal sa ho: "Vidíš niečo?" Ten sa pozrel a povedal: "Vidím ľudí; zdá sa mi, akoby stromy chodili." Potom mu znova položil ruky na oči. Tu začal vidieť i celkom ozdravel a všetko videl zreteľne. I poslal ho domov so slovami: "Ale do dediny nechoď!"

Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: "Za koho ma pokladajú ľudia?" Oni mu odpovedali: "Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov." "A za koho ma pokladáte vy?", opýtal sa ich. Odpovedal mu Peter: "Ty si Mesiáš." Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: "Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych." Hovoril im to otvorene. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: "Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!"

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Lebo za čo vymení človek svoju dušu?! Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi."

Dva prvky zázraku: Chlieb a ryba

Dvoma prvkami, ktoré Ježiš použil na vykonanie zázraku, sú nie náhodou chlieb a ryba: chlieb je predobrazom Eucharistie a ryba je medzi ranými kresťanmi symbolom Ježiša par excellence. Čo sa týka chleba, treba si všimnúť Ježišom uskutočnený proces. Ježiš hovorí, „lámajúc“ svoje slovo kŕmi zástup, a následne prostredníctvom rozmnoženia chleba nakŕmi zástup aj vo fyzickom ohľade. Ježiš ukazuje učeníkom a zástupu, ako má spoločenstvo postupovať po jeho odchode z pozemského života.

Učeníci nepochopili, čo je skutočná potrava

Ježiš sa v tom čase nachádza na protiľahlom brehu Kafarnauma, pravdepodobne v Betsaide, a zatiaľ čo učí, deň plynie. Nadíde večer a učeníci požiadajú Ježiša, aby rozpustil zástupy. Všimnime si, že Ježišova suchá odpoveď, „vy im dajte jesť!“, omráči učeníkov. V dialógu je výškový rozdiel: Ježiš hovorí o duchovnej potrave, zatiaľ čo učeníci hovoria o materiálnej potrave; nie učeníci „vystúpia“ na Ježišovu úroveň, ale Ježiš zostúpi na ich úroveň. Nepochopili, čo je skutočné potrava, ktorú už vlastnia!

Keď učeníci vymenujú potraviny, ktoré majú, Ježiš ich požiada, aby mu ich priniesli: a stane sa zázrak. Znamenie, ktoré Ježiš vykonal, hovorí o duchovnej otázke, ktorá je prenesená do hmotnej roviny.

Aktualizácia úryvku

Je podstatné veriť a je podstatné veriť tomu! Avšak veriť znamená nielen mať správne informácie o Bohu, ako je napríklad tradičná účasť na liturgii, ale aj byť presvedčený, že Pán berie vážne konkrétne potreby nášho života.

Tak ako učeníci, aj my sme povolaní ohlasovať evanjelium čo najkonkrétnejšie, nielen ako útechu v zlých časoch, útechu, ktorá sa skončí pri prvej príležitosti obnovy. Ježiš nám darúva seba samého a na to, aby sme to pochopili, používa naše materiálne skutočnosti. No ak my to nedokážeme nepochopiť, aj ten najväčší zázrak spôsobí chvíľkovú senzáciu, ktorá poslúži len na to, aby Ježiša ešte viac vzdialila od nášho života.

Bratia a sestry, v dnešnej dobe ak vstúpime do obchodu s pečivom a vidíme na policiach poukladané pekárske dobroty, to množstvo, druh a kvalitu, slaného a sladkého pečiva a vdychujeme tú úžasnú vôňu, ktorá sa tam nachádza, málo si uvedomujeme, že chlieb je Boží dar. Skôr tak automaticky to berieme ako dielo človeka, veď prídem, nakúpim, ak je to dobré pochválim pekárov, ak nie skritizujem ich, že si nedali záležať na kvalite. V minulých storočiach to tak nebolo. Poväčšine skoro každá rodina žijúca na vidieku bola nútená si zaobstarať obilie, odviezť ho k mlynárovi na zomletie a asi raz týždenne sa v domácnosti piekol chlieb. Najjednoduchšia cesta ako prísť k obiliu bolo jeho dopestovanie na roli a to si zas vyžadovalo veľkú námahu, zorať a obrobiť pole, zasiať obilie a potom v čase žatvy ho zožať. Takto si ľudia uvedomovali zo dňa na deň, z týždňa na týždeň ako veľmi závisí dostatočná úroda nielen od ich vynaloženej námahy, ale i od počasia, ktoré dáva a požehnáva Boh a preto oveľa častejšie ako my, sa modlili za dobré počasie a úrodu zverovali do Božích rúk.

Bratia a sestry, treba si uvedomiť, že nikdy nešlo a ani dnes nejde Pánu Ježišovi, aby bez práce sýtil naše telá. Keď po zázraku rozmnoženia chlebov išiel dav ľudí, aby ho urobil svojím kráľom, on sám sa stiahol do úzadia na modlitbu a napriek nebezpečenstvu nočnej plavby, svojich učeníkov poslal na druhú stranu Genezaretského jazera. Udalosť rozmnoženia chleba a nasýtenie ľudí bol pre Pána Ježiša odrazový mostík, aby nám začal hovoriť o pravom chlebe, ktorý vedie do večného života a to je jeho telo, ktoré nám každý deň ponúka pri svätej omši. Toto je Kristov dar pre apoštolov, pre ľudí okolo neho, pre nás, ktorí sme tu v kostole. Teda Sviatosť Oltárna, Eucharistia. Tento dar a tajomstvo, ktoré netreba skúmať z vonku, ale prijať a žiť, využívať každú možnú chvíľu na stretnutie s ním. Aj pozemský aj duchovný chlieb je Božím darom pre nás. Zázračné rozmnoženie chleba je obrazom ako sa stretá naša ľudská túžba s tým, čo Boh pre nás pripravil a dáva nám v duchovnej rovine. Boh naše prirodzené túžby využíva, aby v nás vzbudil nadprirodzené túžby. Pud sebazáchovy nás vedie, že plánujeme minimálne deň dopredu, čo budeme jesť a kedy budeme jesť. Dobre by bolo, keby tento pud sebazáchovy správnym spôsobom uplatňujeme i v záchrane a sýtení svojej duše. Iste, ten správny spôsob je vždy modlitba a ako viackrát za deň sýtime telesným pokrmom svoje telo, rovnako primerane by sme mali sýtiť aj svoju dušu a to znamená viackrát počas dňa sa zastaviť a dlhšie, či kratšie sa pomodliť. Spätne keď hľadíme na tento čas venovaný modlitbe, uvedomujeme si, koľko dobrodenia sme získali. Veľakrát sa rýchlo za niečím ženieme, treba urobiť to, či ono. Ale keď sa čo i len na chvíľu zastavíme a pomodlíme sa, naberáme rozhľad nad vecou a nie sme to len my, čo niečo robíme, ale modlitbou pozývame Pána Boha do svojho života a konania a on nám pomáha. Zoberme si len príklad z dnešného evanjelia ako apoštol Filip chcel sám riešiť daný problém nasýtenia ľudí - treba ísť nakúpiť! No vidíme, že Pán Ježiš mal lepšie riešenie. Toto je to, čo môžeme každý deň prežívať. Zázraky. Ale len vtedy, keď sa dokážeme zastaviť a pomodliť sa a nechať Pánovi, aby nás osvecoval svojím Duchom Svätým.

Eucharistia

Posledná večera neskôr poslúži učeníkom, aby náležite pochopili predobrazy, ktoré Ježiš už uskutočnil. Učeníci zostávajú ticho, nijaký komentár: pravdepodobne pochopili.

Košíkov so zvyšnými odrobinami je presne dvanásť, ako počet učeníkov. Poznáme význam čísla dvanásť, dvanásť kmeňov Izraela, a teda celé ľudstvo, je teraz sýtených lámaným Chlebom.

Po zázraku už nikto nehovorí, Matúš rozpráva len o tom, že Ježiš rozpustil zástup. Dôvod je jasný: po nasýtení a videní zázraku ho zástup uznal za Mesiáša, ktorý, keďže ešte neprišla jeho hodina, je nútený utiecť, aby nebol intronizovaný. Toto je jediný zázrak, ktorý dodnes cirkev denne praktizuje: rozmnoženie chleba a nasýtenie zástupu.

Dvoma prvkami, ktoré Ježiš použil na vykonanie zázraku, sú nie náhodou chlieb a ryba: chlieb je predobrazom Eucharistie a ryba je medzi ranými kresťanmi symbolom Ježiša par excellence.

Rybou, o ktorej sme hovorili hore - symbol par excellence Ježiša medzi ranými kresťanmi - je samotný Ježiš, ktorý láme svoje telo a nasycuje zástup prostredníctvom rozmnoženia, je to liturgické slávenie z každého hľadiska.

Uvedomili ste si niekedy pri svätej omši, že Bohu nedávame nič, čo je naše? Veď aj ten chlieb a víno máme od neho. Všetko je jeho. Tento evanjeliový príbeh ukazuje zvláštnu výmenu. Ježiš nemá v rukách nič. A apoštoli majú len minimum. Učeníci mu dajú to svoje málo, on to rozmnoží a mnohonásobne väčšie dá späť svojim apoštolom. Tak je to i s nami. Nemáme toho veľa, ale keď aj to naše životné málo dáme do rúk Boha, on to vždy rozmnoží a vráti nám späť, aby sme z jeho darov mohli konať dobro. Ide len o to, aby sme nemali strach dať mu do rúk všetko. Ani svoj život. Ten v prvom rade. Veď i ten máme od neho.

Tabuľka porovnania: Prvé a druhé rozmnoženie chleba

tags: #prve #a #druhe #rozmnozenie #chleba

Populárne príspevky:

• Recepty na Bravčové Karé
• Prírodná starostlivosť o pleť s kokosovým olejom
• Chutná príloha z pečenej mrkvy
• Pečeňové halušky do vývaru
• Objavte čaro šamrolí