História prvého použitia drevenej formy na maslo na Slovensku
Hrnčiarstvo bolo jedným z najrozšírenejších remesiel na Slovensku od stredoveku zhruba do polovice 20. storočia. Väčšina výrobkov mala špecifické krajové a lokálne znaky v tvare výrobkov alebo ich dekóre. Niektoré väčšie regionálne celky postupne nadobudli charakter oblastí so spoločnými výrobnými a výtvarnými znakmi. Hrnčiarstvo sa na západnom Slovensku rozvíjalo popri džbánkarstve - mladšom a technologicky odlišnom keramickom odvetví, ktoré je špecifické pre túto časť Slovenska.
Takmer do polovice 20. storočia tvorili hrnčiarske výrobky prevažnú časť nádob používaných v dedinskom prostredí a vďaka svojej dostupnosti aj značnej ohňovzdornosti nadobudli široké uplatnenie. Najviac slúžili v domácnosti na úschovu potravín, na prípravu a podávanie jedál a nápojov aj na ich prenášanie: hrnce, hrnčeky, krčahy, džbány, fľaše, čutory, misy, taniere, rajnice, pekáče, bábovnice a iné formy na pečivo, na lievance, obedáre, mútelnice na maslo. Medzi výrobkami výtvarne vynikali najmä príležitostné, slávnostné a obradové nádoby (napr. veľkorozmerné svadobné hrnce a misy, cechové džbány a pod.).
Hrnčiarske výrobky zo západného Slovenska odrážali rozvinuté poľnohospodárstvo a vinohradníctvo: vínové džbány, čutory, fľaše, mnohé s bohatou plastickou a reliéfnou výzdobou s motívmi hrozna a iného ovocia, vinohradníckym náradím a iniciálami vlastníkov, veľkorozmerné varné hrnce s plastickým nalepovaným dekórom, formy na pečenie. S náboženským životom oblasti súvisela výroba drobných sakrálnych predmetov: hlinené plastiky patrónov, nádobky na svätenú vodu. Najznámejšími centrami výroby boli Bratislava, Čunovo, Devín, Šamorín, Trnava, Pezinok, Šaštín, Marianka.
Približne do prvej polovice 20. storočia bolo na strednom Slovensku niekoľko oblastí hrnčiarskej výroby: Pukanec a okolie (Antol, Banská Štiavnica, Beluj, Brehy, Krupina, Nová Baňa, Prenčov, Rudno a i.), Banská Bystrica a okolie (Ľubietová, Sielnica, Tajov, Vlkanová a i.), Horná Nitra a Turiec (Nedožery-Brezany, Nitrianske Pravno, Prievidza, Slovenské Pravno a. i.), Orava (Podbiel, Trstená, Oravský Biely Potok, Tvrdošín), Liptov (Hybe, Ružomberok, Štrba, Važec a. i.), Novohrad a Hont (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Divín, Halič a i.). Na hrnčiarsku výrobu bol bohatý gemerský región, kde pôsobili mestské (Jelšava, Revúca, Rimavská Sobota, Rožňava a. i.) i dedinské dielne (Držkovce, Meliata, Šivetice, Licince a i.).
Pre oblasť východného Slovenska bol typický štíhly džbánok, ktorý sa zdobený prevažne rastlinným dekórom vyskytoval v mnohých variantoch. Vo väčšine stredísk výroba zanikla na rozmedzí 19. a 20. storočia, tradície hrnčiarskej výroby sa zachovali v mestských dielňach v Bardejove, Prešove a Snine, no najväčšou intenzitou výroby vynikla obec Pozdišovce, ktorá nadobudla medzi ostatnými strediskami osobitné postavenie. Hrnčiarstvo sa tu vyvinulo ako typické dedinské remeslo, popri ktorom sa hrnčiari venovali aj roľníctvu, výroba sa však orientovala na širší než len lokálny trh.
Slovensko malo na rozvoj hrnčiarstva dobré podmienky v podobe ložísk hrnčiarskej hliny vrátane rôznofarebných hliniek (engob), zdrojov sklovitej glazúry (najmä z hút v Banskej Štiavnici) a dostatku dreva na vypaľovanie výrobkov v peciach. Hrnčiarsky riad sa vyrábal z hrubej neplavenej hliny, ktorá má väčšinou červenohnedú farbu. V južnej oblasti stredného Slovenska sa vyskytovala a používala aj biela hlina. Hrnčiari využívali miestne zdroje hliny alebo zdroje z blízkeho okolia, pričom často miešali hlinu i z viacerých miest.
V tradičnom hrnčiarstve sa všetky druhy výrobkov vytáčajú na kruhu z voľnej ruky. Skúsení hrnčiari vedia odhadnúť množstvo hliny potrebné na zhotovenie toho-ktorého výrobku od oka alebo si pomáhajú aj váhami. Pri vytáčaní výrobku hrnčiari používali len drobné pomocné náradie. Vytočený základný tvar sa bruchatí za pomoci dreveného noža, ktorým sa tiež zahládza drsný povrch nádoby. Na vyhladenie povrchu slúži aj kúsok skla, nádobe dáva pravidelne jemne prúžkovaný povrch. Okraje nádoby sa čistia a zjemňujú kúskom kože.
Głazúra zvyšuje nepriepustnosť výrobkov a zároveň spoluvytvára výsledný estetický dojem. Výrobky sa glazúrovali celé alebo len ich časť, napr. Najjednoduchšie hrnčiarske pece boli jamy vyhĺbené vo svahovitom teréne. Do polovice 20. storočia boli rozšírené poľné pece s odkrytým alebo uzavretým otvorom navrchu, v ktorých oheň stúpal dohora. Rozohrievali sa postupne, aby riad nepopraskal, výpal trval približne 10 hodín.
Pred zavedením elektrických pecí sa ako palivo používalo drevo. Dotyk ohňa zanechával na povrchu vypaľovaného riadu nepredvídateľné, z dnešného pohľadu často zaujímavé a výtvarne hodnotné stopy, každý výrobok bol svojím spôsobom originál. Pri vypaľovaní v elektrickej peci odpadáva náročná príprava paliva, nepredvídané poveternostné vplyvy, dlhodobé skúšanie pece a riziko nevydareného výpalu. Zmenil sa však vzhľad výrobkov, keď majú vysokolesklý sklovitý povrch.
Najviac sa rozvinulo na výrobkoch, ktoré neboli len čisto úžitkové, ale mali aj dekoratívnu alebo reprezentatívnu funkciu. Výtvarné komponenty sú obsiahnuté už v použitej surovine (hline) a jej farebnosti, na ktorú nadväzuje povrchová úprava výrobkov. Rozličné štýly výzdoby sa vyvinuli najmä v dôsledku používania hliniek a glazúr. Hrnčiarsky riad sa zdobil dvomi dekoratívnymi princípmi: rytmický geometrický dekór vychádzal z technológie rotácie hrnčiarskeho kruhu, rastlinný a figurálny dekór, maľovaný štetcom, bol voľnejší.
Najjednoduchšou, archaickou úpravou črepu bolo jeho zadymovanie. Tzv. čierny riad sa vyrábal zvláštnou technikou vypaľovania v poľných peciach, pri ktorom sa používalo vlhké palivo bohaté na sadze (borovica, breza, jaseň). Pred skončením pálenia, keď bola pec dobre rozohriata, sa do výhrevných otvorov pece nahrnuli uhlíky a nezhorené drevo a všetky otvory sa utesnili. Pevne uzavretá pec sa nechala deň, dva stáť a pod vplyvom redukčnej atmosféry sa v nej črep začadil sadzami z dymiaceho paliva. Črep tak v závislosti od použitého dreva získal čierne alebo sivé zafarbenie. To preniklo do všetkých pórov črepu a bolo trvácne.
Keramika patrí medzi najstaršie kultúrne prejavy ľudstva. Prvé dôkazy z nášho územia o využívaní hliny ako výtvarného výrazového materiálu siahajú až do mladšieho paleolitu. Počiatky hrnčiarskej výroby siahajú do neolitu. Na našom území jestvovala špecializovaná hrnčiarska výroba už pred obdobím Veľkomoravskej ríše. Za jej existencie (833 - 907) bolo hrnčiarstvo popri kováčstve a šperkárstve najrozvinutejším odvetvím. Z tohto obdobia pochádzajú nálezy niekoľkých hrnčiarskych osád (nálezy keramiky a celých hrnčiarskych dielní v oblasti Nitry z 9. storočia).
Hrnčiarstvo ako samostatné remeslo jestvovalo v poddanských osadách pravdepodobne už od raného stredoveku (9. - 12. storočie), ako na to poukazujú niektoré názvy obcí (napr. Rozmach hrnčiarstva pokračoval s rozšírením používania rýchlo rotujúceho kruhu na pohon nohou v 12. - 13. storočí. Stredoveké hrnčiarstvo sa sústreďovalo v podhradských osadách, na panstvách a v mestách. Známe strediská vznikali na m... 1;1.1
Salašníctvo na Slovensku malo vplyv na obhospodarovanie pôdy a chov úžitkových zvierat. Najväčšiu zmenu zapríčinila valaská kolonizácia, migračný pohyb v 15.-17. storočí, ktorý vyšiel z Južných a Východných Karpát, kde nositeľmi prastarej pastierskej kultúry vo forme nomádstva boli Valasi. Tým sa rozšíril chov oviec, hlavne do vyššie položených oblastí. Pri horskom salašníctve sa ovce pásli najmä na vyššie položených nevyužívaných horských pasienkoch (lesy, hole). So salašníctvom sa objavilo aj nové plemeno oviec - valaška.
Dovtedajší chov oviec bol zameraný na produkciu vlny a mäsa, valaský chov oviec uprednostnil produkciu mlieka, aj keď využíval i ostatné formy úžitkovosti oviec. Pri využívaní horských pasienkov a holí nebolo možné vracať stádo každý deň do obce, preto zostávalo spolu s pastiermi počas celej sezóny na pasienkoch, kde sa prenieslo i ťažisko mliečneho hospodárenia. Niekoľkomesačný pobyt pastierov so stádom na odľahlých pasienkoch predstavoval jednu zo základných čŕt valaského chovu oviec, odlišujúcu ho od nížinného, pôvodne roľníckeho chovu.
Základným stavebným objektom na salaši bola prístrešok pre hlavného ovčiara (koliba), ktorý súčasne slúžil i na spracovanie a uskladnenie mliečnych produktov. Najstaršie koliby boli jednopriestorové, časom ich vývin prešiel do dvojpriestorovej podoby. Valasi spávali v malých prístreškoch (kolibka) postavených vedľa košiara. Na zatváranie hospodárskych zvierat slúžili na salašoch rôzne ohrady( košiar).Vývinovo najstaršie bola ohrada z vyrúbanej kosodreviny alebo z celých ihličnatých stromov poskladaných na okraji ohradenej plochy( zaťatý košiar). Neskoršie sa stavali ohrady zo žrdí vodorovne upevnených na koloch. Významnou časťou košiara bolo miesto na dojenie( strunga). Okrem uvedených objektov sa na salaši stavali i chlievy pre ošípané a ohrada pre teľce (cárok). Pri vodnom zdroji bývali postavené drevené válovy na napájanie dobytka.
Na letnej ovčej farme (salaš) zastával najdôležitejšiu funkciu hlavný ovčiar (bača). Ktorý obyčajne ovce nepásol, ale zodpovedal za mliečne hospodárstvo a prevádzku salaša. Pasenie oviec mali na starosti ovčiari ( valasi), ktorí boli podľa charakteru práce rozdelení (dojčiari, jarčiari, jahňačiari, baraniari, honelníci).
V rámci karpatského salašníctva si mliečne hospodárstvo uchovalo určité archaické črty, rozšírené vo všetkých krajinách juhovýchodnej Európy. Ovce sa podojili do drevených nádob (geleta). Mlieko sa v kolibe precedilo cez plátené alebo vlnené vrecko (cedidlo) do drevenej nádoby (putera). Z tekutiny, ktorá ostala po zobratí syra (srvátka) sa pripravil mliečny nápoj (žinčica). Z kyslej žinčice sa získavalo i ovčie maslo (urda). Rozvoj obchodu podmienil výrobu ďalších mliečnych výrobkov z ovčieho mlieka. Vykysnutý hrudový syr sa nakrájal, vymiesil, posolil a natlačil do drevenej nádoby, ktorej vrch sa uzavrel a zaťažil, aby sa zabránilo prístupu vzduchu.
K ďalším tradičným produktom z ovčieho hrudového syra patria syry konzervované údením- oštiepky, a parením- parenica. Oštiepky sa robia vymiesením hrudového syra do hrudiek, ktoré sa namáčajú do teplej vody alebo srvátky. Syr sa dá ťahať do dlhých pásom, ktoré sa zakrúcajú do valcov alebo sa zapletajú do pletencov (korbáčiky). Hotové výrobky sa niekedy mierne zaúdia.
Pôvodná krátka košeľa je typická pre podpoliansky mužský odev. Je z jedného kusa plátna. Na tomto území si popri bielych súkenných nohaviciach nosených v zime, najdlhšie zachovali charakter vrchného odevu široké plátenné gate (gäti). Praktickým, ale aj dekoratívnym doplnkom mužského odevu bol široký kožený opasok. Bol užší a kryl iba čiastočne holé telo medzi nohavicami a košeľou, siahajúcou iba to hornej tretiny pŕs. U bačov nadobudol symbolickú a magickú funkciu a zároveň sa stal znakom ich sociálneho zaradenia. Za širokým opaskom nosievali zastrčené vrecko na tabak a fajku(Fajku- zapekačku naplnili vlhkým tabakom a položili na rozpálené uhlíky, kým z nej nevyšiel dym. Takto pripravenú, mierne vychladnutú zapekačku potom fajčili), ale aj soľ a rozličné byliny, ktoré ich mali chrániť pred zlými bytosťami. Opasky vyrábali remeselníci, pastieri si ich ozdobovali.
Na košeľu si muži obliekali krátky kožuštek (brusliak) bez rukávov, zdobený koženými aplikáciami, výšivkami, lemovaný čiernou barančinou. Okrem krátkeho kožušteka sa nosil i dlhší, do pása (cucaj), ku ktorému patrila zapásaná košeľa- súviselo to s vývojom mužského kroja. Starodávnym a často používaným materiálom bola kožušina. V ľudovom odeve sa využívala hlavne barančina (kožušky, bundy, baranice). Na rozdiel od valachov a bačov, ktorí mali najjednoduchšie odevy. Bohatí gazdovia, najmä v úrodných nížinách si dávali šiť dlhé kožuchy, aby tak prejavili svoje sociálne postavenie.
Valasi mali vlasy spletené do štyroch vrkočov. Na hlase nosili chlapi okrem baranice malé klobúčiky s úzkou strieškou, zdobené retiazkami alebo koženým vybíjaným pásom. Cez plece nosili prevesenú koženú kapsu, ktorú si sami valasi bohato zdobili (vybíjaním, vyrážaním do kože, vyšívaním, atď.).
Dostatok voľného času dáva pastierom možnosť vyrobiť z dreva svoje náradie a ozdobiť si ho, čo je práve u týchto typických slovenských ľudí pozoruhodné. Robia si črpáky, črpačky na pitie vody, formy na syr, valašky, kapsy, opasky, atď. Kvalitný črpák musel vydržať niekoľko desaťročí, preto bolo potrebné zvoliť si predovšetkým vhodný materiál, pričom sa prihliadalo na žiaduce vlastnosti jednotlivých jeho častí: nádobky, dna a ucha.
Dno sa zhotovovalo z mäkkého dreva ihličnatých stromov, najčastejšie zo smreka, nádobka a ucho z dreva tvrdšieho, z listnatých stromov. Na nádobku, ktorá musela vydržať teplotné rozdiely a nesmela puknúť, používal sa obyčajne javor. Aj ucho, i keď nebolo zhotovené spolu s nádobkou z jedného kusa , bolo často z javora, no používali sa aj iné druhy, napr. čerešňa, lipa. Nádobku zhotovovali z klátika viacerými spôsobmi: vŕtaním a dlabaním, nezriedka i vystruhovaním, niektorí nechali stred klátika vyhniť, alebo na jar, keď mal strom najviac miazgy, odrezali z neho primeraný klátik, vyrazili zo stredu určitý počet letokruhov a potom ho už len dopracovali nožíkom.
Okrem črpákov si pastieri zhotovovali aj črpačky. Boli malé, z jedného kusa dreva vyrezané nádobky s obsahom jeden až dva decilitre, ktoré sa používali na pitie vody. Pastieri si ich zväčša vyrezávali sami z kusa dreva listnatých stromov. Neraz tvar určoval samorastlý konár alebo hrča, ktorú rezbár vhodne upravil. Hoci nie sú prejavom čisto pastierskej či salašníckej kultúry, nemôžeme ich z nej úplne vylúčiť, ich tvar i dekor určovali totiž často pastieri, ktorí im vtlačili svojské znaky.
So spôsobom spracovania mlieka- vytláčaním vody zo syrovej hmoty- súviselo používanie vyrezávaných drevených foriem na syr. Najstarší na Slovensku zachovaný druh dreveníc foriem na syr sú srdcia. Syr v tvare srdca dávali preto mládenci dievčatám a valasi nimi obdarúvali gazdov a deti. Ďalšie zachované formy sú okrúhle dosky s plastickým vruborezovým dekorom, nimi tvarovaný syr mal podobu okrúhleho koláča. Používali sa aj oštiepkové obručové formy, ktorými sa zdobí iba stred oštiepka. Formy si pôvodne bačovia vyrezávali sami, neskôr ich získavali výmenou za iný tovar alebo ich kupovali od zručnejších rezbárov.
Valaška si v 20. storočí zachovala iba symbolickú alebo spomienkovú funkciu. Pre baču sa popri jeho opasku a klobúku stala symbolom jeho hodnosti. Nosieval ju vždy, keď išiel medzi ľudí, no najmä pri jarnom vyháňaní na salaš a pri ukončení salašníckej sezóny. Narábanie s valaškou pri tanci bolo prejavom šikovnosti tanečníka. Valašky mali dôležitú úlohu v kalendárnom a rodinnom obradovom cykle. Na ich výtvarné dotvorenie veľmi vplývala zbojnícka tradícia.
Pastieri boli schopný z dreva vyrobiť takmer všetko, čo vyžadoval život na dedine- rozličné náradie, lyžice, vahany, praslice, misky, stolčeky, svietniky, atď. ich funkčná krása spočíva predovšetkým v tvare, rezbárska výzdoba bola sekundárna. Pôvodne si pastieri zhotovovali aj putery a gelety- nádoby na prenášanie mlieka a žinčice a uskladnenie bryndze. Okrem dreva, ktorému boli najbližšie, spracovávali pastieri aj iné prírodné materiály. Slamu, prútie, lyko, sietinu.
Pastiersky hudobný štýl sa formoval medzi 14.-18.storočím, pričom v niektorých oblastiach sa rozvíja podnes. Na vytvorenie svojrázu slovenskej ľudovej hudby mali veľký podiel aj zvukové a hudobné nástroje, ktoré sú priamo alebo nepriamo súčasťou pastierskej kultúry. U pastierov sa stretávame s pozoruhodn... bývalého útvaru závodného stravovania vznikla 19. ŽP OSS s.r.o. služby s.r.o.). ako napr. predajná, pohostinská a sprostredkovateľská činnosť. tom, že sa ŽP GASTRO servis, s. r. svedčí aj rozširovanie ponuky jedál. certifikátu ŽP GASTRO servis s.r.o. systém HACCP v zhode s požiadavkami normy.
Čerstvé domáce stĺkané maslo a vintage forma na maslo
Bryndzové halušky vznikli pred viac ako 250 - tými rokmi v 17-18st. Táto typická slovenská dobrôtka vznikla spojením n...
tags: #prve #pouzitie #drevenej #formy #na #maslo
