Rýchla renesančná hudba: Charakteristika a vývoj
Renesancia, obdobie medzi koncom 14. a 16. storočia, priniesla "znovuzrodenie" svetskej kultúry. Vzdelanosť a ľudská činnosť sa oslobodili od obmedzení stredoveku a zamerali sa na ľudské výdobytky.
Úvod do renesančnej hudby
Pre Európanov bolo 15. a 16. storočie obdobím objavov. Vďaka lodiam a pokroku vo vede o navigácii sa dostali ďalej ako kedykoľvek predtým a objavili nové krajiny a kultúry. Chuť objavovať bola hybnou silou humanistického znovuobjavenia antiky.
Hudobní historici nepotrebujú diskreditovať výdobytky stredoveku či charakterizovať toto obdobie ako „dobu temna“, v ktorej hudobnú kreativitu nejako potláčala či okliešťovala dominancia cirkvi a stredovekých vládcov. Dnešní hudobní historici už necítia takú potrebu presne vyznačiť deliacu čiaru medzi stredovekom a renesanciou, akú cítili ich predchodcovia, a nepotrebujú ani tvrdiť, že renesanciu charakterizovala radikálna a celková zmena postoja.
Ďalšou chúlostivou otázkou pre historikov je geografia renesančnej hudby. Opisy a definície „renesancie“ ako historického obdobia sa správne sústreďujú na umelecký, intelektuálny a filozofický vývoj v Taliansku. Ústredné postavenie Talianska vo výkladoch historikov z iných oblastí spôsobilo ťažkosti hudobným historikom.
Ak renesanciu považujeme za prevažne taliansky fenomén a „hudbu“ za výsledok práce významných skladateľov, potom hudba v Taliansku sa zdá byť chudobným umením, ktoré zaostávalo za ostatnými umeniami tejto doby. Mnohé z podstatných prvkov hudobnej kultúry sa improvizovali, šírili sa ústnym podaním a nezapisovali sa.
Centrá hudobného života
Hlavnými centrami hudobného života v 15. a 16. storočí boli Flámsko, Burgundsko a Taliansko. Mnohí veľkí skladatelia doby síce študovali v Burgundsku a Flámsku, no Taliansko podporovalo nejedného z nich a mnohé z najelegantnejších a najprepracovanejších dobových hudobných prameňov sa odpisovali a putovali talianskym mecenášom a inštitúciám.
Hudobná kultúra v Taliansku bola pre severských skladateľov príťažlivá (či už ich pohnútky boli intelektuálne alebo ekonomické), a preto sa skladatelia na talianske dvory len tak hrnuli. Stredobodom spoločenských a intelektuálnych dejín renesančnej hudby bolo Taliansko.
Vplyv klasickej antiky
Pojem „renesancia“ nám pomôže opísať hlavné intelektuálne trendy 15. a 16. storočia, ak pod pojmom „znovuzrodenie“ chápeme oživenie záujmu o klasickú antiku. Na hudobníkov však mali veľký vplyv klasické humanistické myšlienkové prúdy, ktoré tvarovali mnohé aspekty európskej kultúry zo začiatku modernej éry aj v iných umeniach a vo filozofii, matematike, prírodných vedách a dokonca aj v každodennom diskurze. Diskusie o základnom hudobnom materiáli - stupniciach, intervaloch, rytmických schémach, temperovaní a ladení nástrojov - boli podmienené klasickým vzdelaním, myšlienkovými návykmi a spôsobmi chápania týchto predmetov.
Hudobné formy a žánre
V 15. a 16. storočí boli hlavnými druhmi komponovanej hudby zhudobnenia Svätej omše, motetá a zhudobnenia svetskej lyrickej poézie. Skladatelia koncipovali rôzne spôsoby spracovania nemenného omšového textu a v priebehu 15. storočia začali spájať všetkých päť častí omšového ordinária - Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus a Agnus Dei - do cyklu, a to tak, že základom každej časti bol rovnaký hudobný materiál. Skladatelia reagovali na literárne trendy a to spustilo proces, v ktorom národné dialekty postupne rozdrobili ústredný paneurópsky hudobný jazyk zhudobnenej svetskej poézie.
Chansony - zhudobnenia šablónovitej francúzskej dvornej poézie - predstavovali v 15. storočí hlavný druh svetskej hudby, a to bez ohľadu na národnosť skladateľov. V 16. storočí prekvitala aj svetská pieseň (a nábožná pieseň v domácom jazyku) v iných jazykoch - išlo najmä o taliansky madrigal, ale aj o zhudobnené španielske, nemecké, holandské a anglické básne.
Medzi inštitúcie, ktoré zamestnávali hudobníkov a predháňali sa v angažovaní tých najlepších skladateľov, spevákov a hráčov, patrili kráľovské kaplnky a rezidencie, kniežacie dvory, dvory nižšej šľachty a tiež mestské a občianske organizácie (ako napríklad tie, ktoré pravidelne zamestnávali hráčov na dychových nástrojoch). Každá inštitúcia mala svoje potreby a administratívne štruktúry, takže skladatelia a interpreti počas celej éry museli spĺňať celý rad rôznych nárokov.
Významné osobnosti
Medzi významné osobnosti renesančnej hudby patria:
- Guillaume Dufay: Realizoval potenciál organizácie hudobných štruktúr na základe požičaných melódií.
- Josquin Des Prez: Syntéza hudobných idiómov do jemnej a expresívnej faktúry.
- Claudio Monteverdi: Ukážka hudobných a dramatických možností nových techník.
Renaissance Music for the Holidays (Holborne/Demantius/Praetorius/Lambranzi)
Minulosť sa dá rozdeliť na jasné segmenty tak, že sa zameriame na originálne vynálezy a úspechy tých jednotlivcov, ktorí ovplyvnili budúce generácie.
Prechod do baroka
V hudobnom umení barok ohraničujú roky 1600 (vznik opery) - 1750 (smrť J. S. Bacha), hoci vplyv renesančnej hudby (polyfónia) sa značne prejavoval aj v baroku a okolo roku 1730 už nastupuje nový hudobný sloh - klasicizmus. Celé obdobie baroka už patrí do NOVOVEKU.
Vznik opery - hudobný žáner. Prvá opera sa volala Dafné (nezachovala sa). Prvá zachovaná sa volá Euridika. Vznik divadiel určených na hudbu - niekedy sa tiež nazýva opera.
Organ- existoval síce už v staroveku, kedy bol poháňaný tlakom vody na vzduch. Neskôr bol poháňaný mechom, v renesancii dostal klaviatúru. Bol to však nástroj s malým počtom registrov (radov píšťal) a zvyčajne jedným manuálom (klaviatúra), ktorý sa dal prenášať. V baroku sa rozrástol do obrovských rozmerov a bol pevne vstavaný najmä v kostoloch (niekedy aj v divadle). Počet registrov vzrástol na niekoľko desiatok a počet manuálov na 2-5. Navyše pribudol pedál- klaviatúra ovládaná nohami.
Opera- vokálno-inštrumentálne dielo, ktoré v sebe spája hudbu, divadlo, niekedy aj tanec. Ide o spievané divadelné predstavenie, kedy herci svoj text spievajú za sprievodu orchestra, ktorú je zvyčajne umiestnený po pódiom (tzv. kotol). Ária- je sólový spevácky výstup v opere, alebo v oratóriu. Ansámbel - je súhrnný názov pre vystúpenie menšieho počtu spevákov (duo, trio,....), bývajú aj zborové časti, niektoré časti sú len orchestrálne (napr. predohra, medzihra).
Oratórium- sa podobá opere. Nemá však divadelnú zložku, ani javisko- herci svoj text spievajú z miesta(zvyčajne z chóru). Pribudla postava rozprávača (testo= svedok) na opis udalostí. Námet deja čerpá najmä z Biblie. Hrávalo sa zvyčajne v kostole počas bohoslužieb (príbehy svätých). Pašie- sú zvláštnym druhom oratória.
Omša- viacčasťová skladba na sprievod obradov katolíckej cirkvi. (Kyrie-Gloria-Credo-Sanctus-Benedictus-Agnus Dei). Sinfonia- orchestrálna predohra k opere/oratóriu. Zvyčajne 3 časti. Suita - viacčasťová skladba. Jednotlivé časti sú kontrastné a tvoria podklad k tancom. Môže mať aj netanečné časti. Kantáta - viacčasťová vokálna skladba pre sólo a zbor. Concerto grosso- „Veľký zápas“ kontrastná viacčasťová skladba pre orchester a komornú skupinu, resp. sólistu.
Jacoppo PERI- talian. Claudio MONTEVERDI- (1567-1643)- talian. Komponoval na prelome renesancie a baroka. Prvý veľký majster opery(Orfeus). Domenico SCARLATTI (1685-1757) -syn A. Diettrich BUXTEHUDE- dánsky skladateľ pôsobiaci v Nemecku. Organista. Vzor mladého J.S.Bacha.
Termín „renesancia“ prvýkrát použili v polovici 19. storočia európski historici, ktorí v období medzi koncom 14. storočia a 16. storočím nachádzali znaky „renesancie“ či „znovuzrodenia“ svetskej kultúry; vzdelanosť a ľudská činnosť, oslobodená od obmedzení prehnane religiózneho stredoveku, sa v tejto kultúre zameriavala viac na ľudské výdobytky. Slovo a pojmy s ním spojené prevzali historici zo začiatku 20. storočia najmä pod vplyvom spisu Renesančná kultúra v Taliansku od Jacoba Burckhardta (prvýkrát vyšiel v Nemecku roku 1860) a neskoršieho textu Jeseň stredoveku od Johana Huizingu.
tags: #rychla #renesančná #hudba #charakteristika
