Rýchla vojna a napadnutie Maďarmi v histórii Slovenska
Slovensko sa nedávnym získaním vlastnej štátnosti po mnohých storočiach vynorilo z európskych dejín. Vystúpilo z tieňa iných, väčších národov nášho regiónu. O niektorých kútoch starého kontinentu možno povedať, že vyprodukovali viac histórie, ako dokázali stráviť. V plnom rozsahu to platí o národoch strednej Európy, o osudoch ktorých viackrát rozhodovali aj iní. Rozhodnutia európskych politických elít boli niekedy viac, inokedy menej správne, keďže sa do nich premietali záujmy mnohých subjektov. Nie vždy teda mohol konečný spoločný menovateľ vyhovovať všetkým. Žiadne politické rozhodnutie nebolo a nebude dokonalé. Napokon, nič, čo pochádza od človeka, z princípu nemôže byť dokonalé.
Cieľom tejto krátkej štúdie je pozrieť sa do zrkadla dejín za ostatných sto rokov. Vďaka popísaným udalostiam dôjdeme k záveru, že vývoj stredoeurópskych národov, v našom prípade najmä Slovenska, za toto obdobie opakovane dokázal, že rozhodnutie prijaté na zámku Trianon neďaleko mesta nad Seinou, bolo to najsprávnejšie, ktoré sa vtedy mohlo prijať. Možno nebolo dokonalé, čo nám neústavne pripomínajú elity jedného susedného národa. Dlhodobá politika Budapešti potvrdzuje vekmi overenú skúsenosť, že na nánosoch lží, akokoľvek sa niekomu môžu zdať trblietavé - nemožno postaviť pravdu. V tejto reflexii si pripomenieme viaceré aspekty, ktoré by nás mali rozhodne zaujímať. Ich správne pochopenie v relevantných súvislostiach pravdepodobne zmenší priestor pre naše prekvapenie nad niektorými súčasnými, možno aj budúcimi javmi.
Z istého uhľa pohľadu medzinárodného práva je možné konštatovať, že slovenský segment bol na začiatku a na konci príbehu vzniku Česko-Slovenska po prvej svetovej vojne. Už na jar 1918, teda pol roka pred samotným konštituovaním novej republiky, dosiahol svojimi rokovaniami v Ríme generál M. R. Štefánik uznanie česko-slovenských légií talianskou vládou.
O dva roky neskôr, tentoraz v Paríži, posledným, kto položil svoj podpis na mierovú zmluvu, bol generálny tajomník česko-slovenskej delegácie Štefan Osuský. Touto zmluvou sa ukončil komplikovaný proces tvorby nového štátu v strednej Európe, kedy treba zdôrazniť, že štátne hranice sú fundamentálnym základom každého štátu.
„Na jedno nezabudnem. Keď som o trištvrte na päť dňa 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno Trianon napísal svoje meno, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné. Nikdy sme nemali a nemáme úmysel pomstiť sa tým, pod ktorými sme trpeli. Prajeme maďarskému národu, aby v tichu a pokoji rozmýšľal o svojich chybách. Prajeme mu blažený a šťastný život.
Po skončení prvej svetovej vojny dohodové veľmoci, podobne ako s inými porazenými štátmi, aj s Maďarskom ako jedným z dedičov bývalého Uhorského kráľovstva pripravovali podpísanie mierovej zmluvy. Cieľom zmluvy bolo reflektovať novú mocenskú situáciu v Európe, ale tiež dôsledky národnooslobodzovacieho hnutia utláčaných národov v Uhorskom kráľovstve. S porazeným Nemeckom a Rakúskom boli uzavreté mierové zmluvy už v roku 1919. S novo vzniknutým Maďarskom však nastali problémy, súvisiace s jeho celkovou politickou destabilizáciou. Preto začiatkom roka 1919, keď sa začala v Paríži mierová konferencia, Maďarsko nebolo prítomné, avšak o otázkach krajiny sa meritórne rokovalo. Budapešť sa vôbec nenáhlila so svojou účasťou na konferencii v nádeji, že čas pracuje v jej prospech. Maďarské elity sa domnievali, že veľmoci sa postupne unavia a vzniknú medzi nimi nezhody, z čoho by maďarská politika mohla profitovať.
V „teréne“ to vyzeralo tiež tak, že zatiaľ čo česká politická reprezentácia prevzala štátnu správu nad územím a obyvateľstvom nového štátu od Viedne civilizovaným spôsobom, o Slovensko prebiehal neľútostný boj. V dôsledku agresívneho správania maďarského štátu na našom území tiekla krv! Budapešť pokladala nové teritoriálne rozdelenie až do podpísania mierovej zmluvy len za provizórium a chcela najmä zabrániť, aby sa Slovensko odčlenilo z Uhorska. (Terminologická poznámka aut.: Do vzniku ČSR v októbri 1918 hovoríme o Uhorsku, potom už o Maďarsku.) Pokúšala sa o to rokovaním s víťaznými veľmocami a so slovenskou politickou reprezentáciou, ktorej ponúkala autonómiu. Keď to nepomohlo - Slováci už mali dosť skúseností s maďarskými sľubmi - Maďarsko sa snažilo Slovensko vojensky ovládnuť.
Na jej čele nestál nik iný ako neslávne známy gróf Albert Apponyi. Pre nemaďarské národy v Uhorsku, ale aj pre širokú medzinárodnú verejnosť, bol tento politik stelesnením krutého národnostného útlaku predchádzajúceho režimu, nie nadarmo nazývaného ako žalár národov. Veľmi účinne na túto politiku poukazoval popredný dobový európsky intelektuál, nositeľ Nobelovej ceny B. Bjørnson. Ostrosť jeho kritiky narástla najmä po tragédii v Černovej, kedy sa odhalila pravá tvár maďarskej štátnej moci pri zaobchádzaní s „podradnými uhorskými občanmi nemaďarského pôvodu“. Azda najvýznamnejšia postava v dejinách nórskeho národa označila maďarizáciu za najväčší priemysel v Uhorskom kráľovstve, pranierujúc osobne ministra Apponyiho ako autora príslušných zákonov. K tomu istému záveru prišiel aj prezident Kráľovskej historickej spoločnosti Veľkej Británie R. Seton-Watson, ktorý osobne a podrobne zmapoval neľútostný osud nemaďarských národov v monarchii.
To, že sám život zvykne byť tým najlepším režisérom, dokazujú dve príhody, ktorých hlavnými postavami boli spomenutí Osuský a Apponyi. V roku 1905, počas inšpekcie bratislavského lýcea, bol ministrovi školstva Apponyimu predstavený premiant školy Osuský. Minister povedal študentovi, pochádzajúcemu z Brezovej pod Bradlom, že napriek svojmu pôvodu musí byť dobrým Maďarom, na čo ten nereagoval. Apponyi si vysvetlil mlčanie žiaka ako urážku a osobne sa zaslúžil o to, aby Osuského vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku. A tak musel šestnásťročný mladík odísť za sestrou do Ameriky. Presne o pätnásť rokov neskôr sa obaja protagonisti stretli na mierovej konferencii v Paríži. Tu už však Osuský nemlčal.
Postava Apponyiho je spojená so Slovenskom ešte v jednom príbehu, ktorý má silnú nadčasovú výpoveď. Keď zavládol v Budapešti boľševický teror Bélu Kuna s jasným cieľom pokúsiť sa o obnovenie maďarskej hegemónie v Karpatskej kotline, aristokrat Apponyi musel ujsť z krajiny z obáv o svoj vlastný život. Uchýlil sa na území novo vzniknutého Česko-Slovenska v rodinnom sídle v Malinove. Úrady mladého štátu mu k tomu dali súhlas s podmienkou, že gróf sa nebude viac angažovať proti slovenským záujmom. Po páde Kunovho režimu, sa v Budapešti opäť vrátili k moci „staré sily“, ktoré poverili práve Apponyiho obhajobou maďarských pozícií na medzinárodnej scéne. Po odchode zo „svojho exilu“ na našom území pán gróf veľmi rýchle zabudol na veľkorysosť Slovenska. Preto bol logicky vyhlásený československými úradmi za personu non grata, inými slovami, nebol mu odporúčaný vstup na česko-slovenské územie. Pána grófa to dosť nasrdilo, lebo to zdržalo prípravu jeho „garderóby“ na mierovú konferenciu v Paríži.
Gróf Apponyi vystupoval na konferencii veľmi kultivovane, ako sa na šľachtica patrí. Obsahom jeho prejavu však boli staré frázy o obnovení integrity svätoštefanskej koruny, ktorá už od októbra 1918 neexistovala. Ako keby sa v Budapešti, na rozdiel od zvyšku Európy a sveta, zastavil čas. Najvyššia rada - hlavný orgán mierovej konferencie - nebola ochotná púšťať sa do debát s maďarskou delegáciou, keďže rýchle odhalila jej taktiku naťahovať čas. Maďarská argumentácia smerovala na štyri aspekty - dokazovanie historickej, hospodárskej, geografickej a kultúrnej jednoty Uhorska. Česko-slovenská delegácia však tieto argumenty ľahko vyvrátila, keďže boli málo presvedčivé. Historická jednota uhorského štátu bola neobhájiteľná, nakoľko tento štátny útvar sa v priebehu tisíc rokov dramaticky menil. O hospodárskej jednote a vzájomnej vyváženosti sa ťažko dalo hovoriť v prípade štátu, z ktorého sa len zo Slovenska muselo pred vojnou vysťahovať za prácou do zámoria 700 000 obyvateľov. Kultúrna neohrabanosť paradoxne veľmi kultivovaného prejavu grófa Apponyiho dosiahla vrchol pri jeho tvrdeniach, že rozpadom Uhorského kráľovstva sa časť Maďarov dostane pod nadvládu „podradnej rasy“! Ani uhladenosť jeho rétoriky nemohla zamaskovať názory, patriace do iného historického obdobia. Svojím slovníkom možno predbehol politikov, používajúcich medzivojnovú nacistickú terminológiu.
Tejto otázke venovala konferencia osobitnú pozornosť. Keďže etnická hranica medzi Slovenskom a Maďarskom sa prakticky nedala presne vymedziť, prijal sa princíp vzájomnej vyváženosti počtov menšín v obidvoch štátoch. Ich práva sa mali medzinárodne garantovať v rámci mierových zmlúv a Spoločnosti národov. Ďalší vývoj až do dnešných dní však, žiaľ, ukázal, že boli rešpektované len práva maďarskej menšiny na území Česko-Slovenska, resp. Slovenska. Takmer pol milióna Slovákov, žijúcich za Dunajom, čakal krutý osud postupného a cieľavedomého odnárodnenia a asimilácie.
Maďarsko požadovalo aj plebiscit, nie však v záujme udržania maďarského etnika, ale kvôli zachovaniu integrity uhorského štátu. Pre správanie Maďarska bolo príznačné, že ako porazený štát si nárokovalo právo na sebaurčenie a na demokratické a humánne princípy. Iným národom však tie isté práva upieralo. Najvyššia rada maďarské požiadavky odmietla ako bezpredmetné, keďže by sa iba potvrdil už existujúci stav. Trianon bol prirodzeným zavŕšením maďarskej politiky v Uhorsku, čo dokazujú aj slová britského ministra zahraničných vecí lorda Curzona: „Habsburská monarchia - a najmä jej uhorská časť - bola umelým systémom, potácajúcim sa ešte pred rokom 1914. Vojna, ktorej Budapešť výdatne pomohla, mu dala len ranu z milosti“. Toľko z jeho prejavu v britskom parlamente, kde obhajoval rozpad historického Uhorska ako legitímny proces s ohľadom na spôsob, akým sa maďarskí vládcovia správali k nemaďarským národom.
Závery mierovej konferencie sa v Budapešti pociťovali ako šok, na ktorý Maďarsko nebolo pripravené. Vládna politická garnitúra, priamo spojená s dualistickou politikou Uhorského kráľovstva a zodpovedná za neúspech Maďarska na konferencii, zvaľovala vinu na neschopnosť demokratickej vlády M. Károlyiho a na komunistický režim B. Kuna. V zahraničí boli „hlavnými vinníkmi“ víťazné veľmoci, najmä Francúzsko a jeho spojenci. Umelo vyvolaná trauma presiakla celou maďarskou spoločnosťou a bola prezentovaná ako veľká krivda na maďarskom národe, ktorá musí byť odčinená. Bola vytvorená fikcia, že Maďarsko prišlo o veľkú časť územia a obyvateľstva. O fikcii hovoríme preto, lebo po rozpade habsburskej monarchie vznikli na území Uhorského kráľovstva nové štáty, vrátane Maďarska. Preto logicky Maďarsko nemohlo nič stratiť a ani nestratilo. Budapešť nechcela akceptovať, že Trianon bol priamym dôsledkom maďarskej krátkozrakej národnostnej politiky v Uhorskom kráľovstve v druhej polovici devätnásteho storočia. Politiky, ktorá, po slobodnom rozhodnutí ňou dovtedy ovládaných nemaďarských národov vyústila do zániku mnohonárodnostného štátu. Maďarsko to vnímalo ako trest za prehranú vojnu a diktát veľmocí.
Revízia Trianonskej mierovej zmluvy sa stala hlavnou líniou zahraničnej politiky Maďarska voči svojim susedom v medzivojnovom období. Táto politika priviedla krajinu k spojenectvu s hitlerovským Nemeckom a Mussoliniho Talianskom, čo v konečnom dôsledku ovplyvnilo maďarskú politiku pri vstupe do druhej svetovej vojny. Budapešť vzhľadom na situáciu v Európe, svoju mocenskú slabosť a izoláciu nemohla otvorene požadovať revíziu mierovej zmluvy. Preto revizionistickú kampaň doma aj v zahraničí vláda prenechala početným revizionistickým a iredentistickým organizáciám. Z taktických dôvodov nehovorila o „obnovení veľkého Maďarska“, ale iba o revízii na etnickom princípe, ktorá však mala byť len prvou etapou. Na rozdiel od Rakúska, ktoré sa vzdalo revizionistických územných nárokov a nebudovalo iredentu, Maďarsko v susedných štátoch z maďarských menšinových strán vytvorilo silné iredentistické hnutie - svoju piatu kolónu. U nás bol jej nekorunovaným vodcom poslanec Slovenského snemu za maďarskú menšinu J. Esterházy. (Pozn.: Po ukončení studenej vojny prebieha sústredený boj Budapešti v spolupráci s politikmi maďarskej menšiny o rehabilitáciu uvedeného politika, ktorý bol národným súdom v roku 1947 právoplatne odsúdený za vlastizradu a kolaboráciu s fašizmom.)
Cieľom maďarskej politiky sa stali nároky na teritórium, obývané maďarskou menšinou, a neskôr cestou plebiscitu získať územia zaniknutého uhorského štátu. „Maďarský štát pri svojich dnešných geografických hraniciach nevyhnutne zanikne, ak sa mu nepodarí rozšíriť nadvládu nad bývalými územiami, bez ktorých je zachovanie jeho samostatnej existencie nemysliteľné“ - tvrdil v roku 1933 architekt politiky medzivojnového Maďarska I. Bethlen, ktorého veľkým obdivovateľom a pokračovateľom je súčasný maďarský predseda vlády. Pozri jeho vyhlásenie zo dňa 21. Stupňovaním menšinových požiadaviek Maďarsko (nepripomína nám to niečo?) sústredilo svoju agresiu najprv proti Česko-Slovensku a neskôr proti Rumunsku a Juhoslávii. Po boku Nemecka sa podieľalo na spochybňovaní mierových zmlúv a na likvidovaní povojnového usporiadania v strednej Európe.
Rozhodnutím fašistických veľmocí Nemecka a Talianska z 2. novembra 1938 pripadla Maďarsku časť česko-slovenského teritória. Prvá Viedenská arbitráž sa v Budapešti interpretovala ako akt nápravy trianonskej „nespravodlivosti“. V pozícii verného podporovateľa a spojenca Berlína dosiahlo Maďarsko územné zisky aj na úkor Rumunska a Juhoslávie. Zatiaľ čo voči Rumunsku bol použitý, už raz odskúšaný scenár s arbitrážou, Juhosláviu vojensky napadlo horthyovské Maďarsko len tri mesiace po uzavretí dohody o „trvalom priateľstve“ s Belehradom! Ako vidíme, definície trvalého priateľstva môžu byť veľmi rôzne.
Maďarsko sa neuspokojilo so ziskami z Viedenskej arbitráže. Dokazuje to skutočnosť, že v marci 1939, ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny, obsadilo svojou armádou tiež celé územie Podkarpatskej Rusi a následne aj východné okresy Slovenska. Je málo známym faktom, že v rokoch 1944 - 1945 pôsobili maďarské jednotky, povedľa nemeckých, ako okupačné armády na území Slovenskej republiky.
Druhá svetová vojna sa však nevyvíjala tak, aby mohla naplniť ďalšie ambície Maďarska. Preto koncom vojny Budapešť hodlala prestúpiť do protinemeckého tábora s podmienkou, že jej bude ponechané územie - získané agresiou a s podporou nacistického Nemecka. Opäť to bolo príznačné pre správanie sa Maďarska. Spojenci napokon maďarské kalkulácie odmietli a v prímerí z januára 1945 musela Budapešť prijať „druhý Trianon“. A vrátiť susedom všetky teritóriá, ktoré protiprávne obsadila s podporou Hitlera. Mierová zmluva uzavretá s Maďarskom na konferencii v Paríži 10. februára 1947 okrem malých zmien v prospec...
Najväčšia katastrofa Maďarska - Trianonská zmluva
tags: #rýchla #vojna #napadnutie #madarmi #história
