Nedostatok tovaru v Československu počas socializmu

Takmer tridsať rokov po Nežnej revolúcii väčšina Slovákov pri porovnávaní stále uprednostňuje predchádzajúci režim. To, že za socializmu sa u nás žilo lepšie, si dnes myslí 43 % Slovákov. Naopak, o výhodách terajšieho režimu je presvedčených iba 32 % populácie. Vyplýva to z prieskumu, ktorý realizovala agentúra Focus pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v rámci projektu Búranie mýtov o socializme.

Ako výhody života pred rokom 1989 uvádzajú aj pokojnejší život, menej stresu či lepšie medziľudské vzťahy. Respondenti v prieskume ohodnotili celkovo 21 rozličných tvrdení o socializme. „Medzi populáciou prevažujú pozitívne hodnotenia rôznych oblastí socializmu, najmä sociálne istoty, práca, zdravotná starostlivosť. Na druhej strane návrat k socialistickej ekonomike si želá len veľmi malá skupina ľudí. Väčšina ľudí sa prikláňa k trhovej ekonomike alebo sociálno-trhovej ekonomike,“ povedal spoluautor projektu Ivan Kuhn a dodal, že sa snažili zadefinovať mýty o socializme, s ktorými sa bežne stretávajú vo verejnej diskusii a na sociálnych sieťach.

„V niektorých prípadoch sa ukázalo, že okolo 70 až 80 percent ľudí týmto mýtom verí. Napríklad, že za socializmu bolo zdravotníctvo lepšie. Už len keď si zoberieme priemerný vek dožitia a porovnáme, tak v 80. rokoch sa ľudia v Československu dožívali nižšieho veku ako dnes. Dostupnosť niektorých liekov za socializmu nebola,“ doplnil Kuhn.

Vedúci tímu Peter Gonda poukázal aj na ekonomické zaostávanie v porovnaní so Západom. „V roku 1948 bola vyššia ekonomická výkonnosť v Československu ako v Rakúsku, ale v roku 1989 bola už len polovičná. Obrovský prepad počas 40 rokov komunizmu bol evidentný aj na takom údaji, ako je porovnanie HDP na obyvateľa. Ľudia to mohli vidieť aj na tom, že bol nedostatok tovarov a základných služieb. To boli znaky, že tá ekonomika nefungovala,“ vysvetlil Gonda.

Obyvatelia Slovenska majú v porovnaní s obdobím pred rokom 1989 dostupnejšie potraviny a tovary, ktoré pozná aj vyspelý svet. Od pádu železnej opony ľudia pracujú na potraviny menej. Napríklad na vajcia namiesto 42 minút dnes odrobia 15 minút. Na kilo hovädzieho namiesto dve a pol hodiny hodinu a štvrť, na múku tri minúty. Problémom súčasnosti je však drahé bývanie.

Socializmus s plánovanou ekonomikou nebol schopný saturovať mnohé potreby aj túžby zákazníkov kvalitou služieb, realitou boli aj poloprázdne pulty v obchodoch. Ťažko sa zháňali napríklad aj papuče. „Ja už tri mesiace zháňam poltopánky a že číslo 18 a pol nemajú nikde. Každý rok vynechá nejaké číslo a tento rok 18 a pol,“ sťažovali sa ľudia v roku 1989. Dôvodom bolo vtedajšie centrálne plánovanie.

„Štát mal plánovité hospodárenie, kde naplánoval, čo treba vyrobiť, z čoho treba vyrobiť. Ale nič sa v živote nedá presne naplánovať, niečo sa nepodarí, niečo sa pokazí, niečo je chybička v plánovaní,“ povedal ekonóm Slovenskej akadémie vied (SAV) Viliam Páleník.

Socialistické plánovanie spôsobovalo aj to, že sa často čakalo napríklad na elektroniku. Tá preto stála násobne viac ako dnes a nezmenila to ani minuloročná inflácia. „Na väčšinu tovarov a služieb pracujeme kratšie, pričom najvypuklejšou skupinou je elektronika. Napríklad v roku 1989 sme pracovali na farebný televízor štyri a pol mesiaca v priemere,“ ozrejmil analytik investičnej platformy Portu Marek Malina. Dnes na jeho modernú alternatívu pracujeme šesť dní. Podobne menej robíme aj na auto, na ktoré dali obyvatelia Československa viac ako dva ročné platy. Dnes už Slováci pracujú o niečo menej ako desať mesiacov.

Podľa prieskumu SAV z roku 2018 napriek tomu 42,6 percenta Slovákov verí, že za socializmu sa im žilo lepšie. Ekonóm pripomína, že viaceré výhody, na ktoré ľudia spomínajú, niečo stáli. „Ten, kto bol konformný režimu, mal deti, mal rodinu, pracoval v priemyselnom podniku, tak mu bol pridelený byt za niekoľko rokov. Ale ak niekto nemal deti, tak na byt čakal aj desať, aj dvadsať rokov,“ poznamenal Páleník.

Produkcia výrobkov spotrebného tovaru za socializmu trpela častými nedostatkami. Občas pulty maloobchodov z pohľadu určitého tovarového sortimentu skutočne zívali prázdnotou čo pripomínalo skôr povojnové roky v Československu, kedy sa národné hospodárstvo len rozbiehalo, než roky rozvinutého reálneho socializmu.

Bolo nepochopiteľné, ako môžu chýbať na pultoch obchodov napríklad pre záhradkárov, kosáky, lopaty, násady, krompáče, v potravinách porcovaný čaj, či sójová omáčka, káva, chýbali občas aj jogurty, alebo bol nedostatok dámskeho a pánskeho spodného prádla. Samozrejme, nebol to dennodenný jav, ale žiaľ bohu stretávali sme sa s týmto problémom akosi pričasto.

Ťažko povedať, kde zlyhali odberateľsko - dodávateľské vzťahy, kde súdruhovia urobili chybu, no dnes sa na tie časy kedy bolo potrebné doniesť vedúcemu predajne, či predavačkám prezent, aby ste sa dostal k vytúženému tovaru, je z pohľadu dnešnej digitálne éry priam nostalgické.

Od osemdesiatych rokov sa nedostatok tovarov prehlboval a rozširoval na mnohé, aj bežné, tovary. V obchodoch chýbali nielen autá, bicykle, elektronika, mäso či exotické ovocie, ale napríklad aj jogurty, bavlnená bielizeň, žiarovky, zdravotnícke potreby či dámske hygienické vložky.

Problémom bolo aj to, že kto mal známeho v akomkoľvek obchode kde bol nedostatkový tovar, tak si vedel vybaviť tzv. Áno politikou socializmu v Československu bolo zabezpečiť každému prácu, avšak nikto už neriešil, či to boli produktívne pracovné miesta. Odpoveďou je, že neboli, čo sa ukázalo keď socializmus u nás padol.

A to nehovoríme o nejakom odmeňovaní. Problémom bolo, že počet a druh pracovných miest bol vopred určený a profesijný rast prakticky neexistoval. Vybrať si druh práce a pracovnú pozíciu ste si nemohli a museli ste pracovať, inak vám hrozili sankcie. Áno rovnosť príjmov svojim spôsobom existovala. Problémom je, že 70% ľudí zarábalo v rámci najnižších príjmových intervalov a zvyšok vyvolených mal aj 3,5 násobne vyššie platy. A to tu nie sú premietnuté stranícke hotely, sanatóriá či špeciálnych obchodov.

Podľa štatistík, v 80. rokoch bola jedna desatina populácie Československa v blízkosti pásma chudoby, pričom túto skupinu tvorili najmä dôchodcovia. Dôchodky sa v tom čase nevalorizovali.

Počas socializmu ste mali 4 možnosti ako získať právo užívať byť. Mohli ste mať pridelený štátny byt, bývať v podnikovom byte, bývať v družstevnom byte alebo v družstevnom stabilizačnom byte. Prvé spomínané dostávali vyvolení, čiže straníci, príslušníci ŠTB a podobne. Podnikové byty mali niektoré veľké podniky, avšak keby ste v práci skončili, tak sa skončí aj vaše bývanie v podnikovom byte. Družstevné byty boli najbežnejšie, avšak museli ste sa stať členmi družstva za čo ste platili. A rovnako platiť tzv. družstevný podiel, ktorý bol dediteľný. Samozrejme platili ste nájomné, ktoré aj s energiami mohlo stáť aj 1000 kčs. Družstevné stabilizačné byty boli alternatívou pre zamestnancov v tých profesiách, kde vládol nedostatok pracovníkov a súčasťou „stabilizácie zamestnancov“ bol aj prísľub na skoršie pridelenie takouto formou.

Keď bol u nás socializmus, tak ste na to mohli zabudnúť. Cestovanie do západných krajín bolo prakticky nemožné, socializmus to neumožňoval. Aby ste sa dostali do západných krajín, tak ste potrebovali cestovnú doložku a devízový prísľub. Devízový prísľub sa týkal tých, ktorí chceli vymeniť koruny za devízy (bezhotovostné zahraničné meny). Devízový prísľub sa schvaľoval raz ročne a to maximálne do výšky 300 amerických dolárov, a to bezohľadu na to kam cestujete a ako dlho tam budete. Bežný občan bez členstva v komunistickej strane na príslub mohol čakať aj pár rokov. Okrem toho vývoz domácej meny, drahých kovov, elektroniky či kožených búnd bolo nutné pri prechode cez hranice zapísať do colného prehlásenia, na ktoré šli ďalšie kolky v hodnote 300 Korún. A netreba zabudnúť, že tieto veci trebalo doviezť späť domov.

Kvalita potravín za socializmu je jedným z najsilnejších mýtov spojených s obdobím pred rokom 1989. Podľa výsledkov prieskumu, ktorý pre náš projekt Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte spracovala agentúra Focus, si väčšina ľudí myslí, že za komunistov sme jedli kvalitnejšie potraviny. Ako to však bolo s kvalitou a bezpečnosťou potravín naozaj?

V tomto prípade máme totiž k dispozícii celý arzenál čísel a porovnanie jasne ukazuje, že takmer všetky potraviny sú dnes vo vzťahu k mzdám a dôchodkom relatívne lacnejšie. Priemerne zarábajúci zamestnanec či dôchodca s priemernou penziou si v súčasnosti môže dovoliť, napríklad, dvakrát viac ryže, trikrát viac bravčového mäsa, štyrikrát viac kuraciny či päťkrát viac jedlého oleja než v roku 1989.

Zabúdať tiež netreba na to, že kým dnes sú regály obchodov plné a sortiment potravín široký, za socializmu bola ponuka podstatne chudobnejšia a v predajniach nezriedka chýbali aj základné produkty.

Hektárové výnosy nášho poľnohospodárstva za Západom výrazne zaostávali, aj keď sa chemizovalo, koľko len šlo. Na začiatku 70. rokov 20. storočia, napríklad, československí poľnohospodári používali na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku, upozorňoval v knihe Technicko-ekonomický vývoj ČSR a ČSSR z roku 1975 ekonóm J. Kazimour (str. 105 - 106). Spotreba pesticídov za socializmu bola v porovnaní s dneškom približne dvojnásobná.

Na druhej strane, v súčasnosti každý odhalený nedostatok vyvoláva škandál, médiá mu (právom) venujú veľkú pozornosť. O ťažkých kovoch v mlieku či dusičnanoch v zelenine by ste sa však pred rokom 1989 v novinách nedočítali. To vo výsledku môže vytvárať dojem, že problémy s kvalitou potravín za socializmu neexistovali.

Jednou z možností, ako sa o kvalite a bezpečnosti potravín za komunistov dozvedieť viac, sú Bulletiny potravinárskeho výskumu, ktoré vydáva Výskumný ústav potravinársky. Všetky bulletiny od roku 1962 sú zdigitalizované a dostupné na webe ústavu. „Potravinárska výroba polotovarov a hotových jedál nedokázala sa ešte vyrovnať s niektorými elementárnymi požiadavkami hygienicko-zdravotnými, ako je neprípustne vysoký obsah ťažkých kovov - menovite medi a cínu, neprípustne vysoký obsah piesku a podobne,“ upozorňovali J. Kurz a A. Napríklad paprikové pochúťky zo závodu v Dunajskej Strede podľa nálezu vykazovali priemerne 125 mg medi na kilogram výrobku, kým norma pripúšťala len 15 mg.

Monitorizácia cudzorodých látok v potravín z roku 1988, napríklad, upozorňovala, že nadlimitný obsah dusičnanov sa vyskytoval pravidelne počas celého roka vo vzorkách čerstvej poľnej a rýchlenej zeleniny, v skorých a neskorých zemiakoch, konzervovaných zeleninových výrobkoch. Nadlimitné obsahy toxických látok monitorizácia v roku 1988 odhalila taktiež v mäse, predovšetkým v hovädzom a bravčovom, vo vnútornostiach, hydine či v mäsových výrobkoch z jatočných zvierat.

To, čo neušlo pozornosti československých kontrolórov, si inšpektori všimli aj pri kontrolách našich výrobkov v zahraničí. Jednou z mála potravín, ktoré sme pred rokom 1989 dokázali vyvážať aj na západné trhy, bola šunka. Tá najkvalitnejšia nekončila na stoloch československých domácností, ale v exportoch za libry, doláre či marky. V roku 1984 sa Československo, napríklad, pokúsilo realizovať veľkú exportnú dodávku šunky do USA. Americké úrady však túto zásielku vrátili naspäť s odôvodnením, že je značne zamorená zmesou nebezpečných priemyselných chemikálií, polychlórovaných bifenylov.

Minulosť žije najmä v našej pamäti, tá je však občas zradná. Nemá však zmysel prikrášľovať si obdobie socializmu. Aj on mal svoje šrámy, ktoré sa hojne rozpitvávali hneď po páde starého režimu. Na východnom Slovensku to boli polychlórované bifenyly, ktoré prenikli z Chemka Strážske do pôdy a vôd a odtiaľ do potravín.

Osemdesiate roky boli nepochybne najsýtejšie roky zo štyroch desaťročí socializmu. Práve cenovo dostupnými potravinami, ktoré štát výdatne dotoval (najmä mlieko, hovädzie mäso), sa vláda usilovala kompenzovať nedostatok rôznych spotrebných tovarov.

Celé obdobie, počnúc pohnutými a ešte lístkovým systémom poznačenými päťdesiatymi rokmi až po pád starého režimu, preskúmala etnografka Rastislava Stoličná-Mikolajová. V roku 2015 jej vyšla kniha Socializmus na tanieri. Ako poctivá výskumníčka urobila Rastislava Stoličná-Mikolajová aj anketu medzi mestským a vidieckym obyvateľstvom narodeným pred rokom 1970, ako ľudia vnímali socializmus cez svoj tanier.

Na otázku "ktorým socialistickým potravinám by ste dali najvyššie ocenenie kvality“, respondenti z mesta napísali chlieb, mlieko, jogurty, mäso. Opytovaní dostali aj otázku, ktorým "socialistickým potravinám“ by dali najnižšiu známky. Ľudia z mesta uviedli: pečivo, mäso, salámy, párky, zelenina, ovocie, kubánske pomaranče, pochutiny, malinovky. Vidiečania sa sťažovali na mäso, mäsové výrobky, ovocie, zeleninu.

Zaujímavé odpovede boli na otázku, ktoré "socialistické“ potraviny by ľudia radi videli na súčasnom trhu. Mešťania si želali návrat "socialistického“ chleba, jogurtov, masla, smotany, mliečnych výrobkov, mäsa a údenín, mäsových konzerv, ovocných muštov, slovenských ovocných kompótov, zákuskov a niektorých druhov cukríkov.

Na spomínanú otázku viacero respondentov odpovedalo, ako uvádza etnografka Rastislava Stoličná-Mikolajová, že by privítali všetky „socialistické potraviny“, pretože boli kvalitnejšie ako dnes, bez zbytočných konzervantov a lepšie chutili.

Pre generáciu súčasných päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov, sedemdesiatnikov či osemdesiatnikov sa roky prežité v časoch socializmu spájajú predovšetkým s mladosťou, rokmi dospievania, so zakladaním rodín a starostlivosťou o ne. Minulosť a súčasnosť sa vždy budú porovnávať. Vývoj vo výrobe, v spracovaní a predaji potravín nestojí, ale posúva sa vpred. Ľudia síce majú veľa výhrad voči súčasným potravinám, ale čas sa jednoducho nedá vrátiť. Mimochodom, množstvo produktov, po ktorých sa ľuďom cnie, bolo vyvinutých práve v časoch socializmu. Spomeňme len letmo salámu Nitran či nedávno uvedené pivo Zlatý bažant vyrobené podľa receptúry z roku 1973. Ako vidno, čo je dobré, prežije. Ľudia neposudzujú izmus, ale chuť a gastronomický um našich otcov a mám, ktorí sa o ich vznik pričinili.

V zásade bola tvorba cien výrazne centralizovaná. O základných obrysoch cenového vývoja rozhodovalo najužšie vedenie komunistickej strany, teda politbyro (užší orgán politického vedenia Komunistickej strany, pozn. Maloobchodné ceny sa určovali bez ohľadu na veľkoobchodné ceny. To znamená, že bol tento tovar dotovaný štátom. Mlieko sa napríklad predávalo trvalo pod cenu.

Ceny tovaru sa obvykle v rámci éry socializmu menili len málokedy, ale niekedy dosť výrazne. To je síce pravda, ale nesmiete zabúdať, že textilný tovar bol relatívne drahý až do výrazného zlacnenia po uvoľnení dovozu z Ázie. Bežnou praxou bolo opravovanie oblečenia - napríklad štopkanie ponožiek alebo oprava pančúch.

Šetriť sa dalo práve na jedle, veľa iných príležitostí nebolo. Výdavky za potraviny tvorili v 50. rokoch 40 percent všetkých výdavkov domácnosti, neskôr to bolo okolo 30 percent. Dnes je to výrazne menej. Televíziu ste nemenili každé štyri roky ako dnes, ale mali ste ju desať až pätnásť rokov. Zapísali ste sa, ale napriek tomu tam mohli byť nejaké zvýhodnenia pre ľudí, u ktorých bol "verejný záujem". Týkalo sa to napríklad lekárov.

Kým dnes máte podstatne viac sortimentu v obchodoch a je dostupný celý rok, keď bol u nás socializmus, tak tomu tak nebolo. Napríklad banány a mandarinky boli dostupné len počas Vianoc.

Plusy a mínusy života v socializme podľa spomienok:

Čo bolo pred ´89:

Plusy:

• Lacné byty
• Pôžičky pre mladých
• Lieky za korunu
• Plná PN
• Príspevok na dovolenky

Mínusy:

• Strata slobody
• Strata majetku
• Strata výberu
• Nedostatok tovaru
• Drôty na hraniciach

tags: #socializmus #Československo #nedostatok #tovaru

Populárne príspevky:

• Vplyv čokolády na organizmus
• Všetko o papierových košíčkoch na tartaletky
• INTOCAST a SLOVMAG schválené Protimonopolným úradom SR
• Všetko o ryži celozrnnej natural
• Recepty na detské torty