Sladká Inšpirácia: Recept na Tortu pre Kollárovcov a Cukrárske Umenie v Ruskej Novej Vsi
Slovenská folklórna skupina Kollárovci oslavuje 20 rokov na scéne a ich najnovší klip vyvoláva šialenstvo. Kollárovci, ktorým sa do tradičnej slovenskej ľudovej hudby podarilo vniesť zaujímavý moderný podtón, si získali srdcia mnohých. Ich najnovší singel Anka, Anka oslovil státisíce fanúšikov, čím dokázali, že Slováci v 21. storočí majú stále radi ľudovú hudbu.
Mladým mužom z východu sa piesňou o láske medzi hasičom Jankom a kráske Anke podarilo „zarobiť“ už takmer pol milióna vzhliadnutí na celosvetovej sieti YouTube za krátke dva týždne. Tam si skladba vyslúžila viac než osemtisíc lajkov a dvetisícdvesto zdieľaní. Reakcie ľudí tiež na seba nenechali dlho čakať: „Pekná pieseň, chytľavá, klip parádny,“ vyjadrila sa jedna z fanúšičiek. „Ľudové pieseň v novom prevedení sú úžasné. Hneď sa chce človeku tancovať. Ďakujem, že staré piesne znovu ožívajú.
Hoci Kollárovci hrajú pomerne špecifický štýl hudby, iných hudobných žánrov sa vôbec neboja. Práve naopak, najbližšie to plánujú rozbaliť na NestvilleOpen Fest 2017 v Hniezdnom pri Starej Ľubovni, kde budú už 24. júna otvárať skvelý sobotňajší program. Pódium budú zdieľať s hviezdami ako Lucie Bílá, Michal David, Helena Vondráčková, Boney M a ďalší.
Okrem hudby, Slovensko je známe aj svojou bohatou cukrárskou tradíciou. V Ruskej Novej Vsi, dedinke pod Slanskými vrchmi, sa ukrývajú majsterky najsladšieho remesla. Objednávku na zákusky dostali už aj od slovenskej rodiny žijúcej v americkom štáte New Jersey. Ako vravia ruskonovoveské cukrárky, kto vie, ten vie.
Príbeh Cukrárskeho Umenia v Ruskej Novej Vsi
Klasické kysnuté koláče sa tu piekli odjakživa. Makovníky, orechovníky, jablčníky, buchty s domácim tvarohom, keď mali gazdinky času navyše, ťahali štrúdľové cesto. Na veľké sviatky, svadby, krstiny aj parádne torty, zdobené od výmyslu sveta. Korpusy bohato obsypané pomletými vlašskými orechmi, hore najčastejšie červené, biele, zelené ružičky z hustého maslového krému, v bohatších rodinách z marcipánu.
Na Vianoce, Veľkú noc, počas odpustov dedina rozvoniavala sladkosťami. Tak rozvoniava aj dnes. Dedina sladko vonia od pondelka do nedele, nielen na sviatky, ako bývalo kedysi. „Chvalabohu, nieto dňa, aby sme nemali do čoho pichnúť,“ pochvaľuje si Marta Ňachajová (58), cukrárka z horného konca Ruskej Novej Vsi.
Pani Rozália Kičurová - Primát Cukrárskeho Umenia
Pani Rozália Kičurová (77), ktorú každý v dedine volá familiárne Rózka, bola v Ruskej Novej Vsi prvou cukrárkou s výučným listom. V dátume vystavenia má zapísaný rok 1956. „Dostala som ho po troch učňovských rokoch prežitých vo veľkom cukrárenskom ,varštáte‘ na starom prešovskom Huštáku. Odvtedy, teda už neuveriteľných 60 rokov, sa pracovne venujem iba cukrárčine,“ príjemne prekvapila pani Rozália.
Rodáčka z obce, donedávna poslankyňa obecnej samosprávy, mala v dedine nielen prvý výučný list cukrárky, ale aj prvý živnostenský list na podnikanie v cukrárenskej výrobe. Spolu s ňou dostala socialistické povolenie na súkromnú cukrárenskú výrobu staršia sestra pani Rózky, dnes 87-ročná Marta Jurášeková.
„Dnes žijem v kruhu svojej rodiny šťastné roky, ale musím povedať aj to, že hoci ma po celý život obklopovali sladkosti, život som vôbec nemala nezdravo sladký. No nikdy som sa nevzdávala, prekážky, ktoré človeku nastraží do cesty osud, beriem ako čosi prirodzené. Veď komu ide život ľahko ako po masle? To sa mi podarilo vštepiť do krvi aj mojim dvom deťom, dcére Jarke (56), ktorá sa vydala mojou cestou a v Prešove riadi cukrárenskú výrobu, i synovi Jozefovi (50).“
Akurát som cez víkend rozprávala svojim vnučkám Jarke a Viktórii, ako som zarobila svoje prvé peniaze. V dedine bola svadba a moja mama, chýrečná kuchárka i cukrárka, dohodla, že svadobčanom upečiem tortu. Keď som sa vrátila večer z učňovskej školy, mala som na stole prichystanú múku, vajíčka, cukor, v peci už bolo zakúrené. Torta sa vydarila, dostala som za ňu pár korún, na dva, tri filmy v prešovskom kine Tokajík. Podstatné však bolo, že mama ma pochválila, aká som šikovná, ako som tortu pekne ozdobila. A to bola tá najlepšia motivácia, oveľa lepšia ako prvé zarobené peniažky,“ vyznala sa pre Život najznámejšia cukrárka z Ruskej Novej Vsi.
Začiatkom 90. rokov založila pani Kičurová s dcérou Jarkou, stavebnou inžinierkou, Zácukrárenskú výrobu v Prešove, ktorá pečie zákusky predovšetkým pre Jarkinu cukráreň v centre mesta. „Aby sme sa inšpirovali najlepšími európskymi cukrármi, často chodievame s mamou na výstavy sladkých dobrôt. Bývame spolu v Ruskej Novej Vsi, mama dole, my s manželom na poschodí, tak máme vo voľných chvíľach čas oprašovať najstaršie receptúry a vymýšľať nové. Trendom sú dnes ovocné, nízkokalorické zákusky, lebo každý chce byť štíhly. Mama síce stále experimentuje, rada skúša nové veci, no najradšej pečie pre vnučky, vnukov a pravnučky jablkové a tvarohové koláče,“ prezrádza na mamu Jarka Krušková.
V rodine Rózky Kičurovej platí, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Dcéra Jarka prevzala po mame starostlivosť o cukrárenskú výrobu i cukráreň Victoria na prešovskom korze. Spočiatku kráčal v maminých šľapajach aj syn Jozef (50). Aj jeho spomienky sa spájajú so sladkými dobrotami. „Mame sme doma ešte ako odrastenejšie deti pomáhali so sestrou s pečením. Keď náhodou ochorela, piekli sme torty, korpusy sme hravo zvládli, akurát so zdobením nám pomáhala mamina sestra, teta Marta. Preto bolo celkom prirodzené, keď mama založila rodinnú firmu a zapriahla do roboty aj nás. Mali sme veľké pôžičky, museli sme sa všetci obracať od skorého rána do večera. Sestra mala pod palcom cukrárenskú výrobu, ja som bol také dievča pre všetko. Robil som, čo prišlo - predavača v cukrárni, zásobovača, alebo som sadol za volant Avie a rozvážal zákusky zákazníkom.“
Jozefa Kičuru však nevyspytateľné cesty osudu zaviedli zo sladkého a omamne voňajúceho sveta k autobusom. Už niekoľko rokov stojí na čele akciovej spoločnosti SAD Prešov. No svet sladkostí neopustil, akurát už chvíle prežité v cukrárenskej výrobe sestry Jarky považuje za výborný relax. „Sladkosti sú dobré na nervy, zbožňujem haboše, keď ma nikto nevidí, zamaškrtím si aj na vaječnom kréme do krémešov. Hlavu si najlepšie vyčistím pri športovom potápaní s kamarátmi z prešovského Športového klubu polície. Desať, dvadsať metrov pod hladinou vody prestanem myslieť na to, či ráno vyšlo na zľadovatené cesty vyše 170 autobusov, či do práce nastúpili všetci šoféri, či prišli náhradné diely pre pokazené motory, či raňajšiu linku do Užhorodu nezablokovali na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom štrajkujúci vodiči. Teraz v jeseni, počas babieho leta, sme s manželkou Alenou často na bicykloch na lesnej trase smerujúcej z našej dediny do rekreačnej oblasti Sigord. Dobre zrelaxovať a zbaviť sa stresu viem aj pri kosení záhrady a štiepaní dreva. Keby sme bývali v meste a nie v Ruskej Novej Vsi, o takéto malé radosti by som prišiel,“ pochvaľuje si život v rodnej dedine Jozef Kičura.
Doma je doma
Tak ako pani Kičurová začala podnikať v cukrárenskej výrobe už pred koncom socializmu, tak aj jej staršia sestra Mária Jurášeková (87). Lenže čas človek neoklame, telo už tak nepočúva ako pred rokmi. Tu zaštrajkujú nohy, tu chrbát, aj rukám sa už žiada odpočinok.
Pani Jurášeková, ktorá s manželom Jozefom zo susedných Teriakoviec vychovala 8 detí, odovzdala štafetu a kľúče od cukrárenskej výroby v prízemí rodinného domu štyrom dcéram: Viere Chovancovej (66), Jarke Štefkovej (58), Magde Závackej (48) a Eve Benkovej (52). „Je to už na nich, ja prídem len okoštovať, či dobre pečú. Spokojná som. Vymýšľajú nové recepty, ja som sa radšej držala tých starých, osvedčených. Piekla som na svadby, krstiny, hostiny piškótové rolády plnené jahodovým lekvárom alebo čokoládovým krémom, venčeky, dobošové i punčové rezy. Lenže pozor, punčové rezy neboli s kadejakou esenciou, ale so 40-percentným rumom. Keď som svadobčanom upiekla zo päť plechov, voňali rumom aj dvory susedov,“ pochválila sa nám pani Jurášeková.
Sympatická štvorica, dedičov sladkého remesla, vraví, že robia tak, aby mame nikdy neurobili hanbu. Prácu si podelili bez dohadovania. Najstaršia Viera má na starosti styk so zákazníkmi, prijímanie objednávok, výdaj zákuskov, pokladňu a administratívu, a tej je neúrekom. Jarmila, Eva, Magda a jej dcéra Zuzana pečú. „Celý týždeň ideme na plné obrátky, voľné máme len nedele a pondelky, od utorka začíname plniť priania našich zákazníkov,“ vraví pani Jarka Štefková na margo ich pracovného zaťaženia.
Pani Jurášekovú si každý v dedine váži, lebo ešte sa nestalo, aby niekomu odmietla pomoc. Aj preto pri oslavách 615. výročia prvej písomnej zmienky o obci dostala cenu obecného úradu za dlhoročnú spoluprácu s obecnou samosprávou. „To viete, že ma to potešilo, bola som dojatá,“ zdôverila sa zakladateľka rodinnej firmy.
Jej najstaršia dcéra Viera Chovancová žila niekoľko rokov na strednom Slovensku, v Kováčovej. No stále ju to ťahalo domov. K mame, sestrám, dávnym kamarátkam, s ktorými počas gymnaziálnych rokov chodievala na diskotéky či nedeľné čaje o piatej. „Tu som šťastná, medzi svojimi. Ruskú Novú Ves navyše považujem za ideálne miesto pre pokojný život. Ešte aj Rómov máme iných, na akých sme na Slovensku zvyknutí, sú zamestnaní, niekoľkým dal prácu bratranec Jožko Kičura, majú pekné domy, žiadne chatrče. Nemožno na nich povedať zlé slovo, lebo by to bolo klamstvo,“ pochvaľuje si návrat do rodnej obce Viera Chovancová.
Sestry sú pyšné na to, že majú veľa verných zákazníkov. Kto raz ochutná ich zákusky, po iných nebaží. Ako vraví Magda Závacká, chodia si po ne aj rodiny, ktoré si prvé koláče dali upiecť mame už pred 30 rokmi.
Viera, najstaršia zo sesterského kvarteta, veľmi rada cestuje. Samozrejme, že v zahraničí neobíde ani tamojšie cukrárne. „Naposledy som bola očarená zákuskami v tureckej časti Cypru. Na náš vkus sú síce poriadne presladené, ako je v Oriente zvykom, no v cukrárňach na ostrove majú v dennej ponuke aj dvesto druhov...“
Mladým Chýba Klubovňa
Pani Marta Frajtková (62) má tvár plnú úsmevu. K sladkému remeslu sa dostala popri svojej tete, Rózke Kičurovej. „Keď mala veľkú zákazku, ,fušerku‘ ako sa vtedy za čias socializmu vravievalo, 2 000 až 3 000 svadobných zákuskov, volala ma na pomoc. Toto remeslo mi vtedy tak zavoňalo, že iné by som robiť nechcela.“
Aj ona si zaobstarala živnostenský list ešte za socializmu, teší sa, že to nebolo márne rozhodnutie, na východe je stále núdza o robotu, automobilky sa tu nepredbiehajú v pracovných ponukách ani vo výške platov.
Keď v Drienove zatvorili kafilériu, prišiel jej manžel Stano zo dňa na deň o robotu. Jedenásť rokov prežil v Írsku, zarobil slušné peniaze, ale rodine chýbal. Keď sa pýtame dcéry Natálie, či by nebolo lepšie žiť v jej tínedžerskom veku v meste, odmietavo pokrúti hlavou. „Sťahovať sa dole, do Prešova? Za nič na svete! Najstarší brat Richard je poslancom obecného zastupiteľstva, tak mu často pílim uši s tým, aby nám obecný úrad zariadil klubovňu. V dedine je kopa mládeže, študentov, školákov, ak nechceme do krčmy, nemáme sa kde stretávať. V lete je to v pohode aj po holým nebom, ale keď prídu chladné dni, klubovňa by sa nám veľmi zišla,“ vraví študentka súkromného športového gymnázia v Prešove-Solivare.
Ako to Vidí Starosta
Starosta Ruskej Novej Vsi Tibor Kollár (51) dáva gymnazistke Natálii za pravdu. „Hej, je to tak, žije tu, chvalabohu, veľa mladých a tí chcú aj kultúru, aj zábavu, jednoducho všetko, čo k modernej obci patrí. No nemáme vhodné priestory na využívanie voľného času, preto chodia naše deti do rôznych krúžkov v Prešove. Určite by bolo dobré mať to všetko doma, preto plánujeme pre mladých vybudovať multifunkčné ihrisko a chceli by sme aj vlastný folklórny súbor. Musím priznať, že nám pokrivkáva budovanie infraštruktúry, to je však otázka nedostatku financií a úspešnosti rôznych projektov.“
Hlavu obce s 1 217 dušami, rodákmi i prisťahovalcami, mrzí, že mnohí majitelia nových rodinných domov si stále nechávajú trvalý pobyt v Prešove, v obci majú iba prechodný. Neuvedomujú si, že tak dedinu oberajú o prepotrebné peniaze. Prichádza tak zbytočne o podielové dane, na druhej strane noví obyvatelia chcú k svojim domom kvalitné cesty, vodovod, kanalizáciu. „Popasovať sa musíme aj s čiernymi skládkami, ktoré hyzdia prírodu v okolí obce, obavy máme aj z nestabilného geologického podložia úpätia Slanských vrchov, už nás vystrašili a varovali tri mimoriadne situácie,“ dodal starosta.
Nový domov si pred vyše dvoma desaťročiami našli v Ruskej Novej Vsi, na vyšnom konci dediny, aj manželia Ján (67) a Ľubica (61) Gobanovci. Ešte na sklonku osemdesiatych rokov minulého storočia si v lese za dedinou, neďaleko zvyškov Soľnohradu, chceli postaviť chatu, no vtedajší predseda miestneho národného výboru Jozef Ňachaj ich prehovoril, aby si radšej postavili v dedine dom. „Bol to múdry, prezieravý človek. A my sme urobili dobre, že sme dali na jeho radu, chata je len chata, dom je na celoročné bývanie, nielen na leto,“ vraví bývalý učiteľ telocviku. Bola to skvelá kúpa, za stavebný pozemok vyplatili 2 400 korún, dnes by zaň zaplatili dvesto- aj tristonásobne viac. „Nič lepšie sa nám nemohlo pritrafiť ako presťahovanie z najväčšieho prešovského sídliska Sekčov...“
Recepty pre Inšpiráciu
Pre tých, ktorí sa chcú inšpirovať a vyskúšať si niečo sladké, tu sú dva recepty z Ruskej Novej Vsi:
Sisi Roláda
Suroviny na jednu roládu: 4 vajcia, 100 g hladkej múky, 100 g práškového cukru, 1 Zlatý klas, 200 g mlieka, 100 g kryštálového cukru, 80 g stolového margarínu, 1 šľahačková smotana, marmeláda
Postup: Z vajec, hladkej múky a práškového cukru vymiešame klasické piškótové cesto, do polovice pridáme kakao. Striedavo striekame na papier na plechu svetlé a tmavé pásy cesta. Upečieme v rúre vyhriatej na 200 stupňov. Krém uvaríme z pudingu, mlieka a kryštálového cukru. Po vychladnutí pridáme 80 g stolového margarínu a 200 g vyšľahanej šľahačky. Zľahka premiešame a natrieme na piškótové cesto. Na okraj natrieme marmeládu a cesto stočíme do rolády. Vrch potrieme želatínou, necháme vychladnúť v chladničke.
Ovocný Špic
Suroviny na cesto: 8 vajec, 15 dkg kryštálového cukru, 35 dkg hladkej múky
Suroviny na plnku: 1,15 kg kryštálového cukru, 1,5 dcl vody, 15 vajec
Suroviny na polevu: 1 kg práškového cukru, 1 dcl horúcej vody
Postup: Piškótové cesto pripravíme rozšľahaním bielkov s cukrom, žĺtky premiešame s 2 lyžicami múky, pomaly pridávame k bielkom zvyšnú múku. Na papier na plechu striekame okrúhle piškóty. Upečieme vo vyhriatej rúre 7 až 10 minút. Po vychladnutí striekame na okrúhle piškóty plnku vyšľahanú z kryštálového cukru a vaječných bielkov na tuhý sneh. Prilejeme ťahavý rozvar z cukru a vody. Šľaháme až do vychladnutia. Špice s vyšľahanou bielou hmotou na piškótach namáčame do teplej tekutej polevy z práškového cukru a horúcej vody.
Nechajte sa inšpirovať a vytvorte si vlastné sladké dielo!
Torty pre začiatočníkov: Ako urobiť ružičku z poťahovej hmoty
tags: #torta #pre #kollarovcov #recept
