Torta Proti Fašizmu: História, Svedectvá a Dôležitosť Pripomínania Si
Deň víťazstva nad fašizmom, 8. máj, je dátumom, ktorý má pre európsku históriu obrovský význam. Paradoxne, mnohí mladí ľudia o ňom v súčasnosti vedia len málo. Cieľom tohto článku je pripomenúť si historické súvislosti tohto dňa a zamyslieť sa nad tým, prečo je dôležité si ho pripomínať aj v súčasnosti.
Zabúdanie na históriu: Problém dnešnej mládeže?
Prieskumy ukazujú, že veľká časť študentov stredných a vysokých škôl nemá predstavu o tom, aký sviatok sa oslavuje 8. mája. Ak aj vedia, že ide o Deň víťazstva nad fašizmom, často nepoznajú dôvod, prečo pripadá práve na tento deň. Tento fakt poukazuje na stratu historickej pamäti u mladej generácie, ktorá sa podľa odborníkov nezaujíma o významné historické fakty, pretože jej pozornosť je nasmerovaná iným smerom.
Prevládajú materiálne hodnoty a chýba výchova v rodine aj v škole. Fakt, že mnoho mladých ľudí nevedelo, o aký sviatok ide, je podľa Buchtu typický príklad straty historickej pamäti. „Mladá generácia sa dnes totiž vôbec nezaujíma o významné historické fakty, pretože jej pozornosť a aktivity sú nasmerované úplne iným smerom. U mladých prevládajú materiálne hodnoty. Je to výrazný nedostatok výchovy mladej generácie,“ tvrdí.
Historik Dušan Kováč upozorňuje, že ak by nedošlo k porazeniu fašizmu, svet by dnes vyzeral úplne inak. Nebola by demokracia a rozvoj národov okrem Nemecka by nebol možný.
"Ľudstvo si má čo pripomínať, pretože porážka Hitlera znamenala novú šancu pre svet. Ak by sa to vtedy udialo naopak, dnešný svet by vyzeral úplne inak. Nebola by nijaká demokracia a rozvoj národov, okrem Nemecka, by nebol možný." hovorí Dušan Kováč.
Fašizmus a nacizmus: Dva pojmy, jeden význam?
Verejnosť si často stotožňuje termíny nacizmus a fašizmus. Kováč to nepovažuje za problém, pretože v odbornej terminológii sa fašizmus používa ako spoločný termín pre všetky totalitné diktatúry pravicového typu. Os Berlín-Rím-Tokio predstavovala tri mocnosti, kde boli diktatúry pravicového typu, takže nemá zmysel teoretizovať nad tým, že každý termín znamená niečo iné. Hoci majú pravdu tí, ktorí hovoria, že fašizmus je len vecou Talianska a nacizmus zasa Nemecka.
Verejnosť si tiež často zvykne stotožňovať termíny nacizmus a fašizmus, Kováč to za problém nepovažuje. „Fašizmus je v odbornej terminológii dosť často diskutovaný. Odborníci ho používajú ako spoločný termín pre všetky totalitné diktatúry pravicového typu. Os Berlín-Rím-Tokio predstavovala tri mocnosti, kde boli diktatúry pravicového typu, takže asi nemá zmysel teoretizovať nad tým, že každý termín znamená niečo iné. Hoci majú pravdu tí, ktorí hovoria, že fašizmus je len vecou Talianska a nacizmus zasa Nemecka,“ spresňuje.
Prečo si pripomínať Deň víťazstva nad fašizmom?
Sociologička Sylvia Porubänová si myslí, že Deň víťazstva nad fašizmom by si mladí ľudia mali stále pripomínať aj kvôli šíreniu neonacistickej ideológie. Ak by nedošlo k porazeniu fašizmu, svet by dnes vyzeral inak.
Podľa neho je chyba nielen v škole, ale aj v rodine. Sociologička Sylvia Porubänová si myslí, že Deň víťazstva nad fašizmom by si mladí ľudia mali stále pripomínať aj kvôli šíreniu neonacistickej ideológie. Dušan Kováč upozorňuje, že ak by nedošlo k porazeniu fašizmu, svet by dnes vyzeral inak.
Príbeh Theodora Lessinga: Prvá obeť nacizmu v Československu
Theodor Lessing, nemecký filozof, psychológ a novinár židovského pôvodu, bol pred druhou svetovou vojnou známym antifašistom a humanistom. Po nástupe nacistov k moci v Nemecku sa v roku 1933 uchýlil do Mariánskych Lázní, kde ho v auguste toho roku postrelili dvaja najatí vrahovia - členovia Henleinovej Sudetonemeckej strany. Na následky zranení zomrel 31. augusta 1933. Lessing je označovaný za prvú obeť nacizmu v Československu.
Lessing pôsobil ako novinár, prispieval napríklad do pražského nemeckojazyčného denníka Prager Tagblatt. Tu okrem iného zverejnil článok kritizujúci zvolenie Paula von Hindenburga za nemeckého prezidenta, ktorého opísal ako nevýrazného, bezzásadového a poslušného muža, ktorý bol využitý ako zásterka zlovestnými politickými silami. To mu vynieslo nenávisť nacionalistických kruhov a v dôsledku toho bol v roku 1926 vyhodený z vysokej školy.
Po nástupe nacistov k moci v roku 1933 začal byť prenasledovaný. Vyplienili mu byt, a tak odišiel do exilu do Československa. Usadil sa v Mariánskych Lázňach a ďalej prednášal. Na druhý deň po svojom návrate do kúpeľného mesta ho 30. augusta okolo 21:30 cez okno jeho pracovne postrelili najatí vrahovia, ktorí po čine utiekli do Nemecka. Theodor na druhý deň na následky zranení zomrel. V tom istom čase prebiehal v Norimbergu zjazd nemeckej nacionálne socialistickej strany, ktorému predsedal čerstvý ríšsky kancelár Adolf Hitler.
Lessing je pochovaný na mariánskolázeňskom židovskom cintoríne. Na jeho hrobe je nápis "Prvá obeť fašizmu v ČSR". V meste má tiež pamätnú tabuľu umiestnenú na niekdajšej vile Edelweiss, kde bol zavraždený.
Svedectvá pravdy: Príbehy obetí fašizmu
Holokaust sa pre svoje zverstvá do histórie ľudstva navždy zapísal čiernymi písmenami. Príbehy žijúcich pamätníkov a ich potomkov priblížujú najtemnejšiu a najkrutejšiu stránku nacistického režimu, ktorý systematicky počas druhej svetovej vojny vyvražďoval a prenasledoval ľudí len pre ich náboženstvo či rasu.
Adela Maková so synom Ivanom poznajú krutý príbeh svojej rodiny, ktorú vyvraždili nemeckí nacisti a slovenskí gardisti v Kremničke pri Banskej Bystrici a vo vápenke v Nemeckej. Ďalší zahynuli ako partizáni v Povstaní. Adela v detstve vyrastala bez otca, ktorého zabili fašisti v Priekope pri Martine v roku 1944. Mala iba rok.
Koloman Baláž, otčim Adely Makovej, prežil peklo koncentračných táborov. Z jedného koncentráku sa mu podarilo ujsť, z druhého - nacistického koncentráku Auschwitz pri Osvienčime na okupovanom území Poľska - sa dostal až po jeho oslobodení. Domov sa vrátil po dvoch rokoch.
Adela v detstve vyrastala bez otca. Ani ho nepoznala. Keď počas vojny zahynul, mala iba rok. Ako partizána ho zabili fašisti v Priekope pri Martine v roku 1944. Mal iba 21 rokov. „Mamka mala len dvadsať rokov, keď sa stala vdovou. Žila som s ňou a so starou mamou v Badíne, kde som sa narodila. Mama sa o deväť rokov po otcovej smrti vydala za Kolomana Baláža z Varína, ktorý prežil peklo koncentračných táborov. Môj otčim bol dobrý človek, aj ku mne sa správal pekne, hoci som nebola jeho. Koloman prešiel dvoma koncentračnými tábormi. Ako a prečo sa tam dostal, zostane zrejme navždy tajomstvom. Rodina vie len toľko, že z jedného koncentráku sa mu podarilo ujsť, z druhého - nacistického koncentráku Auschwitz pri Osvienčime na okupovanom území Poľska - sa dostal až po jeho oslobodení. Domov sa vrátil po dvoch rokoch. V duchu sa s ním rozlúčili, na jeho pamiatku dokonca dali vo Varíne podľa kresťanských tradícií zvoniť na kostolnom zvone. Nikdy o tom, čo pretrpel a zažil, po svojom návrate rodine nerozprával. „Až cez Červený kríž sa nám to podarilo vypátrať. Naozaj sme zostali prekvapení, vôbec sme o tom nevedeli.
Za manžela si vzala Ladislava Maka. Aj on bol vojnovou polosirotou. Prišiel o otca Ladislava, ktorý zahynul vo veku 26 rokov ako vojak krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania počas bojov proti fašistom v Zlatých Moravciach. Je pochovaný na tamojšom cintoríne. Na mieste stojí pomník obetiam SNP.
Adela bola polosirota, vlastného otca nahradil otčim s tiež pohnutým osudom.
Každý rok si s najbližšími chodieva zaspomínať na svojich príbuzných, ktorí sa stali obeťami fašistického režimu. „Čím som staršia, tým viac vnímam a viac ma to bolí, že ľudia vedia veľmi málo o rómskom holokauste. Aj Rómovia zažili krutosti a zverstvá počas druhej svetovej vojny, veľa životov úplne nezmyselne vyhaslo pri vyvražďovaní celých rodín i v koncentračných táboroch, zostali po nich siroty… Mám štyri deti a šesť vnúčat.
Súčasťou osláv Dňa víťazstva nad fašizmom bude aj rekonštrukcia bojov v uliciach Bratislavy. „Problém sviatkov je v spoločnosti komplikovaný, pretože pre väčšinu ľudí to znamená, že nemusia ísť do práce či do školy a dôvod ich už nezaujíma. Ale takto to funguje všade vo svete a nie je to nič nezvyčajné,“ hovorí historik Dušan Kováč.
Vega Tv - Deň víťazstva nad fašizmom
Rómsky holokaust: Zabudnutá kapitola histórie
Rodina Makovcov spomína na to, ako slovenskí gardisti chytali Rómov ako zver a vozili ich na smrť. V januári 1945 ich vraždili vo vápenke v Nemeckej a od novembra 1944 až do marca 1945 v Kremničke. Ženám a dievčatám gardisti oholili vlasy na polovičke hlavy.
„Pohon na Rómov robili predovšetkým slovenskí gardisti. Chytali ich ako zver. Rovno z ulice ich nákladnými autami vozili na smrť. V januári 1945 ich vraždili vo vápenke v Nemeckej a od novembra 1944 až do marca 1945 v Kremničke. Rodina išla napríklad do mesta a jednoducho zmizla. Príbuzní ich išli hľadať, zobrali aj ich. Takýto osud postihol viacerých strýkov a tety. Stávalo sa tiež, že ženám a dievčatám gardisti oholili vlasy na polovičke hlavy.
Ján Bučko, Adelin strýko, bol vylúčený zo školy, pretože pre Slovenský štát boli Rómovia nežiaduci. Pridal sa k partizánom na Horehroní. Po vojne sa vrátil domov a z celej rodiny našiel iba dve svoje sestry. Otca, mamu, obe staré mamy a troch strýkov nacisti zavraždili v Kremničke a vo vápenke v Nemeckej.
Ján Bučko pomáhal po vojne pri exhumáciách v Kremničke. Zápach rozkladajúcich sa mŕtvych tiel bol neznesiteľný. Nemeckí fašisti a slovenskí gardisti v Kremničke zanechali 747 zavraždených obetí. Objavil svojich rodičov, ktorých spoznal podľa šiat.
„Na ten čas, keď som pomáhal pri exhumáciách, nikdy nezabudnem. Takú hrôzu dnes môže sotva niekto precítiť. Ani fľaška pálenky a peniaze za takúto prácu nedokázali v ňom potlačiť zhrozenie z množstva zavraždených ľudí v masových hroboch. Nemeckí fašisti a slovenskí gardisti v Kremničke zanechali 747 zavraždených obetí. Zápach rozkladajúcich sa mŕtvych tiel bol neznesiteľný. Hrobári ich vyberali z obrovských jám, pomocníci telá prenášali a ukladali do radov. „Dávali nám vypiť, aby sme nedostali infekciu. Mne ako mladému stačil jeden pohárik a bol som hotový. Už som to vnímal len ako prácu. Aj rukavice sme mali. Ľahšie telá sme prenášali dvaja, tie ťažšie štyria. Možno by to bol aj vzdal, no stále ho poháňal jediný cieľ - nájsť svojich najbližších. Spoznať ich podľa tvárí bolo úplne nemožné. Nakoniec predsa len objavil svojich rodičov. „Sestra vedela, čo mali oblečené, keď ich zobrali. Spoznali sme ich podľa šiat… mamu a otca… nikoho ďalšieho z rodiny,“ dodáva s dojatím.
Adela Maková si myslí, že ľudia vedia veľmi málo o rómskom holokauste. Aj Rómovia zažili krutosti a zverstvá počas druhej svetovej vojny, veľa životov úplne nezmyselne vyhaslo pri vyvražďovaní celých rodín i v koncentračných táboroch, zostali po nich siroty.
Rómovia pred druhou svetovou vojnou žili vo svojich osadách. Tvorili prirodzenú súčasť miestnych komunít. Živili sa ako zruční kováči, murári, opravovali hrnce, robili rôzne pomocné práce.
Záver
Je dôležité si pripomínať Deň víťazstva nad fašizmom a svedectvá obetí, aby sa história neopakovala a aby sme si vážili hodnoty demokracie a slobody.
tags: #torta #proti #fašizmu #história
