Biblia: História, Jazyky a Výzvy v Preklade
Asi pred 4000 rokmi začali pestovať vo východných zemiach zvláštny druh literatúry. Zvláštny preto, že pôsobil nebývalou, očarujúcou mocou na vtedajšie pokolenie. Biblia, čiže súhrn písem, povahové nielen svätých, ale aj poeticko-legálnych, - písem filozoficko-historických, aj apokaliptických. Knihy hraly od jakživa a hrajú podnes veľký zástoj v ľudskom živote. Počet kníh je dnes nesčítateľný. Medzi týmito je len jedna, ktorej pôvodcom je Boh. Keď Biblia aj vznikla z vnuknutia božieho, predsa ju len ľudia spísali, a od ľudí prešla na naše pokolenia. Ľudia, ktorí ju sostavili, neboli len nástrojmi. Stanúc sa poslami božími, neztratili ničoho zo svojej ľudskej bytnosti, jako smýšľania alebo reči, - ničoho z každodenného spôsobu nažívania.
Nesmieme zabudnúť, že Biblia v presnom smysle slova neni kniha, ale sbierka kníh, asíce 48 Starého a 27 Nového Zákona. Musíme si ďalej uvedomiť, že tie knihy nespísal jedon človek, ale viacej ľudí; že ich nepísali súčasne, ale počas prinajmenej trinástich storočí; a konečne že ubehlo zasa asi tristo rokov, kým ich cirkev prijala a svojou autoritou posvätila. Majúc toto v pamäti, nebude nám divné, keď povieme, že niet presných dát ani o vzniku, ani o pôvodcoch jednotlivých kníh. Ak je celá chronologia Starého Zákona neistá, s hlbším vnikaním do dejov tieto ťažkosti tým viac sa vzmáhajú.
Ani jedon z tých Duchom božím vnuknutých pisateľov nedatoval svoje práce. Ako profánne deje, vykazuje aj Biblia nerozlúštiteľnú skomoleninu s poťahom na starý rokopočet. Sama časomiera podliehala rôznym zmenám; veď aj dnešný spôsob počítania rokov od narodenia Krista Pána započali len r. 527, - a že ho chybne začali, vkĺzol sa rozdiel skoro úplných štyroch rokov, tak že žijeme skôr v 1930. ako 1926. roku. Ale aj knihy Nového Zákona vykazujú len približné dáta. Sostavili ich medzi r. 40 a r. 100 po Kr.
Bibliu pôvodne napísali v rôznych rečiach. Väčšina kníh Starého Zakona bola sostavená v reči hebrejskej; niektoré v aramajčine; nárečí tej predošlej, ktoré užívali Židia v časoch Pána; iné zasa v gréčtine. Nový Zákon písaný bol napospol grécky, výjmuc pôvodinu Evanjelia Matúšovho, ktoré bolo písané v reči aramejskej. Nebola to klasická gréčtina, len modifikácia, reč západnej Ázie a Egypta s prímeskami semitických nárečí.
Materiály Používané na Písanie Biblie
Na čo a čím písali knihy biblické? Nevedieť, keďže niet žiadneho originálu. V dobe sostavovania rôznych kníh biblických užívali zvlášť dvojaký druh písacích pomôcok. Pravda, boly aj iné, jako na pr. našim škrydlicovým tabuľkám podobné plôšky; potom hlinené tehličky, do ktorých, kým boly mäkké, vryli písmo a potom vypálili; ďalej tablice z vosku ku kratším a menej trvácnym zprávam. Isté je, že z tých pomôcok nepoužili ani jednej. Papier vynašli v Číne kolo r. 105 pred Kr. V Europe začali ho užívať len kolo r. 1050, a na knihy len po r. 1100. Vyrábali ho z ľanových handár.
Deje bilické písali na papyrus a pergament. Papyrus užívali dávno pred Mojžišom a dorábali ho z vlákien rákošia, ktorého bolo hojne v údoliach Nílu. Hárky boly rôznej veľkosti od 10 do 15 cm dĺžky. K rysovaniu litier užívali trstené brko. Popísané hárky na pokrajoch sviazali, čo tvorilo dlhšiu stuhu, ktorú stočili na zodpovedný válček. Také skrútky neboly dlhšie od 10 metrov. Papyrus bol drahý, i keď sa dnešná hodnota s vtedajšou nedá porovnať. Ak vyschnul, papyrus sa lámal; vlhký podliehal zasa vnútornému chemickému rozkladu. Nevidel som dosiaľ žiadneho, ale čítam, že posiaľ objavené našli vždy zahrabané v piesku. Prvé papyrusové rukopisy objavili r. Pergament neni tak starý jako papyrus. Vynašli ho kolo 500 pred Kr. a dorábali ho z kože ovčej, kozľacej a osľacej. Meno mu odôvodňujú od starého mesta Pergamos v Malej Ázii, kde bol priemysel vyrábania pergamentu veľmi vyvinutý. Ľahko pochopíme, že bol aj drahší, - ale, pravda s druhej stránky, aj trvácnejší. 300 po Kr. Spôsob viazania kníh od tej doby máločo sa zmenil. Atrament je starý vynález a dorábali ho alebo z lampových sadzí alebo z iného odrodu uhlia. Ale už počiatkom stredoveku pripravovali ho z dubových pupencov, obsahujúcich trieslovinu, a zelenej skalice. Poniektoré pergamenty, obsahujúce viacstoročné rukopisy, použili aj dvakrát, asíce tak, že atrament smyli alebo vymazali a vyplnili plochu novým obsahom. Taký pergament menuje sa palympsest. Pravdepodobné je, že originále kníh biblických boly písané na papyruse trsteným brkom a sadzovým, nášmu tušu podobným, černidlom. Pravda, je to diškusii podliehajúci náhľad.
Ale čože predpokladať, keď dnes niet ani jednej jedinej pôvodiny; jak kde jaký rukopis, to je kopia manuskriptu, ba ešte aj odpis odpisov. Hebrejských rukopisov je asi 5000, z ktorých preštudovali asi vyše 3000. S výnimkou nepatreného zlomku 24. riadkov, ktoré boly písané kolo roku 200 po Kr., ani jedon židovský manuskript neni starší od r. 916 po Kr. Podobajú sa jako vajce vajcu, lebo sú plodom škôl massoretov, učených židov, ktorí počali písať krátko po zkaze Jeruzalema, keď sa ľud židovský začal už roztrácať, a písali asi do 11. storočia. Najvzácnejšie rukopisy sostavené sú v gréčtine. Sú dvojaké: uncialky, písané napospol s veľkými, začiatočnými litarami a bez punktuácie, ba ešte aj bez delenia slov. Vek týchto siaha od 300 do 1000 po Kr. Druhé sa menujú minuskule, kurzívne písmo s malými i veľkými literami. Datujú sa od r. 1000, po vynajdenia tlače, čosi 450 rokov neskoršie.
Z gréckeho prekladu Starého Zákona Septuagintov, preto, že ho domnienečne sedemdesiati prekladali dvoma storočiami pred Kr., zachovalo sa asi 20 papyrusových fragmentov, 38 unciálnych rukopisov na pergamente a kolo 300 minuskulov. Z Nového Testamentu máme vyše 2300 rukopisov, ale z nich len 40 úplných, t. j. obsahujúcich všetky knihy Nového Zákona. Je viacero cenných rukopisov z prvopočiatočného prekladu Biblie. Najstarším z nich bude pravdepodobne syrský preklad, ktorý bol sostavený za 50 alebo 60 rokov potom, ako Ján písal posledné Evanjelium. Je asi 250 rukopisov z týchto prekladov. K nim patrí aj najstaršie datovaný manuskript, označený rokom 464. Je asi 40 rukopisov starého latinského prekladu, takzv. Itala; hodný počet zlomkov koptických z 5. stor., a tiež aj arménskych, ale už len z roku 887. Najvýznamnejším latinským prekladom je Vulgata, dielo prevažne sv. Hieronyma, medzi r. 390 a 405. Sv. Hieronymovi musely stáť k službám staré rukopisy, z ktorých sa žiadon nezachoval. Náš významný lingvista písal svoje dielo ma mieste dejov, v Palestíne; zachovalo sa z neho 8000 rukopisov, nie ale starších od r.
Z pomedzi rukopisov Biblie najbližším k pôvodine je uncialka pod technickým názvom B Vaticanus, sostavená pravdepodobne okolo r. 325 po Kr. A tak ešte i tu je medzera celých 225 rokov od toho času, keď sv. Ján napísal svoje Evanjelium, - posledné z vnuknutých písem. Hodná veru medzera, - a rozmýšľame, že čo sa asi stalo s tými dielami, ktoré užívali medzi tým časom. A že také rukopisy jestvovaly, dokazuje citovanie tých spisovateľov, ktorí žili a účinkovali v tejže dobe. Mnohé z nich vyšly na nivoč prirodzeným rozkladom, akému podliehal papyrus; iné zanikly v rukách prenasledovateľov, ktorí radi pátrali po sv. knihách kresťanov.
No, taká ztrata nemôže byť podnetom pochybností, či knihy Biblie prešly na nás v stave pôvodnom, nepopremieňanom, nenarušenom. Za to nám ručí v prvom rade božská Prezreteľnosť, potom ale aj jasné prirodzené pohnútky a prostriedky. A tu poukážeme hneď na tú úctu, v akej ich od počiatku držali. Už táto jediná okolnosť bola by rukojemstvom ich nenarušiteľnosti. Ďalšou zárukou ich pravdivosti je aj tá skutočnosť, že boly široko-ďaleko známe a čítané v chrámoch, - azda ešte vo väčšej miere, jako v dnešných časoch. Boly známe ľuďom, ktorí nepodliehajúc rozmanitosti a tak i roztržitosti iných kníh, pridŕžali sa kŕčovite posvätno-zdedenej náuky. Ľuďom bola by napadla zmena i jedinkého výrazu a boli by sa jej sprotivili, jako nám o tom svedčí sv. Augustín, že keď čítal v jeho kostole nový preklad sv.
A ľudským narábaním dostaly sa predsa isté chyby aj do Biblie. A bolo by hotovým zázrakom, keby ich nebolo. Sú to chyby celkom nepatrné, nezáväzné, je ich pramálo, ale vystačujú, aby mrzely biblických vedátorov a ich k ďalšiemu, dôkladnejšiemu bádaniu povzbudzovaly. Vznikly dvojakým spôsobom: nedopatrnosťou kopistov, ktorí nezúmyselne zamenili frázu frázou; dobre ináč mienenými, ale neodbornými pokusami iných opisovateľov, ako aj marginálnymi poznámkami alebo aj vsunutím nezodpovedných výrazov.
Práve tým cieľom zariadila sv. Stolica r. 1902 Biblickú komisiu, pozostávajúcu z autoritatívnej skupiny katolíckych učencov, poverených preskúmať a rozhodnúť nad otáznymi staťami Biblie. Pius X. 18. novembra 1907 vyhlásil, že rozhodnutia tejto komisie budú viazať každého katolíka v svedomí tak, ako rozhodnutia iných sv. Kongregácií. Treba však ešte raz zdôrazniť, že počet týchto prípadných chýb v Biblii je nepatrný a podstatne bezzávažný, keď už aj patriční učenci shodujú sa na tom, že otáznych nejasných výrazov je menej ako jedon z tisíc.
Codex Vaticanus, jeden z najstarších rukopisov Biblie
Ilustračný obrázok prekladu Biblie.
Septuaginta: Ultimátny 3-minútový zrýchlený kurz!
tags: #vajce #preklad #gréčtina
