Václav Pravda: Politický Zápas a Duchovná Obnova

Václav Pravda, významná osobnosť československej histórie, zohral kľúčovú úlohu v boji proti komunistickému režimu a v duchovnej obnove spoločnosti. Jeho príbeh je svedectvom o odvahe, morálnej integrite a neochvejnej viere v pravdu a spravodlivosť.

V roku 1968 Václav Pravda spoznal dvoch svojich najvýznamnejších učiteľov - v oblasti filozofie Jana Patočku a v oblasti teológie Josefa Zvěřinu. Počas Pražskej jari 68 bol plne zapojený jednak do študentského života, jednak do pokoncilovej obnovy cirkvi a rozvíjajúceho sa ekumenického hnutia. Už na jeseň 1967 založil Debatný klub na Filozofickej fakulte, kam pozvali okrem iného aj Václava Havla.

Osobne sa zúčastnil niekoľkých prelomových udalostí - pamätného stretnutia katolíckej inteligencie v dome manželov Kaplanových, z ktorého vzišlo tzv. Dielo koncilovej obnovy, zjazdu na Velehrade, kde bola táto iniciatíva verejne vyhlásená, a tiež s Janom Sokolom a Ladislavom Hejdánkom stál pri kolíske Ekumenického hnutia inteligencie a študentstva.

Začal vtedy študovať na jednej britskej univerzite a otázku návratu či emigrácie nechával otvorenú. Definitívne rozhodnutie urobil až tvárou v tvár obeti Jana Palacha, ktorá ním hlboko otriasla. Tenkrát si sľúbil, že sa nikdy nezapredá okupačnému režimu a že svoj život venuje zápasu za duchovnú a morálnu obnovu spoločnosti pod okupačným komunistickým režimom. Toto rozhodnutie ho o niekoľko rokov neskôr priviedlo do radov tzv.

Jeho verejný spor s komunistickým režimom začal jeho doktorskou promóciou v roku 1972, keď vo svojej reči namiesto predpísaného diaku strane poďakoval obetiam vtedajších čistiek na univerzite a skončil citátom z Karla Čapka: Pravda je viac než moc, pretože je trvalá.

Na jeseň toho istého roku začal šesťročnú prípravu na tajné kňazské svätenie, štúdium teológie, spirituálnu formáciu a tiež kurz konšpirácie pre riskantnú prácu v utajení. Bol vysvätený za kňaza 21. októbra 1978, v predvečer inaugurácie pápeža Jána Pavla II. (pravdepodobne ako prvý kňaz za jeho pontifikátu) v súkromnej kaplnke biskupa Aufderbecka v Erfurte vtedajšej NDR. Svedectvo o tom od očitého svedka jeho svätenia, vtedajšieho generálneho vikára Reinharda Kocha, je na internete v televíznom poradí Třináctá komnata Tomáše Halíka.

Rozhodol sa venovať svoje sily práci pre cirkev, ktorá nemala žiadny majetok, žiadnu moc, kde sme sa živili prácou v civilných povolaniach a jedinou „odmenou“ mohli byť roky v kriminále alebo ešte niečo horšie.

Podzemná cirkev nebola jednotná organizácia, ale množstvo uskupení, ktoré mnohokrát o sebe nevedeli - bolo zásadou vedieť len to, čo je nevyhnutne nutné, aby z nás žiadne ďalšie informácie nevytĺkli pri výsluchoch. Naša skupina vznikla už v rámci protinacistického odboja za vojny. Po roku 1948 musel jej zakladateľ dramaticky prchať cez hranice a skupina potom prežívala vo veľkom utajení až do neskorých 60. rokov, kedy sa k nej pridal Václav Dvořák, kňaz, väznený v 50. rokoch a po roky pracujúci v jednom antikvariáte v Praze. Ten do skupiny priviedol ďalších, okrem iných aj mňa.

Pretože sme nepredpokladali, že sa dožijeme slobody cirkvi, počítali sme s dlhodobou prácou v ilegalite a museli sme dodržiavať prísne konšpiračné pravidlá, aby ŠTB neodhalila celú sieť. Mali sme zakázané prezradiť čokoľvek vlastnej rodine (pretože v tých prípadoch dochádzalo skôr niekoľkokrát k prezradeniu), teda ani moja matka nesmela vedieť, že som kňaz. O svojom kňazstve sme mohli povedať len dobre preverenej skupine ľudí, s ktorými sme potom po bytoch slávili bohoslužby.

Spojenie kňazstva s civilným povolaním sme nepovažovali len za niečo, čo je vynútené okolnosťami, ale za nosný model pre budúcnosť - ja som mu napr. som hrdý na to, že v našej skupine sa nenašiel žiadny zradca, naša činnosť sa neprezradila. Ja som bol častokrát na veľmi nepríjemných výsluchoch, ale tie sa týkali skôr mojich vzťahov s disidentmi, ako bol Václav Havel alebo Radim Palouš; o mojom kňazstve sa pravdepodobne polícia nedozvedela, a keď som opakovane jasne odmietol ponúkanú spoluprácu, ŠTB nakoniec ustala vo výsluchoch, ale viedla ma až do konca ako nepriateľa režimu.

Pri jednom výsluchu sa zdalo, že ma ŠTB považuje za tajného jezuitu - to neboli ďaleko od pravdy, jezuitská spiritualita mi bola vždy blízka (nie v predstavách A. Svet disentu možno rozdeliť na tri skupiny: politický disent (sem patrila napr. Charta 77 a Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných), cirkevný disent (kňazov a laikov v podzemnej cirkvi) a kultúrny disent (vydávanie samizdatovej literatúry, „bytovú univerzitu“ - prednášky v súkromných bytoch či „bytové divadlo“ apod.).

Na nátlak ŠTB som musel postupne opustiť dve civilné zamestnania, aj keď som sa tam snažil byť nenápadný. Počas 80. rokov som dostal nové poslanie. Bol som autorom myšlienky Desaťročia duchovnej obnovy národa, iniciatívy, na ktorej som potom s ďalšími pracoval rady rokov. Po mnohých stretnutiach sa mi konečne podarilo presvedčiť kardinála Tomáška, aby túto iniciatívu zaštítil svojou autoritou a vyhlásil svojím menom.

V tej dobe ma čelný katolícky disident P. Oto Mádr prizval do akéhosi „generálneho štábu“ podzemnej cirkvi, kde sa pripravovali koncepcie a plány pre budúcnosť. Pôsobili tam okrem iného aj dvaja dnešní kardináli, M. Vlk a D. Duka, ktorých som poznal už od r. 68. Po r. Na mňa pripadli hlavne dve úlohy: Keď za kardinálom Tomáškom prichádzali významné osobnosti svetovej cirkvi (za všetkých vymenujme parížskeho arcibiskupa kardinála Lustigera) a on s nimi nemohol slobodne hovoriť v odpočúvanom arcibiskupskom paláci, ja som ich sprevádzal ako sprievodca po pražských pamiatkach a pritom som im mohol predať mnoho informácií o skutočnom stave cirkvi u nás vrátane podzemnej cirkvi a oni zas mohli priamo informovať pápeža Jána Pavla II. Kardinál Lustiger mi neskôr otvoril cestu priamo k pápežovi, s ktorým som sa prvýkrát stretol pred svätorečením Anežky Českej v novembri 1989; pápež ma potom pozval pripravovať jeho prvú cestu do Československa na jar 1990 a menoval ma poradcom Pápežskej rady pre dialóg s neveriacimi.

Keď som vstupoval do riskantnej služby v podzemnej cirkvi počas perzekúcií cirkvi normalizačným režimom, bol v tom iste aj kus romantizmu a mladistvého idealizmu. Vôbec však toho rozhodnutia neľutujem, som za všetky tie skúsenosti vďačný. Poznal som tam rady vynikajúcich osobností, chlapskú solidaritu statočných kňazov a obetavú lásku ku Kristu, cirkvi a národu. Formovala sa tam moja viera a môj charakter. Jedno poučenie si nesiem zvlášť pre túto dobu: Človek môže mať obavy (mnohokrát oprávnené), ale nikdy nesmie pustiť strach ku kormidlu svojho jednania.

Bol som pokrstený ako dieťa, ale vychovaný v duchu čapkovsko-masarykovského humanizmu (môj otec bol na podnet Ferdinanda Peroutky poverený po smrti Karla Čapka na konci roku 1938 spracovaním jeho pozostalosti); ku kresťanstvu ma v polovici 60. rokov priviedol jednak intelektuálny záujem (počínajúc čítaním „Ortodoxie“ G. K. Chestertona), jednak estetické zaujatie (duchovnou hudbou, výtvarným umením, ale hlavne literatúrou, románmi G. Greena, G. Bernanose, F. Mauriaca aj.), jednak politický protest proti štátom vnucovanému ateizmu a nakoniec osobnosť P. Jiřího Reinsberga, ktorý priviedol k viere množstvo študentov, intelektuálov a umelcov, stal sa mi vzorom kňaza, búrajúceho tradičné predstavy o cirkvi a „dôstojných pánoch“. Prvú spoveď a prvé prijímanie som absolvoval 28.

Jan Patočka, môj učiteľ na FFUK a neskôr v „bytových seminároch“, sa stal prvým hovorcom Charty 77 (spolu s V. Havlom a J. Hájkom) a zomrel na následky policajného výsluchu v marci 1977. Josef Zvěřina bol vždy v prednej rade bojovníkov za slobodu cirkvi a národa - bol perzekvovaný nacistami aj komunistami, dlhodobo väznený, bol protagonistom Diela koncilovej obnovy v r. 1968, patril k prvým signatárom Charty a prvým členom Občianskeho fóra v novembri 1989. Spolupracoval som s ním intenzívne v 80. rokoch v kruhu okolo O.

Išlo hlavne o ekumenické stretnutia na evanjelickej fare v Uhříněvsi u Prahy a o seminár v Jirchářích, kde som poznal J. Němce, J. Sokola, L. Na tejto historickej porade niekoľkých desiatok predných katolíckych osobností, kam ma vzal P. Jiří Reinsberg, som poznal mnoho tých, ktorí v nasledujúcich rokoch podstatne ovplyvnili môj život, vrátane P. Oty Mádra, Václava Vaška, Ivana Medka. S Jiřím Němcem som sa poznal už skôr v Jirchářích. To stretnutie znamenalo štart obrody českej katolíckej cirkvi, podstatný krok k aplikácii reforiem II.

Vrátil som sa 28. 12. 1968 na základe dopisu dr. K. Neradovej, ale stále som mal - ako tisíce Čechoslovákov v tej dobe - možnosť vrátiť sa na Západ na základe vtedy paušálne predlžovanej „doložky k pasu“.

Uvažoval som tenkrát o vstupe do jezuitského rádu a jednal o tom s dlhoročným provinciálom F. Šilhanom a s jeho nástupcom J. Pavlíkom. Nakoniec som sa však rozhodol pre skupinu, do ktorej ma uviedol P. Václav Dvořák, ktorého som poznal u dr. Mužom, ktorý našu skupinu spájal s cirkvou v NDR, bol vtedajší pomocný erfurtský biskup J. Meisner; keď sa stal arcibiskupom v Berlíne a kardinálom, mal možnosť archivovať protokoly o sväteniach v jednom západoberlínskom kláštore a bezprostredne po páde komunistického režimu je predať kardinálovi Tomáškovi; v tej dobe bol tiež hlavnou spojkou medzi podzemnou cirkvou v Čechách a pápežom Jánom Pavlom II.

Z priamych účastníkov môjho kňazského svätenia žije emeritný svätiaci biskup Koch, vtedy generálny vikár, kardinál Meisner a sestra Karla, neskôr predstavená Schönstattských sestier, písal o ňom aj V. Dvořák. Po emigrácii zakladateľa P. V tom bola naša skupina inšpirovaná hlavne francúzskym hnutím „robotníckych kňazov“. S nimi A. Bělohlávek a V. V poslednom zo zachovaných zápisov ŠTB vraj stojí, že mňa a P.

Podnikoví psychológovia boli tabuľkovo zaradení na personálne oddelenie; po príchode novej kádrovačky a mojom jasnom odmietnutí ponuky vstúpiť do strany alebo aspoň do Socialistického zväzu mládeže či Zväzu československo-sovietskeho priateľstva bolo zrejmé, že moje dni v Chemoprojekte sú spočítané. Na radu jedného kolegu som sa uchádzal o miesto na katedre psychológie práce pri vzdelávacom stredisku ministerstva priemyslu - bol prekvapený, že sa jednalo o „katedru nestraníkov“ a „pod sviecnom bola tma“. Tam som si naozaj užil romantiku pôsobenia v „týle nepriateľa“, kedy som prednášal o psychológii vedenia ľudí komunistickým bosom a zároveň pôsobil „v ilegalite“, v podzemnej cirkvi.

Ešte k Charte 77 zaujal kardinál Tomášek verejne distanc; vtedy ale s ním Josef Zvěřina viedol zásadný rozhovor o tom, že cirkev sa nesmie distancovať od ľudí, prenasledovaných za spravodlivosť, hoci medzi nimi sú aj bývalí komunisti. Zrejme tento rozhovor - a potom iste vplyv nového pápeža Jána Pavla II. - primäl F. Spolupráca s okruhom okolo O. Mádra a s kardinálom Tomáškom znamenala pre mňa prejsť zo skupiny, v ktorej som doteraz pôsobil (jej hlavní predstavitelia P. Piťha a A. Bělohlávek sa rozhodli pre ešte väčšie utajenie), opustiť opatrnú, prísne zakonšpirovanú činnosť a riskovať nielen intenzívny styk s disidentmi vrátane V. Havla, ale aj verejné vystúpenia - najvýraznejší krok bol môj programový prejav v brnenskej katedrále v máji 1989, ktorý ma urobil známym v širokých kruhoch katolíkov, a potom prejav na hromadnej audiencii u Jána Pavla II. po Anežkinom svätorečení, kde som citoval staré proroctvo, že až bude Anežka svätorečená, nastanú dobré časy v Čechách. Vtedy som bol už silno sledovaný ŠTB (ktorá napr.

tags: #Václavá #Pravda #politický #zubok

Populárne príspevky:

• Skúsenosti zákazníkov s Nova Nábytok
• Recept na ázijskú delikatesu
• Recepty na pečené gaštany
• Nutričné hodnoty nepravého lososa
• Exkluzívne torty