Vojna, chudoba a ich príčiny a dôsledky: Pohľad na globálne problémy

Hlad, bieda a chudoba sú globálne problémy, ktoré postihujú milióny ľudí na celom svete. Tieto problémy sú komplexné a majú mnoho príčin a dôsledkov. Našťastie existujú aj riešenia, ktoré môžu pomôcť zmierniť tieto problémy a zlepšiť životy ľudí.

Hlad nie je len nepríjemný pocit, ktorý niekedy cítime pred jedlom. Je to predovšetkým strašná pohroma, pre ktorú každoročne padnú za obete státisíce ľudí, hlavne deti. Bieda a chudoba sú komplexné problémy, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a prehlbujú. Chudoba je stav nedostatku materiálnych a finančných zdrojov potrebných na zabezpečenie základných životných potrieb, ako sú jedlo, prístrešie, oblečenie a zdravotná starostlivosť. Bieda je extrémna forma chudoby, ktorá ohrozuje prežitie človeka.

Príčiny hladu, biedy a chudoby

Existuje mnoho príčin hladu, biedy a chudoby vo svete. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Prehlbovanie ekonomickej a sociálnej nerovnosti medzi bohatým Severom a chudobným Juhom
• Nerovnomerné rozloženie produkcie potravín na Zemi
• Rýchly rast počtu obyvateľstva
• Ozbrojené konflikty
• Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment
• Informačná, telekomunikačná a masmediálna závislosť
• Chudoba a systémové nerovnosti

Prehlbovanie ekonomickej a sociálnej nerovnosti medzi bohatým Severom a chudobným Juhom: Bohaté krajiny majú tendenciu využívať chudobné krajiny ako zdroj lacnej pracovnej sily a surovín, čo vedie k prehlbovaniu nerovností. Svet produkuje dostatok potravín, aby uživil každého človeka. Problém je v nerovnomernom rozložení produkcie potravín na Zemi. Bohaté štáty so svojím intenzívnym poľnohospodárstvom vyprodukujú oveľa viac potravín, než samy potrebujú, ale ich cena pre obyvateľa chudobnej krajiny je privysoká.

Rýchly rast počtu obyvateľstva, najmä v rozvojových krajinách, zvyšuje tlak na zdroje a životné prostredie. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.

Klimatické zmeny spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Živočíšna výroba, rastlinná výroba, rozširovanie poľnohospodárstva a spracovanie potravín tvoria štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov. Okrem toho sa jedna tretina všetkých vyrobených potravín stratí alebo sa vyhodí do odpadu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok alebo dokonca ich dlhodobá absencia ďalekosiahle následky.

Chudobné krajiny sú často závislé od bohatých krajín v oblasti informácií, telekomunikácií a masmédií, čo obmedzuje ich schopnosť rozvíjať sa. Chudoba a systémové nerovnosti sú hlavnými príčinami potravinovej neistoty, ako aj ozbrojených konfliktov.

Príčiny chudoby boli rozdelené do štyroch skupín a to základné faktory, ekonomika a problém zadĺženosti, etnická rozmanitosť a vzdelanostný faktor.

Podľa jednej z najuznávanejších teoretických koncepcií, /s názvom „Bludný kruh chudoby“/, ktoré sa pokúšajú vysvetliť stagnáciu a prehlbujúce sa zaostávanie rozvojových krajín za priemyselne vyspelými štátmi, koreň všetkého treba hľadať vo viacerých faktoroch, z ktorých prvý pôsobí na druhý, druhý na tretí atď.. Posledný v kruhu ovplyvňuje v poradí prvý faktor, čím sa kruh uzatvára. Jedna sila síce pôsobí na druhú, ale toto pôsobenie vedie len k malým zmenám alebo sa žiadne zmeny nedejú. Pre málo vyvinutú ekonomiku je to stabilita na nízkej úrovni.

Kruhová kauzalita pôsobí interakciou nasledujúcich prvkov: nízka úroveň výroby pripadajúca na jedného obyvateľa spôsobuje nízku životnú úroveň. Tá znemožňuje, resp. minimalizuje akumuláciu úspor, čo zas spôsobuje nízke investície. Dôsledkom je opäť nízka úroveň výroby a pohyb v uzatvorenom kruhu pokračuje ďalej, opakuje sa. Malý rozsah výroby teda spôsobuje, že výroba môže slúžiť v prevažnej miere len na spotrebu, čo neumožňuje väčšie investície. To pôsobí na stagnáciu výroby a tým aj spotreby.

Afrika je tiež regiónom, kde neklesá počet podvýživených detí, čo je jeden z indikátorov chudoby. Aj mierna podvýživa závažne zvyšuje riziko mentálnych a fyzických vývojových porúch a vzhľadom na fakt, že podvýživené matky rodia zvyčajne deti s malou hmotnosťou, tento problém sa prenáša za generácie na generáciu.

Postavenie Afriky zhoršujú ešte dva ďalšej faktory. Prvým sú časté vojny, štátne prevraty a politická nestabilita a druhým nedostatečná investícia do ľudského kapitálu. Keďže väčšina hraníc vznikla rozhodnutím veľmocí a nerešpektovala prirodzené hranice a etniká, ktoré tam existovali, je logickým vyústením tejto politiky že ľud afrických krajín nie je k svojim vládcom príliš lojálny. Tieto protiklady ešte zhoršujú ideologické a mocenské boje. Vládcovia mnohých nových afrických štátov sa rýchle uchýlili k diktatúre, alebo presadili vládu jednej strany.

Druhou slabinou vývoja Afriky bola absolútne nedostatočná investícia do ľudského kapitálu a do rozvoja podnikateľskej kultúry, vedeckého bádania a technických vymožeností. V mnohých afrických krajinách - v Malawi, Lesothe, Zambii a Somálsku - sa znížili vládne výdaje na vzdelanie, a tak po niekoľkých desaťročiach úspešného rozvoja dnes chodí do školy menej detí.

Mapa hladu vo svete v roku 2021

Dôsledky hladu, biedy a chudoby

Hlad, bieda a chudoba majú mnoho negatívnych dôsledkov pre jednotlivcov, komunity a celú spoločnosť. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Podvýživa a choroby
• Vysoká detská úmrtnosť
• Nízka úroveň vzdelania
• Sociálne nepokoje a konflikty
• Ekonomická nestabilita
• Degradácia životného prostredia

Hlad a podvýživa oslabujú imunitný systém a zvyšujú náchylnosť na choroby. Deti trpiace hladom a podvýživou majú oveľa vyššiu pravdepodobnosť úmrtia. Deti z chudobných rodín majú často obmedzený prístup k vzdelaniu, čo obmedzuje ich budúce možnosti. Hlad, bieda a chudoba môžu viesť k sociálnym nepokojom a konfliktom. Chudoba znižuje produktivitu a ekonomický rast. Chudobní ľudia sú často nútení využívať prírodné zdroje neudržateľným spôsobom, čo vedie k degradácii životného prostredia.

Riešenia hladu, biedy a chudoby

Existuje mnoho riešení, ktoré môžu pomôcť zmierniť hlad, biedu a chudobu vo svete. Medzi najdôležitejšie patria:

• Zvýšenie produkcie potravín
• Zabezpečenie rovnomerného rozdeľovania potravín
• Ochrana potravín pred škodcami
• Podpora vzdelávania
• Podpora ekonomického rastu
• Znižovanie nerovností
• Riešenie ozbrojených konfliktov
• Boj proti klimatickým zmenám
• Podpora plánovaného rodičovstva
• Investície do diplomacie koordináciou humanitárnych, rozvojových a mierových aktivít
• Politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu
• Politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach

Zvýšenie produkcie potravín, najmä v rozvojových krajinách, je kľúčové pre zabezpečenie dostatku potravín pre všetkých. Je potrebné zabezpečiť, aby sa potraviny dostali k tým, ktorí ich najviac potrebujú. Ochrana potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami, môže výrazne znížiť straty potravín. Vzdelávanie je kľúčové pre zlepšenie životných podmienok ľudí z chudobných rodín. Ekonomický rast môže vytvoriť nové pracovné miesta a zlepšiť životnú úroveň ľudí. Znižovanie nerovností v príjmoch a majetku môže pomôcť znížiť chudobu. Riešenie ozbrojených konfliktov je kľúčové pre zabezpečenie potravinovej bezpečnosti a stability. Boj proti klimatickým zmenám je kľúčový pre ochranu poľnohospodárstva a zabezpečenie potravinovej bezpečnosti. Zmenšenie populačného rastu a rozumnejšie hospodárenie s prírodnými zdrojmi by viedli i k odstráneniu nedostatku potravín a najväčšej biedy. Je potrebné investovať do diplomacie koordináciou humanitárnych, rozvojových a mierových aktivít, aby sme sa vyhli a obmedzili ozbrojené konflikty.

Potrebujeme politiky, ktoré podporujú zdravú a udržateľne vyrábanú, vyváženú stravu na riešenie chronických chorôb súvisiacich so stravovaním, environmentálnymi problémami a klimatickými zmenami. Potrebujeme politiky, ktoré riešia potravinovú neistotu prostredníctvom iniciatív, ako sú systémy potravinovej suverenity založené na právach.

Wallersteinova teória sveto-systému

Immanuel Wallerstein sa pokúša vysvetliť nerovnosti medzi krajinami sveta. Jednoducho tvrdí, že „nerovnosť vo svete je jav, ktorého si je väčšina ľudí a skupín úplne vedomá“. Celkom novátorské je však to, že Wallerstein prináša do tohto ináč obyčajného postrehu príčinnú väzbu. Jeho teória sveto-systému je založená na predpoklade, že bohaté krajiny sú bohaté preto, lebo chudobné krajiny sú chudobné, a chudobné krajiny sú chudobné preto, lebo bohaté krajiny sú bohaté.

Krajiny severozápadnej Európy vybudovali silné štáty v dôsledku série historických, ekologických a geografických udalostí a v dôsledku záujmov rôznych miestnych skupín - uvádza Wallerstein. Tieto krajiny nazýva „jadrom“ kapitalistickej svetovej ekonomiky. Úplný opak predstavujú krajiny so slabými štátmi a slabou ekonomikou - „periféria“. Tretia štrukturálna pozícia vo svetovej ekonomike - teda „semiperiféria“ - stojí takmer vo všetkých ohľadoch niekde uprostred. Jej funkcia je predovšetkým politická - má tlmiť prípadný politický odpor, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku bipolárneho systému nerovných odmien.

Je absolútne nevyhnutné uvedomiť si, že situácia s pretrvávajúcimi nerovnosťami a hladom vo svete - s bohatstvom oplývajúcimi štátmi jadra, skromne žijúcou semiperifériou a chudobnými periférnymi krajinami, ktoré často trpia hladomorom - nie je v žiadnom prípade spontánna či prirodzená. Skôr sa zdá, že krajiny jadra sa úmyselne snažia držať periférne krajiny v nerovnej výmene využívaním sily svojich štátnych mechanizmov.

Globalizácia a chudoba

Na tému kritiky globalizácie cez tézu rozširujúcej sa chudoby na jej úkor vzniklo nespočetné množstvo prác najmä teoretikov globalizácie od zahraničných (Beck, Žižek, Lipovetsky, Bauman, Ritzer, Kleinová) až po česko-slovenských teoretikov (Suša, Hrubec, Staněk, Schejbal, Pauhofová, Kreuzzieger).

Spätosť nadnárodnej globalizovanej spoločnosti s chudobou sa zdá na prvý pohľad vzhľadom na pozadie hyperkonzumnej kultúry a nadspotreby západného sveta absurdný, avšak práve oná nadspotreba a hyperkonzumerizmus spojený s bezbrehým naháňaním za ziskom nadnárodných korporácií je príčinou týchto rozdielov. Oleg Suša píše o podstate globálnej nerovnosti nasledovne: „V časopriestorovo stlačenom svete sú nerovnosti viditeľnejšie a sú viac vnímané. Predovšetkým možno vidieť veľké nerovnosti medzi spoločnosťami rôznych krajín (globálnym severom a globálnym juhom, medzi tzv. vyspelými a bohatými krajinami a tzv. chudobnými rozvojovými krajinami). … Nerovnosti ovplyvňujú ako participáciu a mieru vylúčenosti v rámci demokratických procesov v spoločnostiach národných štátov, tak aj vzťahy globálnych spoločností i indivíduí.“

Je potrebné si uvedomiť závažnosť situácie. Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii.

Problémom nie je to, že týmto krajinám nepomáhame, ale ako im pomáhame. Pretože faktom je, že napríklad v priebehu rokov 1982 - 1990 získali krajiny Tretieho sveta 927 miliárd dolárov rôznymi formami rozvojovej pomoci. V rovnakej dobe však zaplatili 1345 miliárd dolárov na splácanie dlhov a úrokov.

Infografika o detskom hlade

Hlad nie je dôsledkom nepriazne prírody. Na svete sa vypestuje viac potravín, ako ľudstvo v skutočnosti potrebuje. Hlad je obrovský biznis. Je to spôsob, ako zabezpečiť veľké zárobky pre úzku skupinu ľudí a nutný vedľajší systém, v ktorom je výroba potravín činnosťou riadiacou sa len zákonmi dopytu a ponuky. Humanitarianárna pomoc je spôsob, ako vytlačiť konkurenciu z trhu. Vyrába sa len to, na čo je dostatočný odbyt, spotrebúva len ten, kto má kúpnu silu.

V polovici sedemdesiatych rokov sa krajiny Tretieho sveta, posmeľované Západom, aby pestovali plodiny, ktoré potom budú môcť predávať za hotové, zrazu zistili, že už nedostávajú ceny, na ktoré boli zvyknuté za plodiny a suroviny - ako je meď, káva, čaj, bavlna, kakao - ktoré vyvážali. Potom prišla zrada. Úrokové miery začali stúpať pobádané nárastom amerických úrokových mier.

Zdravotníctvo - Za posledné dve desaťročia výdavky na zdravotníctvo poklesli v mnohých krajinách patriacich medzi najchudobnejšie na svete. Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách. Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb.

Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole. SB (Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj) bola vytvorená za účelom financovania prebudovania infraštruktúry v štátoch zničených druhou svetovou vojnou. Aj jej vízia sa však čoskoro zmenila. Aj keď sú ich ciele mierne odlišné, politika SB a MMF sa navzájom doplňujú.

Ale ekonomiky sú často poháňané politikou. Tým, že MMF a SB trvajú na tom, aby lídri štátov uprednostňovali záujmy medzinárodných finančných investorov pred potrebami vlastných občanov, obidve inštitúcie obchádzajú skladanie účtov, čím korumpujú samotný demokratický proces.

Politika MMF a SB bola skutočne kritizovaná mnoho rokov ako zbytočná, niekedy nezodpovedná kvôli tomu, že zvyšovala závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska.

V roku 2002 upútal pozornosť prípad, keď MMF nútil vládu Malawi, aby predala svoj nadbytok obilia za zahraničnú menu, čím by uspokojila svojich veriteľov. Krátko nato krajinu postihol hladomor, pri ktorom 7 miliónov ľudí z celkového počtu 11 miliónov trpelo vážnym nedostatkom potravín.

Medzi nami povedané, nemala by SB v budúcnosti podporovať vo väčšej miere presun špinavého priemyslu do menej rozvinutých krajín?...Vždy som bol toho názoru, že nedostatočne zaľudnené krajiny v Afrike sú, podľa ide o znečistenie, využívané veľmi nedostatočne.

Veľké množstvo štúdií ukazuje, že silné ázijské štáty s úspešnou ekonomikou, ktoré boli jadrom ázijského zázraku, vo veľkej miere zasahovali do svojich ekonomík. Pred rokom 1980 si mnohé krajiny cieľavedome volili politiku izolácie svojich ekonomík od svetového trhu s cieľom poskytnúť domácim priemyselným odvetviam príležitosť na to, aby sa rozvinuli, a to až do vtedy, kým sa nestali konkurencieschopné.

Úloha vyspelých krajín v boji proti chudobe je zaujímavá svojím hlbším kontextom, kde sa prelína otázka morálnej povinnosti a ochoty štátov a organizácií pomáhať rozvojovým krajinám. Súčasná doba je príliš komerčná, egoistická a globalizovaná, preto je zaujímavé ponoriť sa hlbšie do problematiky rozvojovej pomoci.

Vyspelé štáty by sa mali zamyslieť nad svojím prístupom ku krajinám Afriky, pretože rozvoj na tomto kontinente znamená prínos pre každú krajinu a je to investícia do budúcnosti.

Podľa formy realizácie môže byť rozvojová pomoc bilaterálna alebo multilaterálna. Bilaterálna pomoc smeruje priamo od donorskej krajiny k recipientskej, je jasne zahraničnopoliticky identifikovateľná, využiteľná v priamych bilaterálnych stykoch a viazaná aj pre potreby donorskej krajiny. Multilaterálna pomoc je smerovaná cez medzinárodné organizácie, zaoberajúce sa rozvojovou pomocou, ako je napr. Rozvojový program OSN alebo WB.Tieto organizácie sú schopné zhromaždiť značné prostriedky, majú vybudovanú infraštruktúru a know-how rozvojovej pomoci, preto sa aj využívajú vo väčšej miere a kapacite.

Väčšina štátov poskytuje značnú časť svojich prostriedkov prostredníctvom medzinárodných organizácií, len menšiu formou bilaterálnej pomoci, a taktiež má rozhodujúce slovo pri rozhodovaní o smerovaní rozvojovej pomoci v medzinárodných organizáciách.

S urýchľujúcim sa vývojom ľudskej spoločnosti v dvadsiatom storočí sa rozdiely medzi najvyspelejšími a najchudobnejšími krajinami prehĺbili tak ako nikdy predtým. Rozdiely v životnej úrovni obyvateľstva v súčasnom svete veľmi názorne dokumentujú dôsledky nerovnomerného rozvoja. Podľa aktuálnych odhadov v rozvojových krajinách približne 30% svetovej populácie stále žije v extrémnej chudobe, pričom jej absolútny počet i pomer k celkovému ľudstvu neustále rastie.

Podľa záverov správy o ľudskom rozvoji Rozvojového programu OSN viac než štvrtina zo 4,5 mld. obyvateľov rozvojových krajín nemá prístup k vzdelaniu, iba minimálny prístup k verejným a súkromným službám a neprežije 40 rokov života. 840 mil.osôb je podvýživených, vyše 1,3 mld ľudí nemá prístup k pitnej vode a približne rovnaký počet osôb musí vyžiť s menej ako jedným USD denne. Nerovnosť pohlaví je pretrvávajúcim javom, napr. medzi negramotnými je o 60% viac žien než mužov.

Globálne dopady zhoršovania životného prostredia sa prejavujú klimatickými zmenami a katastrofálnym poklesom biodiverzity. Priame ohrozenie života, ako aj disproporcie medzi jeho kvalitou v jednotlivých oblastiach sveta sú príčinou presunov obyvateľstva, ktoré sa priamo dotýkajú rozvinutejších krajín formou migračného tlaku spojeného s najrôznejšími formami kriminality. Vývojové rozdiely môžu taktiež vvyvolávať napätia a ozbrojené konflikty medzi krajinami. V prípadoch extrémne nevyrovnaného vývoja v rámci krajiny dochádza i k vnútorným napätiam a následnej migrácii.

tags: #vojna #chudoba #príčiny #a #dôsledky

Populárne príspevky:

• Balzamikový zeleninový šalát
• Ako uvariť krúpovú polievku
• Kulinárska cesta do Stredozeme
• Krémová špenátová polievka
• Recept na Domáci Kinder Mliečny Rez