Z čoho vyrobiť model hamburgera: História, materiály a tímová práca

Hoci sa zdá, že téma výroby modelu hamburgera je pomerne úzka, v skutočnosti sa dotýka oveľa širších oblastí, ako je história stravovania, vývoj kuchynského umenia a dokonca aj tímová práca. Prečo by ste sa teda mali zaujímať o to, z čoho vyrobiť model hamburgera? Pretože to otvára dvere k pochopeniu toho, ako sa vyvíjala naša kultúra, ako sa zdokonaľovali naše zručnosti a ako sa mení náš prístup k práci a životu.

História stravovania: Od rastlín po hamburgery

Cesta k hamburgeru bola dlhá a kľukatá. Predstavte si, že pred 10 miliónmi rokov sa vaši predkovia živili rastlinami, ovocím, bylinkami a semienkami. Potom, pred 3 miliónmi rokov, nastal zlom - prechod na živočíšnu stravu. Tento spôsob výživy dominoval až do staršej doby kamennej. Ľudia ako australopitekus a homo habilis začali vyrábať prvé nástroje - kamene opracované do tvaru hrotu.

Asi pred 400 000 rokmi sa človek naučil "skrotiť" oheň. To znamenalo revolúciu v príprave jedál a bol to začiatok vývoja kultúry stolovania. Prvotnopospolné kmene ešte nepoznali kuchyňu, ale mäso si už pripravovali na ohnisku, pretože zistili, že upečené mäso je chutnejšie ako surové.

Pred 40 000 až 8 000 rokmi ľudia dokázali založiť oheň pomocou lukového vrtáka, dlabaním vyrobiť primitívne člny, zdokonalili zbrane, začali používať luk, zhotovovať nástroje z viacerých súčastí, šiť odevy z koží a pliesť košíky. Dokázali vyrobiť aj hlinené nádoby, čo im umožnilo jedlo dokonalejšie upravovať.

Asi pred 10 000 rokmi došlo k ďalšej zásadnej zmene. Prechod z prevažne živočíšnej na rastlinnú stravu umožnilo plánovité pestovanie obilnín (pšenice a jačmeňa). Človek sa usadil a začal pestovať aj strukoviny. O ľuďoch tejto juhoázijskej civilizácie hovoríme ako o prvých majstroch v príprave jedál. Vďaka rozvoju obchodných stykov prenikalo vtedajšie kuchárske umenie z Ázie do Egypta, Grécka a Ríma. Z tohto obdobia pochádzajú aj egyptské jednoramenné váhy a sady závaží z vápenca. Okolo roku 1600 p.n.l. je doložená prvá písomná zmienka o šafráne.

Počas tohto obdobia sa zintenzívnila roľnícka produkcia potravín. Gréci a Rimania veľmi dôsledne dbali na kultúru stolovania. Archeologické vykopávky potvrdzujú, že mali osobitné miestnosti na jedenie, používali nádoby z pálenej hliny, neskôr bronzu a zo skla a mramorové poháre.

V celom antickom svete sa za korenie platilo zlatom. Jeho použitím sa jedlá stali chutnejšími, dali sa obmieňať a aj konzervovať. Starovekým Grékom sa pripisuje aj vynález kysnutého chleba. Bochníky chleba sa našli aj v zrúcaninách Pompejí. Gréci už poznali väčšinu dnešného sortimentu korenín. S prenikaním gréckej kultúry sa šírilo kuchárske umenie aj do Ríma a už v 3. storočí p.n.l. dosiahlo svoj vrchol.

Už roku 25 p.n.l. Rimania dokonca korenie aj pestovali. V záhrade legendárneho panovníka Lukula, presláveného usporadúvaním niekoľkodňových hostín, pestovalo sa niekoľko druhov korenín. Lukulov hlavný kuchár jedlá bohato korenil. Z 9. storočia p.n.l. pochádzajú písomné pramene, ktoré sa zmieňujú až o 600 rastlinách, koreninách a drogách.

Okolo roku 100 p.n.l. začali Rimania používať pri stolovaní nôž. Okolo roku 100 n.l. Rimania prestierali na stôl aj obrus, ktorý mal nielen praktický, ale aj symbolický význam - bol symbolom mieru. V 4. storočí vojaci gréckeho kráľa Alexandra priniesli zo svojich výprav do Ázie malé zrnká, páliace na jazyku ako oheň. Nazvali ich „Peperi“. Peržania ich volali „pippari“ a Indovia „pippali“. Keď bol vizigótsky kráľ Alarich so svojou družinou pred bránami Ríma, pokúšali sa Rimania vykúpiť zlatom, hodvábom a 3000 funtami korenia. No keďže dobyvateľ požadoval viac korenia a nedostal ho, dal mesto vydrancovať.

V 6. storočí sa uskutočnili prvé výpravy na Ďaleký východ. Písomnú správu o nich zanechal z roku 530 obchodník a neskôr mních Kosmas Indiopleustes v knihe Topographia Christiana. Jeho opisy ciest pôsobili až neuveriteľne a senzačne. Šokovali aj jeho poznatky z ďalekej Číny, Indie, Cejlónu, Perzie a Etiópie.

Na začiatku stredoveku ľudia jedli väčšinou zeleninové jedlá vo forme placiek. Veľkú zásluhu na rozvoji kuchárskeho umenia mali kláštory. Mnísi prišli na mnoho úprav jedál z rýb a vajec, vedeli variť zeleninové polievky a pivo a prešovať hrozno na víno. Z tohto obdobia sa zachoval aj recept najslávnejšieho kuchára stredoveku Guillauama Tirella-Tailleventa.

Na veľkých stredovekých hostinách sa jedlo zásadne rukami. Jedlá si stolujúci vyberali zo spoločnej misy nožom a potom dávali do úst prstami. V 10. storočí sa začal pri stolovaní znova používať obrus. Obrúsky sa takisto používali iba výsadne v „lepších rodinách“. Šili sa z textilu. Na hostinách rímskych zbohatlíkov sa používali na utretie úst po jedle a na stieranie potu z čela.

V celom prvom tisícročí n.l. obchod s korením držali pevne v rukách arabskí obchodníci. Svoje pozície si bránili i mocensky, vybudovali si oporné body na Ďalekom východe. Hlavným centrom obchodu s koreninami v tom čase bola Alexandria a neskôr Konstantinopol, dnešný Istanbul. V 14. a 15. storočí navzdory cenám spotreba korenia nadobudla obrovské rozmery. Bola až stokrát väčšia ako v súčasnosti. Európsky obchod ovládli hlavne benátski kupci, ktorí korenie do Benátok privážali po mori a predávali okolo Stredozemného mora, udávali jeho ceny a bohatli. Korenie, predovšetkým čierne, bolo meradlom bohatstva. Majetní feudáli ho v svojich príbytkoch pohadzovali i po zemi, aby tak dokázali svoju zámožnosť. Úmerne s dopytom rástli aj ceny korenia.

Približne v polovici 15. storočia, keď Turci obsadili arabské obchodné cesty, ceny korenia stúpli tak, že tento tovar bol aj pre majetných nedosiahnuteľný. Bolo treba hľadať iné pramene. Tejto skutočnosti sa dajú pripisovať aj zámorské objavy. Kolumbus hľadal „krajinu, kde rastie korenie“, a objavil Ameriku. Vasco de Gama oboplával Afriku a vrátil sa domov s nákladom korenia. Do dejín gastronómie sa zapísal, keď na indonézskych ostrovoch objavil muškátovník.

V neskorom stredoveku došlo k poklesu vysokej spotreby mäsa. Roku 1477 vyšla prvá tlačená kniha venovaná chémii. V 16. storočí dosiahla talianska kuchyňa najväčší rozmach. K hygienickému stolovaniu významne prispelo používanie vidličiek. V tej dobe sa začali používať na kráľovských dvoroch. Prvé sa podobali akýmsi kliešťam. Rýchle rozširovanie vidličky podnietila najmä móda naberaných golierov - boli v móde až tak veľmi veľké, že dať jedlo do úst bez vidličky s dlhou rukoväťou bolo takmer nemožné. Podobné platilo aj pre obrúsky.

Portugalcov, ktorí sa snažili získať monopol na obchod s korením, nasledovali po novoobjavených vodných cestách Holanďania a Angličania, neskôr aj Francúzi. Roku 1521 našiel poručík Sebastin del Cano ostrov plný klinčekov. Toto vzácne korenie o váhe 26 ton naložil na lode a vrátil sa do Európy.

Roku 1559 začala panovať vo Francúzsku Katarína Medicejská, ktorej sa pripisujú zásluhy o rozvoj francúzskej kuchyne, a ktorá pozvala slávnych talianskych kuchárov šíriť po Francúzsku „jemné kuchárske umenie“. Preto francúzsku kuchyňu dlho ovplyvňovala talianska kuchyňa, ale napriek tomu sa vyvíjala osobitne, až sa po čase spod vplyvu talianskej kuchyne celkom vymanila. Tak vznikla klasická francúzska kuchyňa. Kuchári dbali najmä na jemnosť, chuť a rozmanitosť jedál, vymýšľali ustavične nové a nové kuchárske recepty a nové spôsoby úpravy jedál. Na ich prípravu používali najčastejšie nové suroviny, okrem domácich aj dovážané zo zámoria.

Koncom 16. storočia sa začali fľaše s vínom uzatvárať korkovou zátkou. Roku 1602 Holanďania založili vlastnú námornú spoločnosť, Východoindickú holandskú spoločnosť. Tá sa postupne rozrastala, o čom svedčí aj jej desaťtisíc lodí v roku 1614. Holanďania postupne ovládli trh s klinčekmi a muškátovým korením. Roku 1670 Francúz G. P. Roku 1679 si dal vo Veľkej Británii patentovať francúzsky inžinier Denis Papen parný zahusťovač. Roku 1683 bola vo Viedni otvorená prvá kaviareň na svete. Kaviarnikom v nej bol Franz Georg Kolschitzky. Recept na kávu doviezol z Turecka a časom ho prispôsobil európskej chuti - začal ho sladiť a pridávať mlieko.

V 17. storočí vyrobili vo Francúzsku prvú zmrzlinu v Európe. Angličania sa pôvodne uspokojili sa zo značnými dodávkami korenia od svojho najslávnejšieho korzára Francisa Drakea. Ich príklad nasledovalo Francúzsko a obsadilo ostrovy Mauritius a Réunion.

Sopečná skala nachádzajúca sa asi tisíc km na sever od Austrálie a pozostávajúca zo šiestich ostrovčekov súostrovia Banda Islands. Oriešok aj muškátový kvet z Runu predávali kupci v Konstantinopole a prísne strážili tajomstvo jeho pôvodu. V Londýne sa predával za 600krát vyššiu cenu, za akú ju kupci na Rune kúpili. Preto vraj vtedajší britskí obchodníci dali prísne strážiť robotníkov pri vykladaní muškátového korenia a od ich zamestnávateľa si vymohli pre nich špeciálne pracovné kombinézy bez vreciek. Nakoniec sa kvôli oriešku rozpútal roku 1616 medzi Angličanmi a Holanďanmi boj o ostrov Run.

Roku 1700 panovník Leopold I. Postupne sa do histórie gastronómie zapisovali mnohí slávni majstri-kuchári, ako boli Antoin Carêm, Prosper Montagne, Pierre de Lune a kráľ kuchárov August Escoffier, ktorému za kuchárske umenie udelili grófsky titul. Moderné vedecké smery v gastronómii uplatňoval francúzsky právnik a filozof Brillant-Savarin. Vynikajúcim kuchárskym majstrom na kráľovských dvoroch bol Luis Béchamel, ktorý napísal mnoho kuchárskych receptov.

Z roku 1740 pochádza cisársky ceremoniál, ktorý informuje o požiadavkách, ktoré sa vyžadovali od hostí počas stolovania. V roku 1756 v zastúpení portugalského kráľa markíz de Pombal založil Asociáciu pestovateľov hrozna v Alto Douro, ktorá mala kontrolovať kvalitu, ceny a vývoz vína. O rok neskôr, v roku 1757 v strednej časti povodia rieky Duoro, nechal označiť veľkými kamennými (žulovými) pätníkmi oblasť s vinicami klasifikovanými podľa kvality vína.

V 18. storočí boli vyrobené prvé šľahače. Išlo o jednoduché drôtené sľučky pripojené k držadlu. Začiatkom 19. storočia boli vyvinuté spôsoby uschovania potravín v uzavretých nádobách. V prvej polovici 19. storočia vďaka objavom nemeckého chemika J. Liebiga zaznamenávame prvé vedecké poznatky z oblasti gastronómie. Liebig v strave definoval základné živiny - bielkoviny, tuky a nerastné látky.

Roku 1843 bola cena korenia najnižšia v dejinách. Funt čierneho korenia stál vtedy na newyorskej burze 2,88. Roku 1851 v meste Bendig (štát Viktória) austrálsky tlačiar James Harrison, emigrant zo Škótska, zostrojil chladiaci okruh, ktorým ochladil budovu miestneho pivovaru. Ako chladniacu náplň použil éter. Využil princíp, ktorý objavil pri čistení kovových písmen éterom.

Roku 1853 prvýkrát na svete pripravil zemiakové lupienky George Crum. Podľa tradovanej historky to bola reakcia na neustále sťažnosti istého zákazníka, že vysmážané zemiakové hranolčeky sú príliš hrubé. Takže zemiaky nastrúhal na tenké kolieska a tie opražil na oleji. V 19. storočí sa narodil zakladateľ oddelenej stravy, americký lekár Dr. Howard Hay. Keď ochorel na ťažkú a nevyliečiteľnú chorobu obličiek, presedlal na celkom inú stravu akú jedol dovtedy. Nekombinoval sacharidové a bielkovinové potraviny a úspech sa dostavil. Dr. Hay sa dožil úctyhodných 74 rokov (zomrel v roku 1940). V 19. storočí zostrojil Benjamín How umývačku riadu. Harrisonov nápad inšpiroval prvú plavbu chladiarenskej lode SS Strathleven s nákladom mäsa z Austrálie do Londýna. Okolo roku 1891 boli predané prvé elektrické varné kanvice vyrobené americkou spoločnosťou Carpenter Manufacturing Company (topnú špirálu mali uloženú na vonkajšej strane kanvice). V 19. storočí bola na svetovej výstave v Chicagu predvedená umývačka riadu W. Cockranovej. Išlo o vylepšený model z roku 1889. V 19. storočí zaregistrovali na patentovom úrade značku Coca-Cola.

Koncom 19. storočia popri všetkých kladoch francúzskej kuchyne niektorí kuchári v úsilí po nadmernej ctižiadosti zachádzali až do extrémov. Zdobili napríklad misy nepoužiteľnými ozdobami, predovšetkým soškami z vosku, umelými kvetmi a pod. Proti extravagantnosti namietali August Escoffier a Prosper Montagne. Propagovali zdobiť jedlá len používateľnými ozdobami, pričom odporúčali všetky zložky jedla „harmonicky ladiť, vkusne zdobiť a podávať“. Vo Francúzsku teda vynikla nielen príprava jedál, ale dbalo sa aj na stolovanie, ktoré malo v tom čase vysokú úroveň.

Roku 1902 vyvinul americký inžinier Willis Carrier prvú skutočnú klimatizáciu. V 20. storočí britský metalurg Harry Brearley objavil nerezovú oceľ. Išlo o náhodu. Až roku 1914 boli objavené vitamíny. Roku 1923 švédski inžinieri Balzer von Platen a Carl Munters uviedli na trh prvú domácu elektrickú chladničku. Roku 1946 si nechal Percy Spencer patentovať princíp mikrovlnej rúry/zariadenia na mikrovlnný ohrev potravín. V roku 1949 jeho spoločnosť už na trh dodávala mikrovlnné rúry. Roku 1955 otvoril svoju prvú reštauráciu McDonald's v Des Plaines v Illinois Ray Kroc.

Ako vyrobiť model hamburgera?

Teraz, keď sme si prešli fascinujúcou históriou jedla, môžeme sa vrátiť k pôvodnej otázke: Z čoho vyrobiť model hamburgera? Možností je neúrekom a závisia od vašej kreativity a dostupných materiálov.

Pre najmenších: Použite modelovaciu hmotu (plastelínu) rôznych farieb. Hnedá na mäso, žltá na syr, zelená na šalát, červená na paradajky a oranžová na omáčku. Môžete použiť aj kúsky látky alebo papiera na vytvorenie textúry.
Pre pokročilých: Skúste použiť polymérovú hlinu (FIMO), ktorá sa dá piecť a je trvácnejšia. Na detaily môžete použiť akrylové farby a laky.
Pre recyklátorov: Využite staré látky, kartóny, gombíky a iné recyklované materiály. Vytvoríte tak nielen model, ale aj originálny umelecký kúsok.
Pre gurmánov: Použite jedlé ingrediencie! Malé sušienky ako žemle, farebný marcipán na zeleninu a čokoládovú polevu na mäso. Výsledok bude nielen pekný, ale aj chutný.

Nezabudnite na detaily! Semienka na žemli, štruktúra mäsa, lesk syra - to všetko dodá vášmu modelu hamburgera realistický vzhľad.

BurgerBuns výroba a predaj žemlí na burgery

Tímová práca a model hamburgera: Ako to súvisí?

Možno sa pýtate, čo má tímová práca spoločné s modelom hamburgera. Odpoveď je jednoduchá: všetko!

Ako sme videli, vývoj stravovania a kuchynského umenia bol výsledkom spolupráce a zdieľania poznatkov medzi rôznymi kultúrami a generáciami. A rovnako ako pri výrobe dokonalého hamburgera, aj pri tímovej práci je dôležité, aby každý člen prispel svojimi zručnosťami a skúsenosťami k dosiahnutiu spoločného cieľa.

Základné znaky tímovej práce:

Spoločný cieľ: Všetci členovia tímu smerujú k rovnakému cieľu a sú za jeho dosiahnutie zodpovední.
Kooperácia: Členovia tímu si navzájom pomáhajú a využívajú svoje rozdielne predstavy a prístupy pre dosiahnutie lepších výsledkov.
Rešpekt: Každý člen tímu je rešpektovaný a jeho názor je zvažovaný.
Spätná väzba: Tím si navzájom poskytuje konštruktívnu spätnú väzbu a orientuje sa na zákazníka.
Flexibilita: Tím je flexibilný a prispôsobivý, schopný učiť sa novým spôsobom práce.

Všetci členovia tímu sú rovnocenní - volí sa hovorca tímu. Hovorca tímu nie je žiadnou náhradou majstra a nemá ani jeho právomoci. Majstri, ktorým podliehajú pracovné tímy, koordinujú, podporujú ich, radia a vytvárajú podmienky pre ich bezproblémovú prácu.

Pre úspešné fungovanie tímovej práce musia byť vytvorené určité predpoklady. Najdôležitejším z nich je „chcieť", chcieť niečo urobiť, pripraviť, zlepšiť zorganizovať, tzn. byť motivovaný. To však nestačí. Potrebujeme aj „smieť", tzn. mať potrebné kompetencie. Ani to však nestačí - potrebujeme „vedieť a dokázať" niečo spraviť, zorganizovať, zmanažovať, tzn.

Jeden z dôvodov, prečo zavádzať tímovú prácu do podniku je zlepšenie podnikovej kultúry a zvýšenie tzv. energetizácie zamestnancov.

Uvádza sa , že efektivita motivovaných ľudí je vyššia o cca. 60% pri manuálnej práci a až do 500% pri intelektuálnej práci. Predpokladom motivovaného pracovníka je, že má víziu, cieľ a túžbu.

Druhým dôvodom prečo zaviesť tímovú prácu do podniku je okrem zvýšenia motivácie pracovníkov aj zmena vo filozofii riadenia. Cieľom tímovej práce je prístup „vpravo", tzn., nechceme od človeka aby pracoval len „rukami", ale hlavne aby používal hlavu.

Ďalším dôvodom prečo implementovať tímovú prácu je správny prístup k zmenám, ktoré prebiehajú vo vašom podniku. Za správny model je možné považovať tzv. Zhora inicializované zmeny je možné považovať za samozrejmosť, je to úloha manažmentu. Zhora prichádzajú väčšie zmeny v dlhodobejších intervaloch. Ale dôležité sú zmeny zdola. To sú zmeny, ktoré prinášajú rádoví zamestnanci firmy, sú menšieho rozsahu, ale prichádzajú často. Jedná sa v podstate o drobné zlepšovanie.

A prečo vlastne tímová práca? Samozrejme v tejto časti boli uvedené len niektoré prínosy, ktoré z implementácie tímovej práce vychádzajú. Môžeme spomenúť aj ďalšie, ktoré nebude už v tejto časti podrobne rozoberať. Jedná sa najmä o zmenu podnikovej kultúry, prístupu pracovníkov k práci, k zlepšovaniu, o postupnom predávaní zodpovedností a právomocí na nižšie úrovne a tým aj o „vtiahnutí" väčšieho počtu pracovníkov do riadenia firmy. Je to aj jeden z predpokladov ako sa dostať do 1.

Ako som spomína v prechádzajúcich častiach, výhodou tímovej práce je, že zodpovednosti a právomoci sa prenášajú na nižšie riadiace úrovne. Vzhľadom k významnému medziročnému nárastu firmy, nie je možné aby firmu riadil len TOP manažment. Základ organizačnej štruktúry tvoria jednotlivé tímy, na čele ktorých je líder. Nad lídrami je manažér samostatného nákladového strediska, alebo tzv. líder autonómneho tímu.