Pestovanie zemiakov a kukurice v 18. storočí na Slovensku

Priaznivé podmienky pre poľnohospodársku výrobu určovali celý spôsob života tunajších ľudí. Obrábanie pôdy, pestovanie rastlín a chov zvierat ovplyvňovalo nielen stravovanie a stavebný vývoj obce, ale aj miestne zvykoslovie, ľudový odev, hudobné a tanečné prejavy a umeleckú a výtvarnú kultúru obyvateľov.

Historický kontext pestovania obilnín a kukurice

V 18. a 19. storočí sa na poliach v okolí dediny hojne pestovalo proso, s ktorým sa obchodovalo. Z obilnín sa pestovala predovšetkým pšenica a sladovnícky jačmeň. Výnosy z raži boli o 300 kilogramov nižšie ako u pšenice a z toho dôvodu sa pestovala len pre najnutnejšiu potrebu. Slama z raži mala veľké využitie.

Vyrábali sa z nej „provéslá“ (povriesla), dávala sa do slamníkov a vyrábali sa z nej aj otiepky na pokrytie striech. Otiepky sa dávali na strechy „dolu klasmi“ (dolu rezanou stranou) a priväzovali sa k paliciam alebo latám. Kukurice sa pestovalo asi 5% z osevnej plochy. Zemiakom sa v miestnych podmienkach veľmi nedarilo, preto sa pestovali iba pre vlastnú potrebu. Na „rolách“ sa pestovala aj cukrová repa, fazuľa, šošovica, bôb a mak.

Pod vplyvom obilnej konjunktúry sa veľkostatok v druhej polovici 19. storočia začal orientovať na výrobu poľnohospodárskych produktov pre trh. Skončil zabehnutý tisícročný trojpoľný systém, úhorové hospodárenie a začali sa pestovať nové plodiny, predovšetkým kukurica, zemiaky a ďatelina. Cukrovú repu začali na veľkostatku pestovať po roku 1870. Pestovali aj sladovnícky jačmeň.

Techniky obrábania pôdy

Dobrá úroda bola vždy závislá od kvalitne obrobenej pôdy. Najstarším známym typom náradia na oranie bolo radlo, ktoré neskôr nahradil drevený pluh. V druhej polovici 19. storočia bol drevený pluh nahradený položelezným so železnou odvalnicou, ktorú vyrábali dedinský kováči. Položelezné pluhy boli v prvej polovici 20. storočia nahradené železnými, vyrábanými vo fabrikách.

Žatva a spracovanie obilia

Obilie sa gepľami alebo ručnými mláťačkami mlátilo zväčša na humnách. Strojové mláťačky začali v obci zavádzať zväčša vyučení kováči a zámočníci. Roľníkom chodili mlátiť za podiel. Pred sejbou sa obilie morilo zmesou vápna a liadku, neskoršie sa už dali kúpiť aj hotové moridlá. Pri sejbe si dali roľníci obilie do konopnej plachty - kobera. Jednou rukou si pridŕžali dva rohy plachty, ktorú mali oviazanú ďalšími dvoma koncami okolo krku a druhou rozhadzovali osivo po poli. Takýmto spôsobom sa sialo na malých plochách aj v období, keď sa už na sejbu používali sejačky.

Keď obilie dozrelo, kosilo sa srpom. Bol to nástroj veľmi podobný kosáku, no na rozdiel od neho mal zúbkované ostrie. Kosák v tvare ako ho dnes poznáme, sa začal používať až v priebehu 18. storočia. Začiatkom 20. storočia sa už obilie kosilo kosou. Pri kosení obilia sa na kosu pripevňovala drevená alebo drôtená hrablica, aby sa pokosené obilie ukladalo rovnomerne.

Spracovanie kukurice

V septembri sa vylamovala kukurica. Neošúpané klasy sa nosili na kopy a večer odvážali vozmi do stodôl. Kukurica sa ošúpala a nechali sa na nej iba vnútorné listy, ktorými sa zväzovala do viazaníc. Viazanice sa vešali na povalu, aby sa kukurica usušila. Keď bola vysušená, moržovala sa na drevených stoličkách s upevneným nožom. Zrná sa pomocou noža oddeľovali od klasov. Prázdnymi kukuričnými „gombami“ (šúľkami) sa kúrilo v peci alebo „šporheli“ (sporáku). Na moržovanie kukurice sa neskôr používali „moržuváky“ (moržováky). Obsluhovali ich dvaja ľudia. Jeden vkladal klasy do otvoru a druhý ťahal kľukou. Namoržovaná kukurica sa dávala do mechov. Kukuričné „kóroví“ (kôrovie) sa viazalo do snopov a zvážalo na kopy.

Kukurica, kultúrna jednoročná bylina dorastajúca do výšky až 300 cm, je plodina s bohatou a fascinujúcou históriou. Jej plné steblá a veľmi dlhé, široké listy siahajúce do 10 cm, s dlhými pošvami, ju robia ľahko rozpoznateľnou. Samčie kvety sa nachádzajú v priamej koncovej metline, zatiaľ čo samičie kvety sú umiestnené v šúľkoch vyrastajúcich z pazúch listov strednej časti stebla. Z obalu šúľkov vyčnievajú nitkovité čnelky dlhé až 20 cm. Zrelé šúľky dosahujú dĺžku okolo 30 cm a sú pokryté žltkastými až žemľovožltými hranato-guľatými zrnami.

Pôvod a rozšírenie kukurice

Kukurica pochádza z Mexika a strednej Ameriky. Tisícky rokov pred príchodom Európanov do Ameriky tu rástol prapôvodný planý druh kukurice, teosint. Malé zrno, uctievané ako božstvo, sa stalo prvou cereálnou potravou ľudí a kukurica sa stala hlavnou zložkou jedálnička Mayov a kmeňov žijúcich južnejšie, v Ekvádore, Peru i Čile. Podľa archeologických nálezov už pred 2000 rokmi starí obyvatelia Ameriky experimentovali so šľachtením rôznych novších druhov kukurice. Pomletie suchých zŕn a ich premena na múku umožnila ľuďom vytvoriť si zásoby kukurice na horšie časy.

Krištof Kolumbus preniesol semienka kukurice do Európy, kde sa jej začalo v miernych oblastiach veľmi dobre dariť a skadiaľ sa napokon rozšírila do celého sveta. Dnes sú Spojené štáty americké krajinou s najväčšou produkciou kukurice na svete, ktorá zabezpečuje 40 % celkovej svetovej produkcie.

Kukurica na Slovensku

Na územie Slovenska sa kukurica dostala v roku 1725 z Turecka pod názvom turecká pšenica alebo „Turkyňa“. Intenzívne pestovanie kukurice začalo na južnom Slovensku, o niečo neskôr aj na južnej Morave. Známa slovenská etnologička Katarína Nádaská uvádza, že na juhu Slovenska sa kukurica „usídlila“ počas 17. storočia, v čase vojnových nepokojov v strednej a juhovýchodnej Európe. Spomína i bežný spôsob prípravy kukurice - mlela sa na múku a pripravovala ako kukuričná kaša, ktorá chutila deťom i dospelým omastená maslom či masťou, posypaná cukrom, prípadne na slano, spestrená škvarkami a mliekom.

Na Slovensku sú najvhodnejšie podmienky pre pestovanie kukurice siatej na zrno v oblastiach Žitného ostrova a dolného toku Váhu, nakoľko sú tu vhodné klimatické podmienky. Prvé písomné zmienky o pestovaní kukurice v Holíči sa datujú do 18. storočia.

Zemiaky: Cesta na Slovensko

Zemiaky sa nám zdajú ako surovina známa od nepamäti. Chudobný ľud akoby mal zemiaky vždy po ruke a mohol si ich pestovať. No po pravde do Rakúsko-Uhorska dorazili len v 18. storočí a ani v 19. storočí o nich stále nevedeli všetci na celej ploche súčasného Slovenska.

Prvé pestovanie bolo v prímorských oblastiach a v Španielsku. No ich pôvod je viac než pravdepodobný v oblasti pôvodnej ríše Inkov v Andách, čiže v západnej časti južnej Ameriky. Inkovia sú na zemiaky hrdí, majú dokonca niekoľko viacero druhov zemiakov, farebných a aj chuťových odrôd.

Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku 1654. Prvýkrát sa o nich zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe.

Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín - zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny.

Zemiaky na Kysuciach

Stravovanie na Kysuciach v minulosti je úzko spojené s pestovaním a konzumovaním zemiakov. Ich produkcia sa pre tieto oblasti stala charakteristickou. Zemiaky boli od 19. storočia jednou z najzákladnejších potravín, ktoré sa dali v tejto oblasti dopestovať, a vďaka nim populačná krivka tohto regiónu stúpala.

Ešte počiatkom 19. storočia tvorili zemiaky len menšiu časť z poľnohospodárskej produkcie. Základnou zložkou potravy bola štvorica obilnín: pšenica, raž, jačmeň a ovos. Popri nich sa pestovali aj archaické obilniny ako tenkeľ, proso a tatarka (pohánka). Významné postavenie malo i pestovanie kapusty, ktorá tvorila tiež jednu zo základných zložiek miestnej potravy.

Zemiaky sa postupne stali súčasťou slovenskej kultúry a kuchyne. Používajú sa v mnohých tradičných jedlách, ako sú zemiakové placky, knedle, halušky, polievky a šaláty. Zemky, bandurky, krumple, švábky či grule sú staré, ľudové názvy zemiakov.

Tabuľka: Porovnanie pestovaných plodín v 18. a 19. storočí

tags: #18 #storocie #pestovanie #zemiakov #a #kukurice

Populárne príspevky:

• Ako pripraviť hovädzie držky
• Príslušenstvo pre spotrebiče Mora
• Slovenský tekvicový olej
• Estetika, funkčnosť a bezpečnosť
• Recepty na chrumkavé kuracie stehná