Hlad afrických detí: Príčiny a dôsledky

Hlad je komplexný a rozsiahly problém, ktorý postihuje milióny ľudí na celom svete. Hoci naša planéta dokáže vyprodukovať dostatok potravín pre všetkých, nerovnomerná distribúcia, chudoba, konflikty a ďalšie faktory spôsobujú, že mnohí trpia nedostatkom výživy. Tento článok sa zaoberá príčinami hladu v Afrike, s dôrazom na hlad afrických detí, a navrhuje možné riešenia tohto závažného problému.

Hlad a podvýživa sú závažné problémy, ktoré postihujú milióny ľudí, najmä v Afrike a Ázii. Chronický hlad má devastujúce následky na zdravie, ekonomický rozvoj a celkovú stabilitu postihnutých regiónov.

Detská úmrtnosť zostáva alarmujúco vysoká, pričom podľa správy UNICEF zomrie približne milión novorodencov krátko po narodení. Hoci trend detskej úmrtnosti klesá, milióny detí sú stále v ohrození. Každých päť sekúnd zomrie jedno dieťa, pričom mnohým úmrtiam by sa dalo predísť jednoduchými a lacnými postupmi, ako sú očkovanie, antibiotiká, sieťky proti hmyzu a lepšia starostlivosť o matku a dieťa počas a po pôrode.

Medzi najčastejšie príčiny úmrtí u detí do piatich rokov patrí zápal pľúc, komplikácie pri predčasnom pôrode a počas pôrodu, hnačkové ochorenia a malária. Avšak najväčším zabijakom je podvýživa, ktorá je zodpovedná za viac ako polovicu všetkých úmrtí. Situácia je obzvlášť kritická v južnej Ázii a západnej a strednej Afrike, kde zomiera každé ôsme dieťa pred dosiahnutím piatich rokov.

Príčiny hladu a podvýživy

Príčiny hladu a podvýživy sú komplexné a vzájomne prepojené. Medzi hlavné faktory patria:

Chudoba ako hlavná príčina hladu

Chudoba je jedným z hlavných faktorov prispievajúcich k hladu. Chudoba obmedzuje prístup k potravinám pre jednotlivcov a komunity. Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii. Ľudia žijúci v chudobe si nemôžu dovoliť dostatok potravín, čo vedie k podvýžive a hladu.

Príčiny chudoby majú prvotné príčiny v samotnej štruktúre africkej spoločnosti, kde prevažná časť obyvateľstva žije na vidieku a v zajatí povier, predsudkov a nedostatočného prístupu k vedomostiam. Afrika je tiež regiónom, kde neklesá počet podvýživených detí, čo je jeden z indikátorov chudoby. Aj mierna podvýživa závažne zvyšuje riziko mentálnych a fyzických vývojových porúch a vzhľadom na fakt, že podvýživené matky rodia zvyčajne deti s malou hmotnosťou, tento problém sa prenáša za generácie na generáciu.

Podľa jednej z najuznávanejších teoretických koncepcií, s názvom „Bludný kruh chudoby“, koreň všetkého treba hľadať vo viacerých faktoroch, z ktorých prvý pôsobí na druhý, druhý na tretí atď. Pre málo vyvinutú ekonomiku je to stabilita na nízkej úrovni. Malý rozsah výroby teda spôsobuje, že výroba môže slúžiť v prevažnej miere len na spotrebu, čo neumožňuje väčšie investície.

Nárast populácie v Afrike nie je kompenzovaný adekvátnym vyšším rastom produktivity, ktorý by celkový obraz zmenil. Spočiatku rozvojové krajiny poberali a hlavne využívali pôžičky dosť nerozvážne. Často dochádzalo k nesprávnemu a neefektívnemu využívanou disponibilních zdrojov, z dôvodu nerozvážneho aplikovania hodnotových rebríčkov Európy a USA na domáce pomery. Situácia dospela až do takého štádia že si africké krajiny požičiavajú peniaze na splácanie starých dlžôb a nie na investovanie do rozvoja krajiny.

Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) skončí v odpade ročne až tretina vyprodukovaných potravín. Mrhanie jedlom má negatívny vplyv na ekonomiku a životné prostredie.

Základné faktory:

Chudoba obmedzuje prístup k potravinám pre jednotlivcov a komunity.
Väčšina obyvateľstva v Afrike žije na vidieku, kde sú ľudia ovplyvnení poverami, predsudkami a nedostatočným prístupom k informáciám.
Slabá ekonomika a vysoké zadlženie krajín obmedzujú investície do poľnohospodárstva a infraštruktúry.

Mapa rozšírenia podvýživy vo svete

Nerovnosť a ozbrojené konflikty

Nerovnosť a ozbrojené konflikty zhoršujú problém hladu. Ozbrojené konflikty narúšajú produkciu a distribúciu potravín, vedú k migrácii a nedostatku zdrojov. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.

Postavenie Afriky zhoršujú ešte dva ďalšej faktory. Prvým sú časté vojny, štátne prevraty a politická nestabilita a druhým nedostatečná investícia do ľudského kapitálu. Vládcovia mnohých nových afrických štátov sa rýchlo uchýlili k diktatúre, alebo presadili vládu jednej strany. Poľnohospodárstvu sa nevenovala pozornosť a štátny aparát bujnel.

Klimatické zmeny a environmentálny manažment

Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok ďalekosiahle následky. Suchá spôsobujú neúrodu poľnohospodárskych plodín a vysychanie pastvín. V rozvojových krajinách, v ktorých je väčšina závislá na samozásobiteľskom poľnohospodárstve, môžu dlhotrvajúce suchá spôsobiť všeobecné hladovanie a smrť. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie.

Klimatické zmeny a hlad

Zadlženosť krajín tretieho sveta

Zadlženosť krajín tretieho sveta je ďalším faktorom, ktorý prispieva k hladu. Splácanie dlhu, ktorého genéza je často veľmi pochybná, stojí chudobné krajiny veľkú časť ich rozpočtu. Dlh už bol síce mnohonásobne splatený, ale z rôznych dôvodov narastá. V priebehu rokov 1982 - 1990 získali krajiny Tretieho sveta 927 miliárd dolárov rôznymi formami rozvojovej pomoci. V rovnakej dobe však zaplatili 1345 miliárd dolárov na splácanie dlhov a úrokov.

Politika MMF a Svetovej banky

Politika Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) bola kritizovaná za to, že zvyšuje závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.

MMF mal pôvodne podporovať stabilný rast a plnú zamestnanosť ponúkaním pôžičiek bez akýchkoľvek (!!!) podmienok ekonomikám nachádzajúcim sa v kríze a vytvorením mechanizmu na stabilizovanie výmenných kurzov a uľahčovanie výmen medzi menami. Značná časť týchto výmen sa však nikdy nezrealizovala.

Namiesto toho, pod tlakom predstaviteľov Spojených štátov sa MMF podujal ponúkať pôžičky za striktných podmienok, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi.

SB (Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj) bola vytvorená za účelom financovania prebudovania infraštruktúry v štátoch zničených druhou svetovou vojnou. Aj jej vízia sa však čoskoro zmenila. V polovici päťdesiatych rokov 20. storočia banka odvrátila svoju pozornosť od Európy, upriamila ju na Tretí svet a začala financovať projekty masívneho priemyselného rozvoja v Latinskej Amerike, Ázii a Afrike. Podľa mnohých odborníkov a aktivistov práve agresívny postup banky pri rokovaní s rozvojovými štátmi, ktoré boli často pod vládou diktátorských režimov, viedol k zhoršeniu zadlženosti rozvojového sveta a k zdevastovaniu lokálnych ekológií.

Aj keď sú ich ciele mierne odlišné, politika SB a MMF sa navzájom doplňujú: Reštrukturalizačné programy sa vzájomne líšia podľa role, ktorú každá z týchto inštitúcií má. Vo všeobecnosti podmienky pôžičiek MMF sa zameriavajú na monetárne a fiškálne otázky. Reštrukturalizačné programy SB majú širší záber a zameriavajú sa na dlhodobejší rozvoj. Napriek týmto rozdielom sa tieto dve inštitúcie pri zavádzaní programov podporujú. Ale ekonomiky sú často poháňané politikou. Tým, že MMF a SB trvajú na tom, aby lídri štátov uprednostňovali záujmy medzinárodných finančných investorov pred potrebami vlastných občanov, obidve inštitúcie obchádzajú skladanie účtov, čím korumpujú samotný demokratický proces. Podriadenie sociálnych potrieb záujmom finančných trhov zasa sťažilo vládam možnosti zaistenia potravín pre svojich ľudí, zdravotnej starostlivosti a vzdelania, ako základných ľudských práv definovaných vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.

MMF a SB sú z väčšej časti pod kontrolou a vo vlastníctve priemyselne rozvinutých štátov ako sú USA, Nemecko, Veľká Británia, Japonsko atď. Na stránke MMF je presné rozdelenie podielov a hlasovacích práv. Spojené štáty napríklad majú pod kontrolou 17 až 18% hlasovacích práv. Keď sa na prijatie rozhodnutia vyžaduje väčšina 85%, USA majú právo veta.

Politika MMF a SB bola skutočne kritizovaná mnoho rokov ako zbytočná, niekedy nezodpovedná kvôli tomu, že zvyšovala závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.

V roku 2002 upútal pozornosť prípad, keď MMF nútil vládu Malawi, aby predala svoj nadbytok obilia za zahraničnú menu, čím by uspokojila svojich veriteľov. Krátko nato krajinu postihol hladomor, pri ktorom 7 miliónov ľudí z celkového počtu 11 miliónov trpelo vážnym nedostatkom potravín. A to zďaleka nie je všetko. Ekonomiku Malawi majú v rukách veritelia reprezentovaní MMF. Keďže Malawi prekročilo svoj rozpočet stanovený zahraničnými veriteľmi, MMF mu odoprel pomoc vo výške 47 miliónov USD. Na radu personálu fondu potom aj ďalší západní veritelia odmietli poskytnúť svoju pomoc dovtedy, kým fond neschváli štátny rozpočet. A aby poníženie vlády Malawi bolo úplné, MMF tiež pozastavil predpokladaný odpis časti dlhu. Bohužiaľ ani to nebolo všetko. V rámci ekonomického programu Malawi muselo odstrániť všetky poľnohospodárske a potravinové dotácie s cieľom, aby dopyt a ponuku určoval iba trh. To viedlo k zníženiu podpory pre roľníkov, takže v dôsledku zvýšených cien mnohí hladovali.

Americký minister poľnohospodárstva Dan Glickman je názorným príkladom postoja Spojených štátov ku krajinám postihnutých hladomorom, ktoré potrebujú potravinovú pomoc: „Dobre premyslené programy zahraničnej pomoci môžu dobre poslúžiť humanitárnym a zároveň našim národným záujmom.

Niekdajší hlavný ekonóm SB a minister financií v Clintonovej administratíve, Larry Summers, bol silným podporovateľom politiky štrukturálnych reforiem. V internom oznámení svojim kolegom napísal: „Medzi nami povedané, nemala by SB v budúcnosti podporovať vo väčšej miere presun špinavého priemyslu do menej rozvinutých krajín?…Vždy som bol toho názoru, že nedostatočne zaľudnené krajiny v Afrike sú, podľa ide o znečistenie, využívané veľmi nedostatočne.

Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie.

Vytláčať malé farmy zabezpečujúce základné potraviny pre vlastnú obživu a nahradzovať ich veľkými farmami produkujúcimi plodiny pre export.

Veľké množstvo štúdií ukazuje, že silné ázijské štáty s úspešnou ekonomikou, ktoré boli jadrom ázijského zázraku, vo veľkej miere zasahovali do svojich ekonomík. Voči ére globalizácie je možné postaviť cestu rozvoja v minulých desaťročiach, ktoré boli všeobecne oveľa viac zahľadené do sebe.

Pred rokom 1980 si mnohé krajiny cieľavedome volili politiku izolácie svojich ekonomík od svetového trhu s cieľom poskytnúť domácim priemyselným odvetviam príležitosť na to, aby sa rozvinuli, a to až do vtedy, kým sa nestali konkurencieschopné. Takisto bežné boli požiadavky kladené na zahraničné investície. Bolo bežné, že viaceré rozvojové krajiny výrazne obmedzovali toky.

Mnohí si položia otázku, či cieľom Svetovej banky a MMF a ich podporovateľov je skutočne rozvoj a či ich úmyslom nie je len udržiavať chudobné krajiny slabé a závislé.

Štrukturálne reformy a úsporné opatrenia

MMF a SB často podmieňujú poskytovanie pôžičiek striktnými podmienkami, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu.

Dôsledky politiky MMF a SB

Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách. Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb. Zlé životné podmienky a obmedzený prístup k základným službách viedol k zhoršovaniu zdravotného stavu. Skutočnosť, že splátky dlhov priamo konkurujú výdavkom na zdravotníctvo Afrike vôbec neprospievajú. Privatizácia zdravotníctva na radu Svetovej banky ešte väčšmi znemožňuje hľadanie primeranej odpovede na zdravotnú krízu. Táto privatizácia prakticky na celom africkom kontinente obmedzila prístup k potrebným službám. Zavedenie trhových princípov do zdravotníctva spôsobilo premenu zdravotnej starostlivosti z verejnej služby na súkromnú komoditu. Nejde tu však len o otázku dostupnosti. Súkromná zdravotná starostlivosť je nevhodná aj kvôli africkým špecifikám. Keďže infekcie predstavujú najväčšiu hrozbu pre zdravie v Afrike, kľúčový význam tu musí zohrávať práve „verejné zdravotníctvo“. Keďže súkromné nie je schopné vykonávať potrebné zákroky na úrovni komunity. Súkromná starostlivosť je menej efektívna pri prevencii a je menej výkonná pri výskyte epidémií.

Niektoré krajiny majú iba okolo 500 lekárov, každý z nich má územne obrovský obvod, avšak bez zdravotníckeho personálu. Osobitne je postihnuté školstvo v subsaharskej Afrike, kde percento detí vo veku 6 - 11 rokov navštevujúcich školu pokleslo z takmer 60 percent v roku 1980 na menej než 50% v roku 1990. Takýto pokles bol zaznamenaný počas 10 rokov, v súčasnosti je to ešte horšie.

Obchodná politika a presýtenie trhu

Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole. Napríklad Mexiko najprv tisícky rokov pestovalo kukuricu ako svoju základnú plodinu. Dnes však vďaka ekonomickej politike MMF musí dovážať 20% tejto základnej plodiny z USA. MMF povzbudzoval a odporúčal Mexiku, aby namiesto svojej základnej plodiny pestovalo trhové plodiny, za ktoré môže inkasovať peniaze, ako napr. exotické ovocie. Tiež sa postaral o to, aby krajiny zrušila akúkoľvek obchodnú ochranu svojich poľnohospodárskych plodín. Mexiko na tom stráca a chudobní trpia.

Riešenia hladu: Komplexný a koordinovaný prístup

Riešenia hladu sú zložité a vyžadujú koordinovaný prístup.

Zvýšenie produkcie potravín

Najúčinnejším prostriedkom boja proti hladu zostáva možnosť zvýšiť výrobu potravín, zvlášť potom zabezpečiť jej rovnomernejšie rozdeľovanie a ochranu potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami. Inovácie v oblasti genetického inžinierstva a udržateľné poľnohospodárske metódy môžu pomôcť zvýšiť úrodu a zabezpečiť, že potraviny sú odolnejšie voči zmenám klímy a škodcom. Uprostred hľadania riešenia problému sa začala kontroverzná debata o používaní geneticky modifikovaných obilnín. Niektoré štáty však túto pomoc odmietli. Najväčšia časť pomoci obsahujúcej geneticky modifikované potraviny pochádza z USA.

Otázka geneticky modifikovaného obilia rozdelila agentúry a charitatívne skupiny na dva tábory. Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj (US Aid) tvrdí, že obilia, ktoré by nebolo geneticky modifikované, je zatiaľ nedostatok. Preto trvanie na ňom ohrozuje mnoho životov. Zimbabwe, Mozambik a Malawi súhlasili s geneticky modifikovaným obilím len pod podmienkou, že sa bude dovážať pomleté. Chcú tým zabrániť, aby takéto zrno vytlačilo domáce odrody. Zambia ich naopak odmieta dovtedy, pokiaľ nebudú úplne preskúmané. Rozruch vyvolalo, keď Zambia zastavila činnosť Svetovému potravinovému programu (WFP), ktorý rozdával v utečeneckých táboroch geneticky modifikovanú kukuricu. Nebolo to však čisto iracionálne rozhodnutie. Predtým vláda rozoslala delegátov vedeckých skupín do USA, Juhoafrickej republiky, Veľkej Británie a Belgicka, aby problematiku podrobne preskúmali. Medzi medzinárodnými organizáciami pretrvávajú hlboké spory, či práve toto je to správne riešenie pre Afriku.

Pokračujúce sucho v rozsiahlych oblastiach južnej a východnej Afriky trvá už asi dva roky. Takmer milión detí z krajín východnej a južnej Afriky trpí následkami akútnej podvýživy a potrebuje lekársku pomoc. Oznámil to dnes Detský fond OSN (UNICEF), ktorého vyhlásenie citovala agentúra DPA. Dôsledky nedostatku potravy, vyvolaného dlhodobým suchom, sú najhoršie v Etiópii, kde je akútne podvyživených okolo 435.000 detí. Liečbu potrebuje aj približne 140.000 detí v Angole a Mozambiku. V Malawi počas januára ošetrili zhruba 6500 vyhladovaných detí. V jeho dôsledku prišlo o stály zdroj potravín približne 50 miliónov ľudí a situácia sa bude podľa očakávaní ešte zhoršovať. UNICEF potrebuje na zvládnutie tejto prírodnej katastrofy 155 miliónov dolárov, ale doposiaľ získal od darcov len približne 15 percent uvedenej sumy.

Spôsoby riešenia chudoby

Podľa formy realizácie môže byť rozvojová pomoc bilaterálna alebo multilaterálna. Väčšina štátov poskytuje značnú časť svojich prostriedkov prostredníctvom medzinárodných organizácií, len menšiu formou bilaterálnej pomoci, a taktiež má rozhodujúce slovo pri rozhodovaní o smerovaní rozvojovej pomoci v medzinárodných organizáciách.

Odpustenie dlhov

Počas niekoľkých dekád si chudobné krajiny naakumulovali medzinárodné dlhy, vytvorené čiastočne pôžičkami počas studenej vojny, kvôli prírodným katastrofám a počinmi skorumpovaných diktátorov. Mnoho chudobných krajín minie 30-40% svojho ročného rozpočtu na splácanie starých dlhov, čo je oveľa viac ako minú na zdravotníctvo a školstvo dokopy.

V r. 1999 skupina G7, rada WB a IMF prijala Iniciatívu hlboko zadĺžených krajín. Táto iniciatíva úspešne mobilizovala darcovské zdroje aby odpísali 50 miliárd dolárov z dlhu a oslobodili až 1 miliardu dolárov za rok pri splácaní úrokov pre 27 z najchudobnejších krajín - väčšinou z Afriky.

Možnosti riešenia problému:

Africké najchudobnejšie národy potrebujú zvýšenie odpustenia dlhov, treba začať s tými krajinami ktoré sa už zaviazali k použitiu peňazí na zníženie chudoby
Darcovia sa musia zhodnúť na multilaterálnom 100% návrhu na zrušenie dlhov a potom nájsť spôsob ako implementovať túto iniciatívu tak, aby chudobné krajiny mohli viac investovať do boja s chudobou a menej do splácania starých dlhov.

Odpustenie dlhov však má aj svojich kritikov. Kritizujú zameriavanie sa vlád predovšetkým na odpúšťanie dlhov a nie na riešenie konfliktných situácií. Preto je nevyhnutné byť veľmi opatrný pri snahe byť fér voči všetkým.

Úmrtnosť detí

Detská úmrtnosť klesá len veľmi pomaly. Podľa správy UNICEF neprežije druhý deň po narodení približne milión novorodencov. Trend detských úmrtí klesá, avšak milióny detí sú stále v ohrození. Medzi najčastejšie príčiny úmrtí u detí mladších ako päť rokov patrí zápal pľúc, komplikácie v dôsledku predčasného pôrodu a počas pôrodu, ako aj hnačkové ochorenia či malária. Najväčším zabijakom je však podvýživa, ktorá má na svedomí viac ako polovicu všetkých úmrtí.

Počet ľudí na Zemi narastá oveľa rýchlejšie, ako vedci predpokladali. Výskumy potvrdzujú v priemere dva nové prírastky za sekundu. Za 50 rokov stúpol priemerný vek života človeka až o 16 rokov. Ak sa populácia na konci storočia strojnásobí, Afrike to výrazne zhorší prístup k pitnej vode a potravinám. Už dnes hladuje na svete miliarda ľudí. V najbližších pätnástich rokoch sa predpokladá, že 13% populácie bude mať nedostatok pitnej vody a 1,8 miliardy ľudí bude predstavovať regióny s jej akútnym nedostatkom. Nebude nám tiež stačiť energetické zabezpečenie a zvýši sa produkcia komunálneho odpadu.

Predsedníčka divízie pre populáciu v oblasti sociálnych a ekonomických záležitostí pre OSN Hania Zlotnik uviedla, že tento globálny problém majú v organizácii v neustálej pozornosti. Rovnako, ako ostatní odborníci, zdôraznila podstaty vyplývajúce z preľudnenia. Hania Zlotnik skonštatovala: "Nie je to len otázka celkovej produkcie, ale tiež zaistenia primeranej distribúcie takým spôsobom, aby si mohli jedlo kúpiť aj chudobní."

Takisto dodala, že sú znepokojení rastúcimi cenami potravín, ktoré ľudí odrádzajú v obchodných reťazcoch a nemajú dostatok potravy.

Dôvody aglomerácie miest

Naša Zem je obrovská a z logického hľadiska je jej priestor dostačujúci pre pribúdajúci počet ľudí. Háčikom je však ich nenásytnosť po statkoch a vzácnych zdrojoch. Ženú sa za prácou, žijú v strese a opúšťajú vidiek s lepšou vidinou zmeny života v mestách. Láka ich vyššia životná úroveň, hoci za to zaplatia aj cenu zdravotných problémov. Tie sú podčiarknuté hektickým spôsobom života, stresom či množstvom smogu v atmosfére. To sú dôvody aglomerácie miest. Kým v roku 1973 existovali len tri veľkomestá s počtom obyvateľov nad 10 miliónov, dnes ich máme na svete už 21.

Alarmujúce odhady rozvojových krajín

Ďalším problémom je zvyšovanie prirodzeného prírastku v krajinách tretieho sveta, ktoré patria medzi najchudobnejšie. Ide hlavne o africké krajiny (okrem Južnej Afriky), taktiež oblasti južnej a juhovýchodnej Ázie a Oceánie. K tomu prirátame vysokú priemernú dĺžku života a výsledky odhadov na ďalšie desaťročia v týchto rozvojových krajinách sú alarmujúce.

Programy na reguláciu pôrodnosti

Organizácia spojených národov (OSN) zvýšila svoje úsilie v podpore plánovaného rodičovstva v týchto oblastiach. Práve programy regulácie pôrodnosti a plánované rodičovstvo je cestou k tomu, aby sa začínajúca neúnosná situácia začala riešiť. Príkladom by nám mali byť ázijské krajiny, najmä Čína. Tá vďaka rozsiahlej kampani a veľkému úsiliu skresala priemer, ktorý v 70. rokoch predstavoval šesť detí na ženu a dnes je to len 1,5 dieťaťa. Populácia Ruska a Číny by takýmto spôsobom mohla klesnúť v roku 2100 pod jednu miliardu ľudí.

Výška finančných dotácií na tieto kampane sa však rapídne znížila. Austrália a USA problém neriešia

Austrália a USA ich prestali podporovať z politických dôvodov. Trend dnešnej doby je predsa profitovať, a nie strácať. Rast populácie predstavuje zisk. Že to robia na úkor budúcnosti pod hrozbou hladovania, je pre nich druhoradé. Tieto krajiny disponujú najvyšším rastom populácie, ale žiadne opatrenia voči tomu nepodnikajú. Zlatú strednú cestu jednoducho ako možnosť nevnímajú, alebo skôr nechcú.

tags: #africké #deti #hlad #príčiny #a #dôsledky