Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče: Pôvod a história slávneho výroku

Brioška (franc. brioche) je ikonickým zástupcom francúzskeho pečiva, ktoré si získalo srdcia gurmánov po celom svete. Tento jemný, maslový a nadýchaný chlieb s charakteristickou zlatistou kôrkou je dokonalým spojením chleba a koláča. Svojou chuťou a textúrou vytvára pocit luxusu pri každom súste, či už ako súčasť raňajok, dezertu alebo gurmánskeho sendviča.

Pôvod a história briošky

Brioška má svoje korene vo Francúzsku, kde sa začala piecť už v stredoveku. Jej názov pochádza z normanského slova brier, čo znamená miesiť cesto. Prvá písomná zmienka o brioške pochádza zo 17. storočia. Pečivo sa rýchlo stalo obľúbeným medzi šľachtou a bohatými vrstvami spoločnosti pre svoj bohatý obsah masla a vajec, ktoré v tej dobe patrili medzi luxusné ingrediencie.

Slávny výrok a Mária Antoinetta

Slávnou sa stala aj vďaka neslávne známemu výroku, ktorý je často (aj keď mylne) pripisovaný Márii Antoinette: „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče“ (v origináli: « Qu’ils mangent de la brioche »). Tento výrok mal údajne poukazovať na nezáujem o chudobných, hoci historici sa zhodujú, že ho nikdy nepovedala.

Charakteristika briošky

Brioška je špecifická najmä vďaka svojmu zloženiu. Klasické brioškové cesto obsahuje múku, vajcia, cukor, droždie, soľ a veľké množstvo masla. Vysoký podiel masla (často viac ako 30 % hmotnosti múky) jej dodáva charakteristickú jemnosť, mäkkosť a bohatú chuť.

Pečie sa vo forme bochníkov, pleteniek alebo v menších porciách podobných žemliam. Typický vzhľad má tvar „briošky à tête“ - okrúhla forma s malou guličkou cesta na vrchu. Vyznačuje sa zlatistou, lesklou kôrkou, ktorá vzniká potretím vajíčkom pred pečením.

Rôzne druhy a variácie briošky

Brioška sa prispôsobila rozličným regiónom a chutiam. Hoci sa najčastejšie konzumuje ako sladké pečivo, brioška sa výborne hodí aj ako základ pre gurmánske burgre, foie gras či sendviče. Slaná brioška je teda rovnako populárna ako jej sladká verzia.

Využitie briošky v gastronómii

Brioška je mimoriadne všestranná. V sladkej podobe sa často podáva s marmeládou, medom, čerstvým ovocím alebo ako základ pre francúzsky toast (pain perdu). V slanej podobe sa používa ako elegantná náhrada bežného chleba pri špeciálnych príležitostiach - skvelo sa kombinuje s paštétami, údeným lososom, alebo dokonca so syrom brie.

Veľmi populárne sú aj brioškové burgre, ktoré sa v reštauráciách s gourmet kuchyňou považujú za vrchol chuti a elegancie. Vďaka svojej jemnosti a vláčnosti sa brioška skvele dopĺňa s rôznymi náplňami bez toho, aby ich chuť prekrývala.

Brioška vo svete

Hoci brioška pochádza z Francúzska, jej sláva dávno prekročila hranice tejto krajiny. V Taliansku ju poznajú ako brioche col tuppo, kde sa tradične podáva s ovocnou granitou. V Amerike sa často používa ako základ pre sladké raňajkové pokrmy. Aj v Slovenskej kuchyni si brioška našla svoje miesto - najmä ako sviatočné pečivo pri špeciálnych príležitostiach.

Brioška ako symbol

Brioška je symbolom francúzskeho majstrovstva v pekárenskom umení. Vďaka svojej bohatosti, jemnosti a univerzálnemu využitiu sa stala jedným z najobľúbenejších pečív sveta.

Francúzska revolúcia 1789 - 1799

Francúzska buržoázna revolúcia alebo Veľká francúzska revolúcia bola revolúcia, ktorá prebehla vo Francúzsku v rokoch 1789-1799 s cieľom odstrániť absolutistickú moc Bourbonovcov (kráľa Ľudovíta XVI.). Hlavnou príčinou revolúcie bola sociálna, hospodárska a politická kríza Francúzska v 18. storočí:

• Absolutizmus (vrchol dosiahol za vlády Ľudovíta XIV. - „kráľ Slnko“)
• Nespokojnosť s nákladným životom kráľovského dvora vo Versailles - prepych a luxus, ale aj náklady súvisiace s vojnami
• Nezvolávanie zhromaždenia generálnych stavov od roku 1614
• Rozdelenie francúzskej spoločnosti na 3 stavy: šľachtu, duchovenstvo a mešťanov
• Neúspech francúzskej zámorskej koloniálnej politiky a strata kolónií
• Neúroda v roku 1788, ktorá priniesla hlad a biedu pre najchudobnejšie vrstvy

Revolúcia sa inšpirovala myšlienkovým hnutím - osvietenstvom (šíriteľmi boli osvietenskí učenci Rousseau, Montesquieu, Voltaire) a americkou revolúciou (1775 - 1783), predovšetkým Deklaráciou nezávislosti USA (1776). Hlavnou silou revolúcie boli ľudové masy na čele s bohatým meštianstvom (buržoáziou).

Obdobie pred revolúciou

Vo Francúzsku vládol rod Bourbonovcov. Absolutizmus vo Francúzsku vrcholil za vlády Ľudovíta XIV. (1643 - 1715). Tituloval sa za „kráľa Slnko“, mal neobmedzenú moc (pod heslom „štát som ja“) a zaviedol policajný režim. Za jeho nasledovníka Ľudovíta XV. (1715 - 1774) štátny dlh poklesol¸ nastal hospodársky rast. Z tohto rastu ťažilo bohaté meštianstvo, ale rast príjmov pracujúcich spôsobil prudký rast cien.

Za vlády Ľudovíta XVI. (1774 - 1792) sa naplno prejavila finančná kríza. K napätej situácii prispievala aj kráľova manželka Mária Antoinetta (dcéra Márie Terézie), ktorá bola medzi Francúzmi veľmi neobľúbená (známa je príhoda, podľa ktorej kráľovná na poznámku, že ľud nemá ani na chlieb, odvetila, nech teda jedia koláče). Vláda Ľudovíta XVI. vytvorila veľké dlhy, ktoré riešila zvyšovaním daní. Dane však platil iba tretí stav, ostatné dva stavy dane neplatili. Takmer všetky príjmy z daní pohltili výdavky kráľovského dvora. Narastala tak nespokojnosť obyvateľstva, ku ktorej prispela aj veľká neúroda v roku 1788 a vypuknutie revolúcie bolo len otázkou času.

Začiatok revolúcie

Kráľ Ľudovít XVI. zvolal na 5. mája 1789 (po 175 rokoch) do Versailles zasadnutie generálnych stavov. Pre svoju nespokojnosť sa tretí stav rozhodol, že bude zasadať samostatne a jeho poslanci sa vyhlásili za Národné zhromaždenie a rozhodli sa sformulovať novú ústavu. Kráľ sa rozhodol povolať do Versailles a Paríža vojakov s cieľom rozpustiť Ústavodarné národné zhromaždenie. 14. júla 1789 ľud vtrhol do budovy Invalidovne, kde sa zmocnil zbraní. Potom zaútočil na štátnu väznicu Bastillu, ktorá bola symbolom všetkého, čo nenávideli.

Mária Antoinetta a jej životný štýl

Každý vie, že dejiny píšu víťazi. Maria Antoinetta a jej manžel Ľudovít XVI mali tú smolu, že počas revolúcie vo Francúzsku stáli na opačnej strane a utrpeli tú najväčšiu porážku. No spŕška ohovárania a osočovania, najmä na adresu Marii Antoinetty, sa začala už pred rokmi. Na francúzsky dvor prišla v máji 1770 ako rakúska arcivojvodkyňa, ktorá sa mala vydať za dediča trónu.

Navyše, v čase sobáša mala len štrnásť rokov, a aj keď sa pred príchodom na francúzsky dvor intenzívne vzdelávala, stále bola dospievajúcim a nezrelým dievčaťom. Nedokázala sa zdržať kritiky a výsmechu dvornej etikety.

Kritiku si vyslúžila jej garderóba či jej poburujúce účesy. Neskôr, v roku 1780, keď si uvedomila, že nie je vhodné stále čeliť nepríjemným rečiam, obmedzila svoje výdavky. Začala sa obliekať jednoducho, do bielych šiat, ktoré na dvore nazývali „spodničky á la Reine“, pripomínajúce šaty kreolských žien z karibských ostrovov. Nič nepomohlo. Ani v tomto prípade neprestali obviňovania z toho, že Francúzsko priviedla ku krachu. Mariu Antoinettu takisto s radosťou obviňovali, že zasahuje do politiky. V skutočnosti však nemala žiadny hlas v oblasti spravovania kráľovstva, za čo si zas vyslúžila kritiku vlastnej matky, cisárovnej Márie Terézie.

Ľudia, ktorí vniesli ako prví špinu na čistý štít Marie Antoinette nepochádzali z ľudu, ale z nespokojnej vrstvy aristokracie. Tá bola presvedčená, že ich kráľovná urazila a zosnovali svoju pomstu tak, že zničili jej reputáciu.

Luxus a Mária Antoinetta

Jej problémom však bolo, že si ho užívala v čase, keď ľudia vo Francúzsku hladovali. Ale obviňovať ju za jej životný štýl (keď si ho užíval každý na kráľovskom dvore) a spájať ho s krachom Francúzska, považujem za nesprávne. Je to nedôslednosť. Počet jej vyšívaných šiat, topánok a rukavíc nemohol ohroziť štátnu pokladnicu.

Hoci bol francúzsky kráľ absolútnym vládcom, v skutočnosti museli byť všetky jeho dekréty ratifikované parlamentom. Členovia parlamentu pochádzali z príslušníkov šľachty a duchovenstva, tak bolo samozrejmé, že neschválili žiadne dekréty, ktoré by im prikazovali platiť dane. Propagandisti však tvrdili, že práve kráľ je zodpovedný za ich strádanie, a tak z veľkej časti nevzdelaný ľud, ktorý nemal potuchy o tom, ako vláda pracovala, ochotne uveril klamstvám.

Povrchná a hlúpa žena?

Mária Antoinetta prišla do Francúzska ako mladé dievča a prvé roky manželstva neboli naplnené, keďže kráľ trpel fyzickým problémom, ktorý sa podarilo vyriešiť až neskôr. Aj táto situácia negatívne ovplyvnila jej osud. Svoje utrpenie tak dokonale ukrývala pod pláštikom zábavy, častých návštev opery, hazardných hier a hlavne módy.

Bola skôr osamelá, hlavne v období pred narodením svojich detí. Preto sa snažila vyplniť prázdnotu priateľmi (z ktorých všetci neboli veľmi bystrí) a možno tiež uviesť, že vo svojej zúfalej túžbe po blízkom priateľovi, niekedy až pochabo verila ľuďom, ktorým nemala. Tých jej problémy vôbec nezaujímali.

„Nech jedia koláče“

V skutočnosti neexistuje jasný dôkaz, kto vôbec známu vetu „Nech jedia koláče“ povedal. Vo francúzštine znie „qu´ils mangent de la brioche“. (Brioška, aj nám dobre známa, však nie je torta, lež sladké pečivo.) Na otázku, čo majú ľudia jesť, keď krajinu trápil nedostatok chleba, odpovedala iná kráľovná. Údajne sa tak vyjadrila manželka slávneho kráľa Slnko - Ľudovíta XIV. - španielska infantka Marie Thérese. Maria Antoinetta bola vychovávaná v úcte k chudobným ľuďom a snažila sa venovať charite. Takže je nepravdepodobné, že by niečo podobné vypustila z úst.

Skutočná Mária Antoinetta

Skutočná Maria Antoinetta začala svoj život ako najmladšia dcéra (15. zo 16. detí) rakúskej cisárovnej Márie Terézie. Stala sa figúrkou vo veľkej politickej hre, v ktorej hrala hlavnú úlohu, ako nevesta francúzskeho následníka trónu. Počas svojich detských rokov bola neposedná, milovala hry. Keďže nebola v styku s ľuďmi, ktorí žili mimo kráľovského paláca, nevedela presne o stave, v akom sa nachádza krajina.

Počas revolúcie sa zachovala veľmi statočne. Kráľovská rodina bola nútená opustiť Versailles, dve z jej detí zomreli na choroby. V tom čase venovala už všetok čas rodine a zábavu, módu i operu úplne zavrhla. Naučila sa písať šifrované listy svojmu bratovi a grófovi de Mercy, s ktorými korešpondovala pričom hľadala nádej v podobe vyslobodenia z pazúrov revolucionárov. Aj keď jej manželstvo s kráľom Ľudovítom XVI. nemožno nazvať idylickým (trvalo 22 rokov), ťažko znášala jeho smrť na popravisku v januári 1793. Keď ju neskôr odviedli do väzenia v Concergerie, ktoré bolo v tej dobe prezývané ako brána na popravisko, neprejavila záchvev strachu. Rovnako dôstojne zomrela (16. októbra 1793).

Výroky o chlebe

• „Kvety a knihy sú pre mnohých ľudí práve tak nevyhnutné ako denný chlieb." (Honoré de Balzac)
• „Je veľmi ťažké uvažovať ušľachtilo, keď človek myslí len na to, ako si zarobiť na chlieb." (Jean Jacques Rousseau)
• „Umenie nie je chlieb, ale víno života." (Jean Paul)
• „Sen je soľ bez chleba." (Ramón Gómez de la Serna)
• „Dobrý vtip vydá za kus chleba a veselá myseľ nahradí nielen pohár vína." (Gottfried Keller)
• „Mnoho ľudí na svete zúfalo túži po kúsku chleba, ale omnoho viac je tých, čo zúfalo túžia po malom kúsku lásky." (Matka Tereza)

Tabuľka: Príslovia a porekadlá o chlebe

tags: #ak #nemaju #chlieb #nech #jedia #kolace

Populárne príspevky:

• Recepty na torty pre záhradkárov
• Hliva pre deti: chutné recepty
• Recepty na Krkovičku
• Trendy v konzumácii ovčieho mlieka
• Rýchle tipy na učenie sa angličtiny