Biely Dom: História jedálneho lístka a sociálna starostlivosť
Radi si vychutnávate tradičné slovenské jedlá, alebo uprednostňujete rôzne iné špeciality? Reštaurácia a penzión Biely Dom Ružomberok - miesto pre Váš oddych. Reštaurácia a penzión Biely Dom sa nachádza v Ružomberku, pri hlavnej ceste, smerom na Banskú Bystricu.
Už jeho poloha naznačuje, že jeho služby využívajú najmä turisti, tráviaci voľný čas v lyžiarskych strediskách, ale aj turisti, ktorí radi objavujú čaro okolitej prírody. Priestory reštaurácie a penziónu Biely Dom Ružomberok môžete využiť aj na rôzne firemné stretnutia, školenia a iné pracovné akcie. Reštaurácia a penzión Biely Dom Ružomberok Vám poskytuje hlavne reštauračné a ubytovacie služby. Ubytovanie je vhodné aj pre cyklistov a nenáročných turistov.
Tí, čo sa u nás ubytujú, určite ocenia aj výborné a vždy čerstvé jedlá, ktoré ponúkame v našej reštaurácii Biely Dom Ružomberok. Reštauračný sektor sa skladá z 3 častí. Prvú časť tvorí priestor jedálne, druhú časť Slovenská izba, ktorá je vhodná na usporiadanie firemných stretnutí, školení, ale aj rodinných osláv. Treťou časťou je kaviareň, oddelená pre fajčiarov. V letných mesiacoch je k dispozícii aj terasa s veľkým krbom. Súčasťou nášho menu sú tradičné slovenské jedlá, grilované špeciality, jedlá z baraniny, ale aj špeciálne detské menu.
V rámci ponuky Vám ponúkame aj denné menu pozostávajúce z polievky a 3 hlavných jedál v hodnote 3,50e. K menu podávame chlieb a nápoj grátis! Ubytovacia časť v reštaurácii a penzióne Biely Dom Ružomberok sa nachádza nad priestorom reštaurácie. K dispozícii sú jednoposteľové, dvojposteľové izby s možnosťou prístelku a pre náročnejších dva priestranné apartmány v podkroví.
V Rimavskej Sobote začiatkom 20. storočia na sociálnej starostlivosti o chudobných a núdzou trpiacich obyvateľov spolu s mestskou správou participovali známe rimavskosobotské dobročinné spolky : Uhorský červený kríž, Biely kríž a Ženský spolok. Po vzniku 1. ČSR roku 1918 bol chudobinec z Tomašovej presťahovaný do mesta na Cintorínsku ulicu. Za správcu chudobinca bol stanovený Ján Szőke. Finančný rozpočet chudobinca sa začlenil do celkového rozpočtu mesta.
Do chudobinca boli naďalej prijímané fundácie od dobrodincov a za celodennú opateru boli povinní chorí a starí prispievať zo svojich dôchodkov. Chudobní boli do chudobinca prijatí na základe rozhodnutia mestskej rady a správy chudobinca. Starých a chorých navrhoval umiestniť do chudobinca sociálny kurátor, mestský lekár a prípadne súd. Mestská správa sa aj v 20. rokoch dvadsiateho storočia naďalej snažila riešiť núdznu situáciu poskytovaním individuálnych sociálnych podpor najmä chudobným, vdovám, starcom, práceneschopným, chorým, či invalidným občanom mesta.
Organizovali sa rôzne zbierky, ošacovacie a stravovacie akcie pre deti nezamestnaných rodičov, uhrádzali sa liečebné náklady pre deti z chudobných rodín, prideľovali sa sezónne práce pre nezamestnaných. V roku 1931 bolo v Rimavskej Sobote 354 nezamestnaných obyvateľov. V Rimavskej Sobote bola v roku 1925 zriadená Ľudová kuchyňa, v ktorej mestská rada financovala obedy, nákupy potravín, výdavky na palivo a platby pre personál.
Chudobní na prídel dostávali vo štvrtok a v nedeľu polievku a prívarok. Počas ostatných dní im bolo vydelené 10 dkg mäsa, 10 dkg chleba na jednu osobu. Chudoba v Rimavskej Sobote prestávala byť len „tradíciou chudobných“ (nemajetní, siroty, vdovy, vdovci, slepí alebo postihnutí), dôsledkom hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia zasahovala stále širší okruh obyvateľstva a vytvoril sa rámec novej chudoby v podobe nezamestnanosti.
Mesto Rimavská Sobota sa počas druhej svetovej vojny nachádzalo v zlom finančnom stave. Napriek neľahkým podmienkam mestská rada roku 1940 odsúhlasila uhrádzanie výdavkov na základné potraviny mesačnou zálohou vo výške 300 pengó pre mestský chudobinec. V chudobinci platili prísne pravidlá zásobovania a regulácie dávkovania potravín, ktorými sa nemohlo plytvať. Jedálny lístok bol vypracovaný tak, aby podávaná strava bola energeticky vyvážená, lacná a najvhodnejšia pre chudobné a staré osoby.
Na jednu osobu dávka základných potravín bola určená vo výške 1 pengó a nemohla byť prekročená. Počet chudobných obyvateľov v meste stále vzrastal, preto sa vyžadovalo, aby budova chudobinca rozšírila svoju kapacitu a zmodernizovala sa. Mesto vlastnilo budovu hostinca „Gondűző“ , ktorá sa mala prestavať na chudobinec, to však pre nedostatok financií nebolo možné zrealizovať. Do roku 1940 bola budova chudobinca dimenzovaná len na 12 lôžok a nová rekonštrukcia bola plánovaná na 25 lôžok s modernejšou a funkčnejšou výbavou.
Po druhej svetovej vojne zosilnela intenzita štátnych zásahov. Nový štát na začiatku svojej budovateľskej dekády zrušil všetky konkurenčné formy sociálnej starostlivosti. Od dobrovoľného milosrdenstva, lásky k blížnemu a humanity sa so vstupom štátu prešlo k racionalizácii a systematizácii, ale aj k byrokratizácii, pričom štát začal určovať podmienky ako aj zameranie soc. starostlivosti.
Prvé zmienky o chudobinci v Rimavskej Sobote pochádzajú z roku 1788 a sú zaznamenané v účtovných knihách tohto sociálneho ústavu. Chudobinec bol založený na základe kráľovského rozhodnutia a sídlil v Tomašovej na Poľnej ulici (Mezö utcza) s kapacitou pre 20 osôb. Do chudobinca boli prijatí chudobní, chorí a starí obyvatelia, o ktorých sa nemal kto postarať a neboli schopní sa uživiť vlastnou prácou, iba žobraním. V chudobinci im bol poskytnutý sociálny azyl, trvalý alebo dočasný príbytok, strava, ošatenie, lekárska starostlivosť, drobné almužny či menšia finančná hotovosť, nakoniec aj dôstojné pochovávanie. Od svojho vzniku bol chudobinec samostatnou rozpočtovou a účtovnou inštitúciou.
V priebehu 19. storočia prostredníctvom chudobinca boli finančne podporované aj mestské rodiny, vdovy, chorí obyvatelia, práceneschopní, ktorí boli odkázaní na sociálnu podporu a sociálnu starostlivosť v zmysle chudobinského práva. Od roku 1897 chudobinec prešiel pod správu mesta a to sa odrazilo najmä na financovaní chudobinca. Za správcu chudobinca bol vymenovaný Tőreky János, nad ktorým stál hlavný dozorca Kóš Ferencz.
Symbolika erbu obce Muránska Dlhá Lúka
Pre erb sa používala definícia, že je to na štíte umiestnené trvalé znamenie, ktoré je vytvorené podľa určitých a zaužívaných heraldických pravidiel a symbolizuje fyzické, právnickú osobu, mesto, teritórium alebo obec. Používanie erbov sa viaže na existenciu rytierskeho stavu a na rytiersky spôsob boja. Udomácnilo sa iba tam, kde existoval rytiersky stav. Uhorsko bolo najvýchodnejšou krajinou v Európe, kde erby ešte vznikli a zaznamenali aj široký rozkvet.
Počas celého stredoveku boli erby predovšetkým súčasťou rytierskeho výzbroja, čo potvrdzuje aj pôvodné pomenovanie erbu - arma (latinsky - zbraň). Na štíte vo farebnom poli sa umiestňuje figúra, ktorá môže byť tzv. všeobecná, ktorá zobrazuje celé ľudské telo, alebo jeho časti, čerpá námet z ríše zvierat. Je ich nepreberné množstvo. Treba však upozorniť, že heraldická tvorba nepripúšťa verné zobrazenie predmetov, ale vždy ich štylizuje. Napriek tomu musia byť predmety ľahko rozpoznateľné.
Samotná voľba figúry po väčšinou je sile viazaná na stredovekú symboliku, na okolnosti udelenia erbu, resp. Na rôzne okolnosti súvisiace so vznikom erbu. Samotné znamenie na historickej pečati obce Muránska Dlhá Lúka má z hľadiska symboliky dlhú a významnú tradíciu. "Neolitická revolúcia" - obrábanie pôdy - zmenilo v základoch doterajší svet ľudského myslenia, do jeho centra sa dostal kult úrodnosti. V grécko-latinskej antike boli pšeničné klasy symbolom leta a zdobili Ceres, bohyňu poľnohospodárov.
V kresťanských dejinách však symbolizuje klas najčastejšie chlieb, zvlášť chlieb sviatočný. Symbol klasu je dnes jedným z najrozšírenejších kresťanských symbolov a často zdobí liturgické odevy a rôzne bohoslužobné nádoby. Klasy sa uvádzajú ako symbol vzkriesenia prebraním rozšírenia symboliky jednotlivých obilných zŕn, ktoré ak sú zasiate do zeme, odumierajú, aby dali vznik novému bohatšiemu životu.
Zvláštna je mariánska symbolika klasu: Panna Mária bola niekedy nazývaná pšeničným snopom, nakoľko snop obsahuje mnoho klasov so zrnami, z ktorých sa pripravuje múka na pohostenie. Pozdné gotické vyobrazenia ukazujú niekedy Máriu v šatách z klasov. Lemeš a čerieslo symbolizujú pluh, mierový symbol roľníctva v náväznosti na Bibliu (Iz.2,4), kde sa uvádza, že národy "prekujú svoje meče na pluhové radlice ...
V heraldike znamenia lemeš a čerieslo sa vyskytujú pomerne časti, hlavne v obecných erboch, ale je napr. Aj hovoriacim znakom v rodovom erbe rodiny von Pflugk, resp. v novom štátnom znaku Etiópie. Kvety na historickej pečati obce z hľadiska symboliky majú veľmi široký význam. Kvet je ukončením a ozdobou rastliny. Býva preto symbolom úplnosti, dokončenia. Kvety sú poslovia jari a sú zdrojom nádeje na novú úrodu. Rozvíjajúci sa kvet je závislý na slnku a daždi, od nich prijíma zúrodňujúce pôsobenie.
Kombinácia týchto symbolov teda vytára veľmi pôsobivé a jedinečné znamenia a preto na základe uvedeného erb našej obce je nasledovný: V modrom poli štítu zlatý (žltý) zväzok obilných klasov (snop) medzi strieborným (bielym) lemešom a čerieslom.
Štátny znak Etiópie
Muránska Dlhá Lúka Vás pozýva na 5. Dlholúcky bál... Obec vznikla začiatkom 14. storočia, ale územie už bolo pravdepodobne osídlené. Názov obce je doložený z roku 1357 ako Hoszszu Reth, z roku 1435 ako Huzywreth, z roku 1551 ako Dluha Luka, z roku 1567 alp Muranhozzureth, z roku 1605 ako Dluha Luka alias Hozu Reth, z roku 1773 ako Muranska Dluha Luka, maďarsky Murányhosszúrét, nemecky Lange-Wiese, Langewiesen. Obec patrila Jelšavskému panstvu, od 16. storočia Muránskemu. Roku 1427 tu bolo 29 port.
Obyvatelia sa venovali pastierstvu a pracovali na pílach a v hámroch. Ušli pred Turkami, 40 rokov bola obec pustá. Mor v rokoch 1709 - 1710 si vyžiadal 440 obetí. Roku 1828 mala obec 138 domov a 1184 obyvateľov. V 19. storočí a 20. Najstaršia známa pečať obce Muránska Dlhá Lúka pochádza z polovice 17.storočia. Odtlačok typária z roku 1656 je uložený v Krajinskom archíve v Budapešti v zbierke obecných a mestských pečatí. Na pečati s kruhopisom SIGILUM D.LUKIUCENSIS 1656 v renesančnom štíte je vyobrazený zväzok obilných klasov (snop) medzi lemešom a čerieslom a v rohoch nad nimi dva kvety. Nad štítom je umiestnená koruna. Podobné znamenia obsahuje aj mladšia pečať pochádzajúca pravdepodobne z konca 18.storočia, uložená takisto v uvedenej zbierke. Na nedatovanom odtlačku typária s kruhopisom SIG (ilum) MURANHOZURETIENSIS je zobrazený zväzok obilných klasov medzi lemešom a čerieslom, a so štyrmi kvetmi v hornej časti.
Slovensko vysvetlené za 9 minút (história, geografia a kultúra)
tags: #biely #dom #jedálny #lístok #história
