Biela sobota: Slovenská tradícia, sadenie zemiakov a očakávanie Veľkej noci

Na jar sa príroda preberá zo zimného spánku a všetko sa zelená a kvitne. Z práce sa už vraciame za svetla a slnečné lúče do nás vlievajú novú energiu. Mnohí máme chuť meniť, budovať a tvoriť a byť aktívnejší. Je nám to prirodzené, veď aj naši predkovia mali zvyky a tradície, ktoré ich na jar viedli k väčšej aktivite. Poďme sa spolu pozrieť na to, ako sa na jar žilo na Slovensku v minulosti aj dnes.

V minulosti žili naši predkovia v súlade s prírodou. Prispôsobovali sa jej rytmu a dokázali z nej vyťažiť všetko potrebné pre svoje prežitie. To vidíme aj na tradíciách a zvykoch, ktoré sú často spájané s ročnými obdobiami alebo zmenami prírody, ktoré sa buď oslavujú alebo sprevádzajú rituálmi, ktoré majú zabezpečiť hojnosť a bezpečie. Charakter týchto osláv časom trošku pozmenil vplyv cirkvi a dnes už mnohé sviatky poznáme ako cirkevné - a to aj napriek tomu, že vychádzajú z pôvodných pohanských zvykov.

Veľká noc je dodnes veľkým náboženským sviatkom a zo všetkých pôvodných jarných zvykov a tradícií sa jediná zachovala ako masovo známa. Veľkonočné sviatky poznáme aj ako tzv. Pašiový (niekedy Svätý) týždeň. Začínajú Kvetnou nedeľou a končia na Boží hod veľkonočný. Najdôležitejšou časťou je samozrejme Veľkonočné triduum - Zelený štvrtok až nedeľa, Boží hod veľkonočný.

Zelený štvrtok

Katolíci, evanjelici a ďalší kresťania vstúpili Kvetnou nedeľou do Veľkého alebo Svätého týždňa. Na Zelený štvrtok si veriaci pripomínajú ustanovenie sviatosti kňazstva a Eucharistie. V tento večer ustanovil sviatosť kňazstva a Eucharistie, respektíve premenil chlieb a víno na svoje telo a krv.
Tento rok sa verejné bohoslužby počas veľkonočného obdobia v kostoloch nekonajú, dôvodom je zabránenie šírenia nového koronavírusu. Podstatou Štvrtka Svätého týždňa (Zeleného štvrtka) je spomienka na ustanovenie sviatosti vysviacky a Oltárnej sviatosti. Vo Štvrtok Svätého týždňa (Zelený štvrtok) predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti vysviacky slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz, táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis.

Obrad pochádza z čias svätého Gregora Veľkého, ktorý denne hostil 12 žobrákov. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie. Na Zelený štvrtok večer prestávajú v kostoloch zvoniť zvony ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa opäť ozve až na slávnostnú Glóriu počas vigílie vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče.

Veľký piatok

Veľkonočné trojdnie pokračuje Piatkom utrpenia Pána. Bez Piatku utrpenia Pána by však nebola ani Veľká noc. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez oltárnej plachty. V tento deň platí prísny pôst.

Tento deň je osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu a jediný deň v roku, keď sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.

V ľudovej kultúre sa v tento deň konali obyčaje, ktoré nadväzovali na obyčaje Zeleného štvrtka. Dievčatá si pri potoku pod vŕbami česali vlasy, aby ich mali husté a dlhé. V tento deň sa, podľa predstáv ľudu, ľahšie a rýchlejšie hoja rany. Preto gazdovia značkovali zvieratá, kastrovali baranov. Ak sa nedodržiaval úplný pôst, pripravovali sa pôstne jedlá - strukoviny, zemiakové šúľance s makom.

Biela sobota

Svätá sobota (Biela sobota) je prísne neliturgický deň. V Svätú sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení, smrti, zostúpením k zosnulým a očakáva jeho vzkriesenie v modlitbe a pôste. Oltár je odhalený a Cirkev neslávi obetu omše až do slávnostnej vigílie, čiže nočného bdenia s očakávaním vzkriesenia. Tá je zdrojom veľkonočnej radosti. Sväté prijímanie v tento deň možno podávať iba ako viatikum.

Obrady Veľkej noci (ktorými sa začína Veľkonočné obdobie) sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi. Oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania, to znamená v sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha.

Katolícka cirkev slávi Veľkonočnú vigíliu Pánovho zmŕtvychvstania ako radostnú slávnosť, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali. Slávenie Veľkonočnej vigílie Pánovho zmŕtvychvstania nemá nikdy začínať pred tzv. horou competens, ktorú určuje západ slnka v dnešný deň.

Na Bielu sobotu bolo zvykom páliť Judáša. V záhrade pri kostole kňaz s kostolníkom a miništrantmi pálili staré posvätené oleje, bahniatka a iné nepotrebné predmety, ktoré sa vo farnosti nazbierali a mohli sa zlikvidovať len ohňom. Počas sv. omše v kostole pri obradoch oheň dodnes svätia a zapaľujú ním večné svetlo a veľkonočnú sviecu, zvanú paškál. Na oslavu vzkriesenia rozväzujú zvony.

Vo viacerých lokalitách v prípade priaznivého počasia bolo v tento deň doobeda zaužívané sadenie zemiakov, čím chceli dosiahnuť ich dobrú úrodu. Ženy v domácnostiach upratovali i bielili izby, lebo verili, že tým z domu vyženú choroby a všetko zlé. Ľudia v tomto čase oddávna navštevujú hroby svojich blízkych a modlia sa za nich.

Zvláštny význam sa pripisoval príprave veľkonočných jedál. Gazdiné najskôr napiekli chleby v pekárskej peci, pri početnej rodine aj 10 kusov. V tento deň varili obyčajne údenú šunku a vajíčka, ktoré s chlebom prinášali do kostola, aby ich kňaz posvätil. Pôvodne sa svätenie jedál konalo z dôvodu, aby domácim po dlhom pôstnom čase neuškodili. Z posvätených jedál sa nesmelo nič odhodiť.

Na celej Orave pre domácich gazdiné okrem chleba piekli, podľa svojich možností, kysnuté záviny plnené makom, tvarohom i orechmi. V iných lokalitách okrem chleba piekli z kysnutého cesta kúski - šatôčky, plnené slivkovým lekvárom, tvarohom a kyslou kapustou a šišky.

Pod vplyvom kresťanstva sa u nás v povojnovom období rozšírilo aj pečenie zoomorfného pečiva, najmä veľkonočného baránka, ktorý v kresťanskej symbolike predstavuje obeť za utrpenie Ježiša Krista.

Veľkonočná nedeľa a pondelok

Veľkonočná nedeľa sa spája s návštevou kostola a účasťou na svätej omši, bohoslužbách. Ľudia konzumovali už výdatnejšie mäsové pokrmy, ktoré mali upevniť ich zdravie a silu, a bravčové mäso - údená šunka zasa priniesť rodine bohatstvo a blahobyt. Obilninové jedlá mali pôsobiť na hojnú úrodu a dlhé klasy obilia, preto varili šúľance alebo halušky. Osobitný význam ľudia pripisovali vajíčkam, ktoré symbolizovali plodnosť, obnovenie a nepretržitosť života.

Veľkonočný pondelok na Orave sa dodnes spája s veľkonočnou kúpačkou V goralských lokalitách v oblasti Beskýd, susediacich s Kysuckým regiónom, ale aj v niektorých ďalších hornooravských lokalitách, mládenci popri kúpaní dievčatá aj šibali korbáčmi, zhotovenými za vŕbových prútov.

Na Veľkonočný pondelok chodievali kúpať svoje rovesníčky aj menší chlapci, ktorí dostali ako odmenu vajíčko a koláč. Výzdoba veľkonočných vajíčok ešte v medzivojnovom období bola veľmi jednoduchá a dievčatá ich farbili v rastlinných odvaroch, najčastejšie z cibuľových šupiek. V bohatších rodinách k vajíčku pridali aj drobné peniaze.

Na druhý deň v utorok, nazývaný šibací, ženy a dievky vŕbovými prútmi šibali mužov. Vystriehli ich na ceste, pri stretnutiach a rozhovore. Chceli im takýmto spôsobom nielen vrátiť odplatu za pondelňajšiu oblievačku, ale rovnako zabezpečiť zdravie a šikovnosť počas roka. Na rozdiel od mužov, nedostali odmenu, ale využívali spoločné stretnutia vonku.

Dnes pôvodný magický význam veľkonočnej kúpačky ustúpil spoločensko-zábavnej funkcii, v rámci ktorej sa stretávajú na návštevách príslušníci všetkých generácií.

Veľkonočná zabíjačka

Veľkonočná zabíjačka bola tradičnou udalosťou na slovenskom vidieku, spojenou s prípravami na sviatky. Počas nej sa spracovávalo mäso z ošípanej, ktoré sa konzumovalo počas sviatočných hodov. Tento zvyk mal hlboké korene v hospodárskom cykle tradičnej slovenskej dediny.

Zabíjačka nebola len o získavaní mäsa, ale aj o spoločenskom aspekte.

Aj Veľká noc ide s dobou. Dievčatám je stále menej a menej príjemné oblievanie a novodobým veľkonočným zvykom sa stal „útek“ alebo „skrývačka“.

Veľkonočné sviatky si väčšinou ľudia spájajú so sviatočnými dňami voľna, stretnutiami rodiny a priateľov, oddychom a plnými stolmi dobrôt, či kontrolou záhradiek a chát po zimných mesiacoch. Avšak symbolika v nás stále ostala. Nech budete prežívať veľkonočné sviatky akokoľvek, prajme si v tomto období hlavne zdravie.

Veľká noc kedysi znamenala pre našich predkov čas hlbokého duchovného prežívania, prísneho pôstu, rešpektovania zákazov práce a množstva symbolických rituálov, ktoré mali zaistiť zdravie, úrodu a rodinnú pohodu. Mnohé z týchto tradícií sa zachovali dodnes, hoci v pozmenenej forme, a niektoré už pomaly upadajú do zabudnutia.

Kedysi bola Veľká noc nielen kresťanským sviatkom zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ale aj časom hlbokého pôstu, očisty tela i duše a stíšenia. Predchádzal jej 40-dňový pôst, počas ktorého sa striktne vyhýbali mastným jedlám, zábavám a niektoré dni aj práci. Sviatky mali silný duchovný a magický rozmer, spájaný s očistou, obnovou života a ochranou úrody a zdravia.

Dnes sa Veľká noc vníma najmä ako čas voľna, oddychu a rodinných stretnutí.

tags: #biela #sobota #tradície #sadenie #zemiakov

Populárne príspevky:

• Všestrannosť jedlej sódy
• Rýchly recept s tofu
• Morčacie krídla: Varenie a tipy
• 4-dielny model reakcie
• Recept na bábovku s jablkovým pyré