Návrat k duchovným hodnotám: Pohľad na katolícku vieru a jej vplyv v Európe

Po krátkych, ale úžasných nesvedomitých nezbedách socialistov, komunistov a eksponentov slobodomurárskych lôž v povojnových rokoch - národy sa ešte v príhodnom čase vzchopily a postavily do šíku proti duševnej záhube. Smernica vývoju duševnej nálady tenduje rozhodne na pravo. To je znak túžby po duševnom obrodení. Ako v politickom živote, tak sa ukazuje náprava aj v náboženskom ohľade.

No udalosti v Mexiku a udalosti na blízku nás vyburcovaly z kultúrneho spánku. Katolícka akcia začala skoro všade po celej Európe svoju organizačnú prácu, prebúdzajúcu katolícke povedomie a činnosť katolíkov. Náš slávne panujúci pápež Pius XI. Dr. Sjazd katolíkov s celého sveta nebol toho roku (20-24. júna) obvyklým kongresom, ale obrovskou demonštráciou ducha proti materializmu, všeľudskej solidarity proti rozvratu a mravnej anarchii.

Národy, sa opravdu hrnú zpät k zanedbanému náboženstvu. Eklatantný príklad toho vidíme vo Francúzsku, kde okrem všeobecných svetových príčin má svoju náležitú rolu i obava pred národnou záhubou. Do socialistickej zkazy vrhnutá Francia nikdy nevidela predtým tak početné shromaždenia tamojších katolíkov, ako toho roku. „Plus de drapeaux rouges, plus de brimades démagogique, et la France se relévera vite“, volajú hlučne.

Sprostiť sa prázdnej demagógie, hlúpeho neznabožstva, nespoľahlivej pseudovedy, zpät ku kresťanskej morálke, - to je dnes hlboko precítená duševná potrebnosť, ktorá sa skvele javí v praxi v obrovskom počte chicagských kongregistov. O chicagských pútnikoch, ktorých bolo dohromady vyše miliona, neopováži sa to svedčiť ani ten najzaťatejší bolševik a demagóg. V strednom veku udajne slepá viera, bigotizmus hnaly križiakov na Sv. zem.

Rovnobežne s napredovaním náboženského citu javí sa istý prevrat aj vo vnútornej národnej politike jednotlivých štátov. Reakcia - proti internacionalistickej demagogii a protinárodnej politike Marxových snilcov. Vzlet národnej myšlienky nazýva sa v praktickej politike fašizmom. Tento výraz stal sa už medzinárodným ako komunizmus a iné -izmy.

Nebezpečenstvo komunizmu, ktorému hodne pomáhajú hospodárska kríza a hnilý parlamentarizmus (v. škandálne scény v pražskom parlamente), priviedlo rozumných a úprimných synov národa k presvedčeniu, že zdravý, praktický nacionalizmus nie je možný bez sjednotenia všetkých národných síl drastickým spôsobom fašizmu, tojest: uplatnením zásady drakonskej disciplíny, poslušnosti, sebazaprenia v znamení všenárodnej idey. Zásada javí sa v praktickej politike v podobe dočasnej diktatúry. Inak nemožno zlomiť stranníckosť a sjednotiť cenné živly národa.

Nemožno tajiť, že v týchto štátoch panuje poriadok, pracovitý národný duch a že kde ešte živorí ošumelá vyžitá pseudodemokracia, tam sú všeliaké záhubné krízy, korupcia, nezamestnanosť, nesvedomité ihry politických strán s duševnými (ba i s hmotnými) pokladmi národov, ako na pr. Srážka medzi duchom chorého demokratizmu, ktorý nie je viac schopný k úspešnému boju proti záhubnej politike internacionalistov, židovských slob. murárov a socialistov, a medzi duchom mladistého nacionalizmu vyvinie sa postupne všade. Všeobecná europská kríza nešetrí ani bielčov demokracie a parlamentarizmu.

Majestátny prejav ústavného presvedčenia a sociálnej vyšklenosti anglických občanov znemožnil síce výtržnosti všeobecnej stávky, stávka baníkov však trvá. Ale vysilí sa i táto a dokoná sama od seba. Lebo nemožno plávať dlho proti prúdu. Verejná mienka nepovažuje štrajk viac za prirodzený prostriedok riešenia konfliktu práce a kapitálu. Nepomôže stávkujúcim ani peňažná podpora ruskej vlády, tým menej, kedže anglická vláda už aj prekazila zákernícke plány bolševikov. Konflikt predsa prinúti angl.

Anglia má nesnádze aj v Egypte. Tamojší domorodí nacionalisti chceli by oslobodiť národ zpod ponižujúceho tútorstva Angličanov. Nové parlam. voľby zmiatly politických privržencov Anglicka a poskytly prevážnu väčšinu národniarom. Ich vodca, Zaglul paša je pánom situácie. Angličania mu síce nedôverujú, nevymenovali ho za predsedu ministrov, ale parlament zvolil ho za predsedu snemovne. To je začiatok boja nepomerných síl. Proti národnému citu a túžbe národa egyptského stať sa slobodným, neodvislým - stoja anglické vojenské lode a nesčíselný počet bodákov.

Frank za posledné mesiace (vlastne za posledné dva roky, od volebného víťazstva socialistov, 11. mája 1924.) tak klesol, že aj dnes horši je od našej koruny. Najschopnejší politik Francúzska, Briand, heroicky zápasí s finančnou krízou; pokúsili sa už zdolať ťažkosti najzručnejší odborníci. Príčina krízy väzí hlboko v organizme, nakazenom nedužným moderným duchom. Základná očista, obrodenie spomôžu. Predbežne sa ešte nič nekoná v tomto ohľade. Ba pokračuje sa v orabovaní katolíkov o práva, čo vyvolalo odpor zvlášť v Elzas-Lotaringii.

Fašistická vláda neunavne organizuje boj proti lenivosti, zahálke a korupcii. Od 1. júla platným sa stal zákon o kolektívnych robotníckych smluvách. Všetci Taliani patria predbežne do 15 kategorií, z ktorých každá jedna spája ľudí podľa odborov fyzických a duševných pracovníkov. Štát teda neuznáva právo žitia bez osožnej prace. Formálny zápis do kategorie nie je predbežne obligátorný, ale de facto všetci patria k svojmu odbornému spolku, ktorý ich reprezentuje a háji ich hospodárske a sociálne záujmy. Parlament zmizne. Na jeho miesto vstúpi senát, pozostávajúci z popredných odborníkov pracujúcich más.

Nemožno tajiť, že talianskí fašisti konajú obrovskú prácu praktického obrodenia národa. Je to niečo nové a odvážlivé: neuznávať právo pánskej lenivosti a bazírováť celý štátny a národný život na zásadu práce. Však právo práce hlásali i socialisti lenže len frázami a keď na to prišlo, aby teoriu uplatnili i v praksi, ich vodcovia rýchlo hodili teoriu do kúta a prispôsobili sa k panskému životu.

Mladistvý slaviansky národ Bulharska slávil 50. výročie smrti veľkého národého básnika Christo Botev-a.(† 2. Pravdivá kultúrna udalosť. Národ tým preukáže svoju vážnosť a schopnosť k úspešnému pokroku. Christo Botev nikdy nemohol tušiť, že s malou skupinou hérosov prevládze storočné tyranstvo, ale bol presvedčený že pomocou patriotickej obetivosti zobudí Bulharov a vštepí im do krvi vieru v národné oslobodenie. Tak sa stalo. Bulharský národ skutočne dosiahol žiadanú jednotu. Pravda, draho ju zaplatil. Krvavým terrorom bolševického režimu, kontrarevolúciou, zlopovestným katedrálnym atentátom, represáliou nacionalistov atď.

Život kňaza a jeho poslanie

Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Sviatosť posvätného stavu je vysluhovaná tým, ktorých pre túto službu povoláva Pán. Na základe rozpoznaných znakov povolania musí byť predtým absolvovaná duchovná formácia v kňazskom seminári a teologické štúdium. Pri Poslednej večeri povedal Ježiš apoštolom: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás“ (Jn 15, 16). Povolanie kňaza je teda osobitným spôsobom vyvolenie. Z toho vyplýva aj jeho podstata, náplň i jeho uskutočňovanie. Ježiš to sám spresnil, keď povedal v prvom rade apoštolom: „Ja som vinič, vy ste ratolesti… Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 5.

Svätý Pavol, ako povolaný apoštol, to vyjadril v Liste Galaťanom veľmi konkrétne slovami: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). A tak v tradícii viery Cirkvi sa po celé stáročia hovorí o každom vysvätenom kňazovi: „Sacerdos, alter Christus - kňaz, druhý Kristus“. Kňaz má byť ako Kristus medzi nami. Ak by bol kňaz len slušným človekom, neviedol by veriacich k svätosti, ku ktorej sme všetci povolaní. V tomto duchu písal Pavol svoje listy, napríklad „svätým v Efeze“ (Ef 1, 1), teda veriacim, ktorí uverili celým srdcom v Krista.

Kňaz má žiť zvlášť oddane takýmto kresťanským životom - životom viery, lásky a nádeje. Vtedy ho môžu mať radi a môžu ho prijímať veriaci i neveriaci, všetci, ktorí ho vidia a poznajú, ktorým sa prihovára svojím životom a ktorých môže zaujímať aj jeho slovo. Ak by bol kňaz len švihák, športovec, fanúšik hudby, či len slušný človek, takých je aj v iných povolaniach mnoho a kňaz by tým neprinášal nič zvlášť hodné pozornosti. Určite nie evanjelium a Ježiša Krista ako svetlo sveta.

Ak kňaz neprežíva svoje kňazstvo v duchu evanjelia a v duchu viery, je vlastne ľudský chudák. Stáva sa nešťastím sám pre seba, nešťastím pre veriacich a pre Cirkev. Vidieť takéhoto kňaza potom pri oltári, ako bez vnútornej účasti slúži svätú omšu, je priam trápne. Trápne znejú jeho náhlivé slová a trápne pôsobia i jeho úkony. Za takého človeka sa možno len modliť. Kňaz je mužom Eucharistie a modlitby, mužom preniknutým duchom evanjelia. Pred veriacimi nemôže dlho zatajovať to, že je duchovne prázdny.

Veriaci to vykričia otvorene: „Nemali ste v kázni prežité Božie slovo, citáty z Písma boli iba ako osadené šperky. Vaše slovo nebol duchovný príhovor, iba rečnenie, akých sú dnes v médiách tisíce.“ Na druhej strane dobrý kňaz povie niekedy neveľa slov, ale ak sú prežité, ľudia si ich pamätajú. Pri sviatosti zmierenia povie možno kňaz niekedy len krátko kľačiacemu človekovi: „Zamyslite sa teraz po spovedi a povedzte si: Čo robím so svojím životom? A prečítajte si potom z evanjelia sv. Jána úryvok o Poslednej večeri.

Iba opravdivý kňaz, ktorý žije modlitbou, ktorý vie vo viere zotrvať v tichu aj sám pred oltárom, vie vysloviť oživujúce slová a dokáže chápať aj život jemu zverených v duchu Božej prítomnosti. Jeho kňazský život viery je potom sám ohlasovaním evanjelia, a to aj vtedy, keď šíri okolo seba radosť. Byť na svätej omši takéhoto kňaza je podľa vyjadrení veriacich taký duchovný zážitok, ktorý prežaruje ich deň i noc, prácu i oddych, starosti i obety života.

Určite áno. Veď je ako každý iný človek, ba možno je vystavený ohrozeniu ešte viac. V prvom rade preto, že je svetu viac na očiach, ale aj preto, že napriek všetkému aj on je iba človek a často nesie bremená iných, tých, ktorí ho potrebujú. Kňaz trpí aj tým, že ho možno mnohí ľudia nemajú radi výslovne ako kňaza, lebo im pripomína zodpovednosť za život. No kňaz môže byť ohrozovaný aj zo strany tých, ktorí ho majú radi, no majú ho radi príliš ľudskou láskou.

Život kňaza a jeho slovo musí i dnes vydávať svedectvo. Tu nie je najdôležitejší vynikajúci mikrofón. Najdôležitejšie je, aby Božie slovo žilo najprv v nás kňazoch. Potom ho môžeme zveriť veriacim či neveriacim ako slovo pravdy či náuky, ale najmä ako slovo lásky a života. Takéto slovo kňaza podnecuje Duch Boží, Duch Svätý. O tom nás uistil sám Ježiš krátko pred smrťou: „Tešiteľ, Duch Svätý… Naučí vás všetko“ (Jn 14, 26). A nielen naučí - on nám dáva priamo dar Božej lásky a ďalšie dary - niektoré uvádza sv. Pavol opäť v Liste Galaťanom: „Ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, vernosť, miernosť“ (Gal 5, 22).

Toto pozorujeme v celých dejinách Cirkvi, najmä v životoch opravdivých kňazov i laikov, a to až do dnešného dňa. Hovoria nám to z dejín životy Benedikta, Cyrila a Metoda s Gorazdom, v súčasnom období život Jána Pavla II., bl. Matky Terézie, bl. Zdenky i Pavla Petra Gojdiča a iných. (pozn. - článok bol písaný pred niektorými procesmi kanonizácie a ponechali sme ho v pôvodnej verzii) Takéto životy kňazov i veriacich potrebujú naliehavo aj naše časy. Dobrý kňaz, kňaz živej viery, ktorého nám Cirkev v mene Božom posiela, je pre nás veľkým požehnaním. Treba sa za to modliť. Modliť sa má v tomto duchu každý kňaz sám za seba, modliť sa máme za život kňazov a za ich pôsobenie všetci.

František, svlieknuc posledný kus odevu, složil všetko k nohám otcovým a zastal nahý pred svetom; nahý, ale príliš povedomý tej slobody, s akou sa zúplna mienil venovať svojmu „odterajšiemu Otcovi v nebesiach.“ Hľa, počiatok podivného, ba priamo revolučného pôsobenia sv.

Osobné a triedové nažívanie stredoveku tieklo v presne vyrubených hraniciach. Spoločnosť delila sa na tradicionálne skupiny a odvetvia; rodiny, cechy, obec; dľa stavov: šľachta, občania, sedliaci. Povolanie záviselo od rodu, ktorý určil nadto ešte aj spôsob každodenného nažívania, rúcho, zábavy a priateľov. Od kolísky po hrob sprevádzaly človeka neoblomné tradície famílie, cechu, obce; jednotlivec vlial sa zcela do svojej zodpovednej kráže.

V takomto ovzduší vyrástol potom aj Ján-Fiantišek, syn Bernardoneho, a postupne a neúprosne dal sa do odstraňovania všetkých hatí a do premáhania všetkých ťažkostí, ktoré sa mu postavily do cesty ako jednotlivcovi. Cesta k slobode toho času viedla dvermi chrámovými; no, jednotlivec podliehal i tu istým úpravám, predpisom, - a František k úžasu všetkých ortodoxných pováh zamietol ešte aj tieto kánony. Keby bol vstúpil do niektorého z jestvujúcich už rádov, keby sa bol pustil vyšľapanou cestou, - môž‘ byť, bol by si založil karieru a možno, žeby ho gloriola svätosti tiež nebola minula; ale - nebol by otvoril svetu novú bránu. A keby nie samej Cirkvi, kľúča k tej bráne nebol by sa nikdy zmocnil.

S počiatku hoci váhavé a nedôverive, Cirkev prekliesnila mu konečne sama cestu k slobode, brániac a chrániac práva jednotlivca. Utiahnutím sa do púšte priťahoval učeníkov, ktorí sa tešili tej samej slobode; ba neuprel jej ani ženám pod vedením svojho pendanta, Kláry. Pováženia hodnejšou stala sa potom otázka emancipácie bratov Tretieho rádu, ktorí neopustili rodinu, nie obec, - a sprevádzajúc svoje remeslá, žili vo svete riadnym spôsobom. Cieľom životným Františka i Kláry bolo pestovať a zachovať tento drahý poklad slobody pre seba, ale aj tých, čo budú za nimi nasledovať.

Našlo sa síce mnoho takto ináč dobre smýšľajúcich, ale trochu priúslužných priateľov, ktorí ich chceli o ňu pripraviť, im ju vyrvať; ako ku pr. A to všetko pre Františkovo zasnúbenie s „dámou Chudoba!“ Za prvého novica prihlásil sa mu Messer Bernardo da Quintavalle. Najprv pošli do chrámu na sv. omšu. Po službách božích požiadal František kňaza o missál, nad ktorým spraviac znak kríža, otvoril do tretice. Prvý raz trafili na slová Pána mládencovi, žiadajúcemu úpravu k spaseniu. Tam stálo: „Chceš-li byť dokonalý, choď a odpredaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a nasleduj mňa“.

Biskup Hugolin navrhoval aký-taký finančný základ rádu. František odklonil. „Il tesoro della santissima poverta“ ostalo mu doživotne podkladom slobody, ktorého sa takrečeno úzkoprsne pridržiaval. V poslednej nemoci dal sa zobliecť, uložiť na zem, a predstavený musel ho znova ako novica priodiať habitom, ktorý považoval nie ako jeho majetok, ale za pôžičku; nie dľa práva, len z lásky; nie za svoje, čo by mohol druhému poručiť. A zomierajúceho tvár zažiarila detinno-nebeským plamom; fantázia ustúpila miesto skutočnosti; nahý nastúpil cestu k večnej slobode. S maľbou P.

Uvažujúc o renezancii, predstavia sa nám umelci, čerpajúci z gréckych žriediel, aby sa občerstvili život večne omlaďujúcou penou. Vracali sa k starým nie cieľom nápodobňovania, ale že vzkŕsla v nich myšlienka, že sa ich zmocnila túha osobného expresionizmu. Mali sa učiť nie čo myslieť, ale ako hovoriť. Ak jadrom, centrom diela Františkovho bolo prebudenie individuality, čo bolo potom prvým ovocím tohto prebúdzajúceho sa ducha v ľuďoch?

Radosť na všetky strany. „Allegrezza!“ - „Con grande allegrezza“ stalo sa kľúčom obnovy františkánskej. Medzi naukami brata Egidia nájdeme záhlavie „Capitolo del dispiacimento delle cose temporale“, - ale keď sa mu lepšie prizreme, nájdeme všetky príkazy popretkávané podivnou, inštiktívnou a prirodzenou slasťou tohto pominuteľného sveta. V speve o Slnku splieta František nebeské so zemským v sakramentálnu jednotu, plnú nekalenej slasti. Čo verš, to nežne-vážne odhaľovanie a znázorňovanie prírody. Sestra Voda je užitočná, skromná, drahocenná a čistá. Brat Oheň je milý a príjemný, silný a udatný.

Pôvabné legendy o kázni vtáčkom, o skrotení „brata“ vlka sú napospol dôkazmi novej účinlivosti životnej, ktorá vzrástla z neobmedzenej slobody a bezhraničnej radosti sv. Františka. Umierajúc prosí František ktoréhosi brata, aby mu zahral niečo na fujare. A vždy jarý brat Juniper bavieval sa s deťmi na hojkánke, len aby ho ľudia nedržali za nábožného. Františka sprevádzala hudba anjelov na jeho poslednej ceste do večnosti. Bonaventura spomína istého Ondreja da Pisa, ktorý hrával na husle „vysoko a čisto, sladko a nežne, úchvatne nad všetko pochopenie.“ Druhý, Fra Via de Lucques, mal zasa pôvabný hlas, tak že keď začal spievať, slávik, drozd zamĺkol v krovine; keď.

Predo mnou anglický odtisk diela sv. Bonaventuru „Meditation on the Life of Christ“, kde tento generálny minister rádu opisuje znázorňovanie Evanjelia skrze františkánov. Všetko útlo-nežné obrysy scén, ani k nejakej mysticko-čudesnej hre. V betlehemskej maštáľke nesnádze Jozefa, sediaceho opodiaľ; nad jasličkami zasa Syna človeka dychom ohrievajúce stádo. Evanjelistovia toho nespomínajú. Deje Poslednej večere sú skôr inšpirované ako výbájené, a lúčenie Krista so svojou Matičkou priamo ohromujúce. Naša starobylá a úchvatná „Proč Maria, proč ty tak nariekaš?“ musela mať toto dielo skrze našich františkánov za podklad. Tu vysiela Maria Jána k zadováženiu zvestí o Ježišovi, tu ju zas tento oboznamuje o osude Majstra, - napospol jobovské chýry. Rád Menších bratov zunel spevom.

Ako mu bývali trubadúri inšpiráciou v mladosti, tak sa v mužskom veku stal nielen náš „gonfaloniere“ Najvyššieho okázalým pevcom, ale aj jeho duchovní synovia. Celano na pr. Výtvarné umenie spočívalo ešte vždy v svojich vošteno-zlatoskvúcich rubášoch. Razom ovial mrtvolu vánok obnovy. Deje Evanjelia ožívajú nielen kázaním a spevom, ale aj zpod štetca Menších ...

Tri, roky pred svojou smrťou ustanovil František Antona Paduanského za profesora teologie v Bologni, a telo Františka ešte ani práchniveť nepočulo, keď Menší bratia v Oxforde, Paríži, Toulouse a i. už boli otvorili katedry prírodných vied, filozofie a bohovedy. Prostriedkom 13. stor. preslávil sa zas Alexander z Hales svojou Summou Aristotelesa a Roger Bacon svojimi výzkumnými a fyzikálnymi vedomosťami. Krátko po ňom odobral sa na večnosť Doctor Subtilis, Duns Scotus. Mimo týchto Arnolfo di Cambio bol známy svojimi stavbami, Cimabue zasa svojou Madonnou.

Ozvena výkriku „Ja som ja“ Sudermannovej Magdy akoby sa vracala storočiami zpiatky ku svojmu vzniku, do dmúcej sa hrude syna Pietra Bernardone.

Strašné kultúrne pomery, panujúce dnes v Mexiku, si nik neželá. S hrúzou sme spomínali už v škole prenasledovanie kresťanov za prvých storočí kresťanstva, keď rimanskí ztroskotanci telesnej kultúry nemravnou besnotou sa vyrútili na bezbranné voje náboženských predchodcov našich, aby znemožnili večnú kultúru Kristovu. Preto prichodí nám čudovať sa, že po toľkých storočiach slávneho postupu kresťanskej kultúry sa najde politický hmyz, ktorý sa dá do zákerníckeho zožierania sviežeho komplexu Cirkvi katolíckej.

Nekážeme evanjelium samým sebe... Myslíme si, že stačí, keď naše katolíctvo pozostáva iba z niekoľko riadkov v matrike, z postávania tu i tam pri zadných dverách kostola v limonádovej nedeľňajšej nálade, alebo z niekoľko zbožných zvykov; nie sme si ešte toho vedomí, že viera je život, a to život cez celý deň, život cez celú noc, že viera je človek, celý človek s telom a dušou, každou myšlienkou...

Nekážeme evanjelium druhým... Nekážeme evanjelium v štátnom živote ... Myslíme si, že štát je akýmsi núteným pojmom mimo nás, ktorému sa musíme koriť bezpodmienečne a, jako absolutnému pánovi, pretrpieť všetky jeho vrtochy, i keďby to stálo životy a mravné cennosti... Nevieme, že štátny život je iba uskutočnením rôznych myšlienok pomocou organizovaného úradníctva a brachiálnej moci podľa právnych foriem. Z toho však nasleduje, že najhlúpejšie heslo na svete je, že náboženstvo nepatrí do politiky!

Tabuľka: Dary Ducha Svätého

tags: #kardinál #Šala #denne #menu

Populárne príspevky:

• Recepty pre keramickú rajnicu
• Rebríček jedál slovenskej kuchyne
• Tradičný recept na celestínske rezance
• Apollo Majcichov - Rozvoz a Kultúra
• Recept na slaný koláč