Chlapec objavil dinosaurie vajce: Unikátny nález starý 65 miliónov rokov

Na východnom brehu mosta Dongjiang sa malému Zhangovi Yangzhemu podaril neobyčajný objav - našiel dinosaurie vajcia staré 65 miliónov rokov. Tento nález podnietil úvahy o paleontológii, výskume dinosaurov a vlastníctve fosílií.

Keď sa chlapec priblížil, zistil, že predmety sa nepodobajú na orechy, ale sú väčšie. „Najskôr som si myslel, že je to cementová guľa. Neskôr som poprosil mamu, aby sa na to pozrela tiež a napadlo mi, že to vyzerá ako škrupina dinosaurieho vajca. Tieto znalosti som sa naučil v knihách a v škole, videl som to v múzeách. Rôzne druhy dinosaurích vajec majú rozličné tvary,“ hovorí malý objaviteľ.

Podľa chlapcovej matky škola pravidelne vzdeláva študentov o dinosauroch a učí ich, že ak v prírode nájdu vajcia dinosaura, majú privolať rodičov alebo políciu a odovzdať vzácny nález štátu. Chlapcova mama zavolala policajtov, ktorí spoločne s archeológmi z múzea potvrdili, že ide o fosílie dinosaurích vajec.

Paleontológia na prelome 19. a 20. storočia sa na dinosaury pozerala ako na nejaké predpotopné príšery, ktoré jednoducho museli vyhynúť, lebo boli na život príliš hlúpe. Preto sa zobrazovali neadekvátnym spôsobom, teda ako také hromotĺcke tvory, ktoré sa ledva presúvali a ledva prežívali. Táto paradigma sa zmenila, dnes vieme, že tie tvory žili aktívnym spôsobom, a náš pohľad na nich sa zmenil.

Vedecké technológie sa rýchlo vyvíjajú a dnes vieme z kostí zistiť oveľa viac než pred pár rokmi. Samozrejme, a neplatí to len pre dinosaury, ale pre kosti všeobecne. Ak chceme, aby po nás niečo zostalo aj pre budúce generácie, a vieme, že vedecké metódy sa vyvíjajú, tak je potrebné fosílny materiál uschovať tak, aby bol dostupný na ďalšie štúdium.

V súčasnosti platí možno ešte viac, že takmer každý nový nález je novým druhom. Keď hovoríme o tom, ako ich vieme „poskladať“, väčšinou ide o výsledky porovnávacej anatómie a morfológie. Veda je kumulatívna, čiže to, čo sme objavili, nám zostáva a za tie roky máme obrovské množstvo nálezov. Súvisia aj s druhmi, ktoré žijú dodnes. Všetky organizmy na planéte sú totiž do nejakej miery príbuzné.

Dinosaury sú stavovce podobne ako povedzme ľudia, takže presne vieme, že každý dinosaurus mal štyri končatiny, stehnovú kosť, ramennú kosť a tak ďalej. Z tej porovnávacej anatómie a morfológie vieme aj to, akým spôsobom sa zrejme upínali ich svaly alebo v akej konštelácii boli ich orgány.

Pri vyhodnocovaní dát pracujem bežne s počítačmi ako takmer každý bežný smrteľník, ale, samozrejme, ide aj o prácu v teréne a laboratóriu. Keď sa nájde kostra nejakého dinosaura, čo zväčša vo výskume nasleduje, aby sa z nálezu zachovalo čo najviac autentických dôkazov? Závisí od nálezových okolností, ktoré si treba zdokumentovať. Pokiaľ sa zdá, že kostra je kompletná a kosti sú v polohe, v akej boli za života zvieraťa, je dôležité, aby boli dobre zdokumentované. Práve preto, že z toho viete, ako na seba nasadajú. Ak je to inak, tak je zdokumentovanie nálezových okolností asi ešte dôležitejšie. Vďaka tomu totiž vieme spätne zrekonštruovať, čo sa so zvieraťom stalo po smrti.

Napríklad v prípade triceratopsa sa predpokladá, že tie dlhé rohy, ktoré mal na lebke, mohli byť aj výrazne dlhšie. Mohli mať totiž rohovinový obal a ten mohol mať aj úplne iný tvar, než aký si dnes predstavujeme. Aj my ľudia máme na telách časti, ktoré bežne nefosilizujú, ako nechty, chlpy či vlasy. V prípade dinosaurov poznáme zopár nálezov, ktoré sa zachovali za veľmi špecifických podmienok a majú zakonzervované aj tieto povrchové štruktúry ako perie či štetiny. Tie potom vieme priradiť aj druhom, ktoré sú im príbuzné.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že to závisí od počtu jedincov. Napríklad máme veľmi veľa kostrových pozostatkov triceratopsa. Ale ak sa rozprávame o rastových štádiách, tak napríklad u protoceratopsa, čo je starší príbuzný triceratopsa, len bez rohov na lebke, tak toho poznáme od vajíčok cez nevyliahnuté mláďatá, vyliahnuté mláďatá až po dospelé jedince. Dokonca tam rozoznávame aj pohlavný dimorfizmus, čiže samice a samcov.

Európa je starý kontinent, takže tu prebieha veľmi dlhý výskum a zároveň mohli byť mnohé nálezy zničené. Ale treba si tiež uvedomiť, že Európa v čase dinosaurov tvorila len taký malý výbežok ich sveta. V období ich najväčšieho rozvoja, čiže počas neskorej jury a kriedy, si môžeme predstavovať oblasť, ktorú by sme dnes nazvali Európou, ako súbor súostroví a polostrovov. To je prostredie, ktoré nebolo úplne vhodné na evolúciu tých najväčších a z dnešného pohľadu najzaujímavejších foriem dinosaurov. To, že v Európe sme boli takou ostrovnou záležitosťou, nahrávalo skôr trpasličím druhom dinosaurov, ktoré zase nenájdete napríklad v Severnej Amerike.

Na Slovensku sa zatiaľ žiadne kosti dinosaura nenašli, ale predpokladám, že žili aj na tomto území. To, že sme ich ešte nenašli, neznamená, že tu určite nie sú. Zatiaľ máme len niekoľko dinosaurích stôp z hornín triasového veku vo Vysokých Tatrách. Ide najmä o to, že horniny z obdobia dinosaurov, ktoré sa v súčasnosti na Slovensku nachádzajú, sú skôr z morského prostredia. To znamená, že ak by sme našli nejakého dinosaura, bol by to pravdepodobne jedinec, ktorý sa utopil. Ďalšia vec je, že na Slovensku sa tomu zatiaľ nevenovala nejaká veľká pozornosť.

Stopy sa našli sa v roku 1976 vo Vysokých Tatrách na Červenom úplaze. Ide o niekoľko stôp, ktoré patrili dinosaurovi vo veľkosti 5-6 metrov; a rekonštrukciu toho, ako približne mohlo také zviera vyzerať v životnej veľkosti, si môžete pozrieť v Prírodovednom múzeu Slovenského národného múzea v Bratislave. Tieto stopy sú triasového veku, takže majú niečo vyše dvesto miliónov rokov. Čiže ak chceme na Slovensku hľadať niečo podobné, potrebujeme sa pohybovať v horninách starých 150 až 200 miliónov rokov. Na to potrebujeme ísť do oblastí, kde tieto horniny vystupujú na povrch.

Venujete sa aj legislatívnym záležitostiam týkajúcim sa vlastníctva a prevozu dinosaurích fosílií. Môže sa zdať, že dinosaury sú niečo špeciálne, ale v podstate je to len nejaká čerešnička na veľkej torte paleontologických nálezov. Čiže asi by som sa pýtal, či vôbec nejaký nález fosílii patrí do súkromných rúk. V minulosti boli fosílie predmetom obchodu, koniec koncov tak ako všetko. Otázka podľa mňa stojí skôr tak, že čo z tých nálezov zostane pre budúce generácie. Napríklad, či majiteľ ten materiál sprístupní vedeckému štúdiu alebo po svojej smrti umožní jeho presun do verejnej zbierky. Ak áno, tak to je super.

To je ťažká otázka, lebo neexistuje žiadna databáza, v ktorej by boli všetky údaje. Takisto keď máte nelegálnu súkromnú zbierku, pretože v niektorých krajinách je vlastníctvo fosílií zakázané. Takže tie dáta zverejňovať nebudete. Ale napríklad čo sa týka druhu Tyrannosaurus rex, tak nedávno vyšla štúdia v časopise Palaeontologia Electronica, ktorá to štatisticky vyhodnocovala. Áno, pretože z tých 71 kostrových pozostatkov, ktoré sú v súkromných rukách, patrí približne dvadsať percent mladým jedincom. No a keď chcete zrekonštruovať, ako nejaké zviera rástlo a žilo, tak vám to nepovie jedna ani desať fosílií. Potrebujete ich čo najviac z rôznych vekových štádií.

Napríklad všetky kusy vzácneho rodu Archaeopteryx, ktoré sa našli v Nemecku, boli na pozemkoch, ktoré niekomu patrili. Teda všetky boli v súkromných rukách, až kým ich neodkúpilo nejaké múzeum alebo iný súkromník. Avšak v súčasnosti už platí embargo na vývoz tohto druhu mimo Európy, takže je to pekný príklad toho, ako sa legislatíva mení v závislosti od zmeny vzťahu spoločnosti k fosíliám.

Fosílie ako také sú chránené iba v dvoch prípadoch. Ak ich nájdem na chránenom území, tak ich jednoducho nemôžem zbierať už z princípu lokality, lebo tam platí zákon o ochrane prírody a takzvaný lesný zákon. Ďalšia vec je zoznam chránených fosílií, ktorý obsahuje druhy opísané na Slovensku. Čiže keď nájdem nejakú fosíliu a neviem, či ide o vzácny druh, čo by som mala robiť? Koho sa môžem spýtať, či si ju môžem nechať, a ak nie, kam ju mám odovzdať? Vlastniť fosílie ako také nie je nelegálne, takže si ju môžete nechať. Ale ak máte pochybnosti, či fosília nie je chránená, tak môžete kontaktovať vedeckých pracovníkov Slovenskej akadémie vied alebo paleontológov na vysokých školách, napríklad na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Napríklad v prípade tých tyranosaurov je viac ako polovica jedincov, o ktorých vieme, nedostupná. Ak sa majiteľ rozhodne, že to nesprístupní, je to jeho právo a nič s tým človek neurobí. V prípade naozaj veľkých aukcií, ktoré presahujú milióny dolárov a veľmi slávnych nálezov, akými boli napríklad tyranosaury Sue a Stan či Triceratops Big John, ide veľakrát o kupcov, ktorí chcú toho dinosaura použiť aj ako svoje PR a spropagovať tým svoje meno. Takže ho sami od seba často zapožičajú nejakému múzeu na nejaký čas na vystavenie či výskum.

Je to možno trochu kontroverzné, ale myslím, že práve v dnešnej dobe je dôležité, aby si ľudia zo všetkých možných odvetví uvedomovali, že existujú fosílie, že niečo ako evolúcia prebehlo a že tieto fosílie majú nejakú hodnotu, ktorá spočíva v poznatkoch. Takže nie som proti tomu, aby takéto kostry putovali aj do obchodných centier. Závisí od toho, ako sú nakonzervované, pospájané a ako je celý exponát ochránený. Verím, že v tomto konkrétnom prípade si na to dali veľký pozor.

Neviem, ako bol prenesený konkrétne tento, ale zväčša je to asi nejakou kontajnerovou loďou a s veľkými bezpečnostnými opatreniami. Treba zabezpečiť, aby sa tie kosti počas cesty nejako nepoškodili, a takáto preprava býva logisticky veľmi náročná a drahá. V prípade tých veľkých dinosaurov môže len lebka vážiť aj dvesto kilogramov.

Áno, môžem byť oklamaný a kúpiť si podvrh, ale meritum veci je, či je to vôbec legálne. To opäť závisí od legislatívy konkrétnych krajín. Keď ste spomenuli oviraptora, tak jeho nálezy pochádzajú predovšetkým z Mongolska a odtiaľ je vývoz dinosaurích fosílií nelegálny, pokiaľ nejde povedzme o výnimku na výskum. Nanešťastie neexistuje žiaden medzinárodný legislatívny rámec, ktorý by podmienky vývozu dinosaurích skamenelín nejako zjednotil.

Ale myslím, že je to najmä nejaký prejav bohatstva a prestíže, ako to niekedy býva aj pri tých vzácnych obrazoch. Samozrejme, sú zberatelia, ktorí nechcú fosílie ani obrazy preto, že sú vzácne, ale preto, že ich naozaj zaujímajú. Napríklad sú zberatelia, ktorí ak nájdu niečo naozaj cenné, nemajú problém takúto fosíliu darovať m...

Jeho mama Li Xiaofang pre médiá povedala, že jej syn je tretiakom na základnej škole a vo voľnom čase rád číta knihy o dinosauroch.

Tabuľka: Porovnanie nálezov vo verejných a súkromných zbierkach

Vďaka tomuto objavu sa opäť potvrdilo, aké dôležité je vzdelávanie detí o prírode a histórii, a ako aj malý chlapec môže prispieť k veľkým objavom.

tags: #chlapec #našiel #dinosaurie #vajce #nález

Populárne príspevky:

• Sladká pochúťka z tekvice
• Jednoduché recepty
• Príprava bravčovej panenky
• Historický kontext Husovej smrti
• Recepty z lístkového cesta