Výslovnosť slova "chlieb" ako prostriedok na rozpoznávanie národnosti

"Povedz paljanycja!" kričí chlapec a beží za neznámym mužom na sídlisku. Ukrajinský názov pre tradičný chlieb z droždia sa od začiatku vojny stal výrazom, ktorý umožňuje odlíšiť "svojich" od "cudzích".

Výraz používajú nielen „detské hliadky“, ktorých je v poslednom čase v uliciach veľa, ale aj armáda. Kyjevský jazykovedný ústav rovno označuje výraz „paljanycja“ za heslo. Ako je to možné? Či sa nemožno naučiť správnu výslovnosť? Predsa sa ľudia učia cudzie jazyky!

Prečo je výslovnosť taká dôležitá?

Prievan náhle buchne dverami izby, v ktorej spí nemluvňa. Dieťa sa vo sne pohne. Počulo buchnutie. Ale nie tak, ako ho počujeme my. Počulo ho opakovane, možno niekoľkokrát. Pretože keď hovoríme k nemluvňati, počuje náš hlas a jeho ozvenu od okolitých stien, tak ako počujeme hlásenie o príchode vlakov na vlakovej stanici.

Prečo je to tak? Dieťa počuje všetko, čo možno počuť. Ale my jedine to, čo pokladáme za dôležité. Zvukové vlny vznikajúce pri buchnutí dverami sa odrážajú od stien a „vchádzajú“ do našich uší a odtiaľ do mozgu. Ale mozog si opakujúce sa podnety nevšíma, pokladá ich za nedôležité a menej výrazné kópie originálu. Jedine, že by zvuk dorazil do mozgu po intervale dlhšom ako dvadsať sekúnd - potom by ho pokladal za nový originál.

Čo ešte ignoruje mozog? Veľmi často hluchne pri zvukoch jazyka odlišujúceho sa od materinskej reči. Sandra Trehubová z Torontskej univerzity viedla výskum skúmajúci, či štvormesačné nemluvňa anglickojazyčných rodičov je naďalej schopné rozoznať fonémy (základné prvky zvukového systému daného jazyka), ktoré sa v angličtine nevyskytujú. V jazykovom laboratóriu si objednala nahrávku dvoch českých fonémov. Keď ich počúvala na páske, začala mať podozrenie, že došlo k chybe. Počula len jediný, stále sa opakujúci zvuk. Cítila sa v koncoch a bála sa, že výskum bude stratou času.

V každodennom živote nám schopnosť odlišovať dôležité od nedôležitých zachraňuje život a prinajmenšom nás chráni pred omylmi. Zbláznili by sme sa, keby sme počuli všetky bezvýznamné hluky, zdrvil by nás prebytok informácií. Ale platí niečo za niečo: po období, keď sme nemluvňatami, nenávratne strácame schopnosť rozlíšiť medzi niektorými fonémami.

Historické príklady rozpoznávania "svojich" od "cudzích"

História rozpoznania svojich od cudzích na základe jemných rozdielov vo výslovnosti siaha až do biblických čias. Kniha sudcov opisuje, ako Gileád dobyl na Efraimovi brody cez Jordán. Keď sa chceli utečenci dostať na druhú stranu, gileádski chceli, aby vyslovili „šiboleť“. Pokiaľ vyslovil „sibolet“, gileádski ho zabili.

Slovo paljanycja pre bochník okrúhleho chleba začalo po ruskej invázii na Ukrajinu slúžiť na odhaľovanie ruských diverzných skupín. Moderátorka ruskej televízie Olga Skabejevová, keď hovorila o tomto jazykovom teste, nielen vyslovila toto slovo naozaj po rusky, ale navyše dodala, že ide o výraz pre jahodu. Ale tá sa ukrajinsky povie „polunycja“, čo sa Rusom rovnako ťažko vyslovuje, asi ako Ukrzaliznycja, čo je názov ukrajinských železníc.

Podobných príkladov je v dejinách viac: Výraz ciciri (mačka v sicílskom dialekte) poslúžil obyvateľom ostrova na rozpoznanie francúzskych vojakov počas povstania v 13. storočí, zvanom sicílske vešpery. Prvým výrazom, ktoré za poľsko-nemeckých vojen slúžilo na rozpoznanie, nebolo meno a rodisko Grzegorza Brzenczyszczykiewicze z Chrzonszczyžewoszyc, ale soczewica (šošovka). Presnejšie: Soczewica, bicykel, miele aj mlyn.

Chlieb v slovenskom jazyku

Slovo "chlieb" má v slovenskom jazyku bohatú históriu a kultúrny význam. Používa sa v mnohých slovných spojeniach a frazeologizmoch.

bochník/krajec/pätka chleba - loaf/slice/heel of bread
biely/tmavý chlieb - white/brown bread
chlieb s maslom - bread and butter
lámanie chleba - (cirk.) fraction, (pren.) crucial/decisive moment, moment of truth
ražný chlieb - rye bread
svätojánsky chlieb - (vždyzelený stredomorský strom) carob, Saint John's bread
pšeničný chlieb - wheat bread
starý chleba - (obschnutý) stale bread
Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. - He who pays the piper calls the tune.

Dobrá Niva: Príklad vidieckej obce

Ešte v minulom storočí bola Dobrá Niva drevená obec, ale po požiari, ktorý v minulom storočí zničil takmer celú dedinu, začali obyvatelia stavať domy z kameňa, ktorého je v okolí dostatok a zliepali ho hlinou. Posledný drevený dom (u Bezekov) stál ešte po 2. svetovej vojne. Sedlové strechy pokrývali slamenými šúpikmi. V podstate išlo o typ potočnej obce. Najstaršia časť obce sa rozprestierala pod kostolným návrším okolo starej hradskej cesty a potoku Potôčok a druhá časť okolo potoka Neresnica.

Z týchto ulíc ešte popri poľných cestách vybiehali menšie a kratšie ulice. Dedina má teda v podstate dve časti: staršiu Veľkú stranu a mladšiu Malú stranu. Domy boli delené na prednú izbu (chižu), pitvor s čiernou kuchyňou (kútom s kochom), v ktorej bolo ohnisko na varenie na trojnožkách (trinfúzoch) a na kladenie do pece, ktorej vykurovacia časť bola v prednej izbe. Z pitvora sa vchádzalo do zadnej izby, ale voľakedy bola na tomto mieste komora (niekde i dnes), ďalej nasledovala ešte komora a maštale (staje), sieň (cielňa) na drevo a dom končil humnom (štálom) s holohumnicou a záčinom.

Dobrá Niva predstavuje jednoznačne cenný vidiecky historický súbor. Je v podstate typickým predstaviteľom pôvodne významného stredovekého vidieckeho urbanistického útvaru, ktorý síce vo svojom ďalšom vývoji stratil pôvodný význam zánikom obchodnej cesty údolím potokov Neresnice a Krupinice, ale zachoval si pôvodnú urbanisticko - architektonickú podstatu. Z týchto dôvodov Okresný úrad vo Zvolene dňa 24. 02. 1992 vyhlásil chránenú pamiatkovú zónu v obci Dobrá Niva.

Tradičný odev v Dobrej Nive

Odev Dobronivčanov je odevom podpolianskeho typu so znakmi hontianskymi i novohradskými. Súvisí to s polohou Dobrej Nivy, ktorá leží na rozhraní Zvolena, Hontu a Novohradu. Konkrétne zvykneme hovoriť o dobronivskom variante odevu podpolianskej oblasti.

Mužský odev tvorila košeľa, pôvodne "šťepená" alebo vyšitá vpredu prírodnou nevybielenou niťou. Výšivka bola i na golieri, manžetách a zberaných riasených častiach (rancach) rukáva pri manžetách i na pleciach. Ďalšou súčasťou oblečenia muža boli plátenné široké riasené nohavice "gafi", šité zo štyroch kusov plátna a dlhé po sáru čižmy. Na spodku boli rozstrapkané. Na gatách vpredu nikdy nesmela chýbať zástera zhotovená tou istou technikou i tou istou výšivkou zdobená ako gaty, ale len z jedného kusa plátna.

Ženský odev bol rozmanitejší. Najspodnejšiu časť odevu tvoril "rubáč", hore s činovaťovou "stánkou". Zvyčajne bola tkaná bielymi a červenými alebo i čiernymi prietkami. Spodná časť rubáča bola ušitá z dvoch dielov domáceho plátna a na bokoch boli všité "kľíňľ', a bol širší. Na hornú časť tela sa obliekalo oplecko s krátkymi naberanými prednými a zadnými dielmi, aby bolo vidieť stanku.

Dobronivské nárečie

Dobrá Niva má zvolenské nárečie s výraznými južnostredoslovenskými znakmi. Charakteristická je zmena ie na io a o pred obojperným u, napr. Prídavné mená stredného rodu majú tvary peknuo, cudzuo a v množnom čísle vo všetkých rodoch (okrem vzťahujúcich sa na životné podstatné mená mužského rodu) majú zakončenie ne -ie, napr.

Nárečie Dobrej Nivy sa vyznačuje výraznou mäkkosťou a spoluhlásky d, t, n, I sa dôsledne mäkčia vždy, ak za nimi nasleduje e, i. Kvôli druhotnému mäkčeniu je dodnes bežná výslovnosť: moťika, ti si Martin opiťí, žeňi, voľi, kriťika, slaňí.

Pečenie chleba v Dobrej Nive

No, to museli zmo si spravit cesto. Ak sä piakól chleba, ta zmo tak oterhli cesto a to cestiaško zmo dali do také mištóški, no, abi vikislo, kim sä zas druhia bude piac (to muselo but takia vikisnúťia dlukši).

No a prinesli zmo si korito do kuchini, abi bulo f teplom v zime. No a vonku zmo si preosäli; to sä peklo z desät kiloch múki. Múku zmo si osäli, potom tak sä nabok dala a lem telo zmo rozrobeli, abi vikislo to cestiaško, za korunu drožde sä dávali, no a to sä zamiaselo. A grúle ešte! Edon lebo dva ťia tlašäki, viate? Ta aj grúle zmo dávali do toho chlebu, abi búl lepší, mäkší, bo to sä peklo na tížden.

Za ednú hodinu vikislo a zmo mali takia slamäniški zo slami - to robeli cigáne nám, to zmo si už každí kupovali - a ťia servítki, to sä volali váläniški - to zmo si už natkali - ťia zmo pokládli do tich slamäniškoch a posipalo sä z múkó. Muselo sä naklás drevo. Drevo muselo but bukovo, šistia. Nám fše povedali staria ženi: Musí but takia, ako šängel na dachu, suchia!

No a nakládli zmo a to sä roshräbalo (z ohräblom) tot ohen po peci, ťia uhlíki, abi to sä vihräla pec. A už ak bula pec vikúrená, no, zmo viváläli (v múke) a do tich slamäniškoch tot chleba (pokládli). A už ak zmo videli, že už pec je dobrá, zmo ťia uhlíki vihräbali napredok, tu, gu dvercom, a zmo posádzäli ťia chlebíki. No, štiri chlebi sä zmesteli, ta sä štiri pekli. To nám vistašelo na calí tížden! Za póldruhé hodini sä piakól.

A ešte zmo pekli posúchi s tím chlebom. To zmo vareli lekváre, no, slivkovia, bo dakodi buli velé slivki, bistrickia. Ta to sä v jäsian vareli ťia lekváre. Hruški sä sušeli, jabuká, šušianki, to sä zomlelo, no a do tich posúchoch. Ta to bulo dobria. Kod koseli chlapi, ta to nesli zmo aj do polä ťia posúchi a kávu bialú lebo mliako sä rozmútelo, sädnúťia, zo smetanó, no a to sä noselo, kod sä chleba piakól, na polo.

tags: #chleba #výslovnosť