Kanibalizmus z pohľadu psychológie, histórie a kultúry

Snáď nič nevyvoláva takú fascináciu a odpor zároveň, ako ľudský kanibalizmus. História pojedania ľudí inými ľuďmi je veľmi dlhá a bohatá. Hoci sa v našich predstavách spája kanibalizmus so zvykmi a rituálmi vzdialených primitívnych kmeňov, boli z neho obviňovaní aj raní kresťania. Zdá sa, že kanibalizmus existoval/existuje na celom svete, pričom takmer každá časť tela mala svoj účel.

Antropológovia používali k popisu kanibalistických zvykov výraz antropofagia (anthropos - človek, phagein - jesť), ale známejším a jednoduchším slovom je kanibalizmus. Všeobecne sa pod pojmom kanibalizmus rozumie konzumovanie jedincov toho istého druhu navzájom. Kanibalizmus totiž nie je iba ľudskou záležitosťou, nezriedka sa s ním stretávame aj v živočíšnej ríši. Spomeňme napríklad pavúčiu čiernu vdovu či modlivku, ktoré po párení zožerú samčeka. Alebo šimpanzy či levy napádajúce mláďatá vlastného druhu. Kým u zvierat takéto správanie tolerujeme, v ľudskej spoločnosti sa stretáva s odporom a hlbokým odsúdením.

Napriek tomu, že v takzvanom civilizovanom svete sa považuje za zvrátenosť, jeho presná definícia nejestvuje ani v psychológii, ani v kriminalistike.

Hlboký ponor do ľudského kanibalizmu

Motivácie ku kanibalizmu

O kanibalizme môžeme pritom hovoriť v niekoľkých kategóriách:

Kanibalizmus z nedostatku: Poznáme viacero prípadov, keď bolo jedenie ľudského mäsa jedinou možnosťou prežitia. Dialo sa tak najmä v extrémnych podmienkach - napríklad pri obliehaní Leningradu počas druhej svetovej vojny, počas veľkého hladomoru na Ukrajine v tridsiatych rokoch minulého storočia či počas občianskej vojny v Číne.
Obradný kanibalizmus: Traduje sa, že konzument chce pri obradoch prostredníctvom mŕtveho získať jeho silu alebo schopnosti.
Duševná choroba či úchylka, niekedy aj so sexuálnym podtextom: Kanibali a často aj ich dobrovoľné obete trpia poruchami osobnosti a prostredníctvom takéhoto aktu si kompenzujú vlastné zlyhania.

„Vo viacerých kultúrach zostáva jedenie ľudského mäsa rituálnou záležitosťou, najmä ak ide o nepriateľov,“ hovorí Ashcroft. „Ide o získanie sily, ale aj absolútnej kontroly. Zjednodušene povedané, o to sa snažia aj sériovívrahovia, ktorí sa dali na dráhu kanibalov. Skúsme pátrať po tom, kde sa zobrala veta - Mám ťa tak rád, že by som ťa zjedol. Opäť sme pri kontrole nad inými ľuďmi, ktorá nám prináša potešenie. Samozrejme tým nechcem tvrdiť, že keď vám to niekto povie, mali by ste sa mať špeciálne na pozore.

Kanibalom sa však môže stať ktokoľvek z nás.

Rozšírenie kanibalizmu vo svete

Historické a kultúrne príklady kanibalizmu

A aj keď kanibalov v Novom svete odsudzovali ako divochov, Európania bežne konzumovali ľudské časti ako súčasť liečby. Napríklad Paracelsus, lekár zo 16. storočia, veril, že krv je zdravá na pitie. Hoci pitie čerstvej krvi nebolo bežné, ľudia, ktorí si nemohli dovoliť lekárenské výrobky, stáli pri popravách a katovi platili malý poplatok za pohár čerstvej krvi od odsúdených. V Anglicku v 17. storočí sa prach zo spálených ľudských pozostatkov bežne používal pri liečbe epilepsie a bolesti žalúdka.

Jedenie tela nepriateľa bolo možno posledným aktom pomsty. Mŕtvola, po poprave, pitvaná pre budúce použitie.

O ostrovoch v Karibiku sa tiež predpokladalo, že pojedali svojich nepriateľov a Európania používali tvrdenia o kanibalizme na ospravedlnenie vraždy a zotročovania mnohých pôvodných obyvateľov.

Príklady kmeňov a skupín praktizujúcich kanibalizmus:

Kmeň Chimbu, ktorý žije v odľahlej horskej oblasti Papuy-Novej Guiney.
O kmeni Fore v Papua-Nová Guinea bolo známe, že jedli telá svojich zosnulých. Táto prax sa považovala za prejav lásky a rešpektu, ktorý zabraňuje hnitiu mŕtvol alebo ich požieraniu hmyzom. Praktizovanie kanibalizmu tu viedlo k rozšíreniu smrteľnej mozgovej choroby nazývanej kuru, ktorá spôsobila v skupine ničivú epidémiu. Ale nie všetci členovia kmeňa zomreli - niektorí z nich nesú gén, ktorý chráni pred kuru a inými chorobami.
Obyvatelia Wari v Brazílii praktizovali kanibalizmus svojich vojnových nepriateľov a svojich vlastných mŕtvych. Jedenie nepriateľov bol ich spôsob, ako prejaviť nenávisť a hnev.
Aghori tvoria malú skupinu extrémistov, ktorí žijú vo Varanasi v Indii a uctievajú hinduistické božstvo Šivu. Aghori veria, že nie je rozdiel medzi čistým a nečistým, a zapájajú sa do mnohých obskúrnych praktík, ako je meditácia nad mŕtvolami a výroba misiek z ľudských lebiek.
Národ Batak zo Sumatry údajne predával ľudské mäso na trhoch a v Číne sa jedlá z ľudí kedysi považovali za luxus. Počas dynastie Yuan (13. - 14. storočie) bolo známe, že „detské mäso bolo chuťovo najlepšie jedlo zo všetkých“.

Napriek tomu, že je kanibalizmus pomerne rozšírený, sa táto prax nakoniec stala tabu.

Prípady kanibalizmu prežitia:

Franklinova expedícia z 19. storočia odsúdená na zánik, ktorej cieľom bolo objaviť námornú cestu cez kanadskú Arktídu.
"Donner party": V roku 1846 odišlo 87 pionierov pod vedením Georga Donnera z Independence v štáte Missouri do Kalifornie. V decembri ich uväznil hustý sneh v pohorí Sierra Nevada. Tvárou v tvár hladovaniu sa ľudia nakoniec uchýlili ku kanibalizmu.
Havária lietadla v Andách v roku 1972.

Kanibalizmus v kriminológii

Vraždy sa môžu páchať z tých najrozličnejších dôvodov - z chladnokrvnej vypočítavosti, na odstránenie nepohodlného svedka, z mafiánskej odplaty či zo zúfalstva. Psychiatrovi a publicistovi Cyrilovi Höschlovi sa zdá, že v kysackom prípade boli vraždy iba prostriedkom na získanie ľudského mäsa. Ako zdôrazňuje, jedenie mäsa príslušníkov rovnakého druhu je v prírode pomerne rozšírené.

V prípade vraha z Kysaku mohlo podľa neho ísť aj o istú formu sadizmu. „Ide o odchýlku v spôsobe sexuálneho ukájania - tzv. parafíliu, pri ktorej človek preferuje utrpenie, pokorenie a zničenie obeti. Takéto správanie sa spravidla končí vraždou, ktorá bola niekoľkokrát dokonca zaznamenaná v priamom prenose v pornografických filmoch. Na kanibalizmus sa dá pozerať ako na istý variant tejto odchýlky, môže ísť o agresívnu, absurdnú formu prejavu absolútneho pokorenia niekoho,“ hovorí.

Vrah Armin Meiwes (vľavo). V marci 2001 Meiwes bodol Bernda Brandesa (vpravo) do srdca a vyprážal ho na panvici. Fotografie páchateľa, obete a miesta činu.

Varovné signály

„Varovnými signálmi sú vždy agresia, nespavosť, nadmerné užívanie alkoholu, deviantné myšlienky či predchádzajúce pokusy o nejaký deviantný alebo kriminálny čin. K tomu pristupuje určitá rigidita, nepružnosť a odmeranosť osobnosti, naliehavosť či výrazný pocit menejcennosti a ukrivdenosti sprevádzaný odporom k druhým ľudom. Ako rizikový faktor sa ukazuje aj spôsobená dopravná nehoda.

Prehľad krajín s najrozšírenejším kanibalizmom

Fidži

Na ostrovoch Fidži nie je kanibalizmus občasnou, ale stálou praxou; nie je určitým druhom pomsty, ale vyplýva z toho, že sa dáva absolútna prednosť ľudskému mäsu pred ostatným jedlom. Aby bol uspokojený tento neprirodzený sklon, vedú vojny, vraždia, kradnú z hrobov, pričom fidžijci vykrádajú hroby svojich zomrelých detí…

Na Fidži je kanibalizmus základná zložka sociálnej štruktúry. Je to akási cnosť, ktorú si obyvatelia pestujú. Kanibalizmus je súčasť náboženstva Fidžijcov, ktorí však nachádzajú potešenie z jedenia ľudského mäsa už len kvôli mäsu samotnému. Zdá sa, že vášne ľudí počas hrôzostrašných rituálov sú podnecované diabolskou divokosťou.

Sklon ku kanibalizmu u nich existuje v najsurovejších formách. Fidžijci nejedia ľudské mäso kvôli pomste, alebo z donútenia, ale z vlastnej vôle. Obyvatelia z oblasti Thakanndrove unášajú mužov, ženy a deti a svoj hlad ukájajú aj mŕtvolami, ktoré si vyzdvihujú z hrobov. Dokonca jedia aj niekoľko týždňov staré mŕtvoly, ktoré umyjú v mori a potom upečú. Ženskému mäsu dávajú prednosť pred mužským a pri dostatočných zásobách nejedia hlavy. Kosti sa nepochovávajú, ale voľne rozhadzujú, podobne ako zvieracie kosti. Z menších kostí sa robia ihlice.

Nová Guinea

Druhý najväčší ostrov sveta. Guinea patrí medzi čierne ostrovy Melanézie - čierne, kvôli tmavej koži obyvateľov, avšak čierne aj kvôli najbrutálnejšiemu kanibalizmu v tých najkrutejších formách. Dominantným motívom je pomsta. Medzi ďalšie motívy patrí prenos informácií z mŕtvych na živých, zabránenie akejkoľvek forme posmrtného života obete, vrátane možnosti prenasledovania tých, ktorí ju zabili.

Mŕtvoly dospelých mužov boli priviazané za ruky a za nohy k tyči, tvárou dole. Ak išlo o dieťa, bola jedna jeho ruka priviazaná k jednej nohe a bojovník ho mal prehodené cez rameno tak ako malého klokana. S končatinami sa manipulovalo strašným spôsobom. Kĺby na členkoch boli preseknuté, ale Achillova šľacha bola neporušená. Kosti z nohy boli vyrezané a bola odstránená panvová kosť. Zadná strana stehna bola čistým spôsobom odrezaná. Noha bez kostí bola opatrne obtočená okolo meter dlhej tyče. Takto bolo možné niesť mäso pohodlne na chrbte.

Za najchutnejšie mäso považovali Guinejci jazyk, ruky, chodidlá, prsia a mozog, ktorý z variacej sa lebky vyberali tylovým otvorom (foramen magnum). O ľudskom mäse hovorili domorodci, že chutí ako hovädzie, avšak ľudské má jemnejšiu príchuť a nikdy nevytvára pocit prejedenosti.

Melanézia

Osemsto kilometrov od severovýchodného pobrežia Novej Guinei je reťaz veľkých a malých ostrovov, často predelených len malými zálivmi. Encyklopédia z roku 1951 tvrdila, že obyvatelia Nových Hebríd sú doposiaľ kanibalovia. Keďže tieto ostrovy ležia medzi Novou Guineou a Fidži je preto táto tradícia neprekvapujúca. Aj tu sa teda stretávame s pomstou ako dôvodom kanibalizmu. Je tu aj ďalší dôvod, a to samotná chuť ľudského mäsa...

tags: #kanibalizmus #psychológia