Čo nazývali kresťania lámanie chleba

Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvale zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej Neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.

Samotný výraz eucharistia znamená ďakovanie. Na začiatku eucharistickej modlitby vyzýva kňaz ku vzdávaniu vďaky slovami: vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu! A potom si spomína na všetky veci, ktoré Boh pre nás ľudí urobil a vzdáva mu za ne vďaku.

Eucharistia sprítomňuje, teda robí prítomnou Kristovu obetu kríža. Eucharistia je teda pre nás stále jedinečnou možnosťou, ako sa stretnúť s tým živým chlebom - Kristom. To jedinečné stretnutie človeka s Bohom. Kiežby sme si to naozaj čo najviac uvedomovali do hĺbky.

Eucharistia úzko súvisí s kultom a so spiritualitou človeka. Posúva ho od sebectva k láske, aby tak ako Kristus - chlieb, každý sa stal chlebom pre druhého.

Svätý Pavol napísal: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?

Excelentný výklad k týmto slovám napísal svätý Augustín v svojich Vyznaniach: „Jediac ten istý chlieb sa stávame tým, čo jeme. Tento chlieb je pokrmom silných. Bežné pokrmy sú menej silné ako človek, a toto je aj ich cieľ: asimiluje ich organizmus. Ale tento pokrm je viac ako človek, je silnejší ako človek. Jeho cieľ je opačný: človek je asimilovaný Kristom. Teda keď človek ide na sväté prijímanie, to nielen on prijíma Krista, ale aj Pán Ježiš prijíma jeho. On je silnejší ako človek, preto ho asimiluje, aby sa stával ním. Má účasť na Kristovom chlebe, je údom jeho tela vďaka tomu, že s ním komunikuje. Eucharistické spoločenstvo znamená premenu nášho života. Kristus, ktorý nás prijíma do seba, uzdravuje naše zranené, sebecké ja, náš egoizmus.

Už Platón v 3. storočí pred Kristom napísal, že „veci kultu sa týkajú spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi. Ide pritom o starostlivosť, o uzdravenie lásky“.

Boh nie je od nás vzdialený, niekde v nedostupnom vesmíre. Príbytok si vybudoval medzi nami. Okrem osobného a individuálneho má Eucharistia aj silný sociálny náboj. Stolovanie bolo vždy obrazom sociálneho systému doby. Za vrchstolom bolo miesto pre hlavu rodiny, potom pre manželku, hostí a na konci boli deti. Keď priniesli upečeného veľkonočného baránka, prvý dostal ten, kto sedel za vrchstolom, čiže otec rodiny. Lepšie kúsky ako prednú lopatku alebo zadné stehno zas dostával ten, kto bol na čestnom mieste.

Prečo kresťania pri omšovej Pánovej večeri nepoužívajú baránka? Prečo Ježiš vzal chlieb, a nie baránka? Lebo zrušil sociálny systém vtedajšej doby. Keď sa delí chlieb, z ktoréhokoľvek konca sa odlomí, každý dostane rovnako kvalitný kúsok. Neexistuje v chlebe lepšia a horšia časť. Keď koluje čaša vína, tiež každý si upije z toho istého. Toto je nový zákon, nové ustanovenie, ktoré robí Ježiš. Používa chlieb a stolovanie na vyjadrenie vzájomnej lásky a rovnosti. Zároveň tým Ježiš zrušil dovtedajší náboženský kult. Náboženský kult je určitá procesia: cesta človeka smerom k Bohu. Napríklad v starovekom Ríme pripravili býka, ozdobili ho stužkami, viedli cez ulice, pri dverách chrámu odovzdali kňazom, ktorí ho obetovali. Nábožnosť sa tým skončila.

Keď bol svätý Pavol v Lystre a uzdravil chromého, poslucháči boli ním takí nadšení, že volali po lykaonsky: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe. A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať“ (Sk 14, 11. 13). Apoštolovi Pavlovi chceli vzdať úctu ako Bohu.

Ježiš mal inú predstavu: Boží kult sa vykoná vtedy, keď si ľudia sadnú okolo stola, vezmú chlieb a víno, budú sa nad nimi modliť a podávať si navzájom. Budú sa dívať na druhého, na jeho starosti, bolesti i radosti, budú mať záujem o druhého človeka. Niekto by mohol povedať: A kde je pri takom stolovaní Boh? Je v znaku chleba, ktorý sa láme a je v tvári blížneho.

Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). Naučili sme sa, že Bohu treba slúžiť. Lenže v Eucharistii Boh slúži nám, nie my jemu. Slúži tým, že nás posilňuje v schopnosti byť milujúcimi ľuďmi, v rozvíjaní ľudskosti. Vytvorili sme systém. Lenže Eucharistia ukazuje niečo iné: Ježiš umyl apoštolom nohy, aby dal príklad, ako ho nasledovať a slúžiť druhému (porov. Jn 13, 1 - 17). Záležalo mu na tom, aby človek bol viac človekom, aby bol ľudskejší. A kedy sme ľudskejší? Keď sa vieme darovať, obetovať, poslúžiť. Tým sa výrazne posunul charakter kultu. Do jeho štruktúry patrí aj dogma o transsubstanciácii, premenení chleba na telo Kristovo. Ale ducha Eucharistie si osvojíme, keď ju budeme prijímať ako pokrm, silu, pre službu lásky bratom. Toto je najväčší význam svätého prijímania, vtedy Kristus žije v nás. Nejde teda len o úžas a adoráciu voči tomu, ako je chlieb premenený, ale ako som premenený ja, ako ma posúva od sebectva k láske.

Hovorí sa vtip o bohatom arabskom šejkovi, ktorý ochorel a potreboval transfúziu krvi. Nik v okolí, okrem jedného Žida, takú krvnú skupinu nemal. Židovi sa ho uľútostilo a podstúpil transfúziu. Šejk mu z vďačnosti za uzdravenie daroval dom a auto. Prešiel rok a Arab znovu ochorel. Žid mu opäť daroval krv, ale za odmenu dostal len bonboniéru a fľašu vína. Nikomu z ľudí nie je cudzia orientácia na zisk. Ale potrebná je aj orientácia na láskavosť, milosrdenstvo, službu a obetu. Až potom je život v rovnováhe. V orientácii na zisk nikoho posilňovať netreba. V orientácii na službu a lásku je človek slabý. Zmyslom sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je ponuka zmeny orientácie tým, že budeme mať „kristovskú krv“.

Ak niekto pekne tancuje alebo výborne hrá na klavíri, povieme: má to v krvi! Keď by sme mali povedať o Ježišovi z Nazareta čo „mal v krvi“, správna odpoveď by znela: dobrotu a lásku. Mal čas sadnúť si k ľuďom pri studni, porozprávať sa s nimi, venovať sa chorým, klásť na nich ruky, ísť k smútiacim, alebo rozmnožiť chlieb pre zástup a vzkriesiť mŕtvych. Apoštoli o tom vydávajú svedectvo v jednotlivých príbehoch evanjelia, ktoré cez celý rok čítame. Láskavosť Ježiša z Nazareta, jeho dobrota, trpezlivosť s človekom, odpúšťanie hriešnikom, schopnosť ísť aj k mýtnikovi na hostinu, to všetko dokazuje, že k podstate jeho bytia patrí schopnosť milovať. Koncentrácia tejto lásky je v Eucharistii, v chlebe a vo víne, ktoré premenil na svoje telo a krv pri Poslednej večeri (porov. 1 Kor 11, 23 - 26). Keď aj po dvetisíc rokoch prijímame Krista v znaku chleba a vína, prosíme: Pane, pomôž nám, aby sme mali dobro a lásku v krvi! Lebo veľmi dobre poznáme našu náturu: lenivosť, pohodlnosť, pýchu, namyslenosť, ziskuchtivosť, pomstychtivosť a všelijaké túžby, ktoré v nás kolujú. Pritom potrebujeme mať v krvi dobro a lásku. Ľuďom, ktorí nás obťažujú, zvykneme povedať: piješ mi krv, alebo prestaň mi piť krv! Svojimi nárokmi z nás vyciciavajú životné sily a oberajú nás o radosť i pokoj duše.

Posledná večera Leonarda da Vinciho

Názvy Eucharistie

Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu. Slovo eucharistó znamená po grécky ďakujem (Lk 22,19;l Kor 11,14), podstatné meno eucharistia - ďakovanie.
Pánova večera lebo ide o večeru, ktorú Pán slávil so svojimi učeníkmi v predvečer svojho umučenia.
Lámanie chleba, pretože tento obrad, ktorý bol pri židovskom stolovaní obvyklý, použil aj Ježiš, keď pri Poslednej večeri požehnal a dával chlieb. Podľa toho ho učeníci spoznali aj po jeho zmŕtvychvstaní. Lámaním chleba nazývali svoje eucharistické zhromaždenia aj prví kresťania.
Eucharistické zhromaždenie (po gr.
Svätá a Božská liturgia, pretože celá cirkevná liturgia má svoj stred a najpresnejšie vyjadrenie v slávení tejto sviatosti. V rovnakom zmysle sa nazýva aj slávením svätých tajomstiev.
Najsvätejšia sviatosť, lebo je sviatosťou všetkých sviatostí.

Premena chleba a vína

Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Transsubstanciácia vyjadruje, že Kristus nevchádza do existujúceho chleba (ako hovoril Luther), ale že on na oltári v momente premenenia nahrádza chlieb svojim vlastným telom. Teda z pôvodného chleba už nezostáva nič. To, čo prijímame vo sv. prijímaní, teda nie je to, čo sme priniesli v obetných daroch na oltár. Kristovo telo vo chvíli premenenia berie na seba vonkajšiu podobu (spôsob) chleba. Matériou sviatosti je chlieb (pšeničná múka a voda bez akýchkoľvek iných prísad) v západnom obrade nekvasený, vo východnom kvasený a víno z plodu viniča, bez akýchkoľvek prídavkov cukru či konzervačných látok. Platnou matériou je aj hroznový mušt (nealkoholický) bez akýchkoľvek pridaných látok. Chlieb sa premieňa na Kristovo telo pri slovách premenenia, konkrétne na slovo: "toto je moje telo".

Kristus je prítomný v eucharistii a to v každej jednotlivej hostii, ako aj v častiach a to vždy celý. Rovnako je celý Kristus prítomný pod spôsobom vína. Táto prítomnosť celého Krista v každej čiastočke Eucharistie je prejavom jeho božskej všadeprítomnosti.

Pán Ježiš je prítomný v eucharistii od momentu premenenia až dovtedy, kým pretrváva spôsob chleba a vína. Táto telesná eucharistická prítomnosť zaniká tiež krátko po jeho požití vo sv.

Šokujúca realita Eucharistie

Obetný charakter svätej omše

Ľudia od vekov prinášali na znak vďaky a úcty Bohu rozličné obety. Väčšinou obetovali najvzácnejší podiel (prvotiny) z úrody či zo svojho stáda. Obeta sa prináša na zvláštnom zasvätenom mieste, ktoré sa nazýva oltár.

V Starom zákone boli prinášané obety nazvané krvavé a nekrvavé. Krvavé boli tie, pri ktorých sa obetovalo obetné zviera (baránok, kozľa, hrdlička, holub...). Kristus sa obetoval raz navždy na kríži. Táto obeta sa viac neopakuje. Je úplná a dostatočná na odčinenie hriechov celého sveta a zmierenie ľudstva s Bohom.

Svätá omša môže byť obetovaná na nejaký konkrétny úmysel, napr. za uzdravenie, obrátenie alebo spásu pre zosnulých a pod.

Eucharistia sprítomňuje, teda robí prítomnou Kristovu obetu kríža.

Prijímanie Eucharistie

Prijímateľom môže byť človek:

pokrstený;
ak ide o dieťa, má mať dostatočné vedomosti a dôkladnú prípravu. V prípade nebezpečenstva smrti - ak už vie rozlíšiť Kristovo telo od obyčajného pokrmu;
kto je v milosti posväcujúcej;
Eucharistiu môžeme prijímať 2x cez deň;
povinnosť prijať Eucharistiu aspoň raz v roku;
je potrebné dodržať hodinu pred sv. prijímaním.

Je vhodné, aby sa veriaci modlili v kostole, v ktorom je prítomný Pán Ježiš v eucharistii. Zvláštnou formou úcty k eucharistii je uctievanie Ježišovho Božského Srdca.

Príprava a úcta k Eucharistii: dochvíľnosť, pred svätou omšou pol hodiny modlitba sv. ruženca, min. Pri svätej omši nevyrušujem iných. Zapájam sa do modlitieb a spevov. Rád(a) poslúžim pri miništrovaní, čítaní, príprave obetných darov, speve...

„Lámať“: toto je ďalšie slovo, ktoré vysvetľuje zmysel toho „toto robte na moju pamiatku“. Ježiš sa rozlámal, láme sa pre nás. A žiada od nás, aby sme sa dávali, aby sme sa lámali pre druhých. Práve toto „lámanie chleba“ sa stalo ikonou, znamením rozpoznania Krista a kresťanov. Spomeňme si na Emauzy: rozpoznali ho „pri lámaní chleba“ (Lk 24,35). Spomeňme si na prvé spoločenstvo v Jeruzaleme: „Vytrvalo sa zúčastňovali [...] na lámaní chleba“ (Sk 2,42). Je to Eucharistia, ktorá sa stáva od samého počiatku centrom a formou života Cirkvi. Ale pomyslime si aj na všetkých svätých a sväté - známych alebo anonymných - ktorí „rozlámali“ seba samých, svoj život, aby „dali jesť“ bratom. Koľko mám, koľko otcov, spolu s každodenným chlebom, nakrájaným doma na stole, rozlámalo svoje srdce, aby vychovali synov a dcéry, aby ich vychovali dobre! Koľko kresťanov, ako zodpovedných občanov, rozlámalo svoj život na obranu dôstojnosti všetkých, zvlášť tých najchudobnejších, vytlačených na okraj a diskriminovaných! Kde nachádzajú silu, aby robili toto všetko? Práve v Eucharistii: v moci lásky vzkrieseného Pána, ktorý aj dnes láme chlieb pre nás a opakuje: „Toto robte na moju pamiatku“.

- pápež František, Vatikán 26. jún 2023