Čo sa hovorí na omši po dávaní oplátky
Huldrych Zwingli, jeden z autorov II. Helvétskeho vierovyznania
Písmo ako slovo Božie
Veríme a vyznávame, že kanonické spisy svätých prorokov a apoštolov oboch zákonov sú skutočným slovom samotného Boha a majú dostatočnú hodnovernosť nie z ľudí, ale v sebe samých. Boh sám prehovoril k otcom, prorokom a apoštolom a až dosiaľ hovorí k nám skrze sväté Písma. V tomto svätom Písme nachádza obecná kresťanská cirkev najplnšie vyložené všetko to, čo sa vzťahuje ako na spasiteľnú vieru, tak na správne riadenie Bohu ľúbeho života. Boh zreteľne prikázal, aby sa k nemu »nič nepridávalo ani neodoberalo« (5Mojž 4, 2). Z týchto Písem je treba čerpať pravú múdrosť a zbožnosť, ako aj nápravu a spravovanie cirkvi a poučenie pre všetky povinnosti zbožného života, konečne dokázanie článkov viery a zavrhnutie, alebo vyvrátenie všetkých bludov, ale tiež všetky napomenutia.Keď toto slovo Božie v cirkvi riadne povolaní kazatelia zvestujú, veríme, že zvestuje sa vlastné slovo Boha a veriaci ho prijímajú, a nie je treba iné slovo Božie ani vymýšľať, ani z neba očakávať; a zrejme je treba dávať pozor na zvestované slovo a nie na duchovného pastiera, ktorý ho zvestuje, ktorý i keď by bol zlý a hriešny, predsa slovo Božie ničmenej zostáva pravé a dobré.
Vnútorné osvietenie Ducha svätého
Nemyslíme, žeby toto zovňajšie kázanie preto sa malo považovať za neužitočné, lebo vyučovanie v pravom náboženstve závisí od vnútorného osvietenia Ducha svätého. Boh chce, aby Jeho slovo bolo i verejne zvestované. Ten, ktorý z vnútra osvecuje, darujúc ľuďom Ducha svätého, ten samý nariadil svojim učeníkom hovoriac: »Choďte po celom svete, kážte evanjelium celému stvoreniu« (Mk. 16,15). Pavol kázal vo Filipis Lýdii Slovo zvonku, z vnútra však Pán otvoril onej žene srdce (Sk. 16. 14). Pavol uzatvára: »Tedy viera je z počúvania, počúvanie potom skrze slovo Božie« (Rím. 10, 17).Uznávame však pritom, že Boh môže ľudí osvietiť tiež bez vonkajšej služby, ktorých chce a kedy chce: to je v jeho moci. My však hovoríme o bežnom, obvyklom spôsobe vyučovania ľudí, ako to nám dal Boh ako v prikázaní, tak i v príklade.
Odmietanie kacírstva
Odmietame preto všetky kacírstva Artemona, manichejcov a valentiánov, Cérdona a marcionitov, ktorí zapierali pôvod Písma svätého: buď niektoré z nich neprijali, buď zfalšovali a porušili. Pritom ovšem netajíme, že niektoré knihy Starého zákona starí prehlásili za apokryfy, iní za cirkevné, lebo i keď chceli, aby v cirkvách boly čítané, však nechceli, aby bolo ich použité k utvrdeniu niektorej vieroučnej pravdy.Výklady Písma a ľudské podania
Písma sväté, hovorí apoštol Peter, nezáležia na osobnom výklade (2Pe l,20). Preto nezamietame výklady gréckych a latinských otcov cirkevných ani nezavrhujeme ich učené rozpravy a pojednávania o svätých veciach, pokiaľ srovnávajú sa s Písmom svätým: avšak šetrne sa od nich odvraciame, keď shliadneme, že prinášajú niečo cudzieho, alebo Písmam sa proti viaceho. Neuznávame nijakého sudcu okrem samého Boha, ktorý v Písme svätom oznamuje, čo je pravé a čo falošné, čo je treba sledovať a čomu treba sa vyhýbať. Podľa toho my sa uspokojujeme iba s úsudkami duchovne založených ľudí, spočívajúcimi na slove Božom.Rovnako zavrhujeme ľudské podania, ktoré i keď sú ozdobené krásne znejúcimi nadpismi, ako by božské alebo apoštolské boly, ktoré ako by z úst samých apoštolov a z rúk apoštolov po nich nasledujúcim biskupom a cirkvi boly odovzdané: avšak, keď ich porovnáme so svätými písmam, odchyľujú sa od týchto a touto svojou odchýľkou ukazujú, že apoštolské vôbec nie sú.
Boh a Najsvätejšia Trojica
Veríme a učíme, že Boh vo svojej podstate a prirodzenosti je jeden, ktorý trvá sám od seba, ku všetkému sám postačuje, je neviditeľný, nehmotný, nezmerateľný, večný, stvoriteľ všetkých ako viditeľných tak neviditeľných vecí, najvyššie Dobro, živý a všetko obživujúci a zachovávajúci, všemohúci a najmúdrejší, milostivý a milosrdný, spravodlivý a pravdomluvný. Mnohobožstvo máme Vskutku v ošklivosti, lebo je jasne napísané: Hospodin náš Boh je jeden Hospodin (5Mojž 6,4). Ja som Hospodin tvoj Boh, nehudeš mať iných bohov predo mnou (2Mojž 20,4). Ja som Hospodin, niet Boha okrem mňa (Iz 45,5). Či nie som ja Hospodin a nieto iného mimo mňa? Jediný pravý a zachraňujúci Boh, nikto nie je mimo mňa.Ničmenej však o tomto neobsiahlom, jedinom a nerozdelenom Bohu veríme a učíme, že čo do osoby je nerozlučiteľne a nesmiešateľne rozdielny, to jest Otec, Syn a Duch svätý, tekže Otec od večnosti splodil Syna; Syn »nevypraviteľným« spôsobom sa zrodil, Duch svätý však pochádza od oboch a to od večnosti s oboma má byť vzývaný; takže nie sú traja Bohovia, ale sú tri osoby, ktoré sú jednakej podstaty, jednako večné a spolu rovné, kým čo do bytosti rozdielne a čo do poradia, jedna druhú predchádza, predsa však bez akejkoľvek nerovnosti.
Rozdielnosť osôb
Písmo sväté totiž ukazuje nám jasnú rozdielnosť osôb, keď anjel medzi inými takto rečie svätej panne: »Duch svätý príde k tebe, moc Najvyššieho ťa zatieni; preto tiež, čo sa zrodí, bude nazvané svätým, Synom Božím« (Lk l,35). Ale i pri pokrstení Krista bolo počuť nebeský hlas, sostupujúci na Krista, hovoriaci: »Tento je môj milovaný Syn« (Mt 3,16.17; Jn l,32). Zjavil sa tiež Duch svätý v podobe holubice. A keď Pán rozkázal svojim učeníkom krstiť, ustanovil, aby krstili v mene Otca i Syna i Ducha svätého (Mt 28,19). Inde v evanjeliu tiež riekol: Ducha svätého pošle môj Otec v mojom mene (Jn 14,26). A opäť: »Až príde Prímluvca, ktorého v vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý od Otca vychádza, ten bude svedčiť o mne« (Jn 15,26). Zamietame tedy židov a mohamedánov a všetkých tých, ktorí sa tejto svätosvätej a vzývania hodnej Trojici rúhajú.Vyobrazenie Boha
Pretože Boh je bytosť neviditeľná a nekonečná: preto nemôže byť nijakým umením, alebo obrazom vyobrazený: preto sa neostýchame prehlásiť s Písmom svätým vyobrazenie Boha za čirú lož. Z tej príčiny zavrhujeme nie len modly pohanov, ale i obrazy kresťanov. I keď totiž Kristus prijal ľudskú prirodzenosť, predsa neprijal ju preto, aby slúžil sochárom a maliarom za predlohu. Riekol, že neprišiel preto, aby zrušil zákon a prorokov (Mt 5,17); v zákone a v písmach prorokov potom obrazy sú zakázané (2Mojž 20,4; 5Mojž 19,4; 5Mojž 4,12). Riekol, že jeho telesná prítomnosť nebude osožná cirkvi; prisľúbil, že Duchom svojim bude stále s nami prítomný (Jn 16,7). Kto by tedy veril, žeby tieň, alebo nejaký obraz Jehotela prinášal úžitok veriacim? A pretože skrze Ducha svojho prebýva v nás: preto sme chrám Boha (2Kor 6,16). A čo spoločného má chrám boží s obrazmi?Aby však ľudia boli v náboženstve vyučovaní a upomínaní na božské veci a svoje spasenie, prikázal Pán zvestovať evanjelium (Mt 16,15) a nie maľovať a obrazmi vzdelávať nepoučený ľud. Ustanovil tiež sviatosti, ale rytiny nikde nenariadil.
Kamkoľvek obrátime svoj pohľad, všade nám do očú padnú Bohom stvorené živé a_ pravé skutočnosti, ktoré ak náležité pozorujeme, o mnoho účinnejšie pohnú pozorovateľom, než všetky obrazy, alebo márne, nehybné, mdlé a mŕtve maľby všetkých ľudí, o ktorých správne povedal prorok: »Majú ústa a nehovoria, majú oči a nevidia« (Žalm 115,5). Preto schvaľujeme tento výrok onoho starého spisovateľa Lactantia: , »Nieto pochybnosti o tom, že kdekoľvek je rytina, tam niet nijakého náboženstva« (Instit. div. II. c. 18).
Správne učinil onen blahoslavený biskup Epifanus, ktorý, keď na dverách chrámu našiel oponu, na ktorej bol namaľovaný obraz Kirsta, alebo nejakého svätého; strhol ho a zničil, lebo vedel, že je to proti výroku Písem, keď v cirkvi Kristovej visí obraz človeka. Preto tiež rozkázal, aby sa potom v cirkvi Kristovej opony obdobného druhu, ktoré prichádzajú do rozporu s naším náboženstvom, nezaveslovaly, ba radšej je treba odstrániť ono pohoršenie ako také, ktoré sa nehodí do cirkvi Kristovej a medzi veriaci ľud. Súhlasíme ďalej s oným výrokom Augustína o pravom náboženstve: Naše náboženstvo nech nie je uctievaním ľudského diela. Lebo lepší sú sami umelci, ktorí tieto veci zhotovujú: predsa však nie sme povinní ich uctievať (De vera religione c.
Vzývanie a uctievanie Boha
Učíme, že jedine pravého Boha je treba vzývať a jemu poctu vzdávať. Túto poctu nevzdávame nikomu, podľa onoho prikázania Pána: »Svojho Pána Boha vzývaj a jedine Jemu slúž« (Mt 4,10). Zaiste všetci proroci čo najprísnejšie sa obracali proti národu izraelkému, kedykoľvek vzýval a uctieval nie jediného, samotného, pravého Boha. Učíme však, že Boha je treba tak vzývať a uctievať, ako nás tomu On sám naučil, totiž v duchu a v pravde (Jn 4,23.24); nie s nejakou poverou, ale s úprimnosťou, podľa Jeho slova, aby snáď raz tiež k nám neriekol: »Ktože to žiadal z vašich rúk?« (Iz 16,2.3).Jedine Jeho vzývame vo všetkých skúškach a príhodách nášho životu a to prostredníctvom jediného Prostredníka a Prímluvcu nášho Ježiša Krista. Lebo zrejme nám prikázal: »Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa a budeš ma oslavovať« (Žalm 50,15). Avšak i veľmi štedre prisľúbil nám Pán, keď riekol: »Za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dá vám« (Jn 16,23). Tiež: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok (Mt 11,28). A pretože je napísané: »Ako môžu vzývať toho, v koho neuverili?« (Rím 10,14), my preto v samého Boha veríme: tedy Jeho samotného vzývame a to skrze Krista.
Oslávení nebešťania a svätí
Z tej príčiny my oslávených nebešťanov, alebo svätých ani nevzývame, ani neuctievame, ani na pomoc nevoláme a ani ich neuznávame za za prímluvcov, alebo prostredníkov pred Otcom. Lebo postačuje nám Boh a Prostredník, Kristus a onú časť, ktorá patrí jedine Bohu a jeho Synovi, nedelíme s nikým, nakoľko On sám jasne povedal: »Nedám inému svojej slávy« (Iz 42,8). I apoštol Peter to učí: »Niet iného mena pod nebom daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení« (Sk 4,12). Zaiste tí, ktorí v ňom skrze vieru nájdu uspokojenie, ničoho iného nehľadajú mimo Krista. Ničmenej však (svätými) blahoslavenými ani nepohŕdame, ani o nich nízko nezmýšľame. Uznávame totiž, že sú živými údmi Krista, milovníci Boha, ktorí slávne zvížazili nad telom a svetom. Milujeme ich tedy a tiež ctíme ich, ako bratov, avšak nie nejakou náboženskou poctou, ale počestnými smýšľaním o nich a spravodlivými chválami. Tiež ich napodobňujeme, lebo na svojich najhorlivejších prosbách a modlitbách žiadame, aby sme ako nasledovníci ich viery a cnosti, boli tiež spoluúčastníkmi večného spasenia a s nimi spolu u Boha prebývali a spolu s nimi v Kristu sa radovali.Čo sa toho týka, súhlasíme s oným výrokom Augustína o pravom náboženstve: »Naše náboženstvo nech nie je uctievané mŕtvych ľudí; lebo ak pobožne žili, vtedy nie sú takí, aby túžili po takýchto poctách, ba skôr to chcú, aby sme Jeho ctili, vo svetle ktorého oni žijú a radujú sa nad tým, že i my sme spoluúčastníkmi Jeho zásluh. Máme ich tedy ctiť, lebo sú hodní nasledovania, ale pre ich zbožnosť nijako ich nemáme vzývať« (De vera religione c.
Však ešte menej veríme, žeby sa ostatkom zosnulých mala vzdávať pocta, alebo.zbožňovanie. Oni starí svätí považovali, že dostatočnú česť preukázali svojim mŕtvym, ak ich telesné pozostatky - potom keď ich duch vzlietol k nebesám - počestné pochovali; a za najvznešenejšie ostatky všetkých svojich predkov pokladali ich cnosti; učenie a vieru, ktoré ako s chválou mŕtvych doporučovali: tak i sami, kým žili na zemi, usilovali sa ich napodobniť. Práve títo predkovia neprísahali ináč než na meno jedinéno Boha Hospodina, ako to božský zákon prikazuje (5Mojž 10,20), ktorý zakazuje prísahu na meno cudzích bohov (2Mojž 23,13). Preto prísahy na meno svätých my neskladáme.
Božia starostlivosť
Veríme, že starostlivosťou múdreho, večného a všemohúceho Boha všetko na nebi i na zemi a čo je vo všetkom stvorení sa udržuje a spravuje. Dávid hovorí: »Hospodin je vyvýšený nad všetky národy, a nad nebesá sláva jeho. Kto je rovný Hospodinu, Bohu nášmu, ktorý vysoko býva? Ktorý sa snižuje, aby videl, čo je na nebi i na zemi« (Žalm 113,4-5). A opäť tak hovorí: »Ty znáš všetky cesty moje. Lebo ešte ani nemám slova na jazyku, a hľa, Hospodine, ty to vieš všetko« (Žalm 139,3-4). I apoštol Pavol o tom svedčí, hovoriac: »Lebo v Ňom žijeme, hýbeme a sme (Sk 17,28), a z Neho skrze Neho a pre Neho je všetko« (Rím 11,36). Veľmi správne a podľa Písma svätého zdôraznil to Augustín (De agone Christi c. 8), čo Pán riekol: »či sa nepredávajú dva vrabce za groš? a predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vôle vášho Otca« (Mt 10,29). Týmito slovami to chcel dokázať, že i to, čo ľudia pokladajú za najmenej cenné, i to spravuje Božia všemohúcnosť. Odsudzujeme preto epikurejcov, ktorí popierajú Božiu starostlivosť a všetkých tých, ktorí rúhavo to hovoria, že Boh len nebesá spravuje a naše veci ani nevidí, ani o nich nedbá. Odsúdil takých tiež onen kráľovský prorok Dávid, ktorý riekol: »Až dokedy bezbožníci, Hospodine, dokedy bud...Koľko peňazí dáva cirkvám štát? Prečo dostáva najviac peňazí KATOLÍCKA CIRKEV?
Desiatok a podpora cirkvi
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, že by ste desatinu svojho príjmu dávali Cirkvi? Revolučná myšlienka, obzvlášť v týchto časoch, keď silnejú hlasy za odluku Cirkvi od štátu. V Biblii sa prvýkrát desiatok pre kňazov spomína v knihe Genezis 14, 20. Melchizedech, kňaz najvyššieho Boha, požehnáva Abrama a ten mu odovzdáva desiatok. Neskôr desiatky spomína Jakub - Izrael, keď ďakuje Bohu a dáva mu prísľub: „A zo všetkého, čo mi dáš, odovzdám ti desiatky.“ (Gn 28, 22) Vieme teda, že prísľub dávať desiatky z príjmu Pánovi pochádza zo Starého, nie Nového zákona. Máme teda dávať desiatky Cirkvi? Veď kňazi dostávajú výplatu, a potom dávame peniaze do zvončeka a na zbierky, a okrem toho, náš príjem nám to celkom neumožňuje, už teraz sa musíme uskromniť… Kto chce, hľadá spôsoby, kto nie, hľadá dôvody.Pravdou je, že Cirkev nenakladala vždy s desiatkami práve najhospodárnejšie a častokrát končili skôr vo vreckách nečestných hodnostárov ako na miestach, kde boli skutočne potrebné. „Milí veriaci,“ začal raz oznamy po omši jeden pán farár, „mám pre vás dve správy - jednu dobrú a jednu horšiu. Tá dobrá je, že peniaze na obnovu kostolnej strechy sa už našli. Tá horšia - sú vo vašich vreckách.“
Realitou však ostáva, že naše chrámy sú miestom, kde býva Boh. A mali by tak pôsobiť. Je skutočne nedôstojné, ak do chrámu zateká a počas búrky musia byť po kostole rozostavané nádoby zachytávajúce vodu. Alebo ak je v chráme taká zima, že veriaci si pri mínusových teplotách nosia svoje vlastné deky. Alebo ak sa z oltárneho obrazu olupuje farba, či na korpuse veľkého kríža pomaly chýba Kristovi pár prstov. Pravidelná údržba kostola predsa niečo stojí. Je potrebné vyplatiť elektrinu, zabezpečiť ozvučenie, prípadne kúrenie, objednať hostie a víno.
Na inom mieste sa zase veriaci sťažovali, že pán farár sa vyjadril, že pri vyberaní milodarov „do zvončka“ počas omše ho ruší zvuk mincí, a tak by bolo dobré, keby veriaci dávali iba papierové bankovky. Bolo to od kňaza síce netaktné, ale možno len nevedel, ako by veriacim naznačil, že vo farskej pokladnici chýbajú peniaze.
Nie, za svätú omšu ani návštevu kostola za účelom modlitby sa nikdy nesmú vyberať poplatky (iné je to pri vstupe do niektorých kultúrnych pamiatok, aj tam sú však sväté omše a čas na modlitbu zadarmo). Avšak Cirkev dúfa, že jej veriaci dokážu pochopiť, že iba z kňazských platov sa náklady na chod farnosti utiahnuť naozaj nedajú. Apeluje pritom na desiatok. Kedysi bolo naozaj dobrým zvykom dávať desatinu príjmu alebo úrody na účely Cirkvi. Veriaci to však nerobili z povinnosti, ale z dobrého úmyslu.
Ak sa však naozaj necítite komfortne pri dávaní desiatkov do kostola, možností máte viacero. Piate cirkevné prikázanie hovorí: „Podporovať cirkevné ustanovizne.“ Kánon 222 ďalej vysvetľuje: § 1. „Veriaci majú povinnosť prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.“ § 2. „Majú aj povinnosť napomáhať sociálnu spravodlivosť, ako aj, pamätajúc na prikázanie Pána, z vlastných príjmov podporovať chudobných.“
Možno to chápať aj tak, že každý katolík vie, že všetko, čo má, aj celý jeho hmotný majetok, patrí Bohu, a preto mu z neho platí daň vďačnosti - desiatok. Vždy máte možnosť prispieť na konkrétne dielo (aj anonymne), napríklad na obnovu fresiek, obnovu oltára či nové osvetlenie. Alebo sa môžete rozhodnúť podporiť v rámci desiatku chudobných a finančne si adoptovať dieťa z chudobnej oblasti.
Najsvätejšia Eucharistia
Čo je to Najsvätejšia Eucharistia? Katolíci verili a veria (i keď dnes už iba niektorí), že je to Telo a Krv Ježiša Krista. Celé Telo a Krv, Duša a Božstvo Nášho Pána Ježiša Krista sa po premenení nachádza v konsekrovaných hostiách, v každej, čo ako malej čiastočke, či odrobinke. Plné uvedomenie si tejto skutočnosti a všetkých jej dôsledkov v Cirkvi postupne dozrievalo. Kresťania sa takmer ihneď po Kristovom nanebovstúpení začali stretávať v prvý deň týždňa, na „Lámaní chleba“. Je o tom zmienka v najstarších kresťanských písomnostiach - Hermov Pastier a Didaché. Už v apoštolských časoch kresťania verili, že v Eucharistii prijímajú Krista a už sv. Pavol varoval, že kto prijíma nehodne, prijíma sám sebe na odsúdenie.Telo a Krv Ježiša Krista
Keďže však tristo rokov žili kresťania ako prenasledovaní vyvrheli, rozvoj eucharistickej úcty musel počkať na priaznivejšie časy. Tie skutočne prišli. A s nimi prišli aj herézy, ktoré spochybňovali skutočnú prítomnosť. Tieto boli vykorenené, ale podnietili jednak masívny rozvoj filozoficko-teologického myslenia, ktorý bol potrebný pri pokusoch o vysvetlenie premeny chleba a vína na Telo a Krv. A podnietili tiež rozvoj eucharistickej úcty. Sprísňovali sa pravidlá, ako zaobchádzať s premenenými spôsobmi, tabernákulá sa začali umiestňovať na hlavný oltár, začala sa vystavovať Najsvätejšia sviatosť na eucharistickú poklonu. Hovorím o latinskej cirkvi. Keďže si však po premenení zachováva Telo Kristovo podobu chleba, ako akcident, dôraz na čo najlepšie zaobchádzanie s týmto „chlebom“ si vyžiadal veľkú opatrnosť. Každý, kto kedy prišiel do kontaktu s potravinami vyrobenými z múky, vie, že drobenie je neoddeliteľnou súčasťou konzumácie týchto produktov a manipulácie s nimi, či je to chlieb, oplátky, sušienky, čipsy, koláče alebo iné pečivo. Fragmentácii hotového produktu sa skrátka nedá vyhnúť.Kvôli tomu bola latinská cirkev vždy mimoriadne opatrná pri rozdávaní sv. prijímania. To znamená, že sa usilovala na čo najmenšiu možnú mieru znížiť riziko, žeby sa nejaký fragment Tela Kristovho, hoci i ten najmenší, stratil alebo bol znesvätený. Tela Kristovho sa dotýkal iba vysvätený a náležite vyškolený celebrant a to spôsobom, že všetky potenciálne oddeliteľné čiastočky boli pod viacnásobnou kontrolou zachytené na oltári, oltárne (tri oltárne plachty, korporál, paténa, spojené palce a ukazováky celebranta po premenení) a gestá a postoje počas udeľovania sv. prijímania veriacim boli takisto uspôsobené tak, aby ani jeden fragment nepozorovane neunikol (obrus na oltárnej mreži alebo kľakadle, paténa). A samozrejme, prijímanie do ruky bolo všade zakázané. Podobne aj východná cirkev, hoci mierne odlišným postupom, dospela k rovnakému výsledku. Konsekrovaná hostia sa udeľuje tak, že akákoľvek nekontrolovaná strata čiastočky, alebo vyliatie Najsvätejšej Krvi je prakticky nemožné.
Zmeny po koncile
Lenže prišiel koncil a pokoncilová liturgická reforma. Tá priniesla množstvo inovácií a ničím nehatené experimentovanie, ktoré s ohľadom na „pastoračné potreby“ nemá žiadne hranice. Tieto novinky postupne vypestovali v katolíkoch presvedčenie, že na nejakých fragmentoch nezáleží. Takmer všade na svete (Slovensko bolo donedávna jednou z mála výnimiek) sa zaviedlo rozdávanie sv. prijímania na ruku, kde sa stratila kontrola nielen nad čiastočkami, ale nad celými hostiami (viď nedávny prípad španielskeho „umelca“, ktorý ukradol dostatok konsekrovaných hostií, aby z nich robil blasfemické „umenie“). Ba sú prípady, keď si z patény položenej na oltári berú hostie ľudia sami. Povolilo sa rozdávanie sv. prijímania akolytmi a mimoriadnymi rozdávateľmi. Na základe falošnej zámienky, že k sv. prijímaniu chce pristúpiť viac ľudí je mimoriadne, keď mimoriadni rozdávatelia nerozdávajú. Kňazi ad hoc ustanovujú za rozdávateľa miništranta, či kohokoľvek z davu a neraz ani sami nerozdávajú. Vynecháva sa purifikácia a ablúcia u týchto rozdávateľov, pre nedostatok miništrantov sa nerozdáva s paténou.Prijíma sa postojačky a prijímanie na kolenách sa niekde dokonca prísne zakazuje. S prstami, na ktorých spočívajú čiastočky najsvätejšieho Tela Kristovho, si kňazi veselo potriasajú rukami s asistenciou, pri dávaní znaku pokoja. Používajú sa nádoby z podivných materiálov a tvarov, sú zaznamenané prípady z pápežských omší, na ktorých sa diali takéto hrubé previnenia proti Najsvätejšej Eucharistii (napr. Filipíny 2015, ľudia si podávali hostiu z ruky do ruky. Rio 2013, Svetový deň mládeže, kde mimoriadni rozdávatelia, ako inak, rozdávali Telo Pánovo z jednorazových plastových pohárov).
Kňaz po premenení skladá ruky na prsiach tak, že palce a ukazováky sa otierajú o ornát. Sv. prijímanie rozdávajú nedospelí miništranti, podivný zvyk dávať malým deťom krížik miesto prijímania sa koná prstami, na ktorých môžu spočívať čiastočky Kristovho Tela. Časy, keď sa nekonsekrovaný laik nemohol dotknúť ani prázdneho kalicha, sú dávno preč.
tags: #čo #sa #hovorí #na #omši #po
