Potraviny za socializmu vs. Dnes: Nostalgia a Realita

Mnohí si pamätáme, ako v supermarketoch na nás často číhajú pofidérne paradajky bez chuti, vypestované v Španielsku a dozreté v skladoch na Slovensku. Už sme vás informovali aj o kauzách týkajúcich sa prebaľovania potravín, ktoré síce nespĺňali štandardy kvality, no aj tak sa dostali na pulty obchodov. V tomto momente nastupujú naše babičky s rečami plnými pochvál a tí, ktorí mali tú česť kúpiť si v obchode mlieko za korunu.

Mnoho ľudí ale stále hovorí o tom, že „za komunistov“ boli výrobky, a predovšetkým potraviny, kvalitnejšie, než ako je tomu dnes. Jedná sa však o názor, ktorý je prinajmenšom veľmi sporný. Glorifikácia vtedajších výrobkov totiž značne súvisí s nostalgiou i s prístupom k informáciám, ktorý je v dnešnej dobe aj vďaka rozvoju internetu s minulosťou neporovnateľný.

Kým kedysi bolo zvykom znepokojujúce informácie o obsahu škodlivín v jedle držať pod pokrievkou, v súčasnosti Štátna veterinárna správa a ďalšie organizácie, ktoré majú na starosti kontrolu kvality, upozorňujú, kedykoľvek sa na trhu vyskytne podozrivý výrobok. Keď sa však na pultoch objaví niečo skutočne závadné, pozornosti to neujde. Ako tomu ale bolo v minulosti? Čo všetko sa ľuďom mohlo dostať do tela a s akými následkami?

Mnohí na komunistické potraviny spomínajú s láskou, lebo mlieko chutilo ako mlieko a aj lacná saláma voňala luxusne. Divokým debatám o tom, aké jedy jeme dnes a ako sa na trh dostávajú za rovnakú cenu horšie potraviny ako v zahraničí, to síce nezabráni.

Nebezpečné látky v minulosti

Počas socializmu sa do potravín pridávali látky, o ktorých škodlivosti sa vtedy nevedelo, alebo sa o nej nehovorilo:

1. Benzén: Predtým bol benzén považovaný za konzervant s vynikajúcimi účinkami a ako taký bol pridávaný napríklad do horčice. Dnes už sme o niečo múdrejší a vieme, že to s ním až tak skvelé nie je.
2. PCB (Polychlórované bifenyly): O 30 rokov neskôr sa začali objavovať prvé náznaky o ich škodlivosti, látky sa totiž dokázali dostať napríklad do organizmov dobytka. Odtiaľ sa ďalej šírili napríklad v mlieku a kontaminované sliepky jedy ďalej prenášali pri produkcii vajec. Hodnoty PCB však boli zaznamenané aj u rýb. Až neskôr sa začal obsah týchto látok v potravinách monitorovať a napokon sa prestali úplne používať. Ich stopy sú tu však s nami dodnes.
3. DDT: Ďalší objav modernej vedy dvadsiateho storočia, ktorý sa nakoniec obrátil proti ľudstvu. Insekticíd DDT bol ospevovaný pre jeho účinnosť celým svetom, kým sa zopakoval starý známy scenár. Látky sa začali ukladať v pôde a rastlinách, odkiaľ sa dostali do tela zvierat. S mäsom potom aj do tela človeka. Ušetrení však nezostali ani vegetariáni, pretože škodliviny boli aj v zelenine. Okrem rakovinotvorných účinkov znižujú plodnosť a narušujú hormonálny systém.

Chronické vystavenie sa dávkam bifenylov, ktoré boli za socializmu prítomné v mnohých potravinách, viedlo k rakovine pečene či pankreasu. Okrem toho spôsobujú PCB aj poruchy vnímania, napríklad zníženú schopnosť čítať s porozumením.

Prišlo sa na to v roku 1983, kedy USA vrátilo do východného bloku zásielku prvotriednej šunky. Hodnoty PCB boli privysoké.

Ich stopy sú tu však s nami dodnes.

Inovatívny prístup: Energetická čokoláda študentov

Vymýšľali, vymýšľali, až vymysleli nový druh čokolády. Štyria gymnazisti sa tak stali najmladšími podnikateľmi na Slovensku.

Už tretíkrát sa študenti z košického Gymnázia na Poštovej ulici zúčastnia cez prázdniny na veľkom európskom finále veľtrhu študentských spoločností, ktorý sa bude konať v Bukurešti. Budúci maturanti Tereza Spišáková, Juliana Humeňuková, Matej Šelepský a Michal Zbojovský prídu na medzinárodné kolbište s produktom svojej študentskej firmy - energetickou čokoládou.

Nápad z gauča

„Na našom gymnáziu máme už šesť rokov predmet aplikovaná ekonómia pod záštitou neziskovej organizácie Junior Achievement. Na jeho hodinách sa snažíme o to, aby študenti získali o podnikaní nielen teoretické vedomosti, ale hlavne vlastné skúsenosti z reálneho podnikania v reálnom prostredí. Pripravujeme našich gymnazistov aj na to, aby raz po vykročení na podnikateľskú cestu neuvažovali tým smerom, že o mesiac sa budú topiť v peniazoch a vyvážať sa na mercedesoch či helikoptérach. Lebo pravda môže byť aj pravý opak, že sa so svojimi výrobkami či službami na trhu neuchytia a namiesto miliónov budú mať dlhy,“ hovorí Eva Vanečková, učiteľka predmetu aplikovaná ekonómia, o pozadí vzniku študentskej firmy svojich zverencov.

„Keď sme sa rozhodli, že na vlastnej koži okúsime slasti aj strasti podnikania, mali sme v hlavách veľké množstvo nápadov, od tých najbizarnejších po veľmi reálne. Lenže keď sme začali zvažovať všetky za a proti, ukázalo sa, že asi ani jeden nápad nie je životaschopný,“ priznáva prezidentka študentskej firmy AIM Tereza Spišáková. Kým prišli na energetickú čokoládu, bol ich favoritom nápad predávať darčeky podľa typológie človeka.

Už-už sa schyľovalo k tomu, že tento nápad dostane reálne kontúry, keby si jedného večera nebola Terka Spišáková prisadla na gauč k otcovi. Slovo dalo slovo, otca, vedeckého pracovníka v oblasti baníctva, zaujímalo, v akej fáze je ich projekt. „Uvažujeme však aj o tom,“ odpovedala Terka, „či by nestálo za to vyrábať špeciálne druhy čokolády, čosi ako fajnový liek na dušu. Jeden druh by bol pre zamilovaných, zišla by sa čokoláda na posilnenie zdravia, azda aj čokoláda zaháňajúca neúspech či depresie.“ Keď sa s týmito úvahami ráno zdôverila Julke, Matejovi a Michalovi, zrazu bolo všetkým jasné, že cesta k úspechu je cesta čokoládová. O pár hodín už mali na papieri podnikateľský zámer, do sveta podnikania sa rozhodli vstúpiť s energetickou čokoládou.

Akcie na dračku

Prvá energetická čokoláda má už vyše sedemdesiat rokov, premiéru mala na olympijských hrách v Berlíne v roku 1936. Predávala sa v plechovkách pod obchodným názvom Športová čokoláda. Ako prezrádzajú historické pramene, tvorilo ju 58-percentné kakao, jemne pražená káva a kola orechy z Južnej Afriky. Michal Zbojovský nám vysvetlil, v čom sa ich energetická čokoláda odlišuje od tej Športovej, ktorá pred trištvrte storočím tak fičala v olympijskej dedine.

Energetická pochúťka gymnazistov z Košíc sa predáva už aj v Belgicku, Anglicku a USA.

„Našu energetickú čokoládu sme namiešali z najkvalitnejších belgických, švajčiarskych a talianskych čokolád, do ktorých sme pridali ovocie goji a acai. Sú to doslova vitamínové a energetické bomby. Goji, ktoré rastie pod himalájskymi končiarmi, obsahuje až 21 stopových prvkov. A lahodné brazílske ovocie acai z amazonských dažďových pralesov odborníci považujú za jednu z najzdravších potravín na svete, zo všetkých druhov ovocia obsahuje najviac antioxidantov. Vďaka tejto kombinácii sme vyvinuli nový druh čokolády podporujúci výkonnosť a koncentráciu. Naša čokoláda je vhodná pre vystresovaných študentov, unavených šoférov, vyčerpaných vedcov. Pred maturitami bol o ňu na našom gymnáziu ozaj veľký záujem...“

Keď mali recept hotový a vyskúšaný, obrátilo sa kvarteto košických gymnazistov s ponukou na spoluprácu na firmu Nestlé. Odpoveď ich však nepotešila. Ďakujeme, že ste sa unúvali, ale denne dostávame desiatky ponúk, zatiaľ nemáme záujem. Tak sa poobzerali po domácich výrobcoch čokolády a praliniek. Ich ponuka sa zapáčila výrobcom čokoládových pochúťok v Bratislave, Košiciach, v českom Tábore i Maďarsku. Prvé pralinky vyrobila podľa receptu košických študentov čokoládovňa v Tábore, ktorá pralinky naplnila ovocím goji a acai. Recept na energetickú čokoládu sa zapáčil aj výrobcom ručne tvarovanej čokolády v Maďarsku. A majiteľ belgickej čokoládovne v metropole východného Slovenska Marc Barri pochúťku košického kvarteta už dokonca vyváža do Belgicka, Anglicka a najnovšie sa už objavila ako doplnkový tovar v jednom kozmetickom salóne v New Yorku.

Podmienkou na účasť na európskom veľtrhu študentských spoločností je nielen víťazstvo v národnej súťaži, ale aj vlastná firma. „Firma mojich študentov má podobu akciovej spoločnosti, keď začali predávať v škole akcie po päť eur za kus, za tri dni sa po nich len tak zaprášilo.

Názory na život pred a po roku 1989

Vyplýva to z výsledkov reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, ktorý pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika uskutočnila agentúra Focus v dňoch 24. až 30. apríla 2018 formou osobného dopytovania.

Lacné potraviny, ale aj dlhé rady na mäso či banány, nezriedka prázdne regály s nedostatkovým tovarom, ktorý sa dal zohnať len pod rukou alebo v Tuzexu za bony. Istá práca, zdravotníctvo a školstvo bez poplatkov. Prívetivejšie medziľudské vzťahy, ktoré boli aj o hodnotách a nielen o peniazoch.

V novembri 1989 sme odmietli štátny byrokratický socializmus a ideálom sa stal švédsky či rakúsky model demokratického štátu, ktorý ponúkal kombináciu vysokého životného štandardu a sociálnych istôt. To, čo prišlo, privatizácia a veľké rozdiely medzi bohatými a strednou vrstvou obyvateľstva, nezamestnanosť, poplatky za školy a zdravotníctvo, veľa ľudí rozladilo.

V aprílovom prieskume sa až 42,6 percenta respondentov domnieva, že ľuďom sa lepšie žilo pred rokom 1989, pričom podľa 19,8 percenta výrazne lepšie a podľa 22,8 percenta o niečo lepšie. Opačný názor zastáva 32,1 percenta respondentov, 13 percent ľudí sa domnieva, že sa teraz žije výrazne lepšie ako pred rokom 1989, podľa 19,1 percenta je to o niečo lepšie.

V roku 2001 súčasnosť preferovalo iba 12,8 percenta respondentov, kým život pred rokom 1989 uprednostňovalo až 61,9 percenta respondentov.

Rozdiely v postojoch k životu pred a po roku 1989 medzi mužmi a ženami sú minimálne. Výrazným diferenciačným kritériom sú však vek a vzdelanie respondentov. Nostalgia za životom v socializme stúpa so zvyšujúcim sa vekom. Z hľadiska volebných preferencií prejavujú najvyššiu mieru inklinácie k životu pred rokom 1989 voliči dvoch vládnych strán Smeru a SNS. Na opačnom póle sa nachádzajú voliči dvoch strán parlamentnej opozície SaS a OĽaNO. Na úrovni priemeru sa nachádzajú voliči strán Kotleba - ĽSNS a Sme rodina.

Samoobsluhy kedysi a dnes

Aj keď dnes už asi každý vie, čo je to super- alebo hypermarket, ešte pred 30 rokmi to bol v našich končinách neznámy pojem. Prvý supermarket u nás otvorili až v novembri 1993. Dovtedy si Slováci celkom dobre vystačili aj so samoobsluhami. Musela to byť veľká zmena. Namiesto dlhého čakania v rade, kým ich obslúži predavačka, vítali zákazníkov regály plné tovaru, z ktorých si mohli sami vyberať, čo chceli. Alebo - aby sme boli presní - čo bolo práve dostať, pretože ponuka na pultoch socialistických predajní často zaostávala za dopytom.

„Otvorili predajňu Zdroja s plným sortimentom potravinárskeho tovaru, teda i s mäsom, zeleninou a ovocím, prvú tohto druhu na Slovensku. Má byť vzorom pre zriaďovanie ďalších takýchto predajní u nás. Ako ďalej informovali, ľuďom už tovar nepodávala predavačka za pultom, ale sami si ho nakladali do košíka a za všetko zaplatili až pri pokladnici.

Súdruhom vo vtedajšom Československu nemožno uprieť, že samoobslužné prevádzky zaviedli na tunajšie pomery celkom rýchlo. Napokon, táto novinka spočiatku vzbudzovala pochybnosti aj medzi americkými obchodníkmi. Mnohí sa obávali, že zákazníkov neustriehnu a z regálov im budú kradnúť tovar. Naopak, ukázalo sa, že ak sa ľudia voľne pohybujú medzi pultmi s rozličným sortimentom, láka ich to kupovať aj veci, ktoré pôvodne neplánovali.

S nápadom, aby sa ľudia obslúžili sami, sa už medzitým pohrávali aj socialistické štáty. V NDR napríklad už v roku 1951 experimentovali s tzv. samoobslužnými kútmi v obchodoch, kde si zákazníci z vybraného sortimentu mohli naložiť veci do košíka.

Za Československom sa zdržali o jeden a pol roka. Na pražskom Žižkove totiž do takej predajne prví ľudia vstúpili už 1. júna 1955. Nad vchodom sa hrdo týčila tabuľa s nápisom: „Samoobsluha. Prodej bez prodavačů“.

Tovar si mohli dôkladne poobzerať, poťažkať v ruke, ohmatať. Nemuseli brať to, čo im podá predavačka, ale to, čo si sami vyberú. Mohli sa tiež prechádzať medzi regálmi, čítať etikety. Úspech priekopníckej „samošky“ na Žižkove bol taký veľký, že jej sestry začali vyrastať v celej krajine ako huby po daždi. Všetky sa však nachádzali v Čechách a na Morave.

Zaujímavé je, že zatiaľ čo pri iných veciach Československo - presne v duchu doby - hľadalo inšpiráciu u veľkého sovietskeho brata, tentoraz hľadelo radšej na Západ. Oplatilo sa.

V socialistickom Československu nastal po roku 1958 nevídaný „samoobslužný boom“. O rok neskôr len na území Prahy stálo 148 takých prevádzok. A ich výstavba úspešne pokračovala.

Československých „samošiek“ bolo možno veľa, ale často to boli len malé predajne s nanajvýš skromnou ponukou, kde raz chýbalo to, raz ono. Nehovoriac o tom, že v západnej Európe čoskoro začali vyrastať aj moderné supermarkety a od 60. rokov dokonca hypermarkety.

Značky s nostalgiou

Niektoré značky, ktoré vznikli za socializmu, prežili až dodnes a tešia sa popularite:

• Vinea - jej originálny recept vytvoril v roku 1973 v Modre vedecký pracovník Ján Farkaš.
• Deva a Rumba - čokoládová tyčinka s obrázkom dievčatka v bodkovanej šatke je na trhu od roku 1951 (pôvodne sa volala Milena).
• Kávenky, Horalky a ďalšie oblátky - Pečivárne Sereď začali v roku 1961 vyrábať Kávenky, o dva roky neskôr Kakaové rezy, v roku 1965 aj legendárne Horalky.
• BB puding - jeho receptúra pochádza od piešťanského lekárnika, ktorý hľadal vhodnú výživu pre slabé dojčatá.
• Suchá saláma Nitran - obľúbenú údeninu už vyrába kdekto, len v mieste jej rodiska nik.
• Zlatý Bažant - začali ho variť v roku 1969, pôvodne ako Hurbanovské pivo.

Ekonomické zmeny a porovnanie cien

Od novembra 1989 ubehlo už celých takmer 23 rokov a ľudia verili, že odstránenie socializmu a komunistov im prinesie lepší život, slobodu a majetky. Čo dokázal kapitalizmus so slušne vybudovanou krajinou, môže vidieť každý.

Analytici tvrdia, že Slováci majú po roku 1989 oveľa vyššie zárobky. Koľko času v práci tak musíme stráviť na to, aby sme si dokázali nakúpiť. Čo za to dostaneme a koľko by sme za rovnaký čas strávený v práci získali pred rokom 89?

„Na nákup mnohých potravín nám dnes stačí v priemere odpracovať kratší čas. A to aj napriek tomu, že počas vlaňajšieho a tohto roka sme boli svedkami prudkého zdražovania potravín. Platí to najmä pre mäsové výrobky, vajcia, ale aj cukor. O niečo dlhší čas ako kedysi strávime v práci kvôli nákupom niektorých mliečnych výrobkov. Na chlieb dnes však musíme odpracovať dvojnásobne dlhší čas kedysi,“ priblížila Sadovská.

Zatiaľ čo v roku 1989 by ste pre jediný kilogram bravčového karé museli s priemerným platom odpracovať 2 hodiny a 35 minút, v tomto roku by ste v práci strávili len niečo vyše 50 minút. S odstupom tridsiatich rokov sa nadol pohli aj ceny jabĺk, či zemiakov.

S odstupom času si však výrazne viac priplatíme najmä za bývanie. Zatiaľ čo v roku 1989 by ste si meter štvorcový obytnej plochy mohli dovoliť už za 5 dní strávených v práci, dnes je to viac, ako 40 odpracovaných dní.

Ceny niektorých produktov za socializmu:

• Šunka 1 kg: Za socializmu sa dala kúpiť za 31,4 kg platu.
• Rybie filé: Krabica stála asi 8 korún.
• Pivo 10°: Stálo 1 Kčs 70 halierov.
• Pivo 12°: Stálo 3 koruny.
• Plzeň: Stála 4 koruny.
• Kofola veľká: Stála 1 korunu.
• Vyprážaná šiška s lekvárom: Stála 1 korunu 70 halierov.
• Balkánska zmrzlina: Kopček stál 1 korunu.
• Dámske pančušky Elite Warnsdorf: Stáli 40 Kčs.
• Turistický bicykel Favorit: Stál 1050 Kčs.
• Škoda 120 (rok 1985): Stála 66 tisíc Kčs.

Tabuľka: Porovnanie cien a dostupnosti za socializmu a dnes

Je zaujímavé porovnať ceny niektorých produktov za socializmu a dnes.

Zhrnutie

Ak sa rozprávame o možnosti výberu z ponuky tuzemských obchodov za komunizmu a v súčasnosti, je celkom jasné, že nemáme čo porovnávať. Na exotické ovocie sa stáli nekonečné rady a takisto iné druhy tovaru sa v prípade výpadku produkcie v socialistických štátoch stávali nedosiahnuteľným luxusom.

Mnohí ľudia spomínajú na trvanlivejší chlieb a kvalitnejšie potraviny za socializmu. Československo bolo sebestačné v potravinárskej výrobe a obilie dokonca vyvážalo do Sovietskeho zväzu. Na druhej strane, aj za socializmu sa predávali potraviny po záruke a skysnuté pivo.

tags: #cokolada #florida #za #sociku

Populárne príspevky:

• Bravčové karé a cestoviny: Inšpirácie
• Riešenia pre dymiacu vstavanú rúru
• Tradičná slovenská bravčová delikatesa
• Kuracie mäso: Tip na rýchly obed
• Hranolky Staré Mesto: Recenzia