Július Barč-Ivan a jeho hra Mastný hrniec
Pri množstve aktivít k výročiam osobností slovenskej kultúry a literatúry, ktoré Matica slovenská organizuje, nemožno sa nezastaviť pri významnom slovenskom prozaikovi, dramatikovi, ktorý sa zapojil aj do Slovenského národného povstania Júliusovi Barčovi-Ivanovi (* 1. máj 1909, Krompachy - † 25. december 1953, Martin).
Je ťažké písať články o významných osobnostiach najmä po tom, keď už ich odkaz bol preosiaty kompetentnejšími a v problematike teoreticky podkutejšími osobnosťami ako napr. Július Vanovič, Zoltán Rampák, Ján Števček či Andrej Mráz, no účelom tohto textu je najmä pripomenutie tejto osobnosti a tvorby.
S Maticou slovenskou ho spája nemálo vecí. Okrem iného bol predsedom Miestneho odboru MS v Martine (od 20. 2. 1948 do 25. 5. 1949) a taktiež dlhodobo pôsobil ako tajomník Slovenskej národnej knižnice, ktorá v tom čase patrila pod Maticu slovenskú.
Napriek výraznom zástoji Barča-Ivana v slovenskej kultúrnej stavbe treba dodať, že jeho texty ešte stále nie sú dostatočne prebádané a ako osobnosť nie je dostatočne docenený.
Už v úvode treba povedať, že tak ako mnohí ďalší spisovatelia, aj Barč-Ivan má svoj ekvivalent vo svete. „Žil, akoby ho nebolo, akoby nebol existoval vôbec…“ píše Vanovič. Ján Števček ho považuje za dramatika rovnocenného Karlovi Čapkovi a prirovnáva napríklad jeho dielo Diktátor k Bílej nemoci.
Július Barč-Ivan sa narodil prvého mája do učiteľskej rodiny pričom podľa Imricha Vaška malo rodné robotnícke mestečko Krompachy výrazný vplyv na jeho sociálno-humanistickú epiku a dramatiku. V tomto meste komínov, hút a robotníkov počuje prvý krát o nezamestnanosti.
Avšak J. Vanovič si všíma aj ďalší na prvý pohľad nepodstatný detail, ktorý sa prejavil aj v jeho existencialisticky ladenej tvorbe - matkin kalvinizmus. V robotníckych Krompachoch vychodil ľudovú školu a meštianku a 21. februára 1921 prežíval vo svojom rodisku známu robotnícku vzburu, pričom vývoj slovenského robotníctva sledoval aj v mestách Spišská Nová Ves, Košice a Prešov, kde neskôr študoval.
Práve v Prešove zložil skúšku dospelosti na reálnom gymnáziu. Odtiaľ putuje na pražskú Karlovu Univerzitu, avšak štúdiá musel prerušiť pre zdravotné problémy (choroba pľúc). Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov začal prispievať do časopisov a novín (Vesna, Národnie noviny, Nový rod, Luk a iné).
Vydáva svoju prvotinu Tunel a ďalšie práce (Na smrť jedného komína, Stavba, Siroty, Pán Remarque!, Úvaha o svätojánsky muškách, Naše hymny, Divadlo, S Ikarom, Na dušičky). V písaní pokračuje aj v roku 1932 (Sen, Z bratislavských ulíc, Listy, Posledné slovo, O jednom z tisíc samovrahov).
Debutuje až v roku 1933 knižkou prevažne sociálnych próz s názvom Pohádka (vydal ju vlastným nákladom v Prešove). Kritik Zoltán Rampák knihu označil za určujúcu pre jeho ďalší vývoj.
V roku 1934 končí teologické štúdiá, absolvuje vojenský výcvik v Prahe a následne pôsobí v Užhorode ako kaplán. V tom čase uvádza hru 3000 ľudí o problematike nezamestnanosti Slovákov v Amerike (hra mala premiéru v SND 19. V roku 1935 pôsobí ako administrátor a neskôr farár v Pozdišovciach (zároveň vydáva knižne divadelná hra 3000 ľudí).
V roku 1936 pôsobí na študijnom pobyte vo Francúzsku, Anglicku a Taliansku, pričom Imrich Vaško zdôrazňuje, že Barč-Ivan ovládal celý rad jazykov. V tom istom roku sa na doskách objavuje expresionisticky ladená a kritická divadelná hra Človek, ktorého zbili (premiéra v SND bola 15. januára 1936 v réžii Jána Jamnického; scénu vytvoril známy výtvarník Ľudovít Fulla). Ochotnícky krúžok v Liptovskom Mikuláši inscenoval aj jeho hru Pevec boží.
V roku 1940 vydal zbierku Predposledný život o hľadaní stratenej lásky a tvorí jedinú veselohru Mastný hrniec (kritika karierizmu, malomeštiactva, falošných autorít, moci), ktorú v réžii Ferdinanda Hoffmana premiérovali 9. marca 1940. Hra bola následne cenzúrou zakázaná.
2019 - Július Barč-Ivan: „Mastný hrniec“
Stáva sa tajomníkom Slovenskej národnej knižnice, ktorá bola v tom čase súčasťou Matice slovenskej a vzdáva sa služby evanjelického farára. Imrich Vaško píše, že svoje chcenie pôsobiť na pôde Matice zdôvodňoval potrebou byť bližšie ku kultúrnemu centru a získaním priaznivých podmienok pre literárny rast.
Najviac cenenú prácu Matka (premiéra 15. januára 1944) s tematikou Krompách tvorí v roku 1943 a taktiež vydáva Obežník Slovenskej národnej knižnice.
Ďalej píše drámu Neznámy, ktorej úryvok vychádza v Slovenských pohľadoch. V tom istom roku sa aktívne zapája do Slovenského národného povstania (bol poverený ideovým vedením Národných novín a zaslúžil sa o prvé vydanie revolučného čísla Národných novín v Banskej Bystrici).
Po potlačení povstania sa skrýval na Klenovských lazoch (Gemer), kde bol (ako sám Barč píše) aj Dr. Vlado Clementis a Dr. V roku 1945, na oslobodenom území dopísal drámu Dvaja (premiéra v réžii Františka Kudláča sa zrealizovala v martinskom komornom divadle). Ďalej píše aj drobnú publicistiku.
Po roku 1946 pracuje v Matici slovenskej ako štipendista, spisovateľ z povolania. Zúčastnil sa zahraničnej cesty do Švajčiarska a naďalej píše do periodík. V roku 1947 vzniká dráma v troch dejstvách Veža (vychádza o rok neskôr), publikuje aj rozhovor Spisovateľ o sebe a pokračuje v úprave knihy próz.
Vydáva psychologický román Železné ruky (autobiografické črty), napísal drámu Koniec a pokúsil sa o filmovú rozprávku Božia cesta. V roku 1950 vážne ochorel a liečil sa v Prahe, Pezinku a Martine.
V roku 1951 ukončil prácu nad novelou Dokončená rozprávka a napísal jednoaktovku Odkaz. Z osobného života treba dodať, že sa Barč-Ivan oženil, no manželstvo mu vydržalo iba tri mesiace a pri konci svojho života trpel Parkinsonovou chorobou a duševnými problémami (stihoman).
Podľa Júliusa Vanoviča išlo o ťažkého introverta, samotára, tragického ducha, ktorý hovoril málo (úsporne a uvážene), no bol všestranne talentovaný. V samote hral na klavír a štúdium teológie si vybral, aby spoza kazateľne využil svoje herecké a literárne nadanie.
Zanechal po sebe niekoľko rukopisov a náčrt filmového scenára. Ďalej Imrich Vaško uvádza, že po jeho smrti v roku 1954 vyšli jeho Hry s doslovom Andreja Mráza, na ďalší rok Mastný hrniec so štúdiou Ruda Brtáňa a v roku 1957 Husličky z javora.
V roku 1959 vychádza autorova bibliografia a v roku 1963 vydáva Július Vanovič Črtu z portrétu Júliusa Barča-Ivana. V roku 1979 vydáva Matica slovenská fotosúbor s 15 pohľadnicami, úvodom a scenárom Jána Dekana. V roku 1980 pripravil ČST inscenáciu hry Železné ruky a v roku 1981 vzniká televízny film Najatý klaun (podľa diela Cesta ďaleká; v hlavnej úlohe Petr Čepek).
K Vaškovej chronológii treba dodať, že podľa ČSFD vzniklo niekoľko ďalších televíznych filmových spracovaní autorovej tvorby. V roku 1964 Dvaja, 1965 Človek, ktorého zbili, 1968 Matka, 1970 Dvaja, 1987 Dvaja, 1991 Mastný hrniec a 1992 Neznámy.
Na Youtube sú (t. Štúdiu a analýze osobnosti Júliusa Barča-Ivana sa venovali dlhoročný šéfredaktor Slovenských pohľadov Andrej Mráz, ďalej Zoltán Rampák, Ján Števčik a Július Vanovič. Mráz ho hodnotí ako tvorcu umenia, ktorý osciluje medzi realizmom a novšími prúdeniami vo vývine svetovej dramatiky, písal v doslove ku knihe Hry.
Podľa Mráza bola jeho tvorba hlboko zakotvená do slovenskej spoločenskej reality v búrlivom a prelomovom období, avšak sám sa programovo odkláňal od snáh dominujúcich v tridsiatych a štyridsiatych rokoch. O Barčovi-Ivanovi písal aj pravidelný dopisovateľ Slovenských pohľadov a matičiar Zoltán Rampák, ktorý o ňom vydal v roku 1972 knihu a sám priznáva, že bol k nemu spočiatku kritický a svoj postoj prehodnocuje.
V jeho tvorbe nachádza príbuzné znaky jazykové, motivické, aj myšlienkové, ktoré sa prejavujú v celom jeho diele. Jedinou veľkou výnimkou je Mastný hrniec, pri ktorom nachádza analógie so Stodolovým dielom Čaj u pána senátora.
Skutočne treba oceniť schopnosť Július Barča-Ivana vyjadriť - prostredníctvom irónie, satiry, dôvtipu o novom „ministrovi“ Babíkovi z Ťuťotína - kritiku karierizmu, intelektuálnej priemernosti, neúprimnosti, malomeštiactva, servilnosti k mocným vo funkcii či k tvorbe falošných osobností. Práve tento moment možno považovať od zrodu modernej slovenskej drámy u Jána Palárika až po Júliusa Barča-Ivana za stále aktuálny.
Na druhú stranu, podľa Júliusa Vanoviča slovenská dráma v jeho dielach prestáva byť naivnou hrou o dedine a sedliakoch, meste a malomeštiakoch, ale stáva sa v ibsenovskom zmysle rozvrstvenou drámou ideovou (Vanovič v texte pre Slovenské pohľady, rok 1968).
Vanovič (v knihe Cesta samotárova) hľadá u Barča-Ivana širšie analógie s Dostojevským (predovšetkým Bratmi Karamazovcami), Kierkegaardom, Kafkom, Ibsenom, Stindbergom či Schopenhauerom, čím ho posúva k osobnostiam svetového významu. V úvodnej eseji k vydaniu Barčovho Diela (rok 1981) píše Ján Števček v kontexte Barčovho diela o úzkostnom mravnom hodnotení skutočnosti.
V rámci širšej charakteristiky tvorby treba dodať, že Barč-Ivan využíval motívy detstva, súcit s utláčanými, utopický podtext, špecifickú výpoveď o spoločenskej realite. Sám bol inšpirovaný Ibsenom, Strindbergom, Barlachom či Dostojevským.
Už neraz som v článkoch pripomínal, že filozofia nie je iba vedou pre akademických filozofov. Filozofiou nachádzame v umení, či v bežnom živote. V prípade Júliusa Barča-Ivana možno (podobne ako napríklad u Sartra či Dostojevského či Mináča) v rámci jeho diela jasne identifikovať problematiku závažných filozofických otázok. Hry ako Diktátor či Neznámy sú toho jasným príklad, čo zdôrazňuje aj Július Vanovič.
Vanovič do podrobností analyzuje Barčové filozofické, etické a sociálne postoje, ktoré skúma aj na úrovni psychologickej (na úrovni osobného života). Vanovič píše, že sociálne cítenie Barča je na úrovni davistov, avšak nevychádza z ľavicových, ale kresťansko-humanistických pozícií a sám Barč bol priaznivcom rázusovskej vetvy.
Na príklade Vanovičovej analýzy diela Neznámy v knihe Cesta samotárova, kde filozoficky komparuje Dostojevského s Barčom, možno ukázať vysokú ideovú hodnotu Barčovho diela. Vanovič hľadá u Barča-Ivana širšie analógie s Dostojevským (predovšetkým Bratmi Karamazovcami), Kierkegaardom, Kafkom, Ibsenom, Stindbergom, Schopenhauerom a východnou filozofiou.
Vanovič dokonca nachádza podčiarknuté pasáže z diel, ktoré autora s vysokou pravdepodobnosťou inšpirovali, kde dominujú čínske taoistické motívy, budhistické a hinduistické momenty o ceste k nirváne.
Korene Barčovej tragickosti nachádza Vanovič v jeho osobnom živote, ktorého základné kontúry možno rekonštruovať v samotných dielach a postavách diel (zložitý vzťah s otcom, opora v matke, po ktorej prijal rodnom priezvisku si písal druhé meno Ivan atď.).
Nakoľko sa Barč s vlastnými životnými traumami vyrovnával práve cez tvorbu, Vanovič ich - prostredníctvom psychoanalytickej metódy recepcie - považuje aj za formu umeleckej autoterapie. Sám Barč v texte Spisovateľ o sebe píše, že v jeho hrách ide o človeka očisteného poznaním a vnútorným bojom („…aby z jeho bolesti narodil sa nový človek“).
Podľa dostupných zdrojov spracoval: PhDr.
BARČ-IVAN, Július, ŠTEVČEK, Ján: DIELO I.
BARČ-IVAN, Július, ŠTEVČEK, Ján (ed.): DIELO II. Bratislava : Tatran, 1981; spracované podľa Dr.
RAMPÁK, Zoltán: Július Barč-Ivan. VANOVIČ, Július: Cesta samotárova.
biografia bola spracovaná podľa: VAŠKO, Imrich: Chronológia autorovho života a diela. In: BARČ-IVAN, Július, ŠTEVČEK, Ján: DIELO I.
Ida Rapaičová a Mastný hrniec
Ida Rapaičová bola viac ako 35 sezón členkou Divadla Nová scéna. Jej talent, charizma aj výrazná tvár oslovili viacerých filmových aj televíznych tvorcov. Hrala tiež vo viacerých televíznych filmoch ako Ťapákovci, Chrobák v hlave, Mastný hrniec alebo Gendúrovci či v televíznych seriáloch Odsúdené, Aféry a novšie Šťastná rybka a Kriminálka kraj.Jej výrazný hlas si prirodzene všimli rozhlasoví tvorcovia, keď ju zaradili do množstva rozhlasových hier.
Práve za rozhlasovú hereckú tvorbu získala Ida Rapaičová Cenu Janka Borodáča. Prezident SR Ivan Gašparovič jej udelil v januári 2013 Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prínos v oblasti kultúry. Skúsenosti a vedomosti odovzdávala študentom herectva na VŠMU a neskôr na Akadémii umenia v Banskej Bystrici.
Samostatnou kapitolou a priam poslania i celoživotnou láskou Idy Rapaičovej je prednes poézie. Ako jediná umelkyňa sa dodnes venuje prednesu v staroslovienčine. Vďaka nej sa mnohí zoznámili s našim najstarším literárnym dielom Proglas, ktorý prednáša v pôvodnej podobe a potom aj v súčasnej slovenčine.
Toto ikonické dielo zaznelo v jej veľkolepom podaní aj pri príležitosti osláv sviatku jeho autora Konštantína a Metoda.
Prezident Ivan Gašparovič udelil Ide Rapaičovej Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prínos v oblasti kultúry.
Filmové a divadelné adaptácie diela
Televízna adaptácia klasickej slovenskej komédie. Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia. Dramatik Július Barč - Ivan vyzbrojený týmto poznaním napísal jednu z najlepších slovenských komédií - Mastný hrniec. Veselohru o "domnelom" ministrovi, okolo ktorého sa roja jeho falošní ctitelia a pochlebovači so zámerom, aby sa aj im ušlo niečo z "mastného hrnca".
Televízna adaptácia klasickej slovenskej komédie. Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia. Dramatik Július Barč - Ivan vyzbrojený týmto poznaním napísal jednu z najlepších slovenských komédií - Mastný hrniec. Veselohru o "domnelom" ministrovi, okolo ktorého sa roja jeho falošní ctitelia a pochlebovači so zámerom, aby sa aj im ušlo niečo z "mastného hrnca".
Televízna adaptácia klasickej slovenskej komédie. Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia. Dramatik Július Barč - Ivan vyzbrojený týmto poznaním napísal jednu z najlepších slovenských komédií - Mastný hrniec. Veselohru o "domnelom" ministrovi, okolo ktorého sa roja jeho falošní ctitelia a pochlebovači so zámerom, aby sa aj im ušlo niečo z "mastného hrnca".
Divadelné adaptácie
- Nová scéna (p. SND - DPOH (obnovená p. 8. júna 1991), v alter. s E.
- SND (p. SND - DPOH (p. 8.
- SND - Malá scéna (p. 14.
- SND (p. SND - Malá scéna (p. 14.
- Drama Production[p 5] (p. 14.
- SND - Malá scéna (p. 10.
- SND - Malá scéna (p. 6. apríla 2002), v alter. s D.
- SND - DPOH (p. 23.
- SND - DPOH (p. 8. februára 2003), alter. s G.
- MdB (p. 4.
- Divadlo West (p. 25.
- SND - Nová budova, Štúdio (p. 21.
- MDPOH v spol. so Squat (p. 26.
- zájazd. predstavenie (p. 14.
- zájazd. predstavenie (p. 23.
- zájazd. predstavenie (p. 8.
- zájazd. predstavenie (p. 12.
- zájazd. predstavenie (p. 27.
Televízne adaptácie
- Česko-Slovensko, uvádzaná pod rod.
- FTF VŠMU, študentský film, ústred.
- ČST, uvádzaná pod rod.
- Bakalári (8. ČST, antológia 3 poviedok, 10. diel, uvádzaná pod rod.
- žiačka VIII. ČST, ústred. postava dcéry v pubertálnom veku, uvádzaná pod rod.
- ČST, uvádzaná pod rod.
- ČST, miniséria, uvádzaná pod rod.
- ČST, adaptácia hry F. G.
- STV, ústred.
- TV Markíza, seriál, ústred. MUDr.
- MUDr.
- TV JOJ, seriál, ústred.
- TV JOJ, sitkom, ústred.
- V háji (pôvod. TV SME, krátky webový seriál, 7 epizód, ústred.
Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia. Dramatik Július Barč - Ivan vyzbrojený týmto poznaním napísal jednu z najlepších slovenských komédií - Mastný hrniec. Veselohru o "domnelom" ministrovi, okolo ktorého sa roja jeho falošní ctitelia a pochlebovači so zámerom, aby sa aj im ušlo niečo z "mastného hrnca".
Televízna adaptácia klasickej slovenskej komédie. Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia. Dramatik Július Barč - Ivan vyzbrojený týmto poznaním napísal jednu z najlepších slovenských komédií - Mastný hrniec. Veselohru o "domnelom" ministrovi, okolo ktorého sa roja jeho falošní ctitelia a pochlebovači so zámerom, aby sa aj im ušlo niečo z "mastného hrnca".
tags: #csfd #mastný #hrniec #film
