Domestifikácia kury domácej

Domestifikácia je proces premeny divo žijúcich zvierat na druhy vhodné na chov. Je ovplyvňovaná rôznymi génmi a faktormi vonkajšieho prostredia a arteficiálnou selekciou človeka. S druhovo špecifickou domestikáciou sú spojené rôzne modifikovateľné znaky ovplyvniteľné genetickými a enviromentálnymi faktormi.

Človekom riadená selekcia predstavuje účelový selekčný tlak smerujúci k získaniu určitých špecifických druhových vlastností benefitných pre človeka. Tieto vzájomne komunikujúce faktory vytvárajú modifikovateľné znaky podliehajúce základným typom selekcie.

Prvými domestikovanými zvieratami boli rôzne druhy cicavcov, u ktorých sa zvyšovala frekvencia niektorých fyziologických a morfologických znakov. Viaceré cicavce v domestikovanej forme sa vyvinuli v polyestrické druhy, čo významne prispelo k zlepšeniu ich hospodárskeho významu.

V chovoch domestikovaných cicavcov sa s pomerne vysokou frekvenciou vyskytujú určité morfologické znaky a vlastnosti spájané s procesom domestikácie, teda sú spájané (asociované) s domestikovanými druhmi. Patrí k nim najmä:

• zredukovaný počet stavcov
• kratší a stočený chvost
• trpaslíčí a obrovský vzrast
• kučeravá a strakatá srsť
• lepšia sociálna komunikácia s človekom
• zlepšené gnostické schopnosti
• zmenená emocionalita a krotkosť

Avšak, krotkosť nie je totožná s domestikáciou, nakoľko domestikované druhy a ich súžitie a tolerancia s človekom sú podmienené prevažne geneticky.

Jedným z najdôležitejších atribútov domestikácie je umelá selekcia vykonávaná človekom. Kým prirodzená selekcia je hybnou silou evolúcie rastlinných a živočíšnych druhov, tak umelá (riadená) selekcia pozmenila 4 bilióny rokov staré a zafixované dedičstvo prirodzeného výberu.

Umelá selekcia, riadená človekom dopomohla ľudskému druhu k úžasnej celosvetovej expanzii a k jeho statusu najúspešnejšieho živočíšného druhu a k premene planéty Zem na veľké poľnohospodárske teritórium. Domestikácia rastlín a zvierat prostredníctvom umelej selekcie zabezpečila človeku dostatok potravy a kalórii.

V tejto tzv. „Neolitickej revolúcii” nastalo nielen výrazné zvýšenie produkcie potravy, ale i zmena životných podmienok človeka v zmysle trvalého usídlenia a širokého využitia zdrojov rastlinnej a živočíšnej potravy.

Domestikácia väčšiny domácich úžitkových zvierat človekom prebehla v neolite v tzv. „úrodnom kosáku”, ktorý predstavuje územia vzniku viacerých civilizácii a začína na úrodných planinách Mezopotámie (územie medzi riekami Eufrat a Tigris - dnešný Irak) a tiahnuc sa cez pohoria Taurusu k Stredozemnému moru do krajín Levantu až po Sinajský polostrov, nezasahujúc do územia Egypta.

V tomto období známom ako „Neolitická revolúcia” nastalo usídlovanie človeka na poľnohospodárskom území, pričom prebiehala jeho premena z lovca a zberača plodov na usadlý spôsob života, charakteristicky spojený s vývojom dedín a obrábaním pôdy a jej kultiváciou za účelom pestovania kulturnych zrnín a obilnín.

V období medzi rokmi 13 000 až 11 000 pred n. l. tzv. Natufiánsky lovec-zberač si vytvoril nástroje na spracovanie tráv a plodín z kamenných nožov a kosáku a začal sa venovať istejšiemu a spoľahlivejšiemu získavaniu a spracovaniu potravy v podobe rôznych poľnohospodárskych zŕn a plodín (4).

Domestikáciu zvierat (rastlín) chápeme ako kontrolu evolučného procesu zvierat chovaných a rozmnožovaných v zajatí, pri ktorom získavajú žiadané domestikované znaky a vlastnosti. Avšak, nie všetky druhy domestikovaných zvierat (vtákov) napĺňali všetky kritériá pre úspešnú domestikáciu rôznych živočíšnych druhov.

Z týchto dôvodov vzniklo v procese domestikácie mnoho intermediárnych produktov udomácňovaných zvierat v rôznych časových obdobiach. Viaceré výskumy potvrdili zachovávanie a konzervovanie určitých „divokých” a neregulovaných znakov u viacerých domestikovaných druhov.

Domestikácia veľkých (hovädzí dobytok, ovce, kozy) a menších cicavcov (mačka, králik, morča peruánske) a domestikovaných vtákov prebehla z ich foriem vhodných pre domestikáciu človekom.

Určujúce vlastnosti druhov (poddruhov, stád) vhodných na domestikáciu predstavujú určité “pre-adaptačné” behaviorálne vlastnosti (atribúty, charakteristiky) domestikácie. Tieto vlastnosti môžeme zaradiť do 5 kategórii akejsi „vhodnosti” respektíve “nevhodnosti” pre domestikáciu rôznych živočíšnych druhov či ich rôznych poddruhov a zemepisných foriem.

1. Sociálna štruktúra
2. Vzťahy medzi rodičmi
3. Sexuálne správanie
4. Vzťahy s človekom
5. Kŕmenie a výber prostredia
   • veľká tolerancia k živ. prostrediu
   • špecial.

Schéma 1. - 5. Pre-adaptačné charakteristiky živočíšnych druhov zúčastňujú sa a uplatňujúce sa v procese ich domestikácie. Existencia a vplyv pre-adaptačných charakteristík rôznych typov správania u jednotlivých živočíšnych druhov je nepopierateľná a nespochybniteľná.

Uvedených 5 skupín pre-adaptačných behaviorálnych charakteristík určuje „vhodnosť “ či „náchylnosť“ rôznych živočíšnych druhov k procesom a mechanizmom ich domestikácie. Akonáhle sa na niektorý živočíšny druh začne uplatňovať selekčný tlak človeka definovaný ako umelý výber, formuje sa adekvátna odpoveď na vplyv človeka a jeho životné prostredie.

Prvé znaky umelej selekcie človekom sa prejavujú ako redukcia ostražitosti a plachosti a slabšia reakcia na vonkajšie podnety. Proces a mechanizmy domestikácie zvierat sú sprostredkované jeho tromi hlavnými cestami či scenármi.

Tieto tri formy domestikácie voľne žijúcich zvierat plne pokrývajú všetky známe druhy domestikovaných zvierat a môžu byť aktuálne aplikované na niektorý z nich.

1. So zvyšujúcou sa obtiažnosťou lovu, spôsobenou hlavne nižšou koncentráciou zvierat, vznikla špecializovaná forma ich lovu vo forme odchytu živých jedincov. Lovenie a odchytávanie celých stád rôznych stredných a väčších druhov bylinožravcov sa vyvíjalo niekoľko storočí a jeho existencia je doložená archeologickými nálezmi z pohoria Zagros v Iráne spred 10 000 rokov.

   Avšak, prvé známky prechodu z klasického lovu usmrtením zvierat k jeho prechodu na ich lov v živej forme sa datujú už pred 12 000 až 13 000 kalendárnych rokov (7). V stáročnom domestikačnom procese vznikli z ulovených (zajatých) živých stád hovädzieho dobytka, oviec a kôz ich ovládateľné stáda a čriedy.

   Ovladateľné stáda dobytka, oviec a kôz poskytovali ľuďom pohotovostné zásoby mäsa, mlieka, vlny, koží a kožušín. Pre ľahšiu domestikáciu pôsobil i fakt, že prebiehala v prirodzených biotopoch ich voľného výskytu.

   Niektoré novšie genetické štúdie na voľne žijúcich a domestikovaných formách kôz bezoárových vo východnom Turecku a západnom Iráne preukázali existenciu 6 genetických haplotypov domácich kôz v ich zdivočenej populácii (9). Z týchto poznatkov môžeme usudzovať, že napriek niekoľkotisícročnému selekčnému tlaku človeka na stáda domácich kôz, v ich prirodzenom prostredí sa zachovali viaceré spoločné genetické prvky a nevýrazný morfologický účinok domestikácie na tento živočíšny druh v jeho prirodzenom teritóriu výskytu, domestikácie a ďalšieho kontrolovaného chovu.

   Domestikácia zajatých stád poskytla človeku väčšinu druhov veľkých a stredných domácich cicavcov. Domestikáciou divoko žijúcich yakov druhu (Bos grunniens) v Himalájach dala vznik domácemu plemenu yakov vo vysokohorských podmienkach (7, 10).

   Výborným modelovým zvieracím druhom pre domestikáciu zajatých čried poskytuje sob severský (Rangifer tarandus). Tento „najmladší” domestikovaný druh veľkých cicavcov sa do svojej domestikovanej formy začal vyvíjať pred 2000 až 3000 rokmi, avšak jeho domestikácia vo forme účelovo zajatých zvierat prebieha dodnes.

   V chovoch sobov sa praktizujú 3 spôsoby ich držby, pasenia a využitia. Ako prvý z nich môžeme uviesť tzv. „uzavretý čriedový systém”, ktorý zahrnuje veľké, demograficky rozmanité čriedy migrujúcich zvierat. „Voľnokempový” systém zahŕňa menšie čriedy sobov v blízkosti ľudských osád a tzv.

2. Pri komenzálnej ceste (spôsobe) domestikácie sa voľne žijúce druhy dostali a žili v tesnej blízkosti človeka využívajúc jeho potravinové zdroje získané rôznymi spôsobmi (lov, poľnohospodárstvo). Počas dlhého vývoja človeka sa do jeho blízkosti dostali viaceré živočíšne druhy s ktorými ľudia nadviazali obojstranne výhodné ekonomické a sociálne vzťahy.

   Tieto relatívne úzke asociácie súviseli s potravinovými zdrojmi človeka na ktorých boli závislé i viaceré živočíšne druhy, ktoré žili v jeho blízkosti. Obojstranné (mutualistické) pozitívne výhodné vzťahy sú hybnou silou iných typov domestikácie medzi človekom a niektorými druhmi zvierat.

   Pri komenzálnom type domestikácie sa príslušníci ľudskej rasy dostávali do tesnej blíkosti niektorých druhov zvierat a vzájomne využívali blízkosť svojej tesnej koexistencie.

   Komenzálny typ domestikácie predstavovoval pre príslušný typ živočíšneho druhu, žitie blízko človeka, významný zdroj potravy, ktorá pochádzala zo zvyškov jeho stolovania a určitý druh ochrany pre inými voľne žijúcimi dravcami.

   Komenzálnym (spolustolovníckym) typom domestikácie boli zdomácnené mnohé domáce zvieratá ako napríklad psy, mačky, kury domáce, holuby domáce, morky v juhovýchodných oblastiach USA, pižmové kačice (Cairina moschata) v Južnej Amerike ako i morčatá peruánske (Cavia porcellus).

   Z významných veľkých hospodárskych zvierat bolo týmto spôsobom domestikácie zdomácnené prasa domáce (ošípaná) v juhovýchdnej Anatóĺii (Turecku).

   Jedným z najstaršie domestikovaných živočíšnych druhov je pes domáci, ktorý vznikol domestikáciou vlka dravého (Canis lupus). Domestikácia vlkov začala pred viac ako 14 000 rokmi, ešte počas obdobia nomádskeho spôsobu života človeka, charakteristického ako lovecko-zberačské obdobie.

   Podľa niektorých autorov, domestikácia vlkov začala v strednej Európe a definitívne bola ukončená na Blízkom Východe. Je zrejmé, že niektoré menej bojazlivé svorky vlkov sprevádzali rodiny a skupiny lovcov počas ich putovania krajinou a priživovali sa na zvyškoch ulovených zvierat alebo lovili poranené zvieratá.

   Ľudia čoskoro zistili, že v blízkosti žijúce vlky (neskôr psy) sú vynikajúcimi strážcami, hlavne v noci a využívali ich na strážne a ohlasovacie schopnosti. Neskôr sa spolužitie človeka a psa rozvinulo do viacerých ľuďom výhodných aktivít vrátane obrany pred rôznymi votrelcami. S postupujúcou domestikáciou vznikli pastierske a služobné plemená.

   Podľa archeologických nálezov, typickými predstaviteľmi tohto typu domestikácie sú mačky, ktorých domestikácia sa odhaduje do oblasti Blízkeho Východu približne pred 8500 rokmi (14). Najstaršie archeologické nálezy z ostrova Kréta dokazujú súžitie mačiek a človeka už pred 9500 rokmi (14).

   Mačka domáca (Felis silvestris catus) je rozšírená po celom svete a vznikla domestikáciou mačky divokej (Felis silvestris). Viaceré internetové zdroje udávajú tri geografické zemepisné formy (poddruhy) mačky divej.

   Avšak, genetickým porovnávaním krátkych úsekov mitochondriálnej DNA u domácich mačiek a ich divokých predkov bolo identifikovaných päť rôznych poddruhov mačky divokej. V Európe žije poddruh mačky divokej (Felis silvestris silvestris).

   V Južnej Afrike bol identifikovaný poddruh (Felis silvestris cafra). V centrálnych oblastiach Ázie žije poddruh (Felis silvestris ornata). Na severnom okraji Tibetskej náhornej plošiny bol zistený poddruh (Felis silvestris biety). Najnovšie výskumy potvrdzujú, že mačka domáca vznikla z poddruhu žijúceho na Blízkom Východe (Felis silvestris lybica) (3, 15).

   Do komenzálneho (spolustolovníckého) typu (scenára) domestikácie domácich zvierat zaraďujeme i všetky druhy (poddruhy) domácich úžitkových vtákov. Domestikácia kúr začala približne pred 10 000 až 7000 rokmi pred naším letopočtom v juhovýchodnej Ázii a neskoršie nálezy kostí sú doložené zo severovýchodnej Číny okolo roku 5400 p. n. l. a približne pred 4000 p. n. l. sa domestikované kury dostali do Indie a o niekoľko storočí neskôr do starovekého Egypta (16).

   Už Charles Darwin tvrdil, že domáce kury predstavujú domestikovanú formu červenej kury bankivskej (Gallus gallus). Jeho predpoklady a tvrdenia boli potvrdené i súčasnou vedou prostredníctvom DNA analýz.

   Avšak, viaczdrojové miesta domestikačného procesu predpokladajú i viacdruhový domestikačný proces. Z kury Sonneratovej si plemená domácich kúr „priniesli“ veľmi žiadané žlté sfarbenie kože (17).

   Pri DNA analýze prostredníctvom haplo-typov bolo zistené, že existuje viacero divokých predkov kury domácej, ktorá bola domestikovaná v plnej miere v rozmedzí 3000 rokov až 2500 rokov p. n. l. v Južnej Ázii.

   V skorých etapách domestikácie kury domácej a s jej rozšírením na západ prispela do tohto spoločného genetického hybridizačného produktu cejlónska džungľová kura (Gallus lafayettii).

   Z novších starovekých kultúr sa uvádza predovšetkým Egypt, kde viacerí autori uvádzajú rok 1350 p. n. l., ako i fakty, že primárnym účelom domestikácie nebola hospodárska úžitkovosť vo forme mäsa a vajec, ale kohútie zápasy.

   Zo starovekého Egypta existujú i prvé zmienky o umelej inkubácii pomocou ťavieho trusu. Táto technika bola považovaná za posvätnú a bola udržovaná v tajnosti po celé storočia.

   Zo starovekého Grécka sú známe vyobrazenia kohútov a sliepok z obdobia 700 až 500 rokov p. n. l. a kurčatá sú považované za prestížne a delikátne jedlo na hostinách.

   V Starom Ríme boli sliepky a kurčatá posvätné zvieratá, pričom veštenie prostredníctvom ich správania bolo veľmi dôležité. Dôležitým udalostiam v Ríme a ich schvaľovaniu v senáte predchádzalo veštenie prostredníctvom posvätných sliepok.

Veštba bola priaznivá ak sliepky hltavo zobali predložené obilie a nepriaznivá, ak posvätné sliepky odmietali jesť a piť. Starí Rimania veľmi dbali na pravdivosť veštby a prísne sa vyvarovali falošnej veštby (18). Chov sliepok v Ríme slúžil kulinárskym praktikám, na posvätné účely a na kohútie zápasy.

V Starom Ríme sa kury chovali a vykrmovali na veľkých farmách a všeobecne bolo známe, že kastrované kohúty rýchlo priberali na váhe. Do Južnej Ameriky boli kury dovezené po prvý raz Polynézanmi, ktorí sa doplavili k Pacifickému pobrežiu juhoamerického kontinentu.

Väčšina vedcov je presvedčená, že introdukcia do Južnej Ameriky nastala ešte v predkolumbovskej ére. Chov kúr sa orientoval na kohútie zápasy, ktoré sa stali významným zdrojom zábavy a kultúry.

Avšak, tradícia a kultúra kohútich zápasov sa vyvinula v Ázii. Kohútie zápasy na Indonézskom ostrove Bali sa stali významným prvkom miestnej kultúry.

Európania, ktorí osídľovali Severnú Ameriku našli chov hydiny v podobe chovu moriek a kačíc. Avšak, tieto domestikované druhy hydiny nemohli saturovať zásobovanie vajcami, ktoré boli čoraz žiadanejšie.

Už v 19. storočí existovali viaceré plemená hydiny s pomerne stabilným fenotypom. Zaujímavý dôkaz o celosvetovom rozšírení plemien kury domácej predstavuje chromolitografia od autorov L. Prang and Co., na ktorej je vyobrazených 52 typov (plemien) kury domácej.

Avšak, skutočný rozmach a zavedenie brojlerových typov kúr nastáva v USA až v počiatkom 20. storočia, kedy boli do Spojených štátov importované mäsové typy sliepok t...

Kura domáca (iné názvy: kur domáci[1], v poľnohospodárstve a chovateľstve aj sliepka[2]; lat. Gallus gallus f. domestica, ďalšie lat. názvy pozri nižšie) je domestikovaný taxón z rodu kura (Gallus). Je jedným z najrozšírenejších domácich zvierat. V roku 2003 žilo v chovoch asi 24 miliárd jedincov tohto druhu.

Gallus gallus f. domestica alebo Gallus gallus f. Gallus gallus var. domestica alebo Gallus gallus var. Kura domáca je vyšľachtená z kury divej (Gallus gallus, synonymum: Gallus bankiva), ktorá pochádza z oblasti Indie alebo Juhovýchodnej Ázie, kde ich domestikácia prebiehala asi 4 000 rokov pred Kr.

Z Indie sa zdomácnené kury dostali do Lýdie v západnej časti Malej Ázie a neskôr v 5. storočí pred Kr. aj do Grécka. V starovekom Egypte sú skrotené kury známe od obdobia 18. dynastie.

V súčasnosti sa opäť vracia do módy pôvodný spôsob života. Stále častejšie sa stretávame s ľuďmi, ktorí si zakladajú vlastné dvory s domácimi zvieratami, záhradky so zeleninou či ovocím. Nielen preto, že sa snažia o dochovanie či dopestovanie niečoho vlastného, ale i kvôli relaxu, ktorý im poskytuje čas strávený v spojení s prírodou.

Kurence sa tak opäť začínajú vo väčšom objavovať na dvoroch rodinných domov. Samotná domestifikácia kuraťa siaha 7 až 10 tisíc rokov dozadu.

Najstaršie kosti nájdené v blízkosti ľudských obydlí patriace kuraťu sú z obdobia 5400 rokov p.n.l. a našli sa v severnej Číne. Práve poddruh Gallus Gallus (Kura bankivská), patrí medzi najstarších predkov dnešného kuraťa domáceho.

Avšak prvé domestifikované kurence boli chované pravdepodobne hlavne na kohútie zápasy. Zaujímavá je legenda, podľa ktorej aténsky generál Themistokles, v 5. storočí p.n.l. vytiahol s armádou proti perzskej presile, a práve zápasiacich kohútov, ktorých uvidel pri ceste, použil ako príklad agresivity potrebnej k víťazstvu nad nepriateľom.

Kurence nepotrebujú toho veľa, ale to málo, čo potrebujú, je základom zdravej a chutnej kuraciny. A tak na dobrom dvore nesmie chýbať kurín, kam sa schovajú v prípade nepriaznivého počasia alebo pred rôznymi dravcami (áno, ak sa ukáže na obzore dravý vták, určite nebudú čakať a obdivovať jeho krásu).

Ďalej by mali mať ku kvalitnému životu zabezpečený dostatočný výbeh - minimálne 1,59m2 na jedinca. Stály prísun k čerstvej vode snáď ani netreba spomínať.

Kura je všežravec. Okrem toho, že mu doprajeme zrno (zmes pšenice, kukurice, jačmeňa…), rado odskúša všetko, čo dvor ponúka. A nielen to, samo si cielene dokonca nájde to, čo potrebuje.

Materinu dúšku, púpavu, myší chvostík, žihľavu, trávu, ale i kôru stromov, ovocie, dážďovky, červy, slimáky či rôzny hmyz. Dopĺňa si jednoducho živiny z pestro prestretého prírodného stola. Nevyhýba sa ani kamienkom či piesku. Tie sú dokonca dôležitou súčasťou pre dobre fungujúci tráviaci trakt.

Chovatelia nám prezradia, že dobre vychované kura je farebnejšie ako akváriové rybičky, rovnako prítulné, ale pokojnejšie ako morské prasiatka, a navyše chytá myši lepšie ako mačka.

Vedecká klasifikácia:

tags: #domestifikácia #kurčaťa #domáceho

Populárne príspevky:

• Súkromné ubytovanie na Slovensku
• Recept na tvarohovú tortu
• Ako pripraviť karamelový krém
• História a súčasnosť Kúpeľov Nový Smokovec
• Inšpirácie pre interiér so zeleninou